Pamiatka zosnulých

V roku 835 pápež Gregor IV. určil prvý november za sviatok Všetkých svätých, ktorý mal byť spomienkou na známych kresťanských svätcov. Ľudia si po čase začali pri tejto príležitosti pripomínať aj svojich zosnulých predkov, a tak sa 2. november stal Pamiatkou zosnulých, ľudovo nazývanou Dušičky. Spomienku zaviedol svätý opát Odilo z Cluny roku 998. Uctievala sa zapaľovaním sviečok na hroboch. Zvyk ozdobovať hroby kvetmi a kladením vencov je najnovšou tradíciou.

Historická spomienka na zosnulých v demandickom cintoríne

Vrcholí október. Po pár dňoch babieho leta sa čoraz razantnejšie prejavuje nepríjemné, hmlisté, sychravé počasie s chladnými ránami v údolí potoka Búr. Hmly nad jeho korytom sa dlhšie rozpúšťajú v lúčoch slnka, ktoré sa po poludní čoraz viac chýli k obzoru nad Silimáň. V nostalgii dušičkového počasia si spomíname na zosnulých členov našich rodín a známych.

     Na sviatok Pamiatky zosnulých sme sa v detských rokoch, ak sa to tak dá povedať, tešili a naplňovali tým pravý odkaz zakladateľa tohto sviatku. Sviečky sme chodili páliť vždy v neskorý podvečer. Bolo to preto, že tento deň nebol dňom pracovného pokoja, a aj preto, že efekt z horiacich plamienkov bol oveľa väčší. Na súmraku spravidla vietor na nejakú hodinku ustal. To bolo dôležité preto, že kahance, ani iné dnešné čudá neboli, a sviečky boli skutočné, liate z vosku. V tento večer sme mali mimoriadne dovolené siahať po zápalkách a zapaľovať nimi sviečky. Problém bol, ak sme pritom občas zapálili vence, lebo aj tie boli z pravej čačiny a smrekové ihličie ľahko s prskaním chytalo plameňom. Demandický cintorín sa našim úsilím rozsvietil a horiace sviečky, ktoré sme považovali za svetelné signály,  pozorovali naši spolužiaci až zo Sazdíc. Aj tam je cintorín v svahu nad dedinou, a my sme tiež videli ich úsilie, o čom sme sa na druhý deň v škole navzájom podrobne informovali.

O tieto večery je medzi cirkvami a kultúrami veľký záujem. Evanjelici oslavujú Pamiatku reformácie, za nimi katolíci Všetkých svätých, a potom spoločne Dušičky. Dnes sa k nim tlačí aj globalizovaný halloween. Miesto spomienky na dedka a babku čoskoro budú deti prezlečené za príšery žobrať cukríky, a nás starších budú pozývať na halloween párty. Už sme k tomu blízko.

V novej Bratislave

Keď som pred desaťročiami prišiel do Bratislavy na štúdia, všimol som si, že viaceré ulice boli zastavané len z jednej strany. Vždy som si ich predstavoval ako pekné bulváre. Trvalo to polstoročie, a stalo sa. Vajnorská ulica a aj ďalšie sa postupne zaplnili. Na Mlynských Nivách bola v okolí prístavu priemyselná zóna s torzami potrubí po zbombardovanej rafinérii Apollo. V súčasnosti je tento mestský sektor na nepoznanie. Stáva sa širším, moderným, jadrom hlavného mesta.

     Na rohu dvoch širokých ulíc bola dlho veľká jama. Pri nej bola postavená autobusová stanica, v tej dobe veľmi moderná. Z jamy vyrástla výšková budova VUB banky, čím naštartovala prestavbu okolia. Nové stavby zakryli teleso železničnej trate vedúcej od starého mosta na Filiálku. V týchto dňoch bol dokončený rozsiahly komplex, ktorý pohltil autobusovú stanicu a bývalé kasárne. Vyplnili sa tým línie výstavby na rohu ulíc Karadičova a Mlynské Nivy. Ak pricestujete do Bratislavy autobusom vystúpite v útrobách nového komplexu. Pozrite si, čo Vás čaká.

Odbavovacia hala autobusovej stanice

Gastroúsek

Priestory na relax a nákupy

Ulica Mlynské Nivy

Banská Štiavnica

Je jedno z najzaujímavejších miest na Slovensku. Ako fotograf si tu prídem vždy na svoje. Na objavenie nových zákutí neraz stačí len iné svetlo. Mesto a jeho okolie sú nesmierne fotogenické. Len v centre nájde turista 360 historicky cenných objektov. Umelecké, historické a technické pamiatky boli v roku 1993 ocenené najvyšším stupňom, zápisom do  Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. 

Privilegovaným kráľovským mestom bolo od roku 1238. V jeho okolí sa nachádzali najproduktívnejšie bane na zlato a striebro v Európe, ktoré tu vznikali už v období keltského osídlenia.

Ak ste sa do Banskej Štiavnice v posledných mesiacoch nedostali, pozrite si ju cez objektív mojej kamery.

(kliknite pre spustenie videa)

760. výročie Sazdíc

Sú dediny, ktorých dejiny svojim historickým odkazom presahujú rámec ich dnešnej veľkosti. Pritom majú to šťastie, že ich vedenie sa o hodnoty, vytvorené predkami, príkladne stará a posúva ich nasledovnej generácii. Takouto dedinou sú aj Sazdice. Je to neveľká obec pod strmým úbočím kopca, zvaného Veľká Morda. Pamätá aj slávnejšie časy, v ktorých ťažila zo svojej polohy v južnej časti údolia potoka Búr. Popri ňom viedla, zo sídelných miest Ostrihom a Vyšehrad, do banských miest na severe krajinská cesta  Via magna. Sazdice boli pred storočiami zemepanským trhovým mestečkom. Tento rok si pripomínajú 760 rokov od prvej písomnej zmienky o obci.

  Už začiatkom 14. storočia mali veriaci postavený kostol v gotickom slohu. Okolo roku 1370 bol vyzdobený freskami na veľmi vysokej výtvarnej úrovni. K maľbám, ktoré boli až do roku 1898 skryté pod vápennými nátermi, pribudli ďalšie, objavené v rámci obnovy kostola. Pokračujúce výskumy priniesli potešujúce výsledky v objave fresiek, znázorňujúcich život Krista. Veríme, že odkrytie fresiek v lodi kostola pozdvihne jeho krásu a kultúrnohistorickú hodnotu.

  Sazdice si v posledných rokoch obľúbili milovníci stredovekého umenia aj vďaka krásnej práci reštaurátora Vladimíra Úradníčka a jeho nasledovníkov, ktorí ju tu zanechali v podobe obnovených nástenných malieb. Tieto maľby sa stali pojmom v celej Európe. V kostole, postavenom okolo roku 1330, v národnej kultúrnej pamiatke, cíti človek atmosféru talianskej renesancie.

  V skúškach dejín obstál, bez zmien v originálnom prevedení, aj kostol evanjelickej cirkvi augsburského vyznania, postavený v roku 1885. Obidva kostoly sa využívajú na náboženské účely a sú turistickou zaujímavosťou obce.

  V Sazdiciach na nás dýcha atmosféra dávnych čias prostredníctvom domcov, ktoré si pamätáme spred desaťročí. Málokto nazrel do neskutočne rozsiahlych pivníc pod kopcom Veľká Morda. Vo vekmi poznačených stromoch čítame odkaz starých ovocinárov a lesníkov.

  Okrem nich poskytujú príležitosť poznať miestnu históriu aj dva bývalé sedliacke domy, upravené ako dedinské múzeum. Zhromaždené zbierky dokladujú spôsob života obyvateľov v minulom storočí, a tiež aktivity miestneho urbárskeho spolku. A čo treba zvlášť oceniť, je ochota, sprístupniť ich návštevníkom.

  V sobotu 14. augusta si obec Sazdice pripomenula slávnostným programom významné historické výročie. V rámci osláv sa uskutočnilo slávnostné zasadnutie obecného zastupiteľstva, spomienka na predkov s bohoslužbou a kladenie vencov k obecnému pamätníku.

  V rámci kultúrneho programu účinkovali súbory z obcí Nagybörzsöny, Sazdice a Demandice. Diváci ocenili aj vystúpenie gajdošky Zsuzsany Pék a súboru Mareka Uhnáka z Rybníka nad Hronom. V miestnom kultúrnom dome bola inštalovaná výstava historických fotografií Jozefa Sztakóa.

  V rámci kultúrnej časti osláv sa uskutočnila aj prezentácia monografie autorov Henriety Žažovej, Matrina Bónu, Tatiany Danieličovej a Milana Ukropa „Kostoly demandickej farnosti“, ktorá je venovaná trom kostolom majúcich status národnej kultúrnej pamiatky. Významná časť je venovaná sazdickému gotickému Kostolu sv. Mikuláša s jeho jedinečnými freskami v rámci Slovenska.

  Komornú a príjemnej atmosfére sazdických osláv približujem vo svojej fotoreportáži.

Starosta Sazdíc Zoltán Srna predstavuje Zsuzsanu Pék, sólistku na gajdy

Prvé verejné vystúpenie najmladšej generácie

Sazdický citarový súbor patrí k najlepším na Slovensku

Z vystúpenia demandických senioriek

Súbor z Rybníka nad Hronom sa prezentoval vynikajúcim spevom, hudobným sprievodom a krojmi

Katarína Ballová uvádza publikáciu „Kostoly demandickej farnosti“

Kráľovičovský kráter?

V okolí Dudiniec sa nachádza vo voľnej prírode viacero záhadných útvarov, ktoré doposiaľ neboli dostatočne vedecky preskúmané. Popri spečených valoch sú to, aj modernými metódami identifikované, kruhové objekty z obdobia neolitu. 

    V lesoch medzi obcami Hokovce, Horné Semerovce, Demandice a Santovka sa nachádza útvar, ktorý má kruhový tvar a hĺbku  deväť metrov. Už dávnejšie som si ho všimol na mapách starých vojenských zameraní. Niesol názov „Okrúhle jazero - Kerek tó“. Nie je to preto objekt neznámy. Študujúc tieto mapové podklady ma vždy zarážalo, že na miestach, kde ho geodeti zakreslili je dosť rozsiahla vyvýšená planina s nadmorskou výškou okolo 200 - 214 metrov. Jazierko nemá nijaký prítok vody, či už potôčikom, alebo suchým jarkom, ktorý by zvádzal prívalové zrážky. V novších mapových podkladoch figuruje ako „Kráľovičova slatina“. Meno dostala po už neexistujúcej osade Kráľovičová, v ktorej katastri ležala, teraz patrí do  katastra Horné Semerovce. V súčasnej dobe je toto miesto, ako slatinné jazero, chráneným útvarom. Podľa môjho názoru skrýva oveľa viac, ako hodnotný biotop.

    Skúmajúc históriu geologického územia som postupne prišiel k domnienke, že tento útvar by mohol byť vytvorený nárazom vesmírneho telesa do Zeme. Miesto nejaví žiadne známky ľudskej činnosti, napríklad ťažby nerastnej suroviny. V skutočnosti je to jama s kruhovým obvodom približne 310 metrov, majúca priemer asi sto metrov. Na katastrálnej mape je vyznačená jeho plocha v nadmorskej výške  214 metrov. Nachádza sa na plošine nad okolitým terénom. Ako vidieť na leteckej snímke, má takmer dokonalý kruhový tvar. Obdobne aj jazierko, ktoré vytvorila nazhromaždená dažďová voda. To má priemer 60 – 63 metrov. Sklon svahu som zatiaľ nemeral. Odhadujem ho na 30 až 35 stupňov.

Letecký pohľad na Kráľovičovu slatinu s vyznačením obvodu krátera

Dojem z návštevy tohto miesta je magický. Ticho a tvar   miesta návštevníka pohlcujú. Snáď táto moja stať podnieti odborné kruhy k preskúmaniu tohto areálu, ktorý má šancu byť ojedinelým na Slovensku. Moje konštatovania sú pochopiteľne len vývody amatéra. Je pravda, že tomuto objektu chýba jeden z hlavných znakov impaktného krátera, t.j. prstenec navýšených hornín na jeho obvode. Keďže terén tvorí sprašová hlina, mohol byť eróziou, či rozorávaním odstránený. Sonda do krátera by mohla preukázať, či je jeho podložie stlačené nárazom cudzieho telesa, alebo nie.  Pri dopade meteoritu vzniká  obrovské teplo a tlak. Na stene krátera sa vytvára sklo a pod ním roztavená hornina. To sa dá vrtom overiť.     

    Inak ma zaujala aj skutočnosť, že tento kráter má rovnaký tvar a veľkosť, ako známy kráter v Kaali v Estónsku, uctievaný už od pradávna. Údajne bol vytvorený nárazom pred 7500 rokmi. Tento však má spomínanú korunku na obvode. 

    Absencia znakov impaktného krátera môže poukazovať na to, že v tomto priestore sa vytvoril závrt v dôsledku prepadu podložia. Dudince a ich blízke okolie neleží v oblasti banskej činnosti, a preto prepadlina Kráľovičova slatina nemôže byť dôsledkom poddolovania terénu. Po povrchovej ťažbe nerastnej suroviny niet žiadnych náznakov, napríklad v podobe háld. Hlina na povrchu nie je vhodná na výrobu tehál. Ak by sa na nejaký účel mala zemina z krátera vyťažiť, čo je objem cca 60 000 metrov kubických, musela by sa niekde objaviť. Tehelňa, ani iný podobný objekt, tu v okolí neexistoval. Tehly, nesúce značky výrobne, by sa určite v okolitých obciach našli. Navyše, kráter už existoval v poslednej štvrtine 18. storočia.

   Nové prepadliny, ako Kráľovičovská slatina, sa objavujú aj v súčasnosti, či už na Sibíri v dôsledku ťažby plynu a topenia permafrostu, alebo aj v Mexiku. Prepadliny sú javy vyskytujúce sa v krasových oblastiach. Spôsobuje ich voda, ktorá odtečie z väčších podzemných dutín a uvoľnený priestor stratí protitlak oproti povrchu a prepadne sa.

    Kráľovičovský kráter sa nenachádza v krasovej oblasti, ale v línii levického žriedlového pásma. V ňom sa minerálne vody dostávali na povrch vlastným tlakom a v poslednom poldruha storočí aj čerpaním. Spúšťačom takýchto prepadov by mohlo byť zemetrasenie, ktoré buď uzavrie priesaky vody v podzemí, alebo ich otvorí. Kráter leží na priesečníku zlomovej línie, pozdĺž turovsko-levickej hraste a predpokladaného zlomu, pozdĺž Lišovského potoka. Nevedno, či toto nie je príčina vytvorenia tohto nevšedného útvaru neďaleko Dudiniec. V roku 1443 bolo mesto Banská Štiavnica, ležiace v kaldere Štiavnického stratovulkánu, úplne zničené zemetrasením, ktoré ťažko poškodilo aj banské diela. Iba 30 kilometrová vzdialenosť od epicentra zemetrasenia nevylučuje aj pohyby v podloží v oblasti Kráľovičovej.

    V budúcnosti je na odborníkoch, aby nám dali kvalifikovanú odpoveď o pôvode Kráľovičovského krátera.

Kráľovičova slatina, jazierko 60 m široké na dne krátera s priemerom sto metrov

Detský kroj v Senohrade

Kultúrny odkaz našich predkov, ktorý nám zanechali vo svojom odeve sa v mnohých obciach v posledných desaťročiach nenávratne stratil. Našťastie sa to nestalo všade. Tam, kde poklady ľudového umenia nezmizli do nenávratna, sa darí nielen uchovávať originály ľudového odevu spred storočia, ale v modernejších formách ho aj rozvíjať. K takýmto obciam sa radí aj hontianska obec Senohrad.

      Akoby skrytá pri brehoch riečky Litava chráni poklady ľudovej tvorby, ktorú si vysoko cenil Andrej Kmeť, v Senohrade začínajúci svoju  kňazskú dráhu. Jeho celoživotným krédom bolo heslo „Nehlivieť!“. Už v Senohrade začal so zberateľskou činnosťou. V jeho širokom zábere aktivít mala miesto tiež folkloristika. Zbieral výšivky a čipky z Hontu. Nazhromaždené zbierky nenechával ležať doma.  Propagoval ich aj v zahraničí.

     V roku 1873 aranžoval výstavu výšiviek z Hontu na svetovej výstave vo Viedni.  Na česko-slovenskej jubilejnej výstave v roku 1891 prezentoval slovenské čipky, rovnako ako v roku 1895 na Národopisnej výstave česko-slovenskej v Prahe. Zbierky Andreja Kmeťa mohli obdivovať diváci roku 1893 na svetovej výstave ženských prác v Paríži. V roku 1904 nechýbali jeho zbierky na slovanskej výstave v USA. Bol pri organizovaní výstavy čipiek v Martine v roku 1887 a výstavy ľudovej umeleckej výroby v Honte roku 1895. Účastinná spoločnosť Lipa v Martine a Výšivkárske družstvo v Skalici vznikli na jeho podnet v roku 1910.

   Vďaka viacerým nadšencom a s podporou Obecného úradu v Senohrade sa mohla konať výstava detského kroja zo Senohradu pochádzajúceho z obdobia rokov 1916 až 1936. Projekt Detský kroj Senohrad, vyšívanie a tvorbu, podporil z verejných zdrojov formou štipendia Fond na podporu umenia. Návrh a reazlizácia, Lenka Brandys Franková (LBF) 2019/2020. Pod patronátom obecného úradu a aktivite obyvateľov obce Senohrad bol zhromaždený vzácny fond detského oblečenia z prvej polovice 20. storočia.

   Patrí im za to uznanie.

Čítanie o Honte

V piatok 11. júna som v spoločenskej sále liečebného domu Smaragd v Dudinciach predstavil svoju novú knihu „Čítanie o Honte“. Podujatie zorganizovala Oblastná organizácia cestovného ruchu Dudince a jej partneri. Po ročnej odmlke som sa ako autor mohol stretnúť so svojimi čitateľmi, preto ma ich záujem o predstavený titul veľmi potešil. Verím, že sa kniha stretne aj so záujmom  ľudí, ktorí si prišli do nášho regiónu obnoviť zdravie a pritom spoznať jeho kultúru.

Prezentácia knihy autorom

(Foto: Magdaléna Majorošová)

Prečo čítanie o Honte? 

Pomenovanie Hont súvisí s územným členením Uhorska. Pri vzniku uhorského kráľovstva sa najskôr vytvárali tzv. komitáty. Boli to územné jednotky, okolo významných kráľovských hradov, pre správu územia v ich okolí. Hontiansky komitát má svoje meno odvodené od silného rodu Hunt-Poznan, majúceho korene ešte vo Veľkej Morave. Rod významne pomohol kráľovi Štefanovi I. stabilizovať svoju moc proti odbojným maďarským vodcom, ktorí neprijali kresťanstvo. Jeden z hradov mali na strategickom mieste v meandri Ipľa, v miestach, kde sa jeho tok otáča v pravom uhle na juh. Teraz je to rovnomenná obec Hont. 

    Hontiansky komitát vznikol v 11. storočí vyčlenením z novohradského. Na konci vlády Arpádovcov sa kráľovské komitáty zmenili na šľachtické stolice. Tie pretrvali do polovice 19. storočia. Po revolúcii 1848-1849 vznikol župný systém. 

    Pojem Hont, ako územná jednotka, pretrvával deväť storočí. Nečudo, že z našich myslí dosiaľ nezmizol. Hont sa rozkladal od ústia Ipľa do Dunaja na juhu, po Banskú Belú na severe. Na západe siahal až takmer k Hronu a na východe pokrýval Krupinskú planinu. Osobám, ktoré tu žili, tvorili a nadovšetko Hont milovali, som venoval túto publikáciu.

   Viacero rokov som zhromažďoval pramene a fotografie z histórie regiónu. Z fondu, ktorý som vytvoril vznikla táto kniha, ktorá dáva čitateľom ľahko prístupnou formou nahliadnuť do historických kútov Hontu. Dočítate sa v nej o osobnostiach, ktoré tvorili dejiny, ako aj o osudoch celkom obyčajných ľudí žijúcich v Honte od trinásteho storočia po nedávnu minulosť. Takými boli biskup Ladislav z Demandíc – učiteľ kráľovien, hontianski turkobijci, záhadná grófka z Patkôša, slávni spisovatelia, ako Andrej Sládkovič, Andrej Kmeť,  Juraj a Ján Slávikovci, viaceré osobnosti z obdobia revolúcie 1848-49, hýbeckí pustovníci, či posledný hontiansky beťár Šiša Pišta.

    Kniha môže byť vhodnou pomôckou pri výučbe regionálnej histórie na stredných školách. Turistom a kúpeľným hosťom v liečebných domoch dudinských kúpeľov obohatí pobyt o poznanie historického prostredia regiónu, ktorý im vracia zdravie. Môže po nej siahnuť každý dobrý patriot.

Čitatelia si môžu knihu kúpiť v kancelárii Oblastnej organizácie cestovného ruchu v Dudinciach a v novinovom stánku v Demandiciach. 

Po požiadaní na adrese ukrop.m@gmail.com ju autor zašle dobierkou.

----------------------------------------------------------------------------------------

Reading about Hont

On Friday 11 June I introduced my newest book „Reading about Hont“ by means of a lecture held in the common room of the spa house Smaragd in Dudince. The event was organized by the Local Tourist Office Dudince and partners. Following a year-long forced pause due to the COVID-19 pandemic I finally had a chance to meet my readers again. I was very pleased by their interest in the introduced title and believe that the book will also be discovered and enjoyed by the people who visit our region to restore their health and get to know its culture.