Svadby v Demandiciach

Leto a dlhé dni sa pominuli a tak mám opäť čas vyprázdniť pamäťovú kartu fotoaparátu a spomienkami na toto leto doplniť stránky môjho blogu. Naposledy som sa ozval s pozvánkou na výstavu fotografií, ktorú som usporiadal v rámci obecných slávností. Na rozdiel od ostatných podujatí, nás v útrobách kultúrneho domu dážď neprekvapil a tak si tí, ktorí prišli, mohli prezrieť desiatky fotografií dokumentujúcich svadobné obyčaje v Demandiciach. Keďže pre iné akcie bolo po dvoch dňoch potrebné výstavné priestory uvoľniť, dávam týmto možnosť pozrieť si, ako to bolo na výstave a na svadbách v minulosti.

Vernisaž

Sobášne dokumenty

Svadobný sprievod

Sobáš

Svadobná hostina

Nevesty

Novomanželia

Skupinky

Zlatá svadba

---

Weddings In Demandice

With the summer and its long days gone, yet again I have some time to empty the memory card of my camera and use its treasures to enrich these blog pages. My last entry included the invitation to the Photography Exhibition  that was organised by me as a part of the Village Festival. Unlike to the other events, the rain posed no inconvenience to us in the shelter of our courthouse. So those who came had a wonderful opportunity to look through dozens of old photographs documenting the wedding customs of Demandice. Since the courthouse premises had to be vacated and prepared for some other events after mere two days, I’ve decided to give more of you the opportunity to see what the exhibition looked like for yourselves right here on my blog.

Demandická svadba

JUDr. Milan Ukrop, CSc.

si Vás dovoľuje v rámci programu „Obecných slávností Demandice 2012“

 pozvať na výstavu fotografií

„Demandická svadba“

V dňoch 21. a 22. júla 2012 od 15.00 do 20.00 hod.

v priestoroch  kultúrneho domu

Som demandickým rodákom, ktorý už 50 rokov mapuje cez svoje kamery život tunajších ľudí.

Z rodinných albumov demandických rodín a zo svojho archívu som zostavil súbor fotografií, ktoré približujú obrazy našich Demandíc a ľudí v práci, počas sviatkov,  vo chvíľach odpočinku či  v zármutku. Tento rok  vystavujem fotografie dokumentujúce svadobné zvyky.

Verím, že sa Vám pri prehliadke výstavy obnovia spomienky na niekdajšie svadby v našej obci, na nevesty, družbov i družičky v dobe, keď boli zdraví, mladí a pekní. 

Novomanželia Ballovci 1913

Anna Brigant a Józef Huszár 1930

 

Výber z galérie

Pre vstup do galérie kliknite na obrázok:

Krajinky

V obci

Kultúra

Práca

Rodina

V škole

Vojaci a osobnosti

Voľný čas

Veľkonočné spomienky

Moja mama považovala Veľký piatok za najväčší cirkevný sviatok. Aj keď sme žili vcelku občianskym životom, v tento deň mama dbala na dodržanie pôstu a v dome sa nesmeli vykonávať žiadne rušnejšie práce. K sviatkom Veľkej noci patrilo aj upratovanie na dvore a vyzametanie krajnice cesty pred domom, čo sa muselo stihnúť skôr. Na kostolnej veži sa rapkalo z veľkého rapkáča, lebo zvony boli zaviazané. Žili sme v očakávaní Veľkonočného pondelka na ktorý sme sa my chlapci veľmi tešili aj keď nie z náboženských pohnútok. Išli sme polievať dievčatá a aj tetky a susedky.

Pohľad z Olivovej hory na Chrámovú horu

      Atmosféru Veľkonočných udalostí v Jeruzaleme spred dvoch tisícročí mi dennodenne pripomínal obraz modliaceho sa Ježiška v našej spálni.Za ľudovej demokracie ba ani pri budovaní rozvinutého socializmu som si veru nikdy nepomyslel, že raz budem môcť vstúpiť na miesta, ktoré pre nás deti boli tak mýtické a vzdialené. Pred necelým rokom sme sa sem s manželkou dostali.Ako turisti sme prešli aj miesta, ktoré sú súčasťou veľkonočnej tradície a sviatkov všetkých kresťanov.

Židovský cintorín v západnom svahu Olivovej hory

      Prehliadku Jeruzaléma sme začali na Olivovej hore. Moja starká hovorila Hora olivetská. Na jej svahoch ešte kde tu rastú aj olivovníky, ak tu pre ne v mestskej zástavbe nejaké miesto ostalo. Olivová hora arabsky Džab at-Túr je na svojom západnom svahu pokrytá obrovským cintorínom. Podľa židovskej viery cez Olivovú horu má do Jeruzalema vstúpiť mesiáš a tu ležiacich v hroboch má vzkriesiť. Byť tu pochovaný je túžbou mnohých veriacich Židov.
      Z vyhliadkovej terasy schádzame do údolia kde sa na úpätí Olivovej hory nachádza Getsemanská zahrada. Okolo chrámu Agónie tu rastie viacero olivovníkov o ktorých sa tvrdí, že tu už stáli keď na týchto miestach zlapali Ježiša z Nazaretu.V náprotivnom svahu sa po jeho úpätí tiahnu hradby Jeruzalema aj s bránou cez ktorú vstúpil do mesta Ježiš.
      Prechádzame popod chrámovú horu  okolo mešity Al Axa. Oporný múr tohto chrámového komplexu  poznáme aj ako Múr nárekov. Vstup k nemu je oddelený pre mužov a pre ženy. Pri kontrolnom stanovišti dostávame na hlavu malú jarmulku a môžeme pokračovať. Dokonca tu nikomu nevadí ani fotografovanie i keď fotíte ortodoxných Židov v ich kaftanoch počas modlitby.

 Vchod do baziliky Svätého hrobu

      Z námestia okolo ktorého sa rozkladajú ortodoxné školy sa cez ďalší kontrolný bod presúvame už na krížovú cestu v arabskej časti mesta.Dnes je to rozsiahly mestský bazár a preto sa musíme v mase ľudí držať pri sebe s čím má naša sprievodkyňa dosť starostí. Napokon nás všetkých doviedla na Golgotu, miesto ukrižovania a svätého hrobu. Na mieste, ktoré kresťania uctievajú ako Golgotu alebo horu Kalváriu, stojí bazilika Svätého hrobu alebo bazilika Božieho hrobu, vo východných cirkvách tiež kostol Vzkriesenia.

Kameň nad Božím hrobom v Anastásiu baziliky Svätého hrobu

      Tento kostol je pútnickým miestom už od 4. storočia. Najstaršia časť chrámu je vnútorná rotunda nazývaná Anastasis. Podľa legendy boli hrob Ježiša a jeho kríž objavené v roku 325 sv. Helenou matkou Konštantína. Rímsky cisár Konštantín I. nechal v rokoch 326 až 335 postaviť kostol Svätého hrobu na mieste Ježišovho hrobu v blízkosti Golgoty. Dnes z pôvodného kostola sa zachovala iba vnútorná okrúhla časť – rotunda, nazývaná Anastasis. V minulosti bol chrám niekoľkokrát zničený. Od dvanásteho storočia spravujú tento komplex viaceré cirkvi. Spoločná je len kaplnka Ježišovho hrobu a jej bezprostredné okolie.Svätá zem je rozdelená aj na najsvätejších miestach.Vlastníctvo celého kostola naďalej zostáva spoločné – pravoslávne, katolícke a arménske, avšak rôzne časti majú presne určeného vlastníka. Hlavná loď kostola z križiackej doby patrí gréckym pravoslávnym, zatiaľ čo oltár svätej Márie Magdalény s okolitým priestorom, ako aj kaplnka Zvestovania Panny Márie patrí katolíkom. Kalvária je rozdelená na dva takmer rovnaké diely, katolícky a pravoslávny. Z dvoch krýpt je jedna arménska a druhá, zasvätená Nájdeniu svätého Kríža, katolícka. Aj v priestoroch, ktoré sú vlastníctvom jednej cirkvi, má iná cirkev právo slúžiť svoju liturgiu. Osobitné predpisy platia na veľké sviatky, zvlášť Veľký piatok a Vzkriesenie.

Atmosféra v bazilike Božieho hrobu

      Z Golgoty sme prešli ešte na horu Sion, kde sa konala posledná večera a tu údajne skonala aj Panna Mária. Je to posvätné miesto aj Židov, ktorí veria, že je tu pochovaný kráľ Dávid. Nuž histórie a zážitkov na jednodennú prehliadku Jeruzalema bolo neúrekom.

Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu:

Veľkonočné spomienky

---

Remembering Easter

My mother used to recognise Good Friday as the greatest church holiday. Even despite our not overly-religious way of life, on this day she  would always insist on observing the fast and no heavier work could have been carried out. The courtyard clean-up and sweeping of the pavement in front of our house were also part of the Easter joys. Instead of a bell, a giant ratchet was used on top of the church tower. Then we lived in the expectation of Easter Monday which especially we boys were very much looking forward to. Not for religious reasons though, we went on to douse local girls, aunties and neighbours with water!

Maďarské divadlo

Popri slovenských divadelných hrách  sa v Demandiciach hrávali aj maďarské divadelné hry. Obec bola a je dvojjazyčná a preto návšteva divadelného predstavenia bez ohľadu na národnostnú príslušnosť bola normálna vec. Dôležitejšie bolo kto a koho v kuse (ako sme hovorili jednotlivej hre) zahral. Ochotnícka minulosť bola súčasťou mnohých Demandičanov. Patril medzi nich aj môj vrstovník Michal Benyus.

Benyus Michal v hre „ Blázinec v prvom poschodí“( Foto L. Tomis)

     Miško vyrastal v rodine divadelníkov. Jeho otec bol nadšeným organizátorom miestneho divadelníctva už v päťdesiatych rokoch, keď sa divadelné predstavenia najskôr hrali v šope vo dvore bývalého Eislerovho obchodu a krčmy, ktorá bola vlastníctvom Juraja Babica a v tom čase aj s obchodom mu bola znárodnená. A tak sme mali v Demandiciach keď nie národné, tak aspoň znárodnené, divadlo. Po postavení prvého kultúrbeho domu sa z predošlej sály stal zimný ovčín pre družstevné ovce.

     Bez ohľadu na uštipačnosť týchto slov, my sme to tak vtedy nevnímali. Tu sme ako drobné deti videli prvé hrané rozprávky a scénky. Na jednu si spomínam dodnes. Herecký výkon o niečo staršej Stely Sabinovskej od susedov, ktorá v akejsi scénke uchmatla zajačika, a asi ho aj zožrala, vo mne vyvolal záchvat plaču a do kultúrneho domu som už nechcel ísť. O Stele ani nehovorím. Vydržalo mi to až dovtedy, kým som už v novom kultúrnom stánku nevidel prvé bábkové divadlo. Hovorili sme mu Gašparkove divadlo a akýsi český súbor práve hral hru o Gašparkových dobrodružstvách. Šnúry na ktorých visel som si akosi poplietol so šibenicou a bolo po predstavení. Nuž dnešní detskí televízni diváci a maniaci pri hracích konzolách sú onakvejšie odolní.

Maďarskí divadelníci v starom kultúrnom dome.
V strede v ná ručí svoj ho otca Michala Benyusa, je jeho syn Miško.(Foto:archív G.Juhász)

      Môj rovesník Miško Benyus bol asi väčší realista a okolo svojho otca a maďarského divadelníctva sa tmolil od útleho detstva. Naši otcovia boli vlastne kolegovia od miestneho divadla, lebo kým môj otec Ondrej nacvičoval slovenské divadlá, Miškov otec Miši báči to robil v maďarčine. Ja som toho v Demandiciach veľa nenahral. Keď si tak spmínam, len v hre Soľ nad zlato som predniesol ako kráľovský kuchár tento monológ „Pán kráľ! Pán kráľ! Soli nieto!“.

Vľavo Michal Benyus  so svojim súborm.

      Michal prešiel detskými predstaveniami na maďarskej škole a neskôr nahradil svojho otca nielen na demadických doskách ale aj v organizácii maďarských ochotníkov. Robil tak až do polovice osemdesiatych rkov kým mu bolo dopriané v Demandiciach dožiť svoj dosť krátky život.

      Miško, spmíname na teba očami ako ťa Demandice videli na doskách našich kultúrnych domov.

Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu:

Maďarské divadlo

---

Hungarian Theatre

Alongside many Slovak theatre plays also some Hungarian ones were performed in Demandice. The village has always been bilingual and thus visiting a theatre performance was a common thing whether you were Slovak or Hungarian. Who played whom and in which piece was a much more relevant question than the question of nationality back then. Amateur theatre was a passion of many.

Slávna demandická svadba

Tento rok uplynie 55 rokov od doby keď folklórny súbor Csemadoku z Demandíc predstavil celému Slovensku svadobné zvyky v našej obci. V roku 1957 sa v Želiezovciach konali druhé celoštátne oslavy piesní a tancov maďarského obyvateľstva v Československu. Z obvodných kôl postúpili do záverečného programu dva súbory so svadobnými pásmami. Jeden z nich bol z Demandíc. (Deméndi lakodalmas)

 Známa demandická postava, Prandorffy Pál, v strede.

     Začiatkom päťdesiatych rokov sa zakladali organizácie Čemadoku po celom Slovensku. Z ústrednej evidencie vyplýva, že v Demandiciach sa základná organizácia Čemadoku aktivovala v roku 1952. Vďaka nadšeniu najmä staršej generácie sa podarilo rozvinúť činnosť ľudovej hudby, speváckej skupiny, tanečnej skupiny a divadelných ochotníkov. Temer štyri desaťročia bola maďarská kultúra v Demandiciach stále živá a obdivovaná nielen v dedine ale aj v širšom okolí.
     Najväčší úspech zaznamenal súbor Čemadoku z Demandíc v roku 1957. V dňoch 24. a 25. augusta sa mu dostalo cti vystupovať v celoštátnom programe, ktorý obsahoval tri dva a pol hodinové vystúpenia, každé na dvoch scénach. Demandičania vystupovali v programe Nitrianskeho kraja a svojim výkonom nadchli obecenstvo. Na otvorených scénach program sledovalo štrnásť tisíc divákov. 

Prekračovanie chlapca, ako jeden zo svadobných zvykov.

     Medzi demandickými účinkujúcimi zaujal, už vtedy vo vysokom veku, Pavol Prandorffy. Pri predstavovaní vždy zdôraznil, že je Prandorffy a nie Prondofy, lebo on s dedinou Prandof v Štiavnickom pohorí nemá nič. Palika báči, ako sme mu v dedine hovorili, bol menšej postavy avšak veľmi vrtký chlapík, ktorý sa nielen rýchlo pohyboval, ale aj vždy ponáhľal. Známa je o ňom príhoda o tom ako chodil do evanjelického kostola do Sazdíc. Keď sa Demandičania po službách božích pomaly schádzali pri voze na ktorom prišli a Pali báčiho volali, aby si prisadol, že ho odvezú domov, ten odvetil: Nemám čas, nemám čas, ja sa ponáhľam! a preto išiel radšej peši. Nuž nečudo, že ešte aj po sedemdesiatke v svadobnom programe ako tanečník zvŕtal mladšie nevesty. Vrcholom jeho čísla bolo, keď obojnož z miesta vyskočil na stôl a tam cifroval vo svojich čižmách. Jeho bujné vlasy síce po siedmom krížiku zbeleli, ale na hustote nič nestratili. Po vystúpení ho mnoho divákov potľapkávalo po pleciach so slovami obdivu nad jeho vitalitou. Pristúpil k nemu aj jeden chlap v strednom veku a hovorí mu: No ujko, je teplo už si môžete tú parochňu odložiť. Palika sa na neho len nechápavo díval, čože si to má odložiť, lebo toto slovo ani nepoznal. Po vysvetlení si dal siahnuť na hlavu, aby ukázal, že on v žiadnej parochni nevystupuje. A tak si zo svojho nerozlučného čibuku pobafkával v Demandiciach ešte pekných pár rôčkov.

Bežika Mikulajsová vykrúcala starých i mladých.

     Jeho syn, mladší Palika, zdedil po otcovi temer všetko. Okrem toho, že bol skupinárom v družstve, hral v miestnej ľudovke na cimbale, tancoval a to ešte aj so svojou dcérou Etkou. Bývali na križovatke oproti Eislerovej krčme. Z ich nadšenia žila aj suseda Bežika Mikulajsová, ktorá nemohla chýbať nikde, kde sa šustla sukňa pri tanci. Vidno ju aj v súbore vystupujúcom na festivale v Želiezovciach. Od jej vnuka Gábora Juhásza mám niekoľko fotografií, ktoré si môžete pozrieť a vcítiť sa do atmosféry miestneho folklóru v Demandiciach v päťdesiatich rokoch.

Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu:

Demandická svadba

---

The Glorious Wedding

This year, 55 years will have passed since the time when the folklore ensemble Csemadoku from Demandice introduced our local wedding customs to the entire Slovakia. In 1957, the second nationwide Festival of Hungarian Songs and Dances was held in Želiezovce. After the first rounds, two ensembles emerged victoriously and gained the privilege to be part of the final ceremony. One of them was from Demandice. (Deméndi lakodalmas)

Šiša Pišta v Demandickej čárde?

V každej poriadnej dedine nemohla v minulosti chýbať dedinská krčma. Demandice boli v tomto dlho neporiadne. Rozprestierajúc sa pozdĺž starej cesty z Ostrihomu do banských miest  pohostinstvo krčmového typu pre pohoničov, cestujúcich a konskú silu neponúkali. Až v prvej polovici 19. storočia sa v obci usídlili židovskí podnikatelia, ktorí v strede dediny oproti farskej záhrade vybudovali krčmu a obchod.

 Poloha Demandickej čárdy ( Deméndi csárda) na mape II. vojenského zamerania Uhorska z 19. storočia.

     Budova obchodu a krčmy, ktorej poslednými židovskými vlastníkmi boli Eislerovci stojí ako krčma dodnes. V publikácii H. Lászlóovej a kol.  „Demandice“  sa uvádza, že v Demandiciach dlho neexistovala dedinská krčma preto, že zámožnejším cestujúcim poskytovali ubytovanie a pohostinstvo miestne zemepanské rodiny. Pri svojich cestách sa tiež mohli spoľahnúť na podobnú výpomoc u iných zemepánov. I napriek tomu demandická krčma existovala.  

Cesta z Demandíc na Sazdice. V pozadí za Sazdickou hôrkou stála pri nej čárda.

     V starom Uhorsku sa takéto zariadenia miestneho podnikania nazývali čárdy. Svetská moc ich nemala v obľube preto, že boli spravidla miestom nekalých obchodov s kradnutým dobytkom a v neposlednej miere miestom neviazanej zábavy a pitiek. Čárdy boli preto vytláčané z obcí a to  až na okraje ich chotárov. To bolo nakoniec výhodné aj pre hostí na ktorých sa neraz prišli pozrieť miestni pandúri. Stačilo napochytre prebehnúť cez hranicu chotára a boli v bezpečí iného pandúrskeho obvodu. Nuž nečudo, že aj u nás v Demandiciach sa takáto strategická poloha pre krčmu našla. Navyše v obci pôsobil aj mäsiarsky cech, ktorý potreboval pravidelné dodávky...

 Štefan Benko ( István Benkó) alias Šiša Pišta na zboji.

     Môj kamarát z detstva a teraz poľnohospodársky podnikateľ Pavol Štutika sa mi raz zmienil, že v chotári, ktorý obhospodaruje sa jeden hon nazýva „K čárde“. Vyhľadal som si mapu druhého vojenského zamerania územia Uhorska z prvej polovice 19. storočia a na nej som bez problémov našiel označenie „Deméndi csárda“ pri samostatne stojacej budove mimo obce. Nachádzala sa pri ceste z Demandíc do Sazdíc v mieste, kde sa cesta križuje so Stračianskym potokom stekajúcim z údolí okolo Dolného majera a Hýbeca. Potok v týchto miestach tvorí hranicu medzi demandickým a sazdickým chotárom. Tu čárda nekonkurovala zemepanskému pohostinstvu a spájala všetky možné výhody pre ktoré vznikla. Stredoveká cesta vtedy viedla východne od Sazdíc priamo k brodu cez Ipeľ vo Vyškovciach. Bola to spojovacia komunikácia medzi dvomi banskými oblasťami, lebo aj v Borzsonyskom pohorí sa ťažili nerasty.
     Zbojníci v Hornom Uhorsku mali svoje krčmy, beťári v našom okolí mali miestne čárdy. Posledným známym minimálne novohradským zbojníkom  je Šiša Pišta občianskym menom Štefan Benko. Ide o zbojníka, ktorý zbíjal v neďalekom Borzsonyi na hraniciach Hontu a Novohradu. Nuž poľahky mohol zablúdiť aj do osamelej demandickej čárdy. Či už v nej popíjal alebo nie, jeho životné osudy sa odohrávali v našom bezprostrednom okolí.

 

Miesto kde stála Demandická čárda

     Štefan Benko sa narodil v roku 1846 vo východnej časti novohradskej stolice zrejme v osade Zsunypuszta alebo Bátka-Dióspuszta pri obci Nagylóc v ktorej vychodil základnú školu. Ako mladý chlapec nastúpil službu pastiera oviec u svojho krstného otca. Pre svoju neskrotnú povahu sa mu dostalo prezývky Šiša. Ako pätnásťročnému pastierovi sa mu stratilo dvanásť oviec, čo nevedel nijako vysvetliť ale sa mu ani nepreukázalo, že ich predal. Pri vyšetrovaní ho pandúr menom Balázs Sándor kruto mučil , keď ho okovanou čižmou zaveseného za nohy kopal do hlavy a hrudníka. Zo Šišu priznanie nevytĺkol a ten mu to nezabudol. Najskôr sa skrýval na rôznych salašoch až kým sa nestal juhásom na statku Karola Szudyho. Aj tu pomizlo mnoho oviec a v roku 1871 Šišu odsúdili za krádeže na rok väzenia. Po odpykaní trestu ďalej kradol a už o dva roky je znovu vo väzení z ktorého ušiel. Až teraz sa stáva skutočným zbojníkom, lebo si zorganizoval šesťčlennú skupinu s ktorou okrádali krčmárov, mlynárov a iné majetné osoby. Získané prostriedky prepíjali po krčmách pri bujarej zábave. Počas jednej z nich 4. novembra 1873 v Nógradsipeku sa na takejto pitke náhodou objavil Balázs Sándor, vtedy už bývalý pandúrsky strážmajster. Šiša nezabudol a v opitosti  pastierskym nožom Balázsovi odrezal hlavu. K činu sa priznal listom, ktorý spolu s 50 korunami  určenými na pohreb mŕtveho zanechal na jeho tele. Za vraždu ho prenasledovali pandúri v troch stoliciach. Nakoniec ho zlapali panskí úradníci, ktorí ho spoznali keď v Egerbakte prepíjal ulúpené peniaze.
     Za svoje skutky musel pykať. Možno priznanie vraždy a motívu ho zachránilo od šibenice vo Vacove. Dostal dvadsať rokov, ktoré si odsedel v Leopoldove a potom v Ilave. Bolo ich nakoniec dvadsať jeden. Trest vykonával vzorne, ba až tak, že mu za pracovné výkony pridelili dvojnásobnú dávku chleba. Delil sa o ňu s dobrým priateľom. Jeden závistlivec ho udal a Pišta prišiel o priznanú výhodu. Počas práce v dielni udavača ťažko zranil sekerou za čo dostal ďalší rok. Až na Vianoce 1894 sa dostal na slobodu.

Dobová publikácia o skutkoch  známeho novohradského beťára.

     Po prepustení mal šťastie v tom, že v rokoch 1895 až 1900 ho zamestnal husársky kapitán Fedor Zubovič, ktorý vyhľadával ako dobrodruh rôzne typy zaujímavých ľudí do svojej služby. Šiša Pišta sa mu staral o kone a domáce hospodárstvo. Zubovič pred svojim vysťahovaním do Terstu ponúkol Šišu do služby  grófovi Berchtoldovi v Nagyoroszi. Gróf vlastnil obrovskú výmeru lesov v Borzsonyskom pohorí okolo hradu Drégelyvár. Tu bol Šiša Pišta strážcom lesnej zveri. 
      V 55 rokoch sa starnúci beťár  Pišta oženil s Máriou Kurtossy pričom si osvojil aj jej 13 ročného syna. Osud bol k Šišovi priaznivý v jeho  posledných rokoch. Keď gróf Berchtold vydal svoju dcéru Šarlotu za Alojza Sokola nasledoval ju na nové panstvo do Berencebaráti. Novým gazdom Šišu Pištu nebol nik iný ako jeden z našich prvých olympionikov Alojz Sokol rodák z Hronca, ktorý od troch rokov vyrastal v Berencebaráti u krstných rodičov. Študoval v Banskej Bystrici a Leviciach. Medicínu študoval v Budapešti. V Berenceberáti bol statkárom.  Na prvej obnovenej olympiáde štartoval vo viacerých disciplínach. V behu na 100 m bol tretí. So Šišom mal veľmi dobré vzťahy. Ten mu bol vďačný za službu i slušné zaobchádzanie. V roku 1911 mu pred smrťou zaďakoval za všetko,  a ako poznamenal, venuje mu ako chudobný človek svoj najmilší predmet, svoju fajku. Skonal 15. novembra 1911. Na poslednej ceste ho na starý cintorín v Berencebaráti odprevádzal dav ľudí zo širokého okolia na čele s cigánskou kapelou a množstvom horárov z borzsonyských hôr, ktoré v posledných pätnástich rokoch života Šiša chránil.
       So zbojníctvom v Borzsonyi zanikla aj čárda na okraji nášho chotára, len desať kilometrov od hrobu Šišu Pištu.

---

Šiša Pišta In The Local Pub

Local pub was an establishment which couldn’t have been absent in any proper Slovak village. So Demandice hadn’t been quite proper for a long time. Although situated alongside an old road which used to connect Ostrihom with the mining towns, it still lacked an inn-like establishment for thirsty and weary travellers and they horses to find comfort and shelter. It was just as late as in the first half of the 19th century when the first Jewish enterpreneurs found their way to our village and settled in the very centre of it. Opposite the parish garden they established a pub and a shop.