Hudba, spev a tanec

Hudobná výchova žiakov sa na našej škole neobmedzovala len na hodiny spevu. Vďaka nadšeniu niekoľkých učiteľov oboch škôl sa žiaci hudbe, spevu a tancu venovali aj v rámci voľno-časovej činnosti.

     V povojnových rokoch až do sedemdesiatych rokov v Demandiciach aktívne pôsobila ľudová hudba zložená z miestnych obyvateľov. Popri nej pôsobil aj tanečný a spevácky odbor Csemadoku, ktorého súbor pravidelne vystupoval na regionálnych festivaloch, na Hontianskych slávnostiach v Šahách a na Spievajúcom údolí Ipľa v Ipeľskom Sokolci.

Hudobno-spevácky súbor v 50. rokoch

     Obdobné aktivity vyvíjal aj hudobno-spevácky krúžok pri  základnej škole slovenskej, ktorý niekoľko desaťročí viedol Juraj Lalík. Mnoho žiakov a žiačok s týmto súborom  vystupovalo v rámci súťaže tvorivosti mládeže  v obvodných a okresných kolách. V čase najväčšieho rozkvetu v 60. rokoch mal súbor až šesťdesiat členov.     Naše vystúpenia sa konali počas miestnych osláv rôznych výročí, najmä VOSR a 9. mája. Vystupovali sme na  konci programu lebo si to naša úroveň a hlavne veľkosť vyžadovali. Asi po štvrť hodinovej trme-vrme  za oponou sa po  jej odhrnutí divákom naskytol kolosálny pohľad na scénu preplnenú obrovským telesom. Budili sme dojem ako malí Alexandrovovci.

     V súbore som strávil aj ja päť rokov a to nedobrovoľne . Bola to  vôľa mojej mamy mať zo mňa hudobníka s hudobným hluchom. Z Bujdošky sme chodili na nácvik traja. Okrem mňa aj Laco Kurthy a Milan Grossman.  Z dolného konca nás dopĺňali Jožo Domonkoš a Emil Chovan.  Keďže sme boli harmonikári, uľahčovali sme si svoj osud vláčenia ťažkých nástrojov, použitím našej káričky. Milan  a Laco bývajúci úplne na konci Bujdošky   ju  vyzdvihli u nás  aby sme  s ňou po naložení harmoník trielili, vtedy ešte po prašnej štrkovej ceste, do školy na nácvik, kým iní chalani hrali na ihrisku futbal. Neskôr sme v tom už videli aj  príjemnejšie stránky. Drvivú väčšinu súboru tvorili dievčatá...

Hudobno-spevácky  súbor ZDŠ Demandice v roku 1962 (foto: J. Lalík) 

Spievajúci pionieri

Tretia generácia školských hudobníkov

     Môj prvý samostatný občiansko-právny úkon sa tiež viaže k hudbe. Hneď počas prázdnin po skončení základnej školy, som harmoniku predal za tisíc korún Korenekovcom. Z  vďaky som im pridal zadarmo aj Školu harmoniky, noty skladieb s ktorými sme účinkovali a stojan na noty. Posledné som potom ľutoval, lebo som v návale radosti, nad tým, že som sa dostal spod jurisdikcie hudobného krúžku, pozabudol, že som ho po vlastnom vylepšení používal ako statív pri fotografovaní. Tým skončil môj nevalný prínos k rozvoju hudby v Demandiciach. To neznamená, že to bol všeobecný jav. Veď dnešné Demandice sú aj hudobne známou obcou, jej predzvesťou sme boli asi aj my z hudobno-speváckeho krúžku.

     Po nás prišli na scénu mladšie ročníky, ktoré ešte zopár rokov pokračovali v tradícii založenej v polovici päťdesiatych rokov.

Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu:

Hudba, spev a tanec

---

Music, Dancing, Singing

Music classes at our community school weren’t limited to the singing lessons only. Thanks to the enthusiasm of several teachers, pupils had the opportunity to practice music, dancing and singing also as one of their leisure activities.

Obecná škola

Moja prvá cesta do školy viedla z nášho domu cez môstik nad potôčikom Harš do sorošky za Székelovým domom k starému kultúrnemu domu. Ten mal vtedy za sebou ešte len päť rokov životnosti. Prejdúc popod veľkú a mnoho rokov starú bútľavú lipu pred Červeným kaštieľom, ako sa v dedine volala Simonyiovská kúria, som sa v sprievode mamy ocitol v predsieni kaštieľa kde ma zverila do opatery mojej prvej pani učiteľky Vladimíry Borošovej. Po ceste vzdelávania som putoval ešte ďalšie dve desiatky rokov až kým som sa aj ja nedostal na druhú stranu katedry.  

Výučba  v povojnovom období koncom 40. rokov.

     V polovici päťdesiatych rokov sme mali asi nesmierne nadanie lebo sme nastupovali v šiestich rokoch rovno do prvého ročníka strednej školy. Naša škola niesla názov Osemročná stredná škola Demandice. Jej honosný názov nič nezmenil na skutočnosti, že sme hneď na úvod dostali obyčajný šlabikár. V peračníku z bravčovej kože, ktorý mi dobre slúžil až do deviatej triedy som mal zastrúhanú ceruzku na písanie. Písať sme ešte nevedeli a tak sme ňou neobratne ryli do linajkovaných papierov pokúšajúc sa nakresliť aspoň dve šikmé čiarky, ktoré by sa nekrižovali. Strúhanie ceruzky bolo moje hobby, lebo otec mal doma na to špeciálne strúhadlo pripomínajúce svojou konštrukciou sústruh. Ceruzka sa doň vložila vo vodorovnej polohe a otáčaním kolieska na jednom konci sa ceruzka vrtela opačne než nožíky v tom koliesku a výborne a jemne sa zaostrila. Bolo to najdokonalejšie strúhadlo aké som kedy použil. Pravda len dovtedy kým neprišiel v druhom roku na rad atrament a pohromy, ktoré na domácich úlohách páchal. Strúhadlom som potom strúhal kadejaké paličky až kým otec neusúdil, že svoju úlohu v mojom vzdelávaní splnilo a ako drobný kancelársky predmet si ho vzal späť do kancelárie, ktorú mal vo funkcii skladník roľníckeho spotrebného družstva v suteréne fary.

Žiaci Rímsko-katolíckej menšinovej slovenskej  školy v Demandiciach v školskom  roku  1925/1926, učitelia  Vlasta Sirovátková, duchovný Štefan Pokorný a  Augustín Maierský

     Medzi exkluzívne školské pomôcky patrili vodové farbičky uložené v krásnej farebnej plechovej krabičke. V malých mištičkách žiarilo vari tucet farieb. Tie sme používali len výnimočne a poniektorých sa štetec ani nedotkol. Aj pastelky som mal rád. V škole, doma a v celých Demandiciach v roku 1955 ešte nebol zavedený elektrický prúd lebo sme boli v pohraničnom pásme a žiadosť obce o pripojenie bola ešte pred vojnou zamietnutá, aby sa vedenie nedostalo do rúk nepriateľom. Aj počas výstavby ľudovej demokracie sme preto úlohy v jeseni i počas zimy písali doma pri petrolejke. Malo to svoju atmosféru. Takú ako sme v škole videli na obraze zobrazujúcom nášho prvého robotníckeho prezidenta ako sa v žiare petrolejky vzdeláva čítaním akejsi knihy. Možno to boli Leninove spisy o elektrifikácii. Fakt je, že už v druhom ročníku naše písanky a čítanky ožarovalo svetlo z hrušky, ako starí chlapi hovorili elektrickej žiarovke podľa jej tvaru. A podobne ako petrolejka, aj elektrika sa naďalej zapaľovala a zhášala. Mala však jednu veľkú nevýhodu. Nemilosrdne odhalila to, čo čmudiaca petrolejka neraz v našich úlohách zakryla.

Jozef Rakota vo svojej triede  

     V starej škole boli umiestnené tri triedy. Žiaci prvého a tretieho postupového ročníka tvorili prvú triedu. Druháci boli spojení so štvrtákmi. V piatej triede sme už preberali učivo samostatne. Kým pani učiteľka kontrolovala úlohy jedného ročníka, druhý plnil určené úlohy a naopak. Ak sme to zvládli bez problémov, pozorovali sme tretiakov ako recitujú básničky alebo už bez hapkania čítajú z čítanky a hovoria obsah. Najviac sme si obľúbili básničku Valibuk, ktorú sme napriek jej dĺžke ovládali s dvojročným predstihom. Taktiež sme mali spev a k tomu knižku hudobnej výchovy, ktorú moja starká volala tak ako tú kostolnú, teda spevník. V spevníku sa mnoho žiakov prvý krát stretlo s češtinou, lebo sme sa museli učiť pesničku Kde domov múj. Za ten svet sme nevedeli čo to je Bory šumí po skalinách..., a to som ja už mal základy z biblickej češtiny, lebo evanjelický spevník mojej starkej a mamin sme mali doma. Tam sa však Bory nespomínali a preto sme si mysleli, že to sú Bory ako dedina ležiaca pri potoku Búr, ktorý preteká aj cez Demandice. Nakoniec o mnoho rokov neskôr som sa dozvedel, že názov potoka je odvodený od slova bor a tak sme na to išli celkom logicky. Piesni Červený šátečku kolem se toč, kolem se toč... sme rozumeli perfektne najmä preto, že jej text bol doplnený aj obrázkom skupiny dievčat v krátkych sukienkach.

Prvá a tretia trieda šk.r. 1955/1956 s Vladimírou Borošovou

     V škole sa spievalo často aj nepovinne. To vtedy keď dievčatá nemajúce vzťah k športu ako my, čo sme si ničili topánky okopávaním čohokoľvek, ak nebolo lopty, spievali v kolese pod lipou repertoár, ktorý ani nebol schválený okresnou školskou správou. Najradšej svoje pohŕdanie nad nami, vtedy ešte menšími krpcami, demonštrovali pesničkou Bodaj by vás vy mládenci čerti vzali.
 

Pionieri hlásia …

Keď nás namáčacie perá už dosť poslúchali nastal čas vo vyšších ročníkoch písať slohy. Bolo to v pohode až do jednej peknej jari keď nám oznámili, že do školy príde inšpektor. V našich mysliach sa hneď zjavil obraz prísneho pána s trstenicou a cvikrom, pripravený zrovnať dvestopäťdesiat ročný kaštieľ aj so žiactvom so zemou. Našťastie nás pred panikou zachránil súdruh učiteľ František Wágner, ktorý bol pôvodom Nemec z Kremnice a ihneď začal organizovať opatrenia na našu obranu. Inšpekcia bola ohlásená a naša trieda mala svoje vedomosti, schopnosti i vzťah k ľudovej demokracii preukázať slohovým cvičením na tému Ako som prežil 1. máj!

Práce na školskom pozemku, v pozadí Bergerov kaštieľ (foto: J.Lalík)

     Súdruh učiteľ vsadil na silu bezprostredného zážitku a využil na to skutočnosť, že do Levíc mala na oslavy 1. mája zavítať v mene strany a vlády ministerka ľahkého a spotrebného priemyslu Anežka Hodinová-Spurná. Žiactvo sa malo hlásiť na prvomájovú oslavu do Levíc za účelom získania bezprostredného zážitku. Snahu som mal aj ja, ale moja mama usúdila, že ak nesmiem chodiť na náboženstvo, tak v záujme vyváženosti ideologickej výchovy, nemusím chodiť ani na prvomájové manifestácie. Žiaci, ktorí pozvanie prijali a zúčastnili sa na oslavách si potom pod vedením súdruha učiteľa denne až do konania inšpekcie opakovali svoje zážitky z 1. mája v Leviciach. My oportunisti sme boli ponechaní osudu. Aj tak sme perfektne ovládali priebeh 1. mája. Sloh sa mi podaril perfektne v intenciách zážitkov spolužiakov. Keďže to neboli moje prežitky dostal som štvorku. Nuž čo, o zháňaní po dedine počas sviatku práce sa písať nedalo.

Pedagogický zbor v polovici 60. rokov

     
     V piatom ročníku do našej už samostatnej triedy zavítala nová posila. Z Pežierne sa do dediny, dokonca na Bujdošku, prisťahoval nový spolužiak Jožo Janák. Bolo to pre nás niečo nezvyčajné lebo roky predtým sme ho z ihriska ani od Búru nepoznali. Zapadol medzi nás a to bola dobrá predzvesť, lebo v šiestej triede nás mali posilniť žiaci zo Sazdíc, Maďaroviec a Dolných Semeroviec. Prestupy sa vydarili a školský rok 1960/1961 sme začali už v Bergerovom kaštieli na dolnom konci dediny. V Bergerovom kaštieli žiaci vystriedali žandárstvo z čias cisára pána, prvej republiky , Maďarského kráľovstva a aj príslušníkov SNB.

     Hneď prvý rok na druhom stupni bol úspešný, lebo sme svojimi študijnými výsledkami na prvom stupni prispeli k dovŕšeniu budovania základov socializmu, ktorý u nás zvíťazil. V Demandiciach sa to prejavilo aj v školstve. Vedľa Bergerovho kaštieľa sa stavala nová mnohotriedna škola, ktorá mala v sebe pohltiť žiactvo z piatich dedín. Stalo sa tak aj našim pričinením a obetavosťou pri brigádach počas dokončovania školy. Milan Grossman pri výstavbe školy prišiel o malíček na pravej ruke, keď dobrovoľne pomáhal žeriavu dvíhať betónový panel tak, že mu pritom rozdrvil prst. Milanovi to však neprekážalo ani pri účinkovaní v hudobnom krúžku. Hoc harmonikár, neprítomnosť malíčka na klávesnici šikovne nahrádzal. Pre mňa by také zranenie bolo určite dôvodom na zanechanie účinkovania. Také šťastie som nemal.

Dnešná výučba

     Po deviatich rokoch sme školu v Demandiciach opúšťali. Bola to veľká sláva. Spoločne s maďarskou triedou združenie rodičov a priateľov školy usporiadalo slávnostný banket, teda zábavu na školskej chodbe. Na nej som po prvý raz v živote tancoval s Terkou Gyonyorovou. Moje trmácanie ohodnotila opatrnou otázkou, či som už niekedy tancoval. Úprimne som sa priznal, že nie a tak ma pred odchodom do veľkého života na strednú školu do Šiah vybavila niekoľkými tanečnými krokmi. Neraz som potom musel tancovať ako hrali. Nuž, čo som sa za mladi v Demandiciach naučil, vždy sa mi zišlo. Našim pánom, súdruhom či tetám učiteľkám a učiteľom patrí za to vďaka.

Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu:

Výučba

Naša trieda

---

Community School

My first journey to school led me from our house, through the bridge over the Harš brook to “soroška” behind the Szekely house and over to the old house of culture which was only 5 years old back than. Passing under the large, hollow and many years old lime tree in front of the Red Mansion, how the Simony Curia was called, I found myself in the mansion lobby. There, my mother would entrust me to the care of my very first teacher, Mrs. Vladimira Borošová. This path of education I have walked for the following two decades until I finally found myself on the other side of teacher’s desk.

Naši učitelia

 

Augustína Majerský,

v medzivojnovom období 1923-1939  riaditeľ  Rím. kat. slovenskej menšinovej školy v Demandiciach, od roku 1930 štátnej ľudovej školy

foto nie je k dispozícii

Fridrich Daniš 

1945-1952

Viktor Šimonovič

1952-1953

 

Anton Miartuš
1949-1958

  

Juraj Lalík
1958-1969
 

Ján Korenek
1969-1979
  

Mária Výbošťoková 1979-1980,1989-1990

 
Mária Nováková

1980-1989

  

Mgr. Viera Poliaková
od r. 1990







foto nie je k dispozícii

Juraj Tóth,  riaditeľ š.s vyuč. j. maď.
1969-1978

Katarína Ballová, riaditeľka š.s vyuč. j. maď.
      1992-1995 

 

Vojtech Gyurky riaditeľ š.s vyuč. j. maď.

1978-1992,1995-1997

Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu:

Učiteľský zbor

Školy našich predkov

Školy na dedinách boli v minulosti vzácne. Zriaďovala ich cirkev pri farách. Už v 14. storočí boli v Demandiciach dva kostoly a existovala tu teda riadna cirkevná štruktúra. Z toho je možné predpokladať, že ešte pred vpádom Turkov existovala v Demandiciach farská škola. Najstaršie údaje o pôsobení učiteľa v obci sa dajú nájsť v cirkevnej matrike. Prvý záznam o demandickom učiteľovi som našiel v matrike v roku 1798. Ako zomretá osoba sa v ňom uvádza manželka luteránskeho učiteľa Jána Karpíka. V roku 1802 sú uvedené úmrtné údaje o Jánovi Hálmáry, oficiálnom demandickom učiteľovi, katolíckej viery. Učiteľ označovaný ako „ludi rector“ vykonával aj niektoré cirkevné úkony, napríklad pri pochovávaní, najmä detí. V roku 1854 bol obecným učiteľom Joanes Korofsy a v roku 1858 Joanes Schinczl. Početné zemepanské rody  vzdelanie svojich potomkov  zverovali súkromným vychovávateľom. Doložená zmienka o samostatnej školskej budove, s miestnosťou úvody (škôlky),  je z roku 1866.

     Do tejto doby sa na vyučovanie využívali rôzne priestory v súkromných domoch. Výstavbu samostatnej školskej budovy financoval v rku 1865  Ján Paczolay, miestny zemepán a poslanec uhorského snemu. Školu navštevovalo 66 žiakov. V poslednej štvrtine 19. storočia v nej pôsobil učiteľ Ondrej Czingel, ktorý bol absolventom Ostrihomského biskupského učiteľského inštitútu (1873). Prvá školská budova stála južne od kostola na cirkevnom pozemku. Školským účelom slúžila sedemdesiat rokov. V polovici tridsiatych rokov minulého storočia bola na jej mieste postavená nová budova školy, ktorá tu stojí do dnes. Jej stavbu financovala barónka Katarína  Szabadhegyová, dcéra Jána Paczolaya. V roku 1904 bol v Demandiciach učiteľom Ľudovít Polcsák.

Školská budova maďarskej školy v prvej polovici minulého storočia.

      Po vzniku Československej republiky školským účelom slúžila budova Barossovho kaštieľa v ktorom bola umiestnená aj škôlka. Prvým riaditeľom rímsko-katolíckej slovenskej menšinovej školy bol od školského roku 1923/1924 Augustín Majerský. Ešte pred jeho príchodom sa v škole zriadenej pre slovenských žiakov začalo vyučovanie, ktoré svojpomocou zabezpečovali Ondrej Konopka a potom prvá učiteľka Helena Ujjová. Zo Santovky chodil vypomáhať aj učiteľ Karol Poljak-Škobla. V medzivojnovom období tu učili Vlasta Sirovátková-Maierská, Juraj Koválík a Koloman Petrovič. Od 1. januára 1930 sa škola premenovala na štátnu ľudovú školu, ktorá po rozbití Československa bola koncom školského roka 1938/1939 zrušená.Vo vojnovom období pôsobil ako učiteľ József Rakota, Jozef Gálik a Ida Labancz. Od roku 1945 sa opäť vyučovalo v slovenskom jazyku. Prvého júna 1945 ako učiteľ nastúpil Fridrich Daniš. V školskom roku 1946/1947 mala škola dve triedy so 79 žiakmi. Ďalšími učiteľmi boli Pavol Rybár a Jozef Gašparík. O rok neskôr pribudla ďalšia trieda a učitelia Oľga Zelinková a Anton Miartuš. Vytvorením ďalšej triedy v roku 1949 sa škola volala neúplná stredná škola a následne úplná stredná škola, od roku 1953 osemročná stredná škola, od roku 1961 základná deväťročná škola, od 1982 základná škola a od roku 1996 opäť základná deväťročná škola . Od tohto školského roku 2011/2012 je to základná škola s materskou školou. Základná deväťročná škola s vyučovacím jazykom maďarským ukončila činnosť v roku 2001 keď už mala len 10 žiakov.

 Prvá známa fotografia demandického učiteľa. Karol Poljak Škobla, učiteľ v Santove v roku 1922 rozbiehal s Helenou Ujjovou výučbu aj v Demandiciach.

     Od roku 1954 sa vyučovalo aj v budove Bergerovho kaštieľa v ktorej predtým sídlilo žandárstvo. Na Dolnom majeri, Hornom majeri a Hýbeci bolo v päťdesiatych rokoch dosť detí na to aby tu od roku 1956 mohla fungovať škola. Sídlila v bývalej sýpke rodiny Štefana Šereša a to  až do vybudovania novej školy so spoločenskou sálou a bytom pre učiteľa.

Oľga Zelinková v triede v roku 1947.

     V roku 1961 sa vyučovanie sústredilo v novej základnej deväťročnej škole vybudovanej vedľa Bergerovho kaštieľa ktorý po otvorení novej školy slúžil ako školská jedáleň. Pre škôlku bola vyhradená bývalá cirkevná škola, ktorá po vojne slúžila ako škola s vyučovacím jazykom maďarským. Nová budova škôlky bola postavená na pozemku rodiny Molnárovej a slúži svojmu účelu aj teraz.

Barossov kaštieľ slúžil školským účelom od roku 1922 do roku 1972

     Školský život v Demandiciach dokumentuje množstvo fotografií na ktorých sa zachovali tváre žiakov aj ich učiteľov. Prvá školská fotografia, ktorú som získal je z roku 1926 a je na nej zachytený môj otec ako žiak prvej triedy rímsko-katolíckej menšinovej školy so spolužiakmi a učiteľmi. Môj otec a strýc Juraj na pôsobenie riaditeľa školy Augustína Maierského nedali dopustiť. Z Demandíc musel odísť v roku 1939, keď bola po okupácii Československa slovenská škola zrušená koncom školského roka 1938/1939. Šťastnou zhodou okolností som mal možnosť tohto vzácneho človeka a učiteľa stretnúť začiatkom sedemdesiatych rokov, keď navštívil môjho otca a dlho vrúcne spomínal na svoje medzivojnové pôsobenie v Demandiciach, kde sa aj oženil so svojou kolegyňou Vlastou Sirovátkovou.

     Najväčší počet žiakov mala škola začiatkom 60. rokov keď podľa archívu školy na slovenskej škole bolo zapísaných 164 žiakov v školskom roku 1962/1963  a na maďarskej škole 151 žiakov.

 Mgr. Viera Koreneková  nastúpila na učiteľskú dráhu v stopách svojho otca Jána Koreneka, dlhoročného demandického učiteľa a riaditeľa školy. Keď sa vydala, pedagogické korene ich rodiny sa prehĺbili ešte viac, veď sa vydala do rodiny  Karola Poljaka Škoblu, ktorý v roku 1922 rozbiehal výučbu na slovenskej škole. Na fotografii je so svojimi prvými žiakmi.

V roku 1961 som dostal od rodičov fotoaparát, ktorým som zachytával život v Demandiciach a teda aj v školských laviciach. Toto je prvá fotografia z roku 1962 na ktorej spolužiaci v ôsmej triede nastupujú na telocvik.

Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu:

Školské budovy

---

Our Ancestors‘ Schools

Country schools were very rare in the past. The were only established by church as parish schools. In the 14th century, two churches already existed in Demandice and thus a proper religious structure must have been in place. Based on this fact we can assume that a parish school had already existed in Demandice, even prior to the Turk invasion. On the other hand, numerous squire houses had decided to entrust the education of their offspring to private tutors. The first confirmed mention of an independent school building (including a kindergarten-room) comes from the year 1866.

Demandická škola (1961-2011)

Z pozvánky na oslavu päťdesiatky demandickej školy

UKROP Milan: Pod Bujdoškou. Demandice 2011

Recenzia

Na Slovensku vychádzajú v poslednej dobe výpravné monografie dedín, niekedy výpravnejšie a spracované komplexnejšie (Blatné, Drahovce, Moravany, Ružindol a pod.), aké nemajú ani mestá, dôkaz, že si vedia nájsť nadšený autorský kolektív a sponzorov, hrdých na rodisko. Nešetria, dokonca sa predbiehajú. Sú však tiež dediny, z ktorých pochádzajú schopní historici, pripravení prekvapiť, ale starostovia uprednostňujú cesty, chodníky, kanalizáciu, čističky, vodovod - a v  súčasnej hospodárskej kríze sa im nemožno vôbec diviť, že otáčajú  eurom. Lenže naši historici sú do jedného chudobní a keď idú publikovať, potrebujú sponzora.

V československej historiografii za vzor monografickej práce sa celým generáciám budúcich historikov, študujúcich na univerzitách, dávala dvojzväzková kniha profesora Karlovej univerzity v Prahe Josefa Pekařa Kniha o Kosti, (1909, 1911), v ktorej opísal život českej šľachty cez obdobie baroka a v druhom diely údel poddaného sedliaka, všetko na báze výskumu archívnych dokumentov, ktoré spracoval do vysoko kultivovanej literárnej podoby, nemajúcej v českej literatúre obdobu.  Aj jeden z významných súčasných slovenských historikov Dr. Ján Tibenský, DrSc vybočil z radu a vydal nádhernú knihu o svojom rodisku Poctivá obec budmerická (starodávna história, každodenný život slovenskej dediny) tiež v dvoch zväzkoch (RAK 1996, 1998). Akríbiou a vycibreným štýlom ukázal cestu už dlhšie šliapanú  francúzskymi historikmi zdôrazňujúcimi l´ histoire de la vie quotidienne - dejiny každodenného života.

Demandice v Hontianskej stolici, potom  okres Levice sú svojrázna dedina, s obyvateľstvom slovensko - maďarským, s prisťahovanými nemeckými rodinami i rodinami z Oravy i Oremonho Lazu, kedysi s početnou židovskou obcou, žijú tu katolíci i evanjelici, v období feudalizmu tu mali kúrie viaceré zemepanské šľachtické rody. Dedinu preslávili viaceré osobnosti: Ladislav Demandický (+1382), lekár a vychovávateľ na dvore Ľudovíta I. i Žigmunda Luxemburského, biskup v Nitre, Vespríme a Varadíne; Imrich Palkovič (+ 1759), jezuita, univerzitný profesor cirkevného práva; Juraj Johanides (+1831), miestny farár a člen Slovenského učeného tovarišstva; Ján Paczolay (+1884), richtár i poslanec uhorského snemu; Karol Baroš (+1905), vinohradnícky odborník a poslanec. Za najstaršiu stavebnú pamiatku v obci sa považuje kostol sv. Heleny na Hýbeci, kde je nad neskorogotickým pastofóriom vyrytý rok 1023 a dáva sa do súvisu s nariadením kráľa sv. Štefana o kostoloch pre desať obcí.

Tri dni, 8., 9. a 10. júla 2011 oslavovali Demandice, okr. Levice 735. výročie prvej písomnej zmienky o významnej lokalite Hýbec v katastri Demandice, 720. výročie prvej písomnej zmienky o dedine, 80. výročie založenia futbalového klubu a 50. výročie otvorenia základnej školy. Rozsiahla monografia Demandíc vyšla roku 2002 (Crocus, str. 184), jej autorkou bola absolventka histórie na Trnavskej univerzite PhDr. Henrieta Lászlóová, PhD, rodáčka z Demandíc, (odvtedy bola aj editorkou veľkej monografie Santovky).

Ďalší rodák z Demandíc, JUDr. Milan Ukrop, CSc pripravil k tohoročným jubileám rodiska knihu spomienok Pod Bujdoškou, vydala obec Demandice v náklade sto exemplárov.

Venovanie Našim Demandičanom naznačuje, že ide o talentovaného autora s vrodeným prirodzeným humorom. Už na začiatku dokazuje seriózny historický záujem o dejiny dediny, vracia sa k nim, zdôrazňuje ich význam, hrdí sa nimi - čo sa dnes začína znova nosiť. Usporiadanie kapitol má svoju takmer monografickú logiku od opisu prírody, významných rodákov, udalostí, života dediny až po najosobnejšie spomienky na maturitu. Názvy kapitol najčastejšie komentované v zážitkoch dedinských šibeničníkov sa viažu na babičku, škôlku, školu, výlety, vojenskú službu, kostol, svadobné zvyky, kúpanie, mlatbu, zabíjačku, zbieranie húb, varenie gulášu, hudobnú tradíciu, futbal, divadlo, pohreby, maturity a na vychádzky v chotári.  Texty nie sú meditatívne a zdĺhavé, skôr vtipne premyslené, úsporne zredigované  a poznať, že boli zbierané dlhšiu dobu s historickými údajmi i väzbou k realite (Posledné rozlúčky - cintoríny).

V čom a kde je prínos tejto knihy? Možno ho nájsť takmer pred koncom (s. 158) pri spomienke na maturitné stretnutie: Boli sme mixom Slovákov a Maďarov, mešťanov a dedinčanov, no všetci v triede sme boli jedno - priateľmi. Už len pre konštatovanie  tejto reality si kniha  Dr. Milana Ukropa, CSc zaslúži potlesk. Je na hony vzdialená od politického kupčenia a prázdnej politickej rétoriky, o nej nepadlo v celom texte ani slovo. Je to dobrý, prínosný titul. Vďaka autorovi zaň. Jedinou kritickou pripomienkou je: kniha si zaslúžila pozornejšiu jazykovú korektúru.

Prof. Dr. Jozef Šimončič, CSc

Krstiny pod Bujdoškou

Historické výročia Demandíc boli príležitosťou na pripomenutie významných udalostí z histórie našej obce. Vďaka úsiliu pána starostu Ing. Attilu Kurthyho sa nám podarilo v knižnej podobe vydať doteraz publikované texty z môjho blogu „Pod Bujdoškou“. S podporou sponzorov sme mohli usporiadať aj výstavu  fotografií  z mojich archívnych fondov.
     Temer dve stovky návštevníkov za sobotné popoludnie  svedčia, že úsilie zmapovať život v Demandiciach v 20. storočí  nebolo márne. Stretli sa tu rodáci, noví obyvatelia Demandíc, cezpoľní i vzácni hostia pána starostu. Do zotmenia som mohol vysvetľovať, kto je na ktorej fotografii a čím bol. Príjemne ma prekvapil veľký záujem mládeže. Vidieť, že ak má príležitosť, vie prejaviť dosť patriotizmu k našej dedine.
     Mojou nasledovníčkou v  rodinnej tradícii čo sa týka fotografovania je moja neter Mgr. Zdenka Alföldiová, ktorá pri krste knihy nechýbala a túto milú spoločenskú udalosť v Demandiciach pre vás zaznamenala svojim  objektívom.
     Verím, že obec ešte poskytne priestor na to aby sa na výstavu fotografií „Ako sme žili...“ mohli pozrieť aj tí, ktorí to v sobotu 9. júla nestihli. Moje pozvanie platí stále. Knižné vydanie je v predaji na obecnom úrade.

Milan Ukrop pred otvorením výstavy pohovoril o dejinách Demandíc

Attila Kurthy a Vierka Poliaková krstia knihu "Pod Bujdoškou"

Poďakovanie autora

A to je ona

Kniha mala vďaka pani Štutikovej aj svoju sladkú verziu

 Prví návštevníci
 

Mnohí Demandičania sa tu zišli  po rokoch

Svet starých fotografií upútal

Medzi hosťami bola aj pani štátna tajomníčka Lucia Nicholsonová

Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu: 

Krstiny pod Bujdoškou

---

Christening at Bujdoska

The recent anniversary of Demandice was a great opportunity to remind ourselves of many significant historical events from the past. Thanks to the efforts of our mayor Ing. Attila Kurthy it was possible to publish my collection of blog posts “Pod Bujdoskou” as a book. With the support of our sponsors we were also able to hold an exhibition of old photographs (taken from my archive funds).