Demandický osud

Na správy o odchode blízkeho človeka z okruhu rodiny, alebo priateľov, nie sme nikdy pripravení. V piatok ráno, 23. februára 2018, sa zavŕšil životný osud ďalšieho Demandičana, Jána Bisztriczkého. Bol našim priateľom na Facebooku, ale hlavne v živote. Nikto koho poznám, mu inak ako Janko, nehovoril. Bol odo mňa o desaťročie starší, avšak jeho osobu som vnímal už od útleho detstva. Ich dom stál v susedstve futbalového ihriska a potoka Búr, pri ktorom sme sa vídavali.

Ján Bisztriczki

Janko sa narodil do neistých časov, 7. februára 1939. Útle detstvo prežil v  rokoch vojnového strádania. Mal dobrú pamäť a ako dieťa intenzívne vnímal to, čo sa v obci udialo v závere vojny a tesne po nej. V ostatných rokoch sme sa k týmto udalostiam v jeho spomienkach neraz vracali. Pred týmito debatami však v potoku Búr pretieklo veľa vody. Tak ako desaťročia jeho života.

     Po skončení školskej dochádzky Janko odišiel do učenia. Stal sa murárom a okrem iných stavieb po okolí, staval aj v Demandiciach. Postavil si nový rodinný dom a nechýbal azda pri žiadnej stavbe, slúžiacej doposiaľ verejným účelom. V mládežníckych rokoch sa zapájal do verejného života. S úsmevom spomínal na to, ako bol miestnym hasičom, či futbalistom. Práve počas futbalových zápasov sme sa ako diváci viac zblížili. Súc, obaja už na dôchodku, sme našli spoločnú záľubu v regionálnej histórii.

     Janko, ako starší, zachytil spomienky našich starých otcov na život počas prelomu devätnásteho a dvadsiateho storočia. Neraz to boli len drobnosti, ktoré boli pre mňa inšpiráciou na hlbší prieskum udalostí. Na druhej strane, ak som prišiel s nejakou hypotézou, vedel si spomenúť na okolnosť, ktorá ju potvrdzovala. Bol tak nepriamo spolutvorcom môjho blogu. Nezištne mi pomáhal pri zariaďovaní miestnej galérie a s manželkou organizovať podujatia v nej. Boli to zlaté časy našej spoločnej práce.

     Životné osudy svojich starých rodičov, rodičov a aj svoje dokázal pred dvoma rokmi spísať do rodinnej autobiografie, na pamiatku pre svojich potomkov, ktorých vychovali s manželkou Mandikou. Volá sa „Deméndi sors“ – Demandický osud. Pri svojej skromnosti ju dal vytlačiť len pre rodinu a zopár priateľov. Chcel som mu pomôcť s grafickou úpravou a prekladom do slovenčiny, ale žiaľ, zákerná nemoc naše plány zmarila.

     Ako spomienka na Janka Bisztriczkého nech vám znejú slová z úryvku jeho knihy, ktorými popísal do demandickej histórie kus života našich predkov a aj toho svojho.

Requiescat in pace  -  Nech odpočíva v pokoji.

Úryvok z knihy Jána Bisztriczkého „Deméndi sors“ (Demandický osud):

„Na každé hody vtedajší prvý mládenec najal cigánsku hudbu, väčšinou Péterovcov z Ruskova. Slávnosť sa konala či už v miestnosti, alebo na voľnom priestranstve. Bolo zvykom, že na jednej strane sedeli sedliacke dievky, na druhej nádennícke dievky, oboje s matkami. Sedliacka dievka smela tancovať len s mládencom, s ktorým to matka dovolila. Ak pozývajúci nemal pôdu, alebo len veľmi málo, dostal košom.

    V tom čase boli v móde tučné dievčatá. Ak dievča nebolo dosť tučné, tak ju matka naobliekala do mnohých sukieň, aby vypadala tučná a tým potvrdzovala zámožnosť. Tam, kde pri dievke nebolo matky, alebo starej matky, o tento zvyk nedbali.

    Mladí sa po nedeliach spolu prechádzali, hrali, spievali, kúpali v potoku, nestarajúc sa, kto z akej rodiny je.

    V dedine kedysi učiteľ nacvičoval s mládežou divadlo. Sedliacke dievky oddeľovali od ostatných, matky sa o to už postarali, rovnako ako o to, kto s kým bude hrať.“

Prvý zľava, Janko v školskej lavici v druhej polovici 40. rokov

V záhrade pri potoku

Prvý sprava stojí Janko Bisztriczki, ako hasič

Prvý sprava dolu, ako vyučený murár

Prvé chvíle po sobáši s manželkou Mandikou, s ktorou prežil celý život

V rozhovore so mnou v obecnej galérii, ktorú pomáhal zariadiť

Janko Bisztriczki, vľavo, pri kladení venca k pomníku demandického richtára Eleka Paczolaya

Móda detských čias

Na konci štyridsiatych a začiatkom päťdesiatych rokov sa rodilo veľa detí. Spoločnosť akoby chcela nahradiť straty, utrpené vo vojne. Boli sme silné generačné ročníky. Porovnávať vtedajšie podmienky života s dneškom nie je reálne. Žili sme skromnejšie, ale nie v biede. Rodičia sa snažili dať deťom to, čo im v ich mladosti nebolo dopriate. Veď šesť rokov mladého života prežili vo vojnových časoch, kedy fyzické prežitie bolo dôležitejšie, ako módne oblečenie na každý deň.

Rodili sme sa pod starostlivosťou pôrodnej babičky Šimonovičovej. Na tento svet sme prichádzali skôr, ako do Demandíc zaviedli elektrický prúd. O umelých vláknach a alergiách na ne sa ešte nevedelo. Jedinou výnimkou bol asi umelý hodváb z balónov, ktoré k nám lietali zo západu s nákladmi letákov. Raz jeden takýto balón ukoristil Karol Štutika, ktorý vozil každý deň nadojené mlieko do šahanskej mliekarne a pri jednej z takýchto ciest sa mu podarilo spadnutý balón doniesť domov. To sa potom prejavilo na sukniach demandických dievok. Inak sme mohli poznať nanajvýš bakelit na elektrických lampách, ale to až po zavedení elektriky, v druhej polovici päťdesiatych rokov.

     Od prvých dní sme mali na sebe bavlnené plienky, plátené košieľky, vlnené macky, tak sa volala malá kombinéza s trakmi, a vlnený svetrík. Balili nás pevne do zarolovaných vankúšov, napchatých domácim perím, aby sme sa v nich nemohli hýbať a rástli nám rovné nohy a chrbtice. 

Moje macky a macko

V albumoch viacerých rodín nachádzam fotografie, na ktorých sú aj malinkí chlapci poobliekaní do dievčenských šatočiek. Dodnes neviem, prečo to matky svojim chlapcom robili. Oblečenie detí kopírovalo módu dospelých, a tak nečudo, že na fotografii zočíte trojročné chlápätko v rajtkách, čižmičkách a saku, ako to nosili ich otcovia. To bolo oblečenie len na sviatočnú príležitosť. Ktovie, či ho šťastní držitelia ešte niekedy mali na sebe. Veď vyrástli z nich skôr, ako sa stihlo ísť v nich opäť k fotografovi do Levíc, alebo Krupiny.

     V dennom nosení sa deti pretĺkali len v jednom kuse oblečenia, v jednoduchej košieľke, dolu bez a bosé. Dievčatká začínali nosiť nohavičky, až keď sa v škole už hanbili bez nich robiť kotrmelce. My chlapci sme boli zväčša opakom, lebo sme značnú časť roka nosili len trenírky, najčastejšie červenej farby, lebo tak to bolo ustanovené pre potreby telocviku. Ešte do polovice päťdesiatych rokov deti často v lete behali bosé. Leto sa u niektorých začínalo už v marci, kvetnou nedeľou. V škole sme si vystačili na 99 percent trampkami. Keď nám nohy v textilno-gumových trampkách už nadmieru smrdeli, prešli sme k sandálom. Už vtedy sme ich nosili bez ponožiek, veď ako by tie vydržali množstvo prepichnutí na strniskách, ktoré sme dva letné mesiace brázdili. Naše pokožky boli v sandálmi nekrytých miestach krvavé, ako po zácviku u fakíra.

     V škole sme uniformy nemali predpísané, ak nerátam uniformu pioniera v bielej košeli, s červenou šatkou. Iskričky nosili len červenú hviezdičku. Pioniersku rovnošatu sme využívali len minimálne, najmä pri povinnom fotografovaní v škole s otvorenou učebnicou. Generácia, narodená počas vojnových rokov, si počas dospievania užila slávu modrých zväzáckych košieľ. Nás to v polovici 60. rokov zastihlo už len v doznievaní. V nich sme však maturovali. 

K detskej móde patrili pančuškové nohavice, ktoré neviem prečo, tak obľubovali naše mamy. Ak boli hnedé a dávali nám ich pod nohavice, to sa dalo vydržať. Katastrofou boli v nedeľu umiestnené pod krátke nohavice, aby na nás z diaľky svietili. Dnes by slúžili ako antireflexné oblečenie pre chodcov. Ale vtedy cez Demandice chodilo len niekoľko áut a tie sme poznali podľa značky aj čísla. To sme si pritom mohli gratulovať k tomu, že nám sa obdobie nosenia matrózok vyhlo. Asi preto, že sme neboli námorná veľmoc. Nenosili sme ani námornícke čiapky s pentľami. 

     V prvej polovici 40. rokov, keď boli Demandice pripojené k Maďarsku, sa masovo nosili „bočkay čapky“. Tie nosilo 90 percent detskej populácie. Nás už zastihla iná móda. V jeseni a v zime sme nosili vlnené čiapky-fezy, vyrábané v Strakoniciach pre Turkov. V roku 1989 dostali pomenovanie „budajky“. Vynikajúco hriali a dali sa stiahnuť aj na uši, lebo zimy, ako sa nám starším zdá, boli tuhšie. Možno sme mali len tenšie uši.

     Päťdesiate roky sa prehupli do ďalšieho desaťročia a životy ľudí začala ovplyvňovať čoraz viac televízia a reklama v nej. To sa nás už detská móda netýkala. Veď sme sa vypracovali na prvých tínedžerov.    

Takto vymódené deti prichádzali zo stredného Slovenska do Demandíc začiatkom 20. rokov minulého storočia

 Dievčenské šaty v 30. rokoch minulého storočia

Koncom tridsiatych rokov

V 40. rokoch s parádnou „bočkay čapkou“

V matrózkach na konci 30. rokov

 

Malý gazda

V zajatí pančucháčov

Pioniersky odiel v rovnošate

Zdroj fotografií, rodinné albumy: M. Ukrop, G. Juhász, P. Bartko, K. Fekiačová-Oberfrancová, P. Kovácsik, V. Fussy, J. Huszár-Prokosová, I. Bese-A. Gáfriková, H. Fekiačová

Naše hračky

Drobné, jednoduché predmety, ktoré nám rodičia dávali do kolísky, boli pre nás svetom, ktorý sme ešte ani nevideli, ale začínali chápať cez dotyky, vďaka úchopovému reflexu. Na tie mesiace a prvé roky si ani nepamätáme. Na úsvite ľudstva to mohol byť konárik, farebný kamienok a postupne, aj pre tento účel ľudskou rukou zhotovený predmet. Nad Demandicami, v hone Čepek, je identifikované neolitické sídlisko, ktoré napovedá, že na našom území sa deti hrali už pred štyritisíc rokmi. Priame dôkazy o prvých hračkách pochádzajú z mladšieho sídliska v susedných Maďarovciach, ktoré dali názov jednej kultúrnej epoche - maďarovskej kultúre. Na sídlisku, ktorému archeológovia venujú pozornosť už 150 rokov, sa našli hlinené hračky v podobe  hrkálok.

Naše hračky na prelome štyridsiatych a päťdesiatych rokov boli obrazom vtedajšej doby, ako tomu bolo predtým a je aj v súčasnosti. S čím sme sa hrali? Nuž v povojnových rokoch, poznačených nedostatkom všetkého, boli materiálne zdroje venované v prvom rade obnove vojnou zničenej ekonomiky. Hračky určite neboli na prvom mieste, ale rodičia si ako vždy vedeli poradiť, veď sa starali o svoje malé poklady. Preto sme ani v povojnových rokoch bez hračiek neboli. V mnohom sme sa pričinili aj sami, vďaka svojej zručnosti a fantázii. Dá sa povedať, že naše hračky, neraz veľmi jednoduché, skôr len symbolické napodobeniny niečoho skutočného zo života dospelých, cibrili našu obrazotvornosť.

     Predstavu o prvých hračkách nám poskytujú fotografie zo začiatku tridsiatych rokov minulého storočia. V albume Vladimíra Hósa sú fotografie jeho otca vo veku batoľaťa, obklopeného hračkami z gumy, vyrábanými firmou Baťa. Na fotografiách dievčatiek z tej doby sú samozrejme bábiky. Jozef Výbošťok svojmu synovi vyrezal pár koníkov z dreva a k nim ušil aj postroje a zostrojil vozík, ktorí ťahali. Naše  hračky boli dvojaké. Tie, ktoré sme dostali, a tie, ktoré sme si vyrobili sami.

Na môj vzťah k darovaným hračkám, moje tety nespomínajú v dobrom. O každej hračke som sa domnieval, že je potrebné zistiť ako funguje, alebo aspoň čo je v nej. A tak som každú rozobral, čím jej funkčnosť padla na nulu. Teta Ida mi raz doniesla mliekarenské auto silnej drevenej konštrukcie a vyhlásila, že toto už nerozoberiem. Ja som vraj odbehol a príduc vyzbrojený kladivom z komory, som jedným dobre cieleným úderom odrazil zánovnú cisternu z podvozku. Potom mi darovali vzduchovku, ktorá bola príliš vzácna na to, aby som si ju pokazil. Nakoniec aj tá skončila deštrukciou. Keď som zápalkami, do nej napchatými, odstreľoval lýtka mojej sestry a sesterníc, mama na základe ich žalôb vzduchovku schmatla a tiež jedným, dobre miereným úderom ju rozbila o klát na rúbanie dreva. Tú už neopravil ani o niečo starší kamarát Imro Heral.

Medzi chlapčenské hračky sa na prvé miesto radil nožík „rybička“, pomenovaný podľa jeho rúčky v tvare rybieho tela. To bol aj nástroj na výrobu píšťaliek a trúbok z vŕby a tiež inej potrebnej veci – gumipušky. Rybička poslúžila aj na výrobu udice. Detské udičky,  kúpené za korunu v hračkárstve v Šahách, nám dlho nevydržali, lebo sa nám silon motal a trhal o konáre stromov nad potokom a konáre na dne potoka nás pripravili o priemyselne vyrobené háčiky. Rybársky prút sme si zhotovili z ročného výrastku agáta a naň sme pripevnili niť z maminho fióka so šijacími potrebami. Tu bolo aj dosť špendlíkov ako náhrady za stratené háčiky. Správne ohnutý celkom dobre splnil svoj druhotný účel.

Povojnová sánkovačka na farskom dvore. Sánky schovali široké sukne.

Nožík sa hodil aj na vytvorenie ďalšej hračky, ktorej základom boli drevené cievky, na ktoré sa motali nite na šitie, tróniace na šijacích mašinách značky Singer, akú mala aj moja starká. Aj na novej mašine, ktorú si kúpila mama, sa ešte používali. Túžobne sme očakávali, kedy sa zásoba nite na cievke, zvanej špuľka minie, aby sme si ju vydrankali. Cievka mala po stranách zvýšené boky. V nich  sme nožíkom vyrezali zúbky, cez stred sme prevliekli gumičku, spravidla vystrihnutú zo starej bicyklovej duše, a na jednom konci sme ju zachytili o kratšie drievko. Na druhej strane bolo dlhšie, prevyšujúce priemer cievky tak, aby sa dotýkalo podložky. Po natiahnutí gumičky mnohonásobným otáčaním, sa sila prenášala na dlhšie drievko a tým vyvolávala pohyb tohto čuda, ktoré v našej mysli predstavovalo traktorík. Rybička sa využila aj pri zhotovovaní luku a šípov. Niekedy sme ju, po vzore hrdinov dobrodružných filmov, vrhali do kmeňov stromov, rastúcich v záhrade.

Špuľky z Bratislavskej cvernovej továrne

Obľúbenou hračkou boli kovové hlavolamy.  Dali sa kúpiť v obchode, alebo sme si ich z pevnejšieho drôtu vedeli vyrobiť aj sami. Základné tvary boli srdce a kľúč. Tie boli vpletené do iného tvaru, z ktorého sa dali vybrať len špeciálnou manipuláciou. Rubikova kocka ešte nebola, nakoniec ju vynašiel náš generačný vrstovník.
    Keď sa v dedine na hody objavili stánky s predajom hračiek, často sme dostali do daru kaleidoskop. Bola to trubica v tvare zrezaného kužela. Z užšej strany sme do nej hľadeli proti svetlu a pomalým otáčaním po pozdĺžnej osi sme v nej sledovali zložité svetelné obrazce. Každý pokus o objasnenie jeho záhady končil hŕbkou drobných sklíčok a zrkadielok.
     Na trh sa postupne dostali aj jednoduché kolobežky. Aj ja som mal takúto, až kým som ju pri hraní niekde v dedine nezabudol. To mi mama dlho vyhadzovala na oči, lebo jej nikto nález kolobežky neohlásil. Piťo Šuba mal dokonca trojkolku s volantom, ktorú sme mu závideli. Nám stačili aj motokáry, vyrobené z podvozkov našich kočíkov, ktoré už na povale márne čakali na naplnenie svojho pôvodného poslania. Na svahu, od kultúrneho domu po krčmu, sme s nimi jazdili rýchlosťou, ktorú Piťo na šliapacej trojkolke nemohol dosiahnuť. Preto sme sa pretekali len dole kopcom. V zime, na zľadovatelej ceste, nám ako podvozok poslúžili staré korčule – kvintovky.
     Dievčatá mali svoje kočíky pre bábiky, šatôčky pre ne a kuchynské riadiky s kredencíkmi. Do nácviku plnenia materských úloh sa zaplietli ešte pred pubertou. Zo športového náradia mali nanajvýš gumy, inak slúžiace do pásov na teplákoch, alebo ženských bombarďákoch. Dva konce vari dvojmetrovej gumy spojili a potom ju podľa záhadných pravidiel naťahovali na úrovni kolien a nejako preskakovali. V menšom to robili s bavlnenou priadzou, ktorú si prepletali pomedzi prsty oboch rúk a potom si ich medzi sebou preberali, všelijako pritom vykrúcajúc prsty a lakte. Športovo sa vyžívali aj v skákaní na jednej nohe, po obrazci, nakreslenom na zemi kusom nejakého konára. My sme preferovali hru na guľôčky. Neraz sme hrali iba o staré gombíky, lebo guľky boli vzácne.
     Postupom rokov dostávalo prednosť športové náčinie a výstroj. V tom sa rozdiely medzi dievčatami a chlapcami zmazávali a v puberte sme už mysleli na iné veci, ako detské hry. Začínali sme sa hrať na dospelých.

Fotografie pochádzajú z albumov rodín:
 Ukropovej, Fekiačovej, Kočerhovej, Výbošťokovej, Hósovej, Košúth
ovej a Mikulajszovej (Juhászovej)