Drobné, jednoduché predmety, ktoré nám rodičia dávali do kolísky, boli pre nás svetom, ktorý sme ešte ani nevideli, ale začínali chápať cez dotyky, vďaka úchopovému reflexu. Na tie mesiace a prvé roky si ani nepamätáme. Na úsvite ľudstva to mohol byť konárik, farebný kamienok a postupne, aj pre tento účel ľudskou rukou zhotovený predmet. Nad Demandicami, v hone Čepek, je identifikované neolitické sídlisko, ktoré napovedá, že na našom území sa deti hrali už pred štyritisíc rokmi. Priame dôkazy o prvých hračkách pochádzajú z mladšieho sídliska v susedných Maďarovciach, ktoré dali názov jednej kultúrnej epoche - maďarovskej kultúre. Na sídlisku, ktorému archeológovia venujú pozornosť už 150 rokov, sa našli hlinené hračky v podobe hrkálok.
Naše hračky na prelome štyridsiatych a päťdesiatych rokov boli obrazom vtedajšej doby, ako tomu bolo predtým a je aj v súčasnosti. S čím sme sa hrali? Nuž v povojnových rokoch, poznačených nedostatkom všetkého, boli materiálne zdroje venované v prvom rade obnove vojnou zničenej ekonomiky. Hračky určite neboli na prvom mieste, ale rodičia si ako vždy vedeli poradiť, veď sa starali o svoje malé poklady. Preto sme ani v povojnových rokoch bez hračiek neboli. V mnohom sme sa pričinili aj sami, vďaka svojej zručnosti a fantázii. Dá sa povedať, že naše hračky, neraz veľmi jednoduché, skôr len symbolické napodobeniny niečoho skutočného zo života dospelých, cibrili našu obrazotvornosť.
Predstavu o prvých hračkách nám poskytujú fotografie zo začiatku tridsiatych rokov minulého storočia. V albume Vladimíra Hósa sú fotografie jeho otca vo veku batoľaťa, obklopeného hračkami z gumy, vyrábanými firmou Baťa. Na fotografiách dievčatiek z tej doby sú samozrejme bábiky. Jozef Výbošťok svojmu synovi vyrezal pár koníkov z dreva a k nim ušil aj postroje a zostrojil vozík, ktorí ťahali. Naše hračky boli dvojaké. Tie, ktoré sme dostali, a tie, ktoré sme si vyrobili sami.
Na môj vzťah k darovaným hračkám, moje tety nespomínajú v dobrom. O každej hračke som sa domnieval, že je potrebné zistiť ako funguje, alebo aspoň čo je v nej. A tak som každú rozobral, čím jej funkčnosť padla na nulu. Teta Ida mi raz doniesla mliekarenské auto silnej drevenej konštrukcie a vyhlásila, že toto už nerozoberiem. Ja som vraj odbehol a príduc vyzbrojený kladivom z komory, som jedným dobre cieleným úderom odrazil zánovnú cisternu z podvozku. Potom mi darovali vzduchovku, ktorá bola príliš vzácna na to, aby som si ju pokazil. Nakoniec aj tá skončila deštrukciou. Keď som zápalkami, do nej napchatými, odstreľoval lýtka mojej sestry a sesterníc, mama na základe ich žalôb vzduchovku schmatla a tiež jedným, dobre miereným úderom ju rozbila o klát na rúbanie dreva. Tú už neopravil ani o niečo starší kamarát Imro Heral.
Medzi chlapčenské hračky sa na prvé miesto radil nožík „rybička“, pomenovaný podľa jeho rúčky v tvare rybieho tela. To bol aj nástroj na výrobu píšťaliek a trúbok z vŕby a tiež inej potrebnej veci – gumipušky. Rybička poslúžila aj na výrobu udice. Detské udičky, kúpené za korunu v hračkárstve v Šahách, nám dlho nevydržali, lebo sa nám silon motal a trhal o konáre stromov nad potokom a konáre na dne potoka nás pripravili o priemyselne vyrobené háčiky. Rybársky prút sme si zhotovili z ročného výrastku agáta a naň sme pripevnili niť z maminho fióka so šijacími potrebami. Tu bolo aj dosť špendlíkov ako náhrady za stratené háčiky. Správne ohnutý celkom dobre splnil svoj druhotný účel.
Nožík sa hodil aj na vytvorenie ďalšej hračky, ktorej základom boli drevené cievky, na ktoré sa motali nite na šitie, tróniace na šijacích mašinách značky Singer, akú mala aj moja starká. Aj na novej mašine, ktorú si kúpila mama, sa ešte používali. Túžobne sme očakávali, kedy sa zásoba nite na cievke, zvanej špuľka minie, aby sme si ju vydrankali. Cievka mala po stranách zvýšené boky. V nich sme nožíkom vyrezali zúbky, cez stred sme prevliekli gumičku, spravidla vystrihnutú zo starej bicyklovej duše, a na jednom konci sme ju zachytili o kratšie drievko. Na druhej strane bolo dlhšie, prevyšujúce priemer cievky tak, aby sa dotýkalo podložky. Po natiahnutí gumičky mnohonásobným otáčaním, sa sila prenášala na dlhšie drievko a tým vyvolávala pohyb tohto čuda, ktoré v našej mysli predstavovalo traktorík. Rybička sa využila aj pri zhotovovaní luku a šípov. Niekedy sme ju, po vzore hrdinov dobrodružných filmov, vrhali do kmeňov stromov, rastúcich v záhrade.
Medzi chlapčenské hračky sa na prvé miesto radil nožík „rybička“, pomenovaný podľa jeho rúčky v tvare rybieho tela. To bol aj nástroj na výrobu píšťaliek a trúbok z vŕby a tiež inej potrebnej veci – gumipušky. Rybička poslúžila aj na výrobu udice. Detské udičky, kúpené za korunu v hračkárstve v Šahách, nám dlho nevydržali, lebo sa nám silon motal a trhal o konáre stromov nad potokom a konáre na dne potoka nás pripravili o priemyselne vyrobené háčiky. Rybársky prút sme si zhotovili z ročného výrastku agáta a naň sme pripevnili niť z maminho fióka so šijacími potrebami. Tu bolo aj dosť špendlíkov ako náhrady za stratené háčiky. Správne ohnutý celkom dobre splnil svoj druhotný účel.
Povojnová sánkovačka na farskom dvore. Sánky schovali široké sukne.
Nožík sa hodil aj na vytvorenie ďalšej hračky, ktorej základom boli drevené cievky, na ktoré sa motali nite na šitie, tróniace na šijacích mašinách značky Singer, akú mala aj moja starká. Aj na novej mašine, ktorú si kúpila mama, sa ešte používali. Túžobne sme očakávali, kedy sa zásoba nite na cievke, zvanej špuľka minie, aby sme si ju vydrankali. Cievka mala po stranách zvýšené boky. V nich sme nožíkom vyrezali zúbky, cez stred sme prevliekli gumičku, spravidla vystrihnutú zo starej bicyklovej duše, a na jednom konci sme ju zachytili o kratšie drievko. Na druhej strane bolo dlhšie, prevyšujúce priemer cievky tak, aby sa dotýkalo podložky. Po natiahnutí gumičky mnohonásobným otáčaním, sa sila prenášala na dlhšie drievko a tým vyvolávala pohyb tohto čuda, ktoré v našej mysli predstavovalo traktorík. Rybička sa využila aj pri zhotovovaní luku a šípov. Niekedy sme ju, po vzore hrdinov dobrodružných filmov, vrhali do kmeňov stromov, rastúcich v záhrade.
Špuľky z Bratislavskej cvernovej továrne
Obľúbenou hračkou boli kovové hlavolamy. Dali sa kúpiť v obchode, alebo sme si ich z pevnejšieho drôtu vedeli vyrobiť aj sami. Základné tvary boli srdce a kľúč. Tie boli vpletené do iného tvaru, z ktorého sa dali vybrať len špeciálnou manipuláciou. Rubikova kocka ešte nebola, nakoniec ju vynašiel náš generačný vrstovník.
Keď sa v dedine na hody objavili stánky s predajom hračiek, často sme dostali do daru kaleidoskop. Bola to trubica v tvare zrezaného kužela. Z užšej strany sme do nej hľadeli proti svetlu a pomalým otáčaním po pozdĺžnej osi sme v nej sledovali zložité svetelné obrazce. Každý pokus o objasnenie jeho záhady končil hŕbkou drobných sklíčok a zrkadielok.
Na trh sa postupne dostali aj jednoduché kolobežky. Aj ja som mal takúto, až kým som ju pri hraní niekde v dedine nezabudol. To mi mama dlho vyhadzovala na oči, lebo jej nikto nález kolobežky neohlásil. Piťo Šuba mal dokonca trojkolku s volantom, ktorú sme mu závideli. Nám stačili aj motokáry, vyrobené z podvozkov našich kočíkov, ktoré už na povale márne čakali na naplnenie svojho pôvodného poslania. Na svahu, od kultúrneho domu po krčmu, sme s nimi jazdili rýchlosťou, ktorú Piťo na šliapacej trojkolke nemohol dosiahnuť. Preto sme sa pretekali len dole kopcom. V zime, na zľadovatelej ceste, nám ako podvozok poslúžili staré korčule – kvintovky.
Dievčatá mali svoje kočíky pre bábiky, šatôčky pre ne a kuchynské riadiky s kredencíkmi. Do nácviku plnenia materských úloh sa zaplietli ešte pred pubertou. Zo športového náradia mali nanajvýš gumy, inak slúžiace do pásov na teplákoch, alebo ženských bombarďákoch. Dva konce vari dvojmetrovej gumy spojili a potom ju podľa záhadných pravidiel naťahovali na úrovni kolien a nejako preskakovali. V menšom to robili s bavlnenou priadzou, ktorú si prepletali pomedzi prsty oboch rúk a potom si ich medzi sebou preberali, všelijako pritom vykrúcajúc prsty a lakte. Športovo sa vyžívali aj v skákaní na jednej nohe, po obrazci, nakreslenom na zemi kusom nejakého konára. My sme preferovali hru na guľôčky. Neraz sme hrali iba o staré gombíky, lebo guľky boli vzácne.
Postupom rokov dostávalo prednosť športové náčinie a výstroj. V tom sa rozdiely medzi dievčatami a chlapcami zmazávali a v puberte sme už mysleli na iné veci, ako detské hry. Začínali sme sa hrať na dospelých.
Fotografie pochádzajú z albumov rodín:
Ukropovej, Fekiačovej, Kočerhovej, Výbošťokovej, Hósovej, Košúth
ovej a Mikulajszovej (Juhászovej)
Keď sa v dedine na hody objavili stánky s predajom hračiek, často sme dostali do daru kaleidoskop. Bola to trubica v tvare zrezaného kužela. Z užšej strany sme do nej hľadeli proti svetlu a pomalým otáčaním po pozdĺžnej osi sme v nej sledovali zložité svetelné obrazce. Každý pokus o objasnenie jeho záhady končil hŕbkou drobných sklíčok a zrkadielok.
Na trh sa postupne dostali aj jednoduché kolobežky. Aj ja som mal takúto, až kým som ju pri hraní niekde v dedine nezabudol. To mi mama dlho vyhadzovala na oči, lebo jej nikto nález kolobežky neohlásil. Piťo Šuba mal dokonca trojkolku s volantom, ktorú sme mu závideli. Nám stačili aj motokáry, vyrobené z podvozkov našich kočíkov, ktoré už na povale márne čakali na naplnenie svojho pôvodného poslania. Na svahu, od kultúrneho domu po krčmu, sme s nimi jazdili rýchlosťou, ktorú Piťo na šliapacej trojkolke nemohol dosiahnuť. Preto sme sa pretekali len dole kopcom. V zime, na zľadovatelej ceste, nám ako podvozok poslúžili staré korčule – kvintovky.
Dievčatá mali svoje kočíky pre bábiky, šatôčky pre ne a kuchynské riadiky s kredencíkmi. Do nácviku plnenia materských úloh sa zaplietli ešte pred pubertou. Zo športového náradia mali nanajvýš gumy, inak slúžiace do pásov na teplákoch, alebo ženských bombarďákoch. Dva konce vari dvojmetrovej gumy spojili a potom ju podľa záhadných pravidiel naťahovali na úrovni kolien a nejako preskakovali. V menšom to robili s bavlnenou priadzou, ktorú si prepletali pomedzi prsty oboch rúk a potom si ich medzi sebou preberali, všelijako pritom vykrúcajúc prsty a lakte. Športovo sa vyžívali aj v skákaní na jednej nohe, po obrazci, nakreslenom na zemi kusom nejakého konára. My sme preferovali hru na guľôčky. Neraz sme hrali iba o staré gombíky, lebo guľky boli vzácne.
Postupom rokov dostávalo prednosť športové náčinie a výstroj. V tom sa rozdiely medzi dievčatami a chlapcami zmazávali a v puberte sme už mysleli na iné veci, ako detské hry. Začínali sme sa hrať na dospelých.
Fotografie pochádzajú z albumov rodín:
Ukropovej, Fekiačovej, Kočerhovej, Výbošťokovej, Hósovej, Košúth
ovej a Mikulajszovej (Juhászovej)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára