Pod Bujdoškou: Demandický osud

Na správy o odchode blízkeho človeka z okruhu rodiny, alebo priateľov, nie sme nikdy pripravení. V piatok ráno, 23. februára 2018, sa zavŕšil životný osud ďalšieho Demandičana, Jána Bisztriczkého. Bol našim priateľom na Facebooku, ale hlavne v živote. Nikto koho poznám, mu inak ako Janko, nehovoril. Bol odo mňa o desaťročie starší, avšak jeho osobu som vnímal už od útleho detstva. Ich dom stál v susedstve futbalového ihriska a potoka Búr, pri ktorom sme sa vídavali.

Ján Bisztriczki

Janko sa narodil do neistých časov, 7. februára 1939. Útle detstvo prežil v rokoch vojnového strádania. Mal dobrú pamäť a ako dieťa intenzívne vnímal to, čo sa v obci udialo v závere vojny a tesne po nej. V ostatných rokoch sme sa k týmto udalostiam v jeho spomienkach neraz vracali. Pred týmito debatami však v potoku Búr pretieklo veľa vody. Tak ako desaťročia jeho života.

Po skončení školskej dochádzky Janko odišiel do učenia. Stal sa murárom a okrem iných stavieb po okolí, staval aj v Demandiciach. Postavil si nový rodinný dom a nechýbal azda pri žiadnej stavbe, slúžiacej doposiaľ verejným účelom. V mládežníckych rokoch sa zapájal do verejného života. S úsmevom spomínal na to, ako bol miestnym hasičom, či futbalistom. Práve počas futbalových zápasov sme sa ako diváci viac zblížili. Súc, obaja už na dôchodku, sme našli spoločnú záľubu v regionálnej histórii.

Janko, ako starší, zachytil spomienky našich starých otcov na život počas prelomu devätnásteho a dvadsiateho storočia. Neraz to boli len drobnosti, ktoré boli pre mňa inšpiráciou na hlbší prieskum udalostí. Na druhej strane, ak som prišiel s nejakou hypotézou, vedel si spomenúť na okolnosť, ktorá ju potvrdzovala. Bol tak nepriamo spolutvorcom môjho blogu. Nezištne mi pomáhal pri zariaďovaní miestnej galérie a s manželkou organizovať podujatia v nej. Boli to zlaté časy našej spoločnej práce.

Životné osudy svojich starých rodičov, rodičov a aj svoje dokázal pred dvoma rokmi spísať do rodinnej autobiografie, na pamiatku pre svojich potomkov, ktorých vychovali s manželkou Mandikou. Volá sa „Deméndi sors“ – Demandický osud. Pri svojej skromnosti ju dal vytlačiť len pre rodinu a zopár priateľov. Chcel som mu pomôcť s grafickou úpravou a prekladom do slovenčiny, ale žiaľ, zákerná nemoc naše plány zmarila.

Ako spomienka na Janka Bisztriczkého nech vám znejú slová z úryvku jeho knihy, ktorými popísal do demandickej histórie kus života našich predkov a aj toho svojho.

Requiescat in pace - Nech odpočíva v pokoji.

Úryvok z knihy Jána Bisztriczkého „Deméndi sors“ (Demandický osud):

„Na každé hody vtedajší prvý mládenec najal cigánsku hudbu, väčšinou Péterovcov z Ruskova. Slávnosť sa konala či už v miestnosti, alebo na voľnom priestranstve. Bolo zvykom, že na jednej strane sedeli sedliacke dievky, na druhej nádennícke dievky, oboje s matkami. Sedliacka dievka smela tancovať len s mládencom, s ktorým to matka dovolila. Ak pozývajúci nemal pôdu, alebo len veľmi málo, dostal košom.

V tom čase boli v móde tučné dievčatá. Ak dievča nebolo dosť tučné, tak ju matka naobliekala do mnohých sukieň, aby vypadala tučná a tým potvrdzovala zámožnosť. Tam, kde pri dievke nebolo matky, alebo starej matky, o tento zvyk nedbali.

Mladí sa po nedeliach spolu prechádzali, hrali, spievali, kúpali v potoku, nestarajúc sa, kto z akej rodiny je.

V dedine kedysi učiteľ nacvičoval s mládežou divadlo. Sedliacke dievky oddeľovali od ostatných, matky sa o to už postarali, rovnako ako o to, kto s kým bude hrať.“