Demandickí hubári

Po tridsiatich rokoch vinohradníčenia som prišiel na zákonitosť, že keď v Demandiciach rastú hríby, na vinici nemám hrozno. Tento rok, keď po júnových lejakoch zle odkvitlo hrozno a následne bolo zničené infekciami múčnatky a pernospóry, bolo mi jasné, že nás čaká hubársky rok.

V demandickom chotári nie sú rozsiahle lesy , ale záujem hubárov v minulosti dokázali uspokojiť. Kedysi, ako to vyplýva zo starších popisov chotára z 19. storočia, tu rástli statné dubiny. Dnes je pár dubov  len okolo kostolíka na Hýbeci. Cerové porasty sa zachovali v súvislých honoch. Priestor pre rast húb poskytovali aj demandické lúky a pasienky, ktoré boli do konca šesťdesiatych rokov pravidelne kosené alebo vypásané ovcami.
    My Dedinčania sme sa delili na dve skupiny hubárov. Boli to hubári z dolných Demandíc, ktorí chodili na hríby na Cinvár a do Jančovej hory tiahnúcej sa od Strelcovho majera (Veterného majera ) až po Sazdice. Ja som patril k severnej skupine hubárov. Našim revírom bol Silimáň, Studená dolina, Pálkováč, Irheď a Hokovská hora tiahnúca sa od majera Nový svet až k Hokovciam. Samostatnou skupinou boli hubári na osadách teda na Hornom majeri, Dolnom majeri a na Hýbeci.

Moja mama pri sušení dubákov v polovici 60. rokov

Prvé huby s ktorými sme sa v našom okolí stretli boli májovky a špičky. Májovky rastávali pod slivkami o ktoré v chotári nebola núdza. V časoch keď o šarke, ktorá ich neskôr zničila, nebolo ani chýru aj bohato a pravidelne rodili. Slivky rôznych druhov ako aj trnky tvorili okraje záhrad za ktoré prerastali. V dobrých rokoch vyrastali aj po záhradách najmä v porastoch lucerny, po našom lucerky. A tak pre ich blízkosť sa stávali našimi prvými hubárskymi trofejami. Po čase, keď sme sa už mohli do širšieho chotára vybrať sami ,  naše možnosti sa rozšírili na vyššie spomenuté lokality.
    Mojim konkurentom v zbere májoviek bol náš sused z Winklerovho kaštieľa Svetík Pali báči ako sme ho v detstve volali. Mal svoje miesta a keď som sa ho so závisťou vypytoval, že kde to nazbieral, vždy mi len s úškrnkom na perách precedil, že v hore. Už vtedy som pochopil, že existuje hubárske tajomstvo a že pýtať sa hubára kde to nazbieral je netaktné. Neskôr som na Pali báčiho vyzrel. Raz ma videl ako idem popri kaštieli s nožíkom v ruke a so sieťovkou a čo nevidieť idúc späť už v nej s hromádkou májoviek, tak akurát na jednu praženicu. Neodolal ani on a pýtal sa, kde som to za tú chvíľu nabral. Aj ja som mu s radosťou odpovedal, že tam kde chodí aj on. To nebola síce pravda, lebo za ten čas som nemohol zájsť ani len po Urbanove slivky medzi malým a veľkým Čepekom.

 
Na ceste domov s hubárskym úlovkom v chrbtovom koši

Neskôr som však bol svedkom ako nevdojak toto moje tajné miesto nachádzajúce sa Pali báčimu doslova pod nosom odhalili. Raz na prelome mája a júna jednotil on a jeho manželka tetka Jela cukrovku. Mali vymeraný prvý diel hneď popri záhradách nad Winklerovou kúriou. Nechtiac sa vyzradiť, zbieral som májovky za plotom našej záhrady v slivončí do ktorého som sa načahoval cez vetchý kolový plot. Tetka Jela jednotiaca prvý riadok od okraja si všimla belejúce sa klobúky májoviek a hneď zvolala : Paľo poď sa pozrieť, čo hríbov tu rastie! A to som vedel, že Pali báči má môj rajón odhalený. Snažil som sa ešte  narýchlo zmierniť  atraktivitu tohto miesta, no Palibáči sa pozrieť prišiel a jeho pohľad na mňa hovoril, tak tu pod nosom si mi zbieral hríby a ja som sem nikdy ani nepozrel. Potom ma už považoval za rovnocennú konkurenciu.
    Kráľom hubárov bol v Demandiciach v päťdesiatich a šesťdesiatich rokoch Šamo Kyseľ. Bol to už starší svojrázny chlapík, ktorý sa do Demandíc priženil. Jeho manželka Eržika slúžila za slobodna ako kuchárka u pána dekana. Šamo sa v Demandiciach ocitol ako robotník na stavbe cesty č.75, ktorá sa budovala v rámci vojenských opatrení pred napadnutím Českoslovanska. Do Viedenskej arbitráže úsek cesty, ktorý mal viesť od Kríža na vrchole Bujdošky cez Semer potok priamo na Slatinu, nebol dokončený, materiál sa za Maďarska rozkradol a cesta dodnes nie je vybudovaná. Šamo však v Demandiciach ostal a živil sa ako prišlo. Jedným zo zdrojov jeho obživy boli aj huby. Potulkami po lúkach a lesoch trávil veľa času. Je známe, že v Studenej doline pri potoku Egreš pálieval aj pálenku.
   Kým sme sa my v čase sezóny vybrali do lesa, Šama sme spravidla už stretali na ceste do dediny. Svoje plátené tašky niesol rovno do krčmy u Melicha kde ich speňažoval alebo vymieňal za trúnok. Keď mal hríbov veľa zvykol si ich schovať pod hromady lístia v tieni statnejších stromov. Viem to preto, že takúto jednu jeho skrýšu som našiel. Nikdy som ju Šamovi nevybral, lebo som mu bol vďačný, že včas objavil začiatok rastu hríbov a tiež, že to bola jeho obživa.
    Moja obvyklá trasa viedla cestou popri Winklerovom kaštieli na poľnú cestu cez Malý Čepek k Urbanovým slivkám a potom úžľabinou hore Čepekom k Jarkavej. Tu som prešiel svah našich pasienkov na Haršaši až do zadnej časti Studenej doliny. Odtaiaľ sa dalo ísť do hory nad Pálkováčom a z nej na náprotivný svah Irheď, či aj opačne pri návrate. Na konci Irhedi, nad majerom Nový svet kde bola vydatá sestra mojej starej mamy, sme prešli poľom k Fajčíkovmu majeru za ktorým sa rozprestieral pekný kus čistej hory. Tu sa hríby hľadali najpríjemnejšie. Zriedkavo sme pokračovali ešte ďalej až do Hokovskej hory.
    Hríby sme zbierali do chrbtového koša, čo bolo pohodlné počas zberu a najmä pri dlhom pochode domov. Veď od Fajčíka to bolo pár kilometrov.Túto svoju techniku som bez váhania použil aj o roky neskôr  v Sáse odkiaľ pochádza moja manželka. Raz v sobotné ráno som sa vychytil na hríby aby som spoznal tunajšií revír. V komore u svokry som celkom samozrejme vzal jej chrbtový kôš a v svokrových  gumákoch  som cez dedinu vykročil do hory pri Bezekovcoch. Po ceste som , ako nový zaťko ,  úctivo zdravil  všetky ženičky, ktoré sa neviem prečo zavše za mnou aj obzreli . Hneď po návrate som  mal hubovú polievku. Pravda nie z toho,  čo som nazbieral ale pre nešťastný chrbtový kôš. Svokra nešla prežiť, že jej zaťka (ako doktora z Prahy ) obdivovali jej vrstovníčky  v takom nepánskom vystrojení. Inak hríby jej chutili a potešil som ju  vždy, keď som ich doniesol, len to nesmelo byť v chrbtovom koši.

 Môj tohtoročný rekord z Jabloňoviec

    Niekedy sme sa na hríby vydali aj do vzdialenejších a lepších lokalít. Otec mal motorku Jawu 250 a tak sa dalo zájsť na Tlstý vrch alebo do hôr okolo osady Pírovské nachádzajúcej sa povyše Hontianskych Tesár. Tu bola pre zmenu vydatá sestra môjho starého otca Tunáka. Chodil som sem aj na  prázdniny, ale o tom inokedy.
    Ak sezóna začínala v máji májovkami, končila v jeseni druhou vlnou rastu maslákov, dubákov, riečičkárov a svetlákov, ktoré sme zbierali už počas nového školského roka po dvadsiatom septembri. Otec mal neraz dilemu, či pôjde na prvé rodičovské združenie alebo neodolá vôni hríbov v lese. Bodkou za hubárskym rokom bol výskyt vatovcov. Tie rástli na miestach kde sa nachádzal v blízkosti zdroj bohatej výživy. Najradšej mali staršie stojiská po dobytku pri jeho poľnom ustajnení na Bujdoške, v zadnej časti Studenej doliny a okolo ovčína. Niekedy sa našli aj na okraji polí, ak boli predtým vyhnojené maštaľným hnojom. V jednu jeseň sme tak našli dva obrovské vatovce na pasienku za kukuričným poľom poniže Strelcovho majera. Jeden z nich vážil vyše päť kíl a bol potom vystavený v regály za výčapom v krčme. To sme ešte nepoznali jeho hodnotu. Neskôr mama z vatovcov  krájala obrovské pláty, ktoré po nasolení a obalení vyprážala ako šnicle.
    Hríby sa konzumovali smažené s vajíčkami, s grísovou múkou, obalené a vypražené. Niekedy, ak boli pečiarky, sa nakladali s cibuľou a paprikou ako šalát na kyslo. Samozrejme na zimu sa museli aj nasušiť, čo pri menšom zbere malo prednosť.

 Tento vatovec vážil  vyše päť kilologramov

    Chvalabohu sa v Demandiciach nikto na otravu hríbami na druhý svet neodobral, hoci sa tu vo veľkom počte dá vidieť muchotrávka červená. Raz k tomu mala blízko moja mama. Počas mašinovačky jej švagriná tetka strýčkova poslala do poľa obed, že vraj smažené kuriatka. Ako neskôr vyplynulo , nazbierala ich v agačine, čo svedčí o tom, že to kuriatka nemohli byť. Našťastie moja mama skončila len výplachom žalúdka v šahanskej nemocnici. Vždy nám preto nahrážala aby sme žiadne hríby z agačiny nenosili.Do hrnca dala len to, čo ona poznala.

Na hríby chodím aj teraz. Je pravdou, že už inde ako v Demandiciach. Skúsil som to tu pred tromi rokmi. Musím povedať, že som bol úspešný ale radosť som z toho nemal. Pasienky, okraje lesov a poľných ciest sú zatarasené ťažko preniknuteľnou húštinou zeliny, krovísk a iným neporiadkom. Kde sú tie ovečky, kravičky a družstevníčky, ktoré čistili pasienky a hubárom cestičky?

Pre vstup do foto-albumu kliknite na ikonu:

Demandickí hubári

---

Demandice and mushrooms

After 30 years of work in a vineyard I have discovered a peculiar principle: when mushrooms are growing in Demandice, there are no grapes in my vineyard. This year, following heavy summer rains, my harvest was destroyed by the infection of vine mildew and pernosporis. It was more than obvious: an outstanding mushroom season must be ahead!

Demandický guľáš

Po napísaní tohto nadpisu ma nevdojak napadlo, či chcem písať o guláši ako o jednom z troch veľkých bratov maďarskej kuchyne ( guláš, perkelt, paprikáš ) alebo o zmätku v hlavách ako jednom z významov slova guláš. Dalo by sa o oboch. Dnes to bude o jedle.

V peknú poslednú júlovú sobotu sa od kultúrneho domu začala poobede okolo mojej chaty pod Bujdoškou šíriť príjemná vôňa cibuľových základov pod guláše všakovakého druhu. Teraz to však nebola aktivita z kuchyne mojich susedov ale niečo rozsiahlejšie. Áno, do Demandíc prenikla po gulášovom socializme aj móda súťažného varenia gulášov. Konal sa prvý Guláš fest Demandice 2010. Žeby nová konkurencia festivalu Magyar gulyás v Szolnoku?

     Tento výdatný mäsový pokrm sa spája predovšetkým s maďarskou kuchyňou. Bol vraj pôvodne pastierskym jedlom. Je typický aj v kuchyni chorvátskej, slovinskej, českej i slovenskej. O jeho skutočné rozšírenie sa však zaslúžila kuchyňa rakúska vďaka popularite, ktorú si získal v 19. storočí vo viedenských reštauráciách. Napokon vo Viedni je aj múzeum gulášu.

Pastierska kuchyňa

 

     Guláš má aj politický význam. Keď Turci po temer dvoch storočiach opustili Uhorsko, zanechali tu po sebe aj turecké korenie, čiže dnešnú papriku. Jej rozšírením sa v maďarskej kuchyni objavilo jedlo s farbami maďarskej trikolóry a tak sa už za panovania Jozefa II koncom osemnásteho storočia guláš považoval za predstaviteľa maďarstva v boji s Viedňou. Bielu a červenú farbu máme v trikolóre aj my Slováci. Len neviem či červená farba symbolizuje krv alebo červenú papriku. Symbolom našej modrej by z gastronomicko-štátneho pohľadu mohli byť bystrické slivky. Žiaľ vo farbe slivovice sa to neukazuje.

     Predmetom slovensko-maďarských sporov je kadečo a guláš netvorí výnimku. Kým podľa maďarských zdrojov slovo guláš má kaukazský pôvod, slovenské zdroje jeho pôvod nachádzajú na Slovensku. Podľa nich prídavné meno gulyás (hovädzí) vzniklo z podstatného mena guľa - gulya, ktoré vo význame črieda dobytka, ako dobytok prešlo v 16. storočí z východoslovenského slova guľa do maďarčiny a nakoniec i do maďarskej kuchyne. V Above a na Spiši dodnes znamená čriedu dobytka. Chudák guľáš, ako mu my v Demandiciach dodnes hovoríme, kam sa to dostal. Z kotlíka obyčajných pastierov, ktorí ho málokedy mohli jesť až na stôl stredoeurópskej politiky.

V sobotu našťastie ostal  kde patrí - v desiatich kotlíkoch súťažiacich o najlepšiu chuť. Tá spojila Demandičanov i súťažiacich odvekých rivalov zo Santovky, Slovákov a Maďarov, starších i množstvo mládeže. Súťaženie bola len zámienka na strávenie dobrého gulášu a príjemného popoludnia a večera pri starom Barossovom kaštieli a kultúrnom dome. Pozrite si ako som zachytil atmosféru tohto pekného dňa.

Pre vstup do foto-galérie kliknite na ikonu:

Demandický guláš

---

Goulash time

After writing this title I started to think. Shall I write about goulash as one of the three big brothers of Hungarian cuisine (guláš, perkelt, paprikáš)? Or shall I concentrate on one of the other common meanings of this word: Goulash as a total confusion in the head? I could do both. However today it will be exclusively about food. 

Demandičania na Uhorskom sneme

Politika bola v starom Uhorsku výlučne záležitosťou šľachticov. Keďže v Demandiciach mali majetky viaceré šľachtické a zemianske rody, ich príslušníci si museli svoje záujmy chrániť aj verejným angažovaním sa či už na stoličnej úrovni, alebo aj reprezentáciou Hontianskej stolice na krajinskom sneme. Záujmy hontianskej a novohradskej šľachty na krajinskom sneme v roku 1447 v Budíne zastupoval Mikuláš Brigant, člen jednej z vetví Deméndyovcov. V 19. storočí pôsobil ako poslanec na Uhorskom sneme za hontiansku stolicu Ján Paczolay.

Nedlho potom, čo na dvoroch kráľa Ľudovíta Veľkého, kráľovny Márie a cisára Žigmunda Luxemburského pôsobil azda najvýznamnejší demandičan Ladislav Deméndy, do veľkej politiky sa dostal aj ďalší demandičan Mikuláš Brigant.
     Uhorsko prežívalo v polovici 15. storočia krušné časy v ktorých narastalo turecké ohrozenie, zúrili náboženské husitské vojny, súvisiace i s postojmi cisára Žigmunda, ktorý nedodržal sľub bezpečnosti pre Jána Husa na sneme v Kostnici, čo viedlo k jeho odsúdeniu a upáleniu. Aby toho nebolo málo, vypukli  boje o nástupníctvo na uhorskom tróne. Po veľkých sporoch uhorské stavy uznali Ladislava V. - Pohrobka za uhorského kráľa. Pre neplnoletosť a zajatie kráľa bol jeho regentom Ján Huňady. Kráľ Ladislav V. zomrel len ako 17 ročný tesne pred sobášom s Magdalénou, dcérou francúzskeho kráľa Karla VII. Po Ladislavovej smrti sa stal kráľom syn Jána Huňadyho Matej. V týchto pohnutých dobách v roku 1447 sa na činnosti uhorských stavov priamo podieľal Mikuláš Brigant z Demandíc.

Kráľ  Ladislav V. s francúzskou princeznou Magdalénou

O pôsobení ďalšieho demandičana na uhorskom sneme existuje bohatšia databáza než aká sa dá očakávať od prameňov v 15. storočí. V 19. storočí sa už vyhotovovali stenografické záznamy z rokovania poslancov a tie verne reprodukujú aj vystúpenia Jána Paczolaya, poslanca za Hontiansku župu.

 Otvorenie Uhorského snemu 1848

     Ján Paczolay sa narodil v Demandiciach v roku 1818 v rodine miestneho zemepána. Vyštudoval právo, pôsobil ako advokát a okrem iného bol hlavným právnym zástupcom ostrihomskej generálnej kapituly. Do politického života sa zapojil v mladom veku. V 40. rokoch 19. storočia už zastupuje Hontiansku župu v Uhorskom sneme, ktorého bol poslancom v pamätných revolučných rokoch 1848/1849. V tomto období bol aj richtárom v Demandiciach.

Ján Paczolay , richtár  Demandíc v rokoch 1848/1849

     Ján Pacsolay bol zásadový človek a v mnohom pochopil potreby doby v ktorej žil viac než politici, ktorí ho odsudzovali, ak už nemali v diskusii s ním argumenty. So záujmom som čítal zápisy z jeho vystúpení a o postojoch v Uhorskom sneme. Zásadovo obhajoval výdobytky revolúcie medzi ktoré patrilo aj zavedenie slobody slova a tlače. Keď v marci 1848 snemovňa prerokúvala tlačový zákon postavil sa proti obmedzovaniu tejto novej slobody dodatočným návrhom vlády  zavádzajúcim povinnú kauciu pre vydavateľa tlače v sume 20 000 forintov. Bola to obrovská čiastka, veď napríklad ročný plat vyššieho mestského úradníka bol 1000 forintov. Za hodnotu kaucie sa v Pešti dal v tej dobe kúpiť stredne veľký palác. Poslanec Pacsolay doslova uviedol, že takáto kaucia znemožní vydávanie najmä národnostnej tlače Slovákov.
     Mimochodom, podľa vtedajších štatistík boli Demandice charakterizované ako slovenská obec ( Fényes Elek, 1851 „Deménd“,(Demendicze), Hont m. tót falu ) a z vystúpenia Jána Paczolaya je vidieť ako si ctil občianske slobody pre všetkých. K jeho vystúpeniu sa pripojil aj poslanec za mesto Zvolen Ľudovít Štúr. Prijatie tohto návrhu bolo ohrozené a tak proti nim vystúpil Ľudovít Košút , ktorý obmedzenie tlače obhajoval a snem ho aj schválil. Prijatie nového tlačového zákona na sneme v Bratislave vyvolalo v revolučnej Pešti veľké pobúrenie. Pod jej tlakom už o niekoľko dní musela byť prijatá novela, ktorá síce kauciu nezrušila ale ju podstatne obmedzila.

 Lajos Kossúth s ktorým Ján Paczolay viedol ostré polemiky

     Je paradoxom, že pri tom aký mal Ján Paczolay cit pre myšlienky revolúcie, s jej mocenskými ambíciami sa nestotožňoval a ich aj ostro odsudzoval. Do boja za slobodu sa nezapojil a nechýbalo  veľa aby ho maďarská vláda postavila pred vojnový súd. Na verejnom župnom zhromaždení v Šahách sa funkcie poslanca vzdal. Potom sa z verejného života stiahol a venoval sa súkromnej advokátskej praxi.
     Až v roku 1865 po veľkom presviedčaní kandidoval znovu za poslanca snemu a získal mandát za okres Šahy. Poslancom bol až do 28. februára 1884, keď v Demandiciach zomrel a je tu aj pochovaný. Po návrate do veľkej politiky bol členom konzervatívnej strany a neskôr pôsobil v Deákovej strane. Verný svojmu presvedčeniu presadzoval v politike občiansky princíp. Treba povedať, že dovtedy v Uhorsku platila zásada, že ak jeden magnát prehovorí, aj sto múdrych ľudí musí zavrieť ústa. V Deákovej strane lámali túto starú uhorskú zásadu spoločne a úspešne. V posledných rokoch života sa práce v snemovni zúčastňoval aj napriek tomu, že bol (po infarkte v roku 1879) čiastočne ochrnutý. Tento človek o ktorom hovorili, že má silu Herkulesa sa v tej dobe dal voziť do Pešti a pohyboval sa len na vozíku . V jeho živote ho postihlo aj ďalšie nešťastie, keď sa mu v Budapešti zastrelil jediný syn. Stalo sa to  24. decembra 1883. Ján Paczolay už vážne chorý túto ranu osudu neprežil. Zomrel 28. februára 1884 v deň, keď z Budapešti mali priviesť jeho mŕtveho syna. A tak 4. marca 1884 do rodinnej krypty na demandickom cintoríne v blízkosti rodinného sídla Paczolayovcov ukadali na večný odpočinok spoločne dve truhly. Otca a syna.

V zápise zo schôdze poslaneckej snemovne zo dňa 3. marca 1884, ktorej predsedal Péchy Tamás sa uvádza : „Ctená snemovňa, zo smútkom vám musím oznámiť, že poslanec za volebný okres Šahy v Hontianskej župe, Ján Paczolay zomrel 28. februára. Bol jedným z najstarších členov snemovne, veď bol poslancom ešte bratislavského snemu a kým mu to zdravie dovolilo bol pracovitým a usilovným členom snemovne, ktorý si získal úctu každej strany. Domnievam sa, ctená snemovňa, že súhlasíte s tým aby sme do zápisnice zaznamenali, že vyslovujeme hlboký zármutok.“

Pre vstup do foto-albumu kliknite na ikonu:

Rodinné sídlo Paczolayovcov v Demandiciach

---

Ugrian Concilium

Politics in the old Ugria (Hungary) was a matter exclusively reserved for nobility. Several aristocratic and squire families had their property in Demandice.  Members of these had to protect their interests by taking part in the public affairs. On the local level as well as on the national level by representing the region of Hont at the Ugrian Concilium. In 1447 at the Concilium in Budín, the interests of Hontian and Novohrad Nobility were represented by Nicholas Brigant of the Démendian branch of nobility. In the 19th century this representative task was entrusted to Ján Paczolay. 

Štáb 2. SS Sturmbrigade Dirlewanger v Demandiciach

Útočná brigáda SS nazvaná podľa jej veliteľa Oskara Dirlewangera získala povesť najkrutejšej nemeckej jednotky. Po nasadení v Haliči, Bielorusku, Varšave a pri potlačení SNP bola brigáda v decembri 1944 presunutá na frontový úsek v našom okolí. Prezývali ich „Čierni lovci“ keďže ich používali na protipartizánske akcie. Voľnú ruku na ich vyčíňanie dostali od veliteľa SS Heinricha Himmlera. Zverstvá, ktoré páchali šokovali ešte aj nemecké velenie Wermachtu. Generál Heinz Guderian sa o nich vo svojich pamätiach vyjadril, že boli skôr horda svíň ako vojaci. Svojej povesti neostali nič dlžní ani počas nasadenia v okolí Demandíc.

Kto bol Oskar Dirlewanger?

Už ako pešiak si počas prvej svetovej vojny vyslúžil Železný kríž prvej a druhej triedy. Po vojne sa zapojil do pouličného teroru v nemeckých mestách ako člen Freikorps. Od roku 1932 bol členom NSDAP. Násilnícku povahu prejavoval aj v civilnom živote. Napriek tomu, že vyštudoval politické vedy a získal doktorát, za znásilnenie a pohlavné zneužite maloletých dievčat bol ako pedofil odsúdený a zbavený titulu, povolania učiteľa i členstva v NSDAP. Svoje uplatnenie našiel v aktívnej službe v Legii Kondor bojujúcej na strane Franka v Španielsku. Aj neskôr mal problémy so zákonom, Gestapo ho považovalo za politicky nespoľahlivého a psychicky chorého alkoholika.


Keď sa vrchný ríšsky lovec Herman Goring a veliteľ SS Heinrich Himmler dohodli, že z uväznených pytliakov vytvoria zvláštnu vojenskú jednotku, úlohu ju vybudovať dostal bývalý kriminálnik Dirlewanger. Tak sa začala história tejto jednotky, ktorá vznikla 1.júla 1940 ako Wilddiebkommando Oranienburg. Neskôr bola jednotka rozširovaná a doplňovaná o ďalších kriminálnikov z výkonu trestu, vojakmi odsúdenými pre rôzne delikty a dobrovoľníkmi zbehnutými z Červenej armády. V jeseni 1944 sa do jednotky zaraďovali aj politickí väzni z koncentračných táborov. Tí v tom videli možnosť oslobodiť sa dezerciou.
Wermacht na boj s partizánmi nebol pripravený. Na vyčisťovacie operácie v zázemí používal jednotky, ktoré neboli použiteľné na fronte. To bol aj prípad Dirlewangerovej jednotky, ktorá sa stala od augusta 1942 plukom. Svojim bezohľadným pôsobením, vraždami, lúpežami a znásilneniami na území okupovaného Poľska vyvolala nevôľu velenia SS i Wermachtu a bola presunutá na protipartizánske akcie do Bieloruska. Tu 22. marca 1943 prepadla osadu Chatyň . Všetkých 149 obyvateľov nahnali do drevenej stodoly, ktorú poliali benzínom a zapálili. Hrozný masaker prežili len tri osoby. V Chatyni je dnes národný pomník 120 000 obetiam temer z dvesto obcí, ktoré zahynuli v odvetných akciách proti partizánom.
Od jesene 1943 pôsobila jednotka v zostave armádnej skupiny Stred vo frontovom pásme v sile troch plukov. V mohutnej sovietskej operácii Bagration v lete 1944 a v predošlých bojoch sa ukázalo, že jej príslušníci sú nedisciplinovaní a nedostatočne vycvičení. Po ťažkých stratách s 259 mužmi ustúpila k Varšave.

Maskovanie tváre príslušníkov SS Sturmbrigády Dirlewanger, ktoré používali pri potlačovaní Varšavského povstania

Tu bola doplnená na stav temer 900 mužov a nasadená do potlačenia Varšavského povstania po boku Kaminského Waffen-Sturm-Brigade RONA.V dňoch 5.- 8. augusta 1944 v štvrti Wola povraždili okolo 40 000 obyvateľov, hlavne detí a žien pri páchaní nevysloviteľných zverstiev. Nemecký veliteľ von dem Bach dal veliteľa 1. brigády Kaminského postaviť pred vojenský súd a bol zastrelený. Dirlewanger pozvanie na jeho štáb odmietol s poukazom na svoje výsady, ktoré mal od Himmlera a osudu Kaminkého sa vyhol. Dokonca za nasadenie počas povstania dostal ocenenie Rytierskym krížom s povýšením do funkcie SS- Oberfurera. Počas bojov osobne viedol útoky a vojakov, ktorých, ak nepostupovali s bezohľadnosťou jemu vlastnou, na mieste strieľal. Jednotka bola ešte počas bojov doplnená o 2500 mužov no i tak skončila s menším stavom než začínala. Vytvorila negatívny rekord, keď v bojoch utrpela 315 % stratu.

Zmasakrované ženy a deti vo Varšave v auguste 1944

Po likvidácii povstania vo Varšave bola vytvorená z jednotky útočná brigáda Dirlewanger . Tvorili ju väzni z koncentračných táborov a potrestaní vojaci z celého Wermachtu. Takmer bez ďalšieho výcviku bola presunutá do záverečnej ofenzívy proti SNP . V období od 10. októbra 1944 bola rozmiestnená v úseku Martin-Ružomberok. Viacerí z jej príslušníkov dezertovali a známe sú iprípady, že partizánom predávali zbrane. Stali sa terčom leteckého útoku povstaleckého letectva počas ktorého utrpeli straty. 30. októbra sa jej veliteľ Dirlewanger zúčastnil v Banskej Bystrici na dekorácii a vyznamenávaní nemeckých vojakov prezidentom Slovenského štátu Jozefom Tisom. Ten mu udelil najvyššie vojenské vyznamenanie Slovenský vojenný víťazný kríž prvej triedy s kordíkom.

Jozef Tiso, prezident Slovenského štátu, pri vyznamenávaní nemeckých vojakov po potlačení SNP

V priebehu novembra bola brigáda v Prievidzi doplnená a 10. decembra v podriadení nemeckého veliteľstva na Slovensku presunutá na posilnenie frontového úseku pri Šahách, ktoré vtedy patrili do horthyovského Maďarska. Úlohou brigády bolo obsadiť prístupové cesty z juhu na stredné Slovensko a zamedziť tak rozvoju sovietskej ofenzívy od juhu. Brigáda bola rozmiestnená na línii Modrý Kameň- Terany- Berencebaráti. Štáb brigády bol najskôr umiestnený v Teranoch. Po zosilnení sovietskeho útoku na Šahy bol premiestnený do Demandíc.
Brigádu tvorili dva pluky po troch práporoch, ďalej strelecký prápor, spojovací prápor, zdravotnícky prápor, hospodársky prápor a záložný prápor o celkovej sile asi 4 000 mužov. Jedenásteho decembra bol jeden pluk brigády s dvomi posilnenými útočnými prápormi, ktoré boli začlenené do skupiny vojsk Fratter – Pico čeliacej útoku Červenej armády na smere Šahy - Demandice – Levice. Ostatné časti brigády boli podriadené Dirlewangerovi. V sile dvoch práporov chránili líniu Modrý Kameň -Terany a ďalšie dva útočné prápory úsek Terany-Berencebaráti. Proti silnejúcemu útoku Červenej armády na Šahy boli 14. decembra nasadené dalšie dva prápory aby posilnili 2. maďarskú pancierovú divíziu. Po prekročení Ipľa sovieti 15. decembra pri Tešmaku rozprášili tu rozmiestnené prápory brigády a obsadili mesto. V úseku medzi Šahami a Berencebaráti na stranu sovietov dezertovalo okolo 200 príslušníkov 2. práporu brigády. So zvyšnými časťami brigády, ktorá bola ponechaná pod Dirlewangerovým velením so štábom v Demandiciach, Dirlewanger podnikol proiútok na znovuobsadenie Šiah avšak neúspešne.
Po obsadení Šiah sovieti rozvinuli plne útok na západ a 18. decembra oslobodili Demandice. Štáb brigády sa premiestnil do okolia Plášťoviec, kde brigáda obsadila okolité výšiny. 19. decembra Dirlewanger zreorganizoval svoju jednotku lebo mu v dvoch plukoch zostali len po dva prápory. Následne podnikal protiútoky do boku sovietskych jednotiek.
Jeden z týchto protiútokov je spojený s tragickými udalosťami, ktoré vo svojich pamätiach opisuje rodák z neďalekých Hrkoviec Tipary László nasledovne : „ Musím spomenúť aj jedno hrozné nemecké krvi preljatie: Keď ich Rusi vyhnali zo Slatiny, v dedine zanechali niekoľko vozov s rôznymi výrobkami (potraviny, deky, šatstvo ). Ale 23. sa Nemci vrátili a hľadali svoje vozy. Medzitým ich obsah z časti ruskí vojaci a miestni civili (Maďari), a z časti tu bývajúci cigáni rozkradli. Nemci sa pýtali miestnych, kto raboval. Odpoveď bola, že cigáni. Nato Nemci sústredili cigánske rodiny. S výnimkou tých, ktorí mali mužov či synov na fronte. Zavreli ich do jednej chatrče, poliali benzínom a cez okná na nich nahádzali ručné granáty. Takto brutálne vyhasli životy 56 ľudí. Len jednému malému dievčatku sa podarilo z horiaceho domu uniknúť.“ ( Tipary Lászloné- Tipary László, Szulofoldem szép határa, Lilium Aurum, Dunajská Streda, 2004, str. 33 )

MENÁ OBETÍ: Vojtech Fizik, 33 rokov, Jolana Fiziková 31 rokov, Ladislav Fizik, 11 rokov, Anna Fiziková, 9 rokov, Berta Fiziková, 6 rokov, Irena Fiziková, 4 roky, Oto Fizik, 8 rokov, Anton Jonáš, 42 rokov, Emília Fiziková, 27 rokov, Gizela Jonášová, 16 rokov, Ladislav Jonáš, 14 rokov, František Jonáš, 11 rokov, Alžbeta Jonášová, 10 rokov, Helena Jonášová, 8 rokov, Vincent Jonáš, 6 rokov, Irena Mátyás, 19 rokov, Vilma Mátyás, 17 rokov, Petronela Mátyás 15 rokov, Koloman Fizik, 38 rokov, Mária Fiziková, 30 rokov, Jolana Fiziková, 16 rokov, Imrich Fizik, 12 rokov, Karol Fizik, 10 rokov, Vojtech Fizik, 8 rokov, Lenka Fiziková, 8 mesačná, Gejza Gašpar, 53 rokov, Alžbeta Gašparová, 53 rokov, Mária Benedeková, 58 rokov, Irena Benedeková, 19 rokov, Mária Benedeková, 11 rokov, Agnesa Benedeková, 7 mesačná, Magdaléna Ludviková, 9 rokov, Alexander Pusztay, 55 rokov, Alžbeta Pusztay, 38 rokov, Mária Pusztay, 18 rokov, Vojtech Pusztay, 10 rokov, Imrich Szomszi, 44 rokov, Matilda Szomszi, 47 rokov, Žigmund Szomszi, 20 rokov, Jozef Szomszi, 17 rokov, Helena Szomszi, 14 rokov, Imrich Szomszi, 8 rokov, Valéria Szomszi, 4 roky, Eva Balážová, 2 roky, Alexander Szitay, 61 rokov, Gizela Szitay, 52 rokov, Helena Szitay, 9 rokov, Vojtech Szomszi, 40 rokov, Oľga Szomszi, 38 rokov, Ladislav Szomszi, 17 rokov, Alžbeta Szomszi, 15 rokov, Zoltán Szomszi, 2 roky, Rudolf Szomszi, 48 rokov, Irena Szomszi, 47 rokov, Rozália Szomszi, 21 rokov, Tibor Szomszi, 17 rokov

Doteraz sa pri spomienke na obete masakry v Slatine vždy uvádzalo iba to, že ju vykonali Nemci. Nuž metóda, ktorú použili je zhodná s bieloruskou Chatyňou a použila ju tá istá jednotka, teda SS Sturmbrigade Dirlewanger. Nik iný to nemohol byť, lebo v tomto operačnom priestore pôsobili v dňoch 23.- 25. decembra len oni. Na pravé krídlo brigády (v piestore Slatiny) smeroval 26. decembra útok Červenej armády, ktorá začala zaisťovať severný bok svojho obkľúčenia Budapešti. Brigáda Dirlenwanger nasledovný deň ustúpila na sever, kde sa južne od Krupiny zhromaždila a zo Slovenska bola po ťažkých stratách stiahnutá.
Počas bojov o Berlín už bola formálne pretvorená na 36. SS granátnickú divíziu s veliteľom Dirlewangerom. Toho už šťastie začalo opúšťať. Hneď na druhý deň po svojom vymenovaní bol ťažko ranený, údajne už 12. krát a bol evakuovaný do Bavorska. Tu ho po vojne objavili v nemocnici poľskí vojaci bojujúci v zostave francúzkych jednotiek. Spoznali v ňom kata obyvateľov Varšavy a po niekoľkých dňoch týrania ho ubili na smrť. Tak skončil veliteľ najkrutejšej nemeckej jednotky.

 Poľské orgány po ostatných ešte živých príslušníkoch Dirlenwangerovej jednotky z čias Varšavského povstania stále pátrajú a nie neúspešne. Kedy sa aj u nás dozvieme, kto vraždil v Slatine?

Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu:

Štáb brigády Dirlewanger

---

Army Staff of the 2nd SS Sturmbrigade Dirlewanger in Demandice

The SS assault brigade named after commander Oskar Dirlewanger has acquired the reputation of the most cruel German army unit. Following the onset in Halič, Belarussia, Warsaw and during the Slovak National Uprising the brigade was moved to our surroundings in December 1944. They were known as “The black hunters” due to their ruthless anti-guerilla actions. Permission to act freely at their will was given directly by the Chief SS Commander Heinrich Himmler. The atrocities they were capable of were absolutely shocking, even for the German Wermacht Command. General Heinz Guderian has described them in his memoirs as a horde of swine rather than soldiers. Unfortunately, they stood up to their reputation also during their onset in our area. 

Tragický osud našich židovských obyvateľov

Nacistická ideológia priniesla ľudstvu nesmierne utrpenie a zanechala po sebe obrovský počet nevinných obetí. Táto tragédia ľudstva sa týkala mnohých národov a je známa ako holokaust. Slovo holokaust má starogrécky pôvod . Označovala sa ním úplne spálená obeť. Tragickému osudu neunikli vo vojnových rokoch ani obyvatelia a rodáci z Demandíc.

V Demandiciach v posledných dvoch storočiach popri slovenskom a maďarskom etniku žila aj dosť početná skupina obyvateľov hlásiaca sa k židovskému vierovyznaniu. Napríklad v roku 1890 tu žilo 48 osôb. Patrili k šahanskej židovskej náboženskej obci. Svojich mŕtvych pochovávali v Demandicich. Židovský cintorín sa nachádzal v časti Pivničky na mieste známom aj ako Adigáčov. Náhrobky z čierneho mramoru sa ešte v päťdesiatych rokoch jagali na slnku, pravda už v opustenom cintoríne bez údržby.

Aký bol osud potomkov, ktorí sa o hroby svojich predkov už nemohli starať ?

Po okupácii Demandíc horthyovským Maďarskom bol vykonaný súpis osôb podliehajúcich proti židovským zákonom. Zo zoznamu okresu Šahy vyplýva, že v Demandiciach bolo trvalo usídlených 12 osôb židovského pôvodu.
     Aj napriek iným okolnostiam Židia v Maďarsku boli v relatívnom bezpečí kým nezačal svetový konflikt. Maďarské kráľovstvo po vstupe do vojny proti Zväzu sovietskych socialistických republík vydalo z Podkarpatskej Rusi, ktorú okupovalo, 18 000 Židov do nemeckých rúk. V meste Kamensk – Podolsky ich Nemci zmasakrovali. Do jari roku 1944 sa v Maďarsku takto židovská otázka neriešila. V jarných mesiacoch sa však situácia veľmi zdramatizoval. Osud židovského obyvateľstva spečatila neobratná snaha Maďarska vycúvať z vojny po boku Nemecka.

Triedenie  ďalšieho transportu v tábore smrti Auswitz.K práci na tejto vlečke boli zadelené sestry Eislerové z Demandíc.

Územie Maďarska bolo rozdelené do šiestich obvodov. Demandice patrili do tretieho obvodu pokrývajúceho sever štátu. V máji 1944 sa začalo sústreďovanie Židov do giet. Pre naše okolie bolo zriadené v Šahách kde žilo 855 obyvateľov židovského pôvodu.
     Každý židovský obyvateľ sa už v marci musel dostaviť na obecný úrad, zaevidovať sa, odovzdať cennosti, dopravné prostriedky a rádiá. Koncom marca sa nariadilo židovskému obyvateľstvu nosiť na ľavej strane hrude žltú hviezdu s priemerom 8 centimetrov. Každý židovský muž, žena či dieťa mohol byť pri porušení tohto príkazu zatknutý. Podobne museli označiť aj priečelie svojich domov.
     V zvrátenosti týchto opatrení sa pokračovalo. Od začiatku apríla platilo nové proti židovské nariadenia, ktorým sa kresťanom prísne zakazovalo zdraviť Židov, prijať pozdrav, rozprávať sa s nimi, dopisovať si, niečo im darovať alebo dar od nich prijať. Židia sa nesmeli zdržiavať ani na verejných priestranstvách, pošte, reštauráciách a úradoch. Kresťanom sa ukladala povinnosť okamžite hlásiť porušenie týchto zákazov.
     Presne rok pred kapituláciou Nemecka, teda 8. mája 1944 bola nariadená a vykonaná deportácia židovských obyvateľov našej obce. Židovská rodina si mohla so sebou odniesť osobný majetok a nevyhnutné zariadenie pre jednu izbu. Kľúče od svojich obydlí museli odovzdať žandárom.

Zoznam osôb odvlečených do vyhladzovacieho tábora Auschwitz, ako ho vyhotovil podľa svojich spomienok 90 ročný občan Demandíc Juraj Babic

V šahanskom gete museli odovzdať ďalšie veci zo svojho majetku, najmä Bibliu a inú náboženskú literatúru, písacie potreby a fotografie. Všetko sa to ihneď spálilo. Z geta boli títo ľudia hnaní desiatky kilometrov na sústreďovacie nádražia, kde ich za neľudských podmienok v dobytčákoch bez jedla a vody transportovali do tábora smrti Osviedčim – Auswitz.
     Z Demandíc bolo medzi nimi 14 osôb a z iných obcí ešte niekoľkí, ktorí z Demandíc pochádzali. Tragickému osudu – smrti v plynovej komore unikli len dve dievčatá Helena a Etuša z rodiny Eislerovcov.
     Keď som vyrastal v ich dome ešte žila teta Esterka Šarinová, ktorá pred vojnou u nich slúžila. Keď nás mama nemala komu dať do opatery, chodili sme k nej do izbičky v zadnej časti domu. Tam som si vždy so záujmom prezeral pekné vianočné pohľadnice z Palestíny. Tie jej posielali dievčatá Eislerové, ktoré sa po vojne už v Demandiciach neusídlili a emigrovali do nového štátu Izrael. Teta Esterka mi vždy dovolila si tie krásne a exotické známky odlepiť. To som netušil, že aký pohnutý osud mali ľudia, ktorí ich kupovali a napriek všetkému posielali do Demandíc.

 

Vlastnoručný záznam  Heleny Eislerovej-Glatstein o osude jej matky Berty Eislerovej  

Tetu Esterku doopatrovala rodina Beličková a dnes už leží na demandickom cintoríne vedľa mojich rodičov. Pred časom som sa snažil zistiť o osude demandických obetí holokaustu viac. V izraelskom pamätníku Yad Vashem som v elektronickej databáze našiel vlastnoručne vypísaný záznam od Heleny ( Ilana ) Eislerovej o osude jej matky v Auswitzi. Je to jediná hmotná pamiatka, ktorú som o našich demandických spoluobčanovch získal. Helena aj jej sestra prežili, lebo boli mladé, nedostali sa  pri príchode do skupiny na likvidáciu a v pracovnom zaradení na železničnej vlečke v tábore smrti prežili do oslobodenia.
     V minulom roku som nadviazal kontakt s Ústredím židovskej náboženskej obce na Slovensku a spoločným úsilím sa podarilo obnoviť aspoň symbolicky židovský cintorín v Demandiciach, ktorý bol v minulosti necitlivo zlikvidovaný. Obete holokaustu svoje hroby v Demandiciach nemajú a ich mená nie sú ani na zozname obetí vojny na miestnom námestí. Tento rok by sa to malo zmeniť.

---

Tragic fate of our Jewish inhabitants

The Nazi ideology brought a tremendous suffering onto the mankind and left a huge pile of innocent victims behind. This tragedy known as Holocaust has endangered many nations. The word Holocaust has its origin in the Ancient Greece. It was used to refer to a completely incinerated human corpse. Many natives of Demandice couldn’t escape this fate.

Naša babička

Patrím k posledným ročníkom generácie, ktorá má rodný dom. Po stáročia ženy rodili deti doma v prostredí, ktoré dôverne poznali. Pri zrode nového života pri nich boli staršie, skúsenejšie ženy, ktoré sa na Slovensku rôzne nazývali. Boli to pôrodné baby, alebo jednoduchšie len baby, či babice. My v Demandiciach sme jej hovorili najkrajšie, bola to naša babička.

     V štyridsiatych a päťdesiatych rokoch bola pôrodnou asistentkou v Demandiciach a okolí Mária Šimonovičová, manželka pána učiteľa Viktora Šimonoviča. Kým babička bola menšej vrtkej postavy s ostrým a obratným jazykom, pán učiteľ bol jej opakom. Mal mohutnú postavu, bol rozvážny, česal sa dohora a nosil fúziská, ktoré dotvárali v nás budúcich žiačikoch obraz nespochybniteľnej autority. Ja som si vždy myslel, že takto musel vyzerať živý súdruh Stalin, ktorého sme aj v Demandiciach v roku 1952 pochovávali. Na MNV bola vystavená jeho busta na čiernom súkne a pri nej starší chlapci ako iskry a pionieri stáli čestnú stráž. My sme na tú pietu nakúkali iba spod obloka obecného úradu a obdivovali ich, že sa tam neboja stáť s mŕtvym Stalinom.
     Moja najstaršia spomienka na babičku sa viaže ku dňu keď sa narodila moja sestra. Chýbali tri dni do mojich tretích narodenín. Na konci dvora som obchendoval popri otcovi, ktorý robil triesky a štiepal drevo do kachieľ, lebo bolo chladné aprílové ráno. Cez dolnú bránu od Kováčikovho domu sa hurtovne hrnula babička a na plné hrdlo volala: Milankóóó!Narodila sa ti sestrička! Poď ukážem ti  ju ! Otec sa mi potom snažil nejako kostrbato vysvetliť, čo to znamená. Jeho slová si nepamätám ale babičkine doslova.

     Babička bola na prelome štyridsiatych a päťdesiatych rokov viac ako lekár, rodič, učiteľ i pán demandický dekan dohromady. Prvá príučka od nej keď nás plesla po zadku, ak sme sa hneď po príchode na tento svet nerozrevali, sa s nami akosi niesla i počas ďalších rokov. Učila nás rešpektu k rodičom a neskôr aj k životným partnerom. Sama nikdy nemala svoje deti a tak sme nimi boli nevdojak všetci, ktorých odrodila. K babičke si nikto nikdy nič nedovolil. Dievčiská jej rady museli rešpektovať, lebo im inak hneď pripomenula, že nechce mať s nimi starosť, keď príde ich hodinka. Aj mládenci vedeli, že raz jej vystrašení prídu zabúchať na okno Winklerovej kúrie povyše nás, kde bývala. Starší chlapi v úlohe novopečených dedkov si s ňou radi dali za kalíšťok, keď už mali vnúča v perinke a v rodine.
     Svojou praxou a láskou k povolaniu budila rešpekt aj u lekárov. Babičke môžeme ďakovať, že nás v útlom veku ochraňovala tak, že na našom cintoríne nenájdete hrobčeky novorodencov.
     Aj keď babička pri zrode socializmu priamo neasistovala, zasiahol do jej osudov čoskoro. Jeden z prvých právnych aktov po roku 1948, prijatých v rámci prvej päťročnice, zrušil funkciu pôrodných asistentiek a ich prácu mali prevziať gynekologicko-pôrodnícke oddelenia okresných nemocníc. Len čo sa tie nemocnice postavili, babice sa zo slovenských dedín začali vytrácať. U nás bola našťastie prvá päťročnica splnená až na poslednú chvíľu a ja i moja sestra sme to ešte stihli doma. Babička sa o demandičatá starala aj potom ako detská zdravotná sestrička.

     Roky plynuli a mňa odvial osud za prácou i ďalším vzdelávaním do Prahy. Koncom sedemdesiatych rokov som už do Demandíc dochádzal len na návštevu rodičov. Pri jednej ceste v piatkový zimný večer v roku 1979 do autobusu na zastávke v Santovke nastúpila naša babička, ktorú som roky nevidel, lebo po odchode na dôchodok sa z Demandíc s pánom učiteľom odsťahovali. Zadumane som po dlhej ceste sedel pri stredných dverách erteóčky, keď ma z letargie prebral známi hlas. Milankóóó!To si ty? Aký veľký pán je z teba. Pred všetkými ma vystískala a po zastávke v Maďarovciach už všetci vedeli, čo za pána (súdruha z Prahy) to s nimi cestuje a aký šinter som bol a že samozrejme aj mňa odrodila. Bolo to milé stretnutie. V Demandiciach sme sa po pár minútach rozlúčili lebo cestovala do Šiach. Nevedel som, že to bolo navždy.
 

---

Our grandma

I belong to the last years of a generation which has a family house. During the course of centuries women gave birth in well known surroundings of their homes. At the moment of the birth of a new life, older and more experienced women were present to help them. In Slovakia they went under different names: “pôrodné baby“, or just “baby, babice“. In our village of Demandice, we gave her the most beautiful name. She was our granny. 

Prečo sme Demandice

Dnešné Demandice sa rozprestierajú na mieste troch bývalých stredovekých dedín z ktorých už dve zanikli a nám po nich zostali chotáre.

Proti prúdu potoka Búr sa nachádzala dedina Jaminy (Godrog) o čom existujú aj listinné dôkazy. Bola tam kde sa križuje dolina spod santovských viníc s údolím potoka. Na pieskovcovom ostrohu tu do 80. rokov stáli posledné domce Košútovho majera. Jej chotár siahal po pravom brehu Búru až po Mlynský vršok v Maďarovciach.

Impérium Demandíc bolo  rozšírené aj na východ keď do chotára Demandíc bol včlenený chotár stredovekej obce Stračany (Strachan) nachádzajúcej sa  v údolí Stračianskeho potoka pozdĺž ktorého stála. Bolo to v mieste dnešného Hýbecu avšak nie v jeho na východ smerujúcej dolinke ale  na západ od kostolíka sv. Heleny cisárovnej. Na takéto situovanie obce poukazujú mnohé skúsenosti sedliakov, ktorí v doline pod kostolom neraz pluhmi vyorávali z nivnej pôdy opracované kamene. V obci sa traduje, že táto osada  bola spustošená za tatarského vpádu v rokoch 1241/1242. Druhá domienka jej zánik spája s povodňou, ktorá ju zmietla.Dodnes okrem Fekjačovej samoty zástavba popri tomto potoku nie je.

Sv. Kozma a Damián

     Treťou obcou boli a sú Demandice. Názov obce je odvodený od mena Damian. Starogrécky  znelo damianos čiže pokoriteľ-krotiteľ. V  najstaršej dobe sa vyskytuje v podobe Demien, Demyen, Demyand. V osemnástom storočí sa objavuje tvar Demenditz, Domendice. Od roku 1920 sa obec nazývala Demändice a v roku 1927 už Demandice.
     Svätí Kozma a Damián  boli bratia dvojičky, ktorí sa narodili v Arábii. Svoju mladosť prežili v Sýrii kde si osvojili lekárske umenie. Povolanie lekárov a lekárnikov vykonávali doslova nezištne, lebo za svoje služby neprijímali žiadne peniaze. Horlivo šírili kresťanskú vieru a za svoje lekárske služby  získali veľkú vážnosť nielen u kresťanov, ale aj u pohanov. V čase Diokleciánovho prenasledovania kresťanov boli uväznení a keď odmietli zriecť sa svojej viery boli popravení sťatím. Pochovali ich v meste Kyros.
     O rozšírenie ich úcty sa zaslúžil v šiestom storočí cisár Justinián I. Na západ ich úcta prenikala od piateho storočia. Zo stredomoria sa rozšírila najmä do Nemecka a možno prostredníctvom kolonizácie sa dostala aj na Slovensko. Podľa mien svätých bratov sa nazývali usadlosti od začiatkov uhorskej štátnosti. V tomto období boli založené asi aj Demandice, ktoré dostali meno po Damiánovi.

Fernando Yanez de la Almendina: Sv. Damián, Museo del Prado

     V niektorých maďarských prameňoch sa uvádzajú aj iné verzie spájajúce názov obce s talianskym pôvodom a názvom. Vychádzajú zo skutočnosti, že na dvoroch uhorských kráľov už od dôb Anjuovcov pôsobili talianski lekári, ktorí boli za svoje služby kráľom  odmeňovaní majetkami v rôznych častiach krajiny. Údajne jeden z nich Ladislav Demendy mal dostať majetky v Honte a po ňom sa mala obec nazývať.
     Tieto teórie sú zmätočné preto, že kráľ Karol Robert z Anju nastúpil ako prvý panovník z tohto rodu na uhorský trón definitívne po tretej korunovácii v roku 1310. Prvá písomná zmienka o Demandiciach je v listine vydanej prepoštom Ladislavom a konventom premonštrátov v Šahách dňa 30. septembra 1291. Z nej vyplýva, že Herbord a Štefan, šľachtici z Demandíc, kúpili za 7,5 mariek striebra od Dominika a Benedikta, zemanov zo Sazdíc ich majetok v Sazdiciach. Meno obce teda figuruje v dokumente stredovekého hodnoverného miesta akým bol šahanský kláštor už 19 rokov pred  korunováciou  prvého z Anjuovcov.
       Viac menej aj na tejto domienke je niečo zdanlivo pravdivé v tom, že Ladislav Deméndy bola skutočná postava demandického šľachtica, ktorý na dvore Ľudovíta Veľkého bol dvorným chirurgom a nebol to žiaden taliansky zakladateľ Demandíc. Keď vymrel po meči rod Hýbeciovcov, ich majetky kráľ daroval ako odúmrť Ladislavovi , ktorý si potom zvolil prídomok Demandický/Deméndy. Boli to majetky  na dnešných osadách teda na Hýbeci, krorý nesie názov svojich pôvodných majiteľov dodnes. Tieto nejasnosti už existovali za čias Mateja Bela.

---

Why are we Demandice

Today’s Demandice are spread across the area of three middle age settlements. Two of these have already vanished. What was left after them are just the “chotáre” we know today.