Politika bola v starom Uhorsku výlučne záležitosťou šľachticov. Keďže v Demandiciach mali majetky viaceré šľachtické a zemianske rody, ich príslušníci si museli svoje záujmy chrániť aj verejným angažovaním sa či už na stoličnej úrovni, alebo aj reprezentáciou Hontianskej stolice na krajinskom sneme. Záujmy hontianskej a novohradskej šľachty na krajinskom sneme v roku 1447 v Budíne zastupoval Mikuláš Brigant, člen jednej z vetví Deméndyovcov. V 19. storočí pôsobil ako poslanec na Uhorskom sneme za hontiansku stolicu Ján Paczolay.
Nedlho potom, čo na dvoroch kráľa Ľudovíta Veľkého, kráľovny Márie a cisára Žigmunda Luxemburského pôsobil azda najvýznamnejší demandičan Ladislav Deméndy, do veľkej politiky sa dostal aj ďalší demandičan Mikuláš Brigant.
Uhorsko prežívalo v polovici 15. storočia krušné časy v ktorých narastalo turecké ohrozenie, zúrili náboženské husitské vojny, súvisiace i s postojmi cisára Žigmunda, ktorý nedodržal sľub bezpečnosti pre Jána Husa na sneme v Kostnici, čo viedlo k jeho odsúdeniu a upáleniu. Aby toho nebolo málo, vypukli boje o nástupníctvo na uhorskom tróne. Po veľkých sporoch uhorské stavy uznali Ladislava V. - Pohrobka za uhorského kráľa. Pre neplnoletosť a zajatie kráľa bol jeho regentom Ján Huňady. Kráľ Ladislav V. zomrel len ako 17 ročný tesne pred sobášom s Magdalénou, dcérou francúzskeho kráľa Karla VII. Po Ladislavovej smrti sa stal kráľom syn Jána Huňadyho Matej. V týchto pohnutých dobách v roku 1447 sa na činnosti uhorských stavov priamo podieľal Mikuláš Brigant z Demandíc.
O pôsobení ďalšieho demandičana na uhorskom sneme existuje bohatšia databáza než aká sa dá očakávať od prameňov v 15. storočí. V 19. storočí sa už vyhotovovali stenografické záznamy z rokovania poslancov a tie verne reprodukujú aj vystúpenia Jána Paczolaya, poslanca za Hontiansku župu.
Ján Paczolay sa narodil v Demandiciach v roku 1818 v rodine miestneho zemepána. Vyštudoval právo, pôsobil ako advokát a okrem iného bol hlavným právnym zástupcom ostrihomskej generálnej kapituly. Do politického života sa zapojil v mladom veku. V 40. rokoch 19. storočia už zastupuje Hontiansku župu v Uhorskom sneme, ktorého bol poslancom v pamätných revolučných rokoch 1848/1849. V tomto období bol aj richtárom v Demandiciach.
Ján Pacsolay bol zásadový človek a v mnohom pochopil potreby doby v ktorej žil viac než politici, ktorí ho odsudzovali, ak už nemali v diskusii s ním argumenty. So záujmom som čítal zápisy z jeho vystúpení a o postojoch v Uhorskom sneme. Zásadovo obhajoval výdobytky revolúcie medzi ktoré patrilo aj zavedenie slobody slova a tlače. Keď v marci 1848 snemovňa prerokúvala tlačový zákon postavil sa proti obmedzovaniu tejto novej slobody dodatočným návrhom vlády zavádzajúcim povinnú kauciu pre vydavateľa tlače v sume 20 000 forintov. Bola to obrovská čiastka, veď napríklad ročný plat vyššieho mestského úradníka bol 1000 forintov. Za hodnotu kaucie sa v Pešti dal v tej dobe kúpiť stredne veľký palác. Poslanec Pacsolay doslova uviedol, že takáto kaucia znemožní vydávanie najmä národnostnej tlače Slovákov.
Mimochodom, podľa vtedajších štatistík boli Demandice charakterizované ako slovenská obec ( Fényes Elek, 1851 „Deménd“,(Demendicze), Hont m. tót falu ) a z vystúpenia Jána Paczolaya je vidieť ako si ctil občianske slobody pre všetkých. K jeho vystúpeniu sa pripojil aj poslanec za mesto Zvolen Ľudovít Štúr. Prijatie tohto návrhu bolo ohrozené a tak proti nim vystúpil Ľudovít Košút , ktorý obmedzenie tlače obhajoval a snem ho aj schválil. Prijatie nového tlačového zákona na sneme v Bratislave vyvolalo v revolučnej Pešti veľké pobúrenie. Pod jej tlakom už o niekoľko dní musela byť prijatá novela, ktorá síce kauciu nezrušila ale ju podstatne obmedzila.
Je paradoxom, že pri tom aký mal Ján Paczolay cit pre myšlienky revolúcie, s jej mocenskými ambíciami sa nestotožňoval a ich aj ostro odsudzoval. Do boja za slobodu sa nezapojil a nechýbalo veľa aby ho maďarská vláda postavila pred vojnový súd. Na verejnom župnom zhromaždení v Šahách sa funkcie poslanca vzdal. Potom sa z verejného života stiahol a venoval sa súkromnej advokátskej praxi.
Až v roku 1865 po veľkom presviedčaní kandidoval znovu za poslanca snemu a získal mandát za okres Šahy. Poslancom bol až do 28. februára 1884, keď v Demandiciach zomrel a je tu aj pochovaný. Po návrate do veľkej politiky bol členom konzervatívnej strany a neskôr pôsobil v Deákovej strane. Verný svojmu presvedčeniu presadzoval v politike občiansky princíp. Treba povedať, že dovtedy v Uhorsku platila zásada, že ak jeden magnát prehovorí, aj sto múdrych ľudí musí zavrieť ústa. V Deákovej strane lámali túto starú uhorskú zásadu spoločne a úspešne. V posledných rokoch života sa práce v snemovni zúčastňoval aj napriek tomu, že bol (po infarkte v roku 1879) čiastočne ochrnutý. Tento človek o ktorom hovorili, že má silu Herkulesa sa v tej dobe dal voziť do Pešti a pohyboval sa len na vozíku . V jeho živote ho postihlo aj ďalšie nešťastie, keď sa mu v Budapešti zastrelil jediný syn. Stalo sa to 24. decembra 1883. Ján Paczolay už vážne chorý túto ranu osudu neprežil. Zomrel 28. februára 1884 v deň, keď z Budapešti mali priviesť jeho mŕtveho syna. A tak 4. marca 1884 do rodinnej krypty na demandickom cintoríne v blízkosti rodinného sídla Paczolayovcov ukadali na večný odpočinok spoločne dve truhly. Otca a syna.
V zápise zo schôdze poslaneckej snemovne zo dňa 3. marca 1884, ktorej predsedal Péchy Tamás sa uvádza : „Ctená snemovňa, zo smútkom vám musím oznámiť, že poslanec za volebný okres Šahy v Hontianskej župe, Ján Paczolay zomrel 28. februára. Bol jedným z najstarších členov snemovne, veď bol poslancom ešte bratislavského snemu a kým mu to zdravie dovolilo bol pracovitým a usilovným členom snemovne, ktorý si získal úctu každej strany. Domnievam sa, ctená snemovňa, že súhlasíte s tým aby sme do zápisnice zaznamenali, že vyslovujeme hlboký zármutok.“
Nedlho potom, čo na dvoroch kráľa Ľudovíta Veľkého, kráľovny Márie a cisára Žigmunda Luxemburského pôsobil azda najvýznamnejší demandičan Ladislav Deméndy, do veľkej politiky sa dostal aj ďalší demandičan Mikuláš Brigant.
Uhorsko prežívalo v polovici 15. storočia krušné časy v ktorých narastalo turecké ohrozenie, zúrili náboženské husitské vojny, súvisiace i s postojmi cisára Žigmunda, ktorý nedodržal sľub bezpečnosti pre Jána Husa na sneme v Kostnici, čo viedlo k jeho odsúdeniu a upáleniu. Aby toho nebolo málo, vypukli boje o nástupníctvo na uhorskom tróne. Po veľkých sporoch uhorské stavy uznali Ladislava V. - Pohrobka za uhorského kráľa. Pre neplnoletosť a zajatie kráľa bol jeho regentom Ján Huňady. Kráľ Ladislav V. zomrel len ako 17 ročný tesne pred sobášom s Magdalénou, dcérou francúzskeho kráľa Karla VII. Po Ladislavovej smrti sa stal kráľom syn Jána Huňadyho Matej. V týchto pohnutých dobách v roku 1447 sa na činnosti uhorských stavov priamo podieľal Mikuláš Brigant z Demandíc.
Kráľ Ladislav V. s francúzskou princeznou Magdalénou
O pôsobení ďalšieho demandičana na uhorskom sneme existuje bohatšia databáza než aká sa dá očakávať od prameňov v 15. storočí. V 19. storočí sa už vyhotovovali stenografické záznamy z rokovania poslancov a tie verne reprodukujú aj vystúpenia Jána Paczolaya, poslanca za Hontiansku župu.
Otvorenie Uhorského snemu 1848
Ján Paczolay sa narodil v Demandiciach v roku 1818 v rodine miestneho zemepána. Vyštudoval právo, pôsobil ako advokát a okrem iného bol hlavným právnym zástupcom ostrihomskej generálnej kapituly. Do politického života sa zapojil v mladom veku. V 40. rokoch 19. storočia už zastupuje Hontiansku župu v Uhorskom sneme, ktorého bol poslancom v pamätných revolučných rokoch 1848/1849. V tomto období bol aj richtárom v Demandiciach.
Ján Paczolay , richtár Demandíc v rokoch 1848/1849
Ján Pacsolay bol zásadový človek a v mnohom pochopil potreby doby v ktorej žil viac než politici, ktorí ho odsudzovali, ak už nemali v diskusii s ním argumenty. So záujmom som čítal zápisy z jeho vystúpení a o postojoch v Uhorskom sneme. Zásadovo obhajoval výdobytky revolúcie medzi ktoré patrilo aj zavedenie slobody slova a tlače. Keď v marci 1848 snemovňa prerokúvala tlačový zákon postavil sa proti obmedzovaniu tejto novej slobody dodatočným návrhom vlády zavádzajúcim povinnú kauciu pre vydavateľa tlače v sume 20 000 forintov. Bola to obrovská čiastka, veď napríklad ročný plat vyššieho mestského úradníka bol 1000 forintov. Za hodnotu kaucie sa v Pešti dal v tej dobe kúpiť stredne veľký palác. Poslanec Pacsolay doslova uviedol, že takáto kaucia znemožní vydávanie najmä národnostnej tlače Slovákov.
Mimochodom, podľa vtedajších štatistík boli Demandice charakterizované ako slovenská obec ( Fényes Elek, 1851 „Deménd“,(Demendicze), Hont m. tót falu ) a z vystúpenia Jána Paczolaya je vidieť ako si ctil občianske slobody pre všetkých. K jeho vystúpeniu sa pripojil aj poslanec za mesto Zvolen Ľudovít Štúr. Prijatie tohto návrhu bolo ohrozené a tak proti nim vystúpil Ľudovít Košút , ktorý obmedzenie tlače obhajoval a snem ho aj schválil. Prijatie nového tlačového zákona na sneme v Bratislave vyvolalo v revolučnej Pešti veľké pobúrenie. Pod jej tlakom už o niekoľko dní musela byť prijatá novela, ktorá síce kauciu nezrušila ale ju podstatne obmedzila.
Lajos Kossúth s ktorým Ján Paczolay viedol ostré polemiky
Je paradoxom, že pri tom aký mal Ján Paczolay cit pre myšlienky revolúcie, s jej mocenskými ambíciami sa nestotožňoval a ich aj ostro odsudzoval. Do boja za slobodu sa nezapojil a nechýbalo veľa aby ho maďarská vláda postavila pred vojnový súd. Na verejnom župnom zhromaždení v Šahách sa funkcie poslanca vzdal. Potom sa z verejného života stiahol a venoval sa súkromnej advokátskej praxi.
Až v roku 1865 po veľkom presviedčaní kandidoval znovu za poslanca snemu a získal mandát za okres Šahy. Poslancom bol až do 28. februára 1884, keď v Demandiciach zomrel a je tu aj pochovaný. Po návrate do veľkej politiky bol členom konzervatívnej strany a neskôr pôsobil v Deákovej strane. Verný svojmu presvedčeniu presadzoval v politike občiansky princíp. Treba povedať, že dovtedy v Uhorsku platila zásada, že ak jeden magnát prehovorí, aj sto múdrych ľudí musí zavrieť ústa. V Deákovej strane lámali túto starú uhorskú zásadu spoločne a úspešne. V posledných rokoch života sa práce v snemovni zúčastňoval aj napriek tomu, že bol (po infarkte v roku 1879) čiastočne ochrnutý. Tento človek o ktorom hovorili, že má silu Herkulesa sa v tej dobe dal voziť do Pešti a pohyboval sa len na vozíku . V jeho živote ho postihlo aj ďalšie nešťastie, keď sa mu v Budapešti zastrelil jediný syn. Stalo sa to 24. decembra 1883. Ján Paczolay už vážne chorý túto ranu osudu neprežil. Zomrel 28. februára 1884 v deň, keď z Budapešti mali priviesť jeho mŕtveho syna. A tak 4. marca 1884 do rodinnej krypty na demandickom cintoríne v blízkosti rodinného sídla Paczolayovcov ukadali na večný odpočinok spoločne dve truhly. Otca a syna.
V zápise zo schôdze poslaneckej snemovne zo dňa 3. marca 1884, ktorej predsedal Péchy Tamás sa uvádza : „Ctená snemovňa, zo smútkom vám musím oznámiť, že poslanec za volebný okres Šahy v Hontianskej župe, Ján Paczolay zomrel 28. februára. Bol jedným z najstarších členov snemovne, veď bol poslancom ešte bratislavského snemu a kým mu to zdravie dovolilo bol pracovitým a usilovným členom snemovne, ktorý si získal úctu každej strany. Domnievam sa, ctená snemovňa, že súhlasíte s tým aby sme do zápisnice zaznamenali, že vyslovujeme hlboký zármutok.“
Pre vstup do foto-albumu kliknite na ikonu:
 |
| Rodinné sídlo Paczolayovcov v Demandiciach |
Ugrian Concilium
Politics in the old Ugria (Hungary) was a matter exclusively reserved for nobility. Several aristocratic and squire families had their property in Demandice. Members of these had to protect their interests by taking part in the public affairs. On the local level as well as on the national level by representing the region of Hont at the Ugrian Concilium. In 1447 at the Concilium in Budín, the interests of Hontian and Novohrad Nobility were represented by Nicholas Brigant of the Démendian branch of nobility. In the 19th century this representative task was entrusted to Ján Paczolay.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára