Truhla bez tela

Dnes uplynulo 75 rokov od chvíle, čo na svojej fare v Ružomberku naposledy vydýchol slovenský kňaz, spisovateľ a politik Andrej Hlinka. Zo školských rokov a vedomostí sme si ho spájali so  stranou, ktorá mala jeho meno v názve. Po smrti sa stal idolom Slovenského štátu. Vrstovníci, ktorí ho poznali  hovorili, že sa v hrobe musí obracať nad tým čo sa dialo a spájalo s jeho menom. Cesty života ma priviedli k tomu, že som sa poldruha desaťročia zaoberal posmrtným osudom telesných pozostatkov Andreja Hlinku.

Andrej Hlinka bol pochovaný dva razy.
Tento záber je z premiestnenia rakvy do mauzólea.

Po rokoch zatracovania a zabudnutia sa o  Andrejovi Hlinkovi  začalo slobodne písať a hovoriť. Na pretras sa dostala aj otázka kde sú telesné pozostatky človeka, ktorý tak významne ovplyvňoval spoločenský život v medzivojnovom období. V Ružomberku sa vytvorila iniciatíva na obnovu Mauzólea Andreja Hlinku, ktoré bolo pri kostole  vybudované v rokoch 1938 až 1939.
      Vláda Slovenskej republiky v auguste 1990 rozhodla o uvoľnení päť miliónov korún na obnovu mauzólea. V tejto súvislosti predsedníctvo vlády uložilo ministrovi vnútra pátrať po telesných pozostatkoch Andreja Hlinku o ktorých sa niekoľko desaťročí nič nevedelo. Medzi moje povinnosti zástupcu riaditeľa kancelárie ministra vnútra patrilo aj určovanie zodpovednosti za plnenie úloh, ktorými bol minister poverovaný na základe rozhodnutí vlády. Ministrovi , ktorý bol v tom čase Anton Andráš som navrhol, aby úlohu plnila v tom čase Hlavná správa Verejnej bezpečnosti. Tak sa aj stalo.

Mauzóleum Andreja Hlinku, ako som ho zachytil počas jednej z návštev.

V rámci kontroly plnenia úloh sme boli informovaní, že príslušníci obvodného oddelenia Verejnej bezpečnosti v Krupine vypočuli Ladislava Jankoviča, ktorý s nimi odmietol spolupracovať s poukazom na to, že im nedôveruje. Zároveň poskytli aj osobné charakteristiky Ladislava Jankoviča. Minister vnútra ma preto požiadal, aby som v jeho mene rokoval s touto osobou, ktorá v auguste 1990 v rámci spomienok na Andreja Hlinku v Ružomberku verejne vyhlasovala, že pozná miesto uloženia telesných pozostatkov  Andreja Hlinku. A tak sa stalo, že som začal plniť úlohu, ktorú som mal len kontrolovať.

 Otváranie  jednej z krýpt na Ondrejskom cintoríne v Bratislave.

Ladislav Jankovič bol v Krupine organistom v katolíckom kostole. Bola to svojrázna osobnosť o ktorej som netušil, že ju poznám už od detských rokov zo spomienok mojej matky, rodáčky zo susednej Santovky. Ladislav Jankovič sa celý život pohyboval v cirkevnom prostredí kde ho považovali za bohéma milujúceho dobroty života a asi aj kvôli nim nedoštudoval seminár. To mu nebránilo aby si aj počas svojich častých návštev na Santove, ako sa mu vtedy hovorilo, občas nezarečnil na pohreboch. V jednej takejto svojej „kázni“ hrmeli jeho slová „Pán Boh sídli v Ríme a Ancikrist v Moskve !“  so smiechom spomínala moja mama.

Pracovníci Kriminalistického ústavu Policajného zbor v svetle ÚV lampy zaisťujú na účely analýzy DNA biologické vzorky z truhly v Dóme sv. Martina.

Po príchode na jeho farský byt v Krupine sme sa dosť dlho oťukávali. Netušil som, že sedím oproti kazateľovi zo Santova až kým nespomenul Buzgovské lúky a miestneho učiteľa Karola Škoblu-Poljaka o ktorom som vedel, že učil moju mamu. Po zistení, že nás spája spoločné pôsobisko sa stal pán organista otvorenejší. Počas rozhovoru sa na stole objavila a vyprázdnila fľaša Bakchusa a po nej krucifix. Naň som musel pri horiacej sviečke odprisahať (to ešte nevedel, že som luterán), že čo povie nikomu okrem pána Čarnogurského nevyzradím. Pri ďalšej fľaši som si už mohol zaznamenávať jeho skalopevné legendy o presunoch tela Andreja Hlinku.
      Z Krupiny som odchádzal v dobrej nálade nielen pod vplyvom pohostinnosti pána Jankoviča ale aj v presvedčení, že splnenie úlohy bude pre ministerstvo vnútra hračka. Nuž ale nebola.

 Naše postupy boli vedecké a šetrné. Neraz sme však prišli na miesta, kde sa samozvaní pátrači objavili pred nami.

V spolupráci s technickým ústavom stavebným a kriminalistickým ústavom sme preverili na tucet cintorínov a krýpt. Všetky svedectvá a zaručené správy či len legendy skončili ako tá prvá od Ladislava Jankoviča. Niekoľko ministrov i predsedov vlád som informoval, že úloha je v štádiu plnenia a preverovania svedectiev. Napokon som v záverečnej správe navrhol ďalšie preverovanie ukončiť. Naše pátranie po pätnástich rokoch skončilo v archíve.

 Truhla Andreja Hlinku ostala aj naďalej bez jeho tela.

---

Coffin without body

Today, it’s been exactly 75 years since the moment Andrej Hlinka (Slovak priest, writer and polititian) drew his final breath. In the old times – our school years – we knew him through the political party which bore his name. After his death, he became idol of the Slovak state. His contemporaries who knew him used to say that he must have been turning in his grave because of all that dirt happening in his name. My lifepath brought me the quest of search for his bones which I dedicated more than half a decade to.

Ako Demandičanov Baťa zaobul

Moja svokra neraz spomínala, ako sa v detstve tešili na Kvetnú nedeľu, a to preto, že po nej už smeli behať bosí. Bosé detské nožičky najdlhšie odolávali snahám obuvníkov a čižmárov zaopatriť obuvou každú nohu. Obuv bola z kvalitnej  kože, a preto pri ručnom vyhotovení aj drahá. Na rastúcej detskej nohe by veľkosťou dlho nevydržala. Stála obuv sa obstarala až keď už rast nohy nehrozil, a potom spravidla čižma vydržala aj dvadsať rokov. S lacnou a tým dostupnou obuvou prišla koncom 19. storočia  firma Baťa. Na pozemku nášho rodinného domu jej môj starý otec umožnil v tridsiatych rokoch postaviť svoju predajňu a tým sa lacná obuv dostala do Demandíc.

S nedeľným pivom.

     Najbežnejšou obuvou do konca tridsiatych rokov minulého storočia boli čižmy vyrobené z kvalitnej kože, ktoré sa aj trikrát prešívali, aby dobre tesnili a držali na podošve. V domácnostiach sa preto dlho držali vyzuváky na čižmy. Bolo to také drevené čudo, ktoré si starý otec jednou nohou pristúpil a čižmu na druhej nohe zahákol pri podpätku do otvoru a nohu si z tesnej čižmy vyslobodil miernym ťahom. Jednoduchšie bolo požiadať nás o pomoc a potom bol postup opačný. My sme čižmu držali v rozkroku a starký, zatlačiac nás druhou nohou o naše pozadie,  sa vyzul. Pre nás to bola atrakcia, ale starkému hneď starká vynadala, či sa sám nevládze zohnúť.

Môj starý otec Július Tunák, obuvnícky majster.

     Čižmy  v našich krajoch ani nemajú príliš dlhú históriu. V polovici 16. storočia, keď Turci dobyli Drégeľpalánk a Šahy,  miestne obyvateľstvo ich prvý raz videlo na jazdcoch tureckej armády. Ešte počas tureckej okupácie sa stali populárne najmä medzi uhorskou šľachtou, lebo to ani vtedy nebola lacná vec. Prvý písomný záznam o obuvi v Demandiciach je z roku 1748. Pätnásteho decembra tohto roku bol vykonaný súpis hnuteľného majetku po miestnej zemianke Judite Blaskovichovej, rodenej Grasalkovich a v ňom figurujú dva páry čižiem z karmazínu. Pani Judita bola matka vtedajšieho podžupana Hontianskej župy a bola mladšou sestrou kancelára Márie Terézie Antona II. Grasalkovicha. Červené čižmy, ktoré nosila boli znakom niekdajšej noblesy.
     Čižmárske cechy sa v Uhorsku rozšírili a prim v tom hralo naše okolie banských miest. Aj neskôr tu pôsobilo viacero z nich. Najmä v Leviciach a Bátovciach. Aj môj svokor a starý otec Július Tunák sa začiatkom minulého storočia vyučili za obuvníkov. Starý otec trávil tovarišské roky v Pešti, potom  počas celého života vykladal každej návšteve v ich rodine skvelé zážitky zo života v Pešti. Tie sme už poznali naspamäť. Starký po spustení nedeľnej rozhlasovej  relácie „Jó ebédhosz szól a nóta“ upadol do letargie svojich junáckych rokov medzi peštianskymi slečinkami a zážitky so špásovania s nimi zdelil aj nám. Neskôr bol rok tovarišom aj vo Viedni. K nej už toľko zážitkov nemal. Iba raz sa ma pýtal, či ešte  pri Štefanovom dóme stojí ten drevený stĺp, do ktorého každý šusterský učeň a tovariš zatĺkol klinec na pamiatku, že tam pôsobil. Aj jeho kliniec tam má byť. To by teraz mal už sto rokov.
     Prišla vojna a starký v nej strávil štyri roky, lebo ako nadšený vlastenec sa prihlásil na front dobrovoľne, presvedčený že za štyri týždne bude ako vitéz doma. Bol telefonistom, lebo bol v civile odborník, a tak pri ťahaní telefónnych liniek obišiel v zdraví ruský front, Pijavu, aj francúzky front, odkiaľ prišiel do rodných Brhloviec peši. Nikdy nezabudol zdôrazniť, že veliteľom jeho čaty bol Manderla, ten, čo potom postavil v Bratislave Manderlák. Po vojne sa oženil a gazdoval. Svoje roky strávené pri verpánku už nikdy nezúročil.
     To môj svokor, ktorý sa vyučil v neďalekých Šipiciach, bol iný pofesionál. Najskôr si zriadil dielňu v bývalom kráľovskom mestečku Dobrej Nive, lebo pochádzal z blízkej dediny Kráľová. Neskôr presťahoval svoje sídlo do Sásy, a tu s dvomi tovarišmi konkuroval firme Baťa. Jeho ženské čižmy boli vysoko hodnotené. Kým Baťa podľahol znárodneniu už v roku 1945, svokor sa držal až do päťdesiateho roku. Potom mu bol šijací stroj na obuv znárodnený a tovariši išli za žandárov. Tomu bol aj rád, lebo pracovitosťou nevynikali a svokor pri svojej miernej povahe ich k veľkej aktivite neprinútil.  Pár vecí z jeho šusterskej minulosti sa mi podarilo zachovať. Zvlášť si cením fotografiu z jeho dobronivskej dielne.

     V medzivojnovom období pôsobili v Demandiciach obuvníci Jozef Bagó a Jozef Huszár. V polovici tridsiatych rokov im začal konkurovať podnik Baťa. Firma Baťa presadzovala zásadu, že kde stojí kostol a žandárska stanica, musí stáť aj predajňa Baťa. V Demandiciach kostol stál stáročia a žandárska stanica v Bergerovom kaštieli mala tiež svoju históriu. Baťa zaradil do svojho expanzného plánu aj obsadenie Demandíc. Ak vo vyhliadnutej obci nebola vhodná budova, Baťa staval vlastný typ predajne. Celkom existovalo osem typov, od veľkých palácov obuvi, aké poznáme napríklad v Bratislave pri Michalskej veži, až po najmenšie dedinské typy. Najlepšie umiestnenie predajne videli Baťovi obchodníci v strede dediny a preto oslovili starého otca, aby predal pod predajňu časť pozemku, na ktorom stála vtedy len hospodárska časť nášho domu. Naši ešte bývali vo Winklerovom kaštieli.
      Koncom tridsiatych rokov sa teda aj Demandice zaradili medzi obce po celom svete v ktorých mal Baťa 2500 predajní. Ako všetky veci, aj stavba predajní bola u Baťu detailne naplánovaná. Z otcových spomienok viem, že stavba sa zrealizovala za dva týždne. Všetok materiál od piesku po zariadenie predajne bolo dopravené na dvoch vagónoch do stanice Tupá a následne do Demandíc povozmi. Baťovi murári opakovaný projekt urobili v uvedenej lehote a obchod odovzdali na využívanie.
      Baťa však demandickú predajňu dlho neužíval, lebo už v novembri 1938 sa dostala s Demandicami do Maďarského kráľovstva. Všetky takto postihnuté investície Baťa na obsadenom území spravoval cez samostatnú obchodnú a  výrobnú jednotku „Cikta“ so sídlom v Nových Zámkoch. Jej názov sa skvel na predajni obchodu do konca roku 1944. Potom sa vrátil na štít predajne nad jej výkladom opäť názov Baťa, ale ani ten dlho nevydržal. Baťu 27. októbra 1945 znárodnili a od prvého januára 1946 si aj v Demandiciach zvykali ľudia na názov „Svit“, národný podnik. Zmena tohto názvu sa v Demandiciach príliš neujala, a ak niekto išiel kupovať topánky, tak povedal, že ide k Baťovi. Obzvlášť tvrdohlavá v tom bola moja stará mama, ktorá pomenovanie Baťa rozšírila aj na zamestnancov. Po fronte prišli do demandickej predajne ako zamestnanci Mária Grossmanová a Jozef Grossman. Naša starká susedovi inak nepovedala ako Baťáš a spolu boli Baťášovci.
     Obaja prišli do Demandíc zo srdca Baťovho podnikania na Slovensku z vtedajších Baťovian a preto aj pomenovanie mojej starkej malo svoju logiku. Mimochodom Baťovany, dnešné Partizánske, mali kedysi stáť neďaleko Demandíc, totiž pri Krupine. Baťa usúdil, že vzhľadom na obuvnícku tradíciu banského okolia by tu našiel dostatok vhodných pracovných síl. Jeho zámer však zmarili miestni sedliaci, ktorí Baťovi nedovolili na svojich lúkach poniže Krupiny postaviť Baťovany. Nuž o čo prišli. Podnik Baťa za prvej republiky zamestnal temer 30 000 pracovníkov.

Mária Grossmanová pred obchodom „Obuv Cipó bolt“ v polovici 60. rokov.

     Aj Grossmanovci patrili medzi tých zamestnancov, ktorí prešli Baťovou školu práce, čo bola škola, na ktorú sa ročne na tisíc miest hlásilo okolo dvadsať tisíc záujemcov. Po fronte sa  u Baťov v našom dvore zišla priam biblická zostava. Máriu Grossmanovú obklopovali hneď traja Jozefovia. Okrem jej manžela Jožka báčiho Grossmana to bol aj Jozef Bagó a Jóži báči Huszár spomínaní medzivojnoví obuvníci. Spolu tvorili osadenstvo opravovne. Baťove obchody boli naplánované tak, že mali predajňu, opravovňu a byt obchodníka. Po čase bola predajňa malá pre obe činnosti a preto sa opravovňa presťahovala do budovy bývalého spotrebného družstva Hanza, ktorá stála v rohu farského pozemku poniže kostola. Budova mala tvar písmena L, čomu sme hovorili, že bola postavená do vinkla. V rohu tejto budovy bola dielnička spomenutých majstrov. Najmä v zime, keď sme sa chceli na chvíľu zohriať, sme vbehli do tohto podniku. Veď tam robil Milanov otec a ani ostatní šustri nás nevyhadzovali. So záujmom sme sledovali ako zručne spomedzi zubov vyberali malé drevené klinčeky, ktoré vbíjali do podrážok z hrubej kože. Pri dokončení opravy spôsobne štetcom obišli celý obvod podrážky aby ju začiernili viksom tak, ako bol  zvršok topánky.

Jóži báči Huszár na dôchodku ešte doma príštipkárčil.

     Niekedy sme sa dočkali aj najväčšej atrakcie, to keď majster potreboval niečo prišiť. Uprostred dielne stála šijacia mašina na topánky. Vypadala nebezpečne, mala dlhé rameno, aké sme potom o niekoľko rokov neskôr videli na žeriave pri stavbe novej školy. Pravda toto sa zmestilo do malej dielničky. Po roztočení remenice stroj začal zúrivo kývať ramenom, z ktorého trčala silná ihla s dratvou. Veru nikto z nás by pod tú ihlu nepchal prsty s topánkou. Veď sme aj nevedeli pochopiť, prečo si majster niektorý prst neprišil o topánku. Tiež sme sa tešili, ak nám obuvníci na počkanie opravili topánky podbitím novej plechovej podkovičky na podpätok, alebo aj na špic. Vpedu sme ju využili pri okopávaní všelijakých kameňov na ceste, lebo tá ešte nebola asfaltová. S podkovanou pätou sa zas na jar výborne robili jamky na guľkovanie. Milan Grossman mal z nás k šusterčine najbližšie veď medzi topánkami doslova vyrástol. Po skončení školy v Demandiciach pokračoval v rodinnej tradícii. V Partizánskom maturoval a celú kariéru pôsobil ako majster výroby obuvi.
      V polovici päťdesiatych rokov, keď som začal chodiť do školy, ešte sem tam niektorí chlapci machrovali a chodili bosí. Pravidlo to už nebolo. Bosé nohy na školských fotografiách svietili predtým po celé desaťročia.

Móda galošní ako ju vyfotil môj svokor Ondrej Kliment.

     V predajni bývalého Baťu desiatky rokov predávala obuv pani Grossmanová. Regály boli v obchode usporiadané podľa baťovského spôsobu. Páry obuvi jedného vzoru boli nad sebou podľa veľkosti a preto sa v číslach a vzoroch dalo rýchlo orientovať i v tom,  čo išlo najviac na odbyt. Na zásobovanie tovarom sme sa tešili, lebo vtedy pán Grossman kliešťami popreštipoval drôty, ktorými boli spevnené kartónové krabice, a na tieto drôty sme striehli, lebo boli pre nás zvlášť ceneným materiálom. Prvá móda, na ktorú si z päťdesiatych rokov pamätám, bola móda galošní. Galošne boli gumenné návleky na topánky, ktoré sa nosili temer po celý rok, lebo blata bolo v lete i v zime, dosť. Do novej školy sme si tiež obúvali galošne, lebo sme sa museli prezúvať. Z galošní sme vytiahli nohy v mäkkých papučiach a bolo po paráde.
     V suchších časoch sme sa plahočili v trampkách s gumovou podložkou a s plátnom okolo členku. Aj trampky sa stali módou na prelome 50. a 60. rokov. Do školy v nich chodili aj súdruhovia učitelia. Po nich prišiel skutočný ošiaľ z obnovy slávy čižiem. Vtedy sme im už hovorili kozačky. Pôvodne boli ženské čižmy šíté z jemnej kozľacej kože čo sme dedukovali podľa slov v jednej pesničke  o čižmičkách z kozľa. Asi preto mali aj pomenovanie kozačky. Kozačky museli mať všetky dievčatá. Za socializmu boli len z koženky v troch farbách, neskôr sa robili aj z kože a stáli na tie časy nesmierne peniaze. Ceny topánok sa v päťdesiatych rokoch pohybovali do sto korún. V tom čase sa cenová a mzdová politika realizovala tzv. celoštátnym znižovaním cien. Aj na obchode s obuvou sa skvel cez celý výklad plagát „ 3. celoštátne zníženie cien“. Na to sa všetci tešili a v novinách vychádzali tabuľky s preceneným tovarom. Dnes sa tomu hovorí „Akcia“.  Po roku 1968 sa už ceny neznižovali a ceny topánok poskočili na dvojnásobok. Úzky profil, ako sa krajšie hovorilo nedostatkovému tovaru, sa pohyboval ešte vo vyššej hladine.
     Predajňa Baťu stála v našom dvore do začiatku osemdesiatych rokov. Už v prvej štvrtine sedemdesiatych rokov bol obchod s obuvou presťahovaný do nového obchodného domu, ktorý vystavali na mieste bývalej Weisovej krčmy oproti fare. Ruch zákazníkov na priedomí nášho domu utíchol a moji rodičia odkúpili budovu do svojho vlastníctva. O desať rokov sme ju ako nepotrebnú a vyžadujúcu si generálnu opravu rozobrali. Tým zanikla polstoročná pamiatka Baťovej prítomnosti v dedine. Dnes už lacnú obuv v Demandiciach nepredáva nik. Baťovky nahradil lacný ázijský tovar, ktorý sa už ani opravovať nedá.

Pre vstup do fotogalérie kliknite na obrázok:

Ako Demandičanov Baťa zaobul

---

Baťa In Demandice

My mother in law often used to tell stories of how they always looked forward to Palm Sunday, because after this day, children could start running around barefoot. It was usually these children's bare feet that resisted the shoe and boot maker's effort to provide some shoewear for every foot the longest. Shoewear, back then, was made of good quality leather and thus it was also quite expensive, especially if hand-made. It wouldn't last very long on a child's growing foot indeed. Therefore, stable footwear for children was only purchased after their feet had stopped their growth. After that, it was quite common for a boot to last even as long as 20 years. It wasn't until the 19th century, that the company Baťa came with some cheap and thus affordable shoewear. On the land of our old house, my grandfather let them build one of their shoe stores and that's how cheap footwear found its way also to Demandice.

Perinbaba pri Búre

Kde sa vzal, tu sa vzal, pri záhrade ráno stál ..., začínajú slová detskej riekanky, ktorú nás v škôlke učila pani učiteľka Miarušová. V zime sme v našej detskej úprimnosti dúfali, že niektoré ráno, aj keď nie snehuliak v záhrade, tak jagavý sneh oslepí náš ranný zrak. Detské vzrušenie z prvého snehu nosíme v sebe dosiaľ. Aké boli zimy v údolí potoka Búr? Z detských zážitkov úžasné a niektoré roky  spojené s nečakanou odmenou v podobe uhoľných prázdnin. Ale aj bez nich sme si to v snehu na svahu Silimáňa a v koryte potoka Búr na jeho ľade užili.

 

Zima na dvore Winklerovho kaštieľa koncom dvadsiatych rokov minulého storočia. Medzi tými šarvancami je aj môj otec Ondrej Ukrop.

     Zima sa v Demandiciach nezačínala poklesom teploty ale prechodom z polí do dvorov a do tepla príbytkov. Bolo to vtedy, keď večerné ticho prestalo narušovať monotónne vrčanie pásakov, vykonávajúcich hlbokú orbu v demandickom chotári. Príchodom večera sa dedina ponorila do tmy, ktorá vládla už od piatej hodiny. Tento stáročný kolorit zimných Demandíc bol narušený prvý raz koncom roku 1957. Vtedy začalo mesačnému svitu konkurovať elektrické svetlo šíriace sa z niekoľkých smolou napustených stĺpov. Ako miestni šarvanci sme si mysleli, že tie stĺpy elektrikári natreli smolou preto, aby sme sa na ne nemohli vyštverať tak, ako sme to mali vo zvyku, na každom strome rastúcom na verejných priestranstvách obce. Zavedenie elektriky nám poskytlo aj akú- takú šancu si predĺžiť večerný pobyt mimo domu, veď príkaz „do tmy aby si bol doma“ sme si začali vykladať voľnejšie.

Na lyžiach začiatkom štyridsiatych rokov.

      Jesenné dažde poriadne podmáčali lúky okolo nášho potoka. Voda v tráve postupne chladla a strácala vzduch, a tým sa stávala ideálnou surovinou na prírodný ľad. Ten sa spravidla objavil okolo Martina, ktorý k nám málokedy prišiel na bielom koni, ale zato s teplotami, ktoré sa držali hlboko pod nulou viacero dní. Ľad na lúkach bol mimoriadne tvrdý a hladký a to až tak, že naše nebrúsené korčule fungovali len vďaka kvintom, ktorými sme si ich prišraubovali o podrážky školských topánok. Pri náklone nohy slúžili  na odpich.

Povojnová sánkovačka pri rozostavanej novej fare, ako ju vo svojom archíve uschováva Gábor Juhász. V strede je jeho stará mama B. Mikulajsová.

      Hlbšie v zime, keď zamrzla aj hladina potoka, odvážili sme sa aj na tento ľad. Pred korčuľovaním v koryte potoka Búr nás nemohlo nič odradiť. Na korčuliach sme podnikali dlhé prieskumné túry hore korytom, až k mostu pri  Jaminách.

      V starších časoch, to vtedy, keď v dedine pôsobil mäsiarsky cech, sa v koryte potoka lámal ľad, slúžiaci na chladenie mäsa v teplejších mesiacoch. Niektoré z demandických pivníc ani neboli vlastne pivnice, ale ľadovne, v ktorých sa uchoval ľad aj niekoľko mesiacov. Lámanie ľadu bola aj riziková práca. Nie preto, že by v potoku bola hlboká voda, ale preto, že práca v nej mohla spôsobiť prechladnutie a zápal pľúc. Pri absencii penicilínu to bola smrteľná nemoc. Ešte za prvej republiky sa stal prípad, keď pri lámaní ľadu na potoku jeden z členov Mikuľajsovej rodiny nešťastne spadol do vody a v dôsledku práce v mokrom oblečení nakoniec na zápal pľúc aj skonal.

Zo starých korčúľ sme si vyrobili takéto boby.

      Ľad nás ako deti vzrušoval aj pri pohľade na cencúle. Plechové žľaby na strechách domov sa masovo rozšírili až koncom päťdesiatych rokov. Dovtedy sa nad našimi hlavami vytvárali kvaple, teda ľadové cencúle. Výber býval bohatý. Na cmúľanie sme si vyberali cencúle veľkosti mrkvy a ako také sa ich aj pokúšali prehryznúť. Tým sme sa spravidla zbavili posledných mliečnych zubov.
      Sneh bol zábavou, ktorá sa nedala po iné časti roka využiť. Ak ho nebolo veľa, a ešte sa aj lepil, bol ideálny na stavanie snehuliakov. To však nebolo jeho najlepšie využitie. Na Čepeku, povyše Štutikovej záhrady, sme si na poľnej ceste stavali zo snehových balvanov hrad, ktorý slúžil na zimné bojové hry. Tu sme sa guľovali tak, že obrancovia hradu sa vyzbrojili hromadou snehových gúľ a v kryte snehového múrika čelili útoku zvyšku bojovníkov. Počas divého útoku sa zásoby gúľ rýchlo vyčerpali a po ich obnove sa úlohy vymenili.

Okrem radovánok na snehu a ľade sme sa tešili aj na niektoré typicky zimné príležitosti. To boli hlavne zabíjačky a páračky. Lúky pri potoku patrili celé päťdesiate roky kŕdľom husí, ktoré ich spásali a stravu si vylepšovali v potoku, kde nás pripravovali o dobrý úlovok rýb. Ich hlavným poslaním nebolo nás nakŕmiť chutným mäskom, ale poskytnúť perie do perín. Každá mama v lete šklbala husi a potom ešte raz, keď išli na pekáč, aby sme mali do výbavy nachystanú perinu a dva tučné vankúše, na ktorých sme aj tak nechceli spávať. Dnes sa už pod perinami z peria nespáva a ani v dedine sa nekonajú páračky. Zanikli tak, ako gagot husí pri Búre a v dedinských dvoroch.
      V zime sa chodilo na páračky  po viacero večerov. To podľa toho, koľko pomocníčok na páranie si žena zaobstarala. Samozrejme platila zásada prísnej reciprocity. A tak nielenže sa v zime musel rešpektovať harmonogram zabíjačiek, ale aj páračiek. To však nebol väčší problém, lebo sa zabíjalo výhradne v sobotu a na páračky zostali ostatné večery.
      Moja mama si volala na pomoc asi tak tucet žien. Pre nás to bola udalosť už od poludnia. Otec musel naznášať na gang kadejaké staré i dobré riečice, ktoré večer obrátené hore dnom slúžili ako kontajnery neopáraného peria. S radosťou sme pomáhali nanosiť do kuchyne každú stoličku, ktorá bola v dome a to dokonca aj tie z prednej izby, ktoré sa šanovali len na lepšie príležitosti. Po večernom zvonení sa tetky začali trúsiť do domu a to sme už so sestrou a otcom vysedávali na diváne pri stene a počúvali reči, ktoré viedli prizvané sily.
      Slovné prejavy na páračkách, to nebol rákoš žien, ktoré si prebrusovali jazyky jedna cez druhú. Na páračkách sa preberali celkom seriózne veci. Veď keby tam bolo plno chichotu, to by gazdiná perie ťažko pozbierala. Ženy hovorili postupne s primeranou vážnosťou a dôležitosťou. Tak odznievali aj faktické poznámky k predneseným príbehom. Neraz to boli síce klebety o rodinách, ktoré nepatrili do blízkosti párajúceho spoločenstva, ale pre nás to bola príležitosť nahliadnuť do života dospelých, aký sme ešte nespoznali.
      Keď sa minula zásoba peria, a na zemi pod stolom skončila aj posledná kostrnka z peria niektorej nebohej husi a kačice, nastala zázračná premena kuchyne z atmosféry zimnej búrky, v ktorej poletovali chumáčiky páperia, na príjemnú kuchyňu. Napárané perie sa zhrabalo zo stola do vriec, kostrnky zmietli do vedra a na stoloch sa objavili obrusy a na nich varené víno, ktoré mal pripraviť otec ako jedinú úlohu, na ktorú ho tam ženy potrebovali. Mama priniesla zo špajzy maľované plechové misky s napečenými pagáčmi, ktoré pred nami vždy nejako dokázala utajiť, lebo ich napiekla počas nášho núteného pobytu v školskej budove. Tu už bol čas aj na veselšiu rozpravu, ktorej terčom bol pochopiteľne otec, ako jediný chlap v dosahu tlupy susediek. Dlho to netrvalo a tetky sa rozišli. Mama každej, po miernom zdráhaní, natisla do vrecka zástere pár materákov, aby aj ich deti mali z páračiek výslušku. To sme síce sledovali s obavami, či aj na nás myslela, ale nikdy sme nasucho neobišli. Veď aj my sme ráno, keď bola mama párať inde, zhľadúvali čo na páračkách napiekla niektorá suseda.

Ovce zimovali doma. Tieto patrili Feri báčimu Hósovi.

      Z pracovných vecí nás ešte v predjarí zaujalo strihanie vlny. Takmer v každom dome si rodina vylepšovala rozpočet príjmom z predaja ovčej vlny. V dedine sa okrem stáda družstevných oviec chovali aj súkromné. Demandický chotár svojimi pyskami udržiavalo okolo osemsto oviec a niekoľko baranov. Takto získanú vlnu vykupoval môj otec v sklade, ktorý malo na tento účel zriadené Roľnícke spotrebné a zásobovacie družstvo v suteréne demandickej fary. Tu bola veľká váha na váženie velikánskych vriec vlny, ktorým otec hovoril žochy. Jeho pomocníci vykúpenú vlnu  do nich napchali a vrch zašili obrovskou ihlou. Nemusím hovoriť, že zháňanie po takýchto teplých žochoch bolo veľmi príjemné, lebo nám pri tom nehrozil úraz, ledaže hrča pri náraze o stenu.Strihanie oviec predznamenalo koniec zimy a to nám pripomenul aj potok Búr.

Rodiny, ktoré mali koryto Búru za záhradou, ho dôverne poznali. Takto zimnú povodeň nafotili Urbanovci.

      Z jeho povodia, tiahnúceho sa od svahov nad Brhlovcami, sa k nám privalila povodňová vlna, ktorá naše dočasné klziská definitívne v tejto sezóne spláchla. V dedine sa ako jedna z mála folklórnych tradícií zachoval zvyk hádzania Moreny do potoka a voda z roztopeného snehu bola na to predurčená. Vtedy bol v dedine len jeden most, pri Kolárovom dome, a z neho sa Morena hádzala do rozbúreného Búru. Predtým, než ju na moste vyzliekli do naha a zapálili jej slamené telo, bola patrične vyfintená. Spravidla to bolo v šatách niektorej z dievok, ktorá sa stihla od posledného upálenia Moreny vydať.

 Vyfintená Morena pred svojou poslednou cestou.

      Smrad spálenej moreny vystriedala vôňa dymu z lístia pri čistení záhrad a to sa už na stráňach Bujdošky zažltli kikiríče. Zimné zážitky prekryla radosť z tepla jarných dní.

Pre vstup do fotogalérie kliknite  na obrázok:

Perinbaba pri Búre

---

Perinbaba On The Banks Of Bur

'Kde sa vzal, tu sa vzal, pri záhrade ráno stál ...' - those are the first words of an old nursery rhyme, taught to us in the kindergarten by our teacher Mrs. Miarušová. In winter, we would hope that one morning, if not a snowman, then at least some glittering snow would dazzle our sight. This childish excitement of the first snow we carry inside ourselves until the present days. What were winters on the banks of Bur like? In our childhood times surely amazing - sometimes they'd even bring an unexpected reward in the form of 'coal holidays' (unexpected interrption of the school year due to lack of coal and thus insufficient heating). But even without that, we surely enjoyed these winter times full of joy and snow games on the slopes of Silimana and the icy basin of Bur.

Miesto venca spomienka

Štefan Babic 1948-2013

Po skončení povinnej školskej dochádzky sme sa z demandickej školy rozišli po svete. So Štefanom Babicom sa naše cesty ešte po dva roky nerozchádzali, to vtedy keď sme chodili v polovici 60. rokov na  šahanskú SVŠ-ku. Števo končil o rok skôr a ostal pracovať u nás v kraji v levickej textilke a ako vedúci obchodu po takmer štvrťstoročie.
     Keď som v roku 2009 začal zhromažďovať materiály o histórii našej dediny a najmä fotografie z minulého storočia, Števo bol jeden z prvých, ktorí mi dali na skopírovanie ich  rodinné pamiatky. A veru dosiaľ sú to najstaršie fotky z Demandíc zachycujúce Babicovcov a Melagovcov na úsvite minulého storočia.

     Chystal som sa napísať príbeh ich rodiny a preto ma správa z minulých dní, že Števo už nie je medzi nami Demandičanmi, zaskočila. Zasadol som k svojmu archívu a vybral z neho pár fotiek, ktorými pripomínam jeho život. Sú na nich jeho prvé kroky, prvé šaty a roky v škole, ako aj športové scény či obrazy divadelných  hier, v ktorých ako ochotník vystupoval. Budú nám pripomínať šesť desaťročí Števovho života v Demandiciach.

Pre vstup do fotoalbumu kliknite na obrázok:

Miesto venca spomienka

Ako Demandice o železnicu prišli

Po dve desaťročia som pred začiatkom jari chodil na chrbát severného svahu Bujdošky strihať vinicu. Predjarné ticho chotára prerušovalo občasné kukanie kukučky a niečo, čo mi už dnes akosi pri tejto obľúbenej práci chýba. Ponad oblúk Irhedi sa roky, kedy-tedy, ozývalo krátke zatrúbenie klaksónu motorky, ako sme volali súpravu osobného vlaku jazdiaceho na trati Šahy- Zvolen. Súprava prichádzajúca spoza kopca nad Dudincami plašila okoloidúcich aby sa jej  nepriplietli do jazdy na nechránených prechodoch. Už desať rokov je kukučka v Bujdoške a pár vtáčikov zavesených na oblohe suverénnom zvukovej kulisy pri cvakaní mojich vinohradníckych nožníc. A pritom nechýbalo veľa k tomu aby aj v údolí Studenej doliny jazdili vlaky.  

Začiatok železničnej éry

 

      V prvej polovici 19. storočia sa stala železnica motorom priemyselného rozvoja modernejšej časti Európy. V agrárnom Uhorsku sa železničná sieť budovala minimálne. Na území dnešného Slovenska bolo len 75 kilometrov tratí. Rakúsko-Uhorské vyrovnanie v roku 1867 naštartovalo aj priemyselný rozvoj, ktorý sa bez efektívneho dopravného systému nedal zvládnuť. Do roku 1871 sa v Uhorsku postavilo neuveriteľných tri tisíc kilometrov železničných tratí. Na slovenskom území to bolo necelých tristo kilometrov. Z nich polovicu tvorila trať z Bratislavy do Štúrova.
      Trasovanie železníc vychádzalo z budovania Budapešti ako jediného národohospodárskeho centra krajiny. To znamenalo, že všetky trate viedli do Budapešti. Hold, keby sa boli stavali ešte prv, bolo by to na západ do Viedne. Slovenské územie so svojou západno-východnou orientáciou malo malé šance prísť k tratiam, ktoré by smerovali zo západu na východ. Demandice tiež ležia na takejto trase. Trasa ropovodu Družba prechádzajúca našim chotárom a cesta tzv. južného ťahu na Košice ostali bez svojho železničného partnera. Na tom nič nezmenila ani skutočnosť, že stáročia cez dedinu prechádzala cesta z Vacova do Banskej Štiavnice a železnica ju nenahradila.
 

Prvá šanca

Keď v roku 1867  došlo k vyrovnaniu s Rakúskom, Slováci nemali v uhorskom sneme vo volebnom  období 1865 – 1868 žiadneho zástupcu. V ďalšom volebnom období to boli traja. Avšak Demandice boli na tom lepšie. Ich obyvateľ,  v rokoch 1848/1849 aj poslanec uhorského snemu, Ján Paczolay sa v roku 1865  dal prehovoriť na návrat do veľkej politiky a opäť sa stal poslancom. Svoj mandát vykonával až do roku 1884 kedy v Demandiciach zomrel. Ján Paczolay bol váženým členom poslaneckej snemovne a  viac  rokov bol členom jej železničného výboru. Mal preto možnosť ovplyvňovať politiku výstavby uhorskej železničnej siete aj vo vzťahu k nášmu okoliu. Aktívne presadzoval výstavbu ipeľskej železnice.
      S myšlienkou výstavby železnice v údolí Ipľa prišiel v roku 1854 ako prvý statkár a riaditeľ Maďarského národného múzea Augustín Kubíny. S podporou zástupcov Novohradskej, Boršskej a Gemerskej župy navrhoval realizáciu výstavby železnice po ľavom brehu Ipľa zo Sobu cez Šahy, Lučenec a Rimavskú Seč do Miškolca. Táto trať by zabezpečila prepojenie  uhoľných revírov v okolí Modrého Kameňa a Šalgotarjánu ako aj slovenských rudných baní. Medzi Kubáňovom a Vyškovcami by sa na desať kilometrov priblížila k Demandiciam už v období ranného vývoja železníc. Belgický investor sa dostal ešte pred realizáciou zámeru do finančných ťažkostí a z podnikania na železniciach vycúval.
      Tak sme prišli o prvú príležitosť priblížiť sa svetu po železnej dráhe.

Druhá šanca:
Z Demandíc do Carihradu!

Vo voľbách do uhorského snemu v roku 1869 sa stal poslancom aj známi slovenský publicista a politik Viliam Paulíny-Tóth, ktorý sa otázkam železnice intenzívne venoval v rámci svojej poslaneckej činnosti. Jeho snaženie dostalo aj legislatívnu formu v podobe ôsmich návrhov zákonov, medzi nimi aj návrhy výstavby železničnej siete Uhorska. Podal ich na zasadaní snemu 23. novembra 1871. Jeho návrhy sa týkali výstavby piatich trás železnice. Druhý z uvedených návrhov bol návrh na výstavbu uhorsko-carihradsko- solúnskej trate. Jej druhý ťah mal byť vedený z Balášskych Ďarmot cez Šahy, Levice,  Nitru, Vrbové do Bohumína. Tým by sa dosiahlo prepojenie severozápadnej Európy s Carihradom a Solúnom s využitím trate z Pešti. Demandice by sa ocitli na tejto transeurópskej magistrále. 

 

Viliam Paulíny-Tóth

      Smerovanie trate ukazuje dobová mapka a k predpokladu, že trasa by viedla našim chotárom nás oprávňuje aj skutočnosť, že medzi Šahami a Levicami leží naša obec na vzdušnej čiare medzi nimi a to tak, že pri spojení nádraží uvedených miest prechádza stredom obce. Prakticky by zrejme pri vytýčení trasy vtedajší geodeti kopírovali trasu dnešného ropovodu Družba od prečerpávacej stanice v Tupej, ktorá leží tesne pri železničnej trati Šahy-Zvolen. Na severnom okraji obce, na Čepeku by asi bola umiestnená zastávka Demandice.

 

Paulínyho návrh na vedenie trate medzi Šahami a Levicami.

      Nuž ale, čo čert nechcel, po počiatočnej hospodárskej eufórii z vyrovnania s Rakúskom, sa Uhorsko dostávalo do hospodárskej recesie a politickej krízy. Návrhy zákonov boli formálne spracované,  vytlačené a po rozdaní poslancom mali byť prerokované. To sa už nestalo, padla vláda, snem bol predčasne rozpustený a návrhy zákonov podané Viliamom Paulíny-Tóthom skončili v archíve. Niečo z nich sa v nasledovných desaťročiach zrealizovalo, ale úsek Šahy-Levice to žiaľ nebol.

Tretia príležitosť

Aj keď sa demandický rodák Ján Paczolay nedožil prevádzky prvej železničnej trate v našom okolí, na sklonku jeho života v roku 1884, dostala spoločnosť  štátnych železníc ministerským nariadením č. 17136/84VI.9 koncesiu na železnicu Štúrovo (Párkány-Nána) – Šahy. Prvý úsek Štúrovo – Čata odovzdala spoločnosť do prevádzky 1. júna 1886. Prvý vlak na našom bezprostrednom okolí prišiel cez Vyškovce do Šiah 24. septembra 1886 keď bola odovzdaná trať Šahy – Čata. Naše okolie tým bolo parnou železnicou spojené so Štúrovom a Bratislavou.

Stanica Šahy – Ipolysag začiatkom minulého storočia na dobovej pohľadnici.

      Výstavba železnice v Poiplí pokračovala až o  tri roky. Dňa 15. augusta 1891 bola odovzdaná trať Šahy – Drégelypalánk - Balassagyarmat .  Prvý priamy spoj  z Buadpešti prišiel do  Šiah  11. júla 1909. Ministerským nariadením z roku 1891 boli železnice medzi Štúrovom, Levicami, Šahami a Balassagyarmatom združené do jednotnej siete pod názvom Miestne železnice v údolí Hronu a Ipľa.

Cestvný poriadok Hronsko-Ipeľskej železnice platný od 1.7.1888.

     Ešte predtým bola dokončená a 7. apríla 1899 odovzdaná do prevádzky trať Šahy – Krupina. Zastávka Tupá (Tompa, Kistompa) sa stala našou najbližšou železničnou stanicou. Z jej okolia sa vyše sto rokov šíril do severovýchodnej časti demandického chotára zvuk parných píšťal a neskôr klaksónov naftou poháňaných súprav.

Štvrtá šanca počas prvej republiky

Vznikom Československej republiky sa na našom okolí nepriaznivo prejavila orientácia železničných tratí. Tým, že sa od Kalondy na západ stala rieka Ipeľ hraničnou riekou, trať Lučenec-Šahy sa v časti idúcej na ľavom brehu Ipľa ocitla v Maďarsku. Význam železničnej križovatky Šahy sa podstatne znížil. Absenciu železničného prepojenia na juhu stredného Slovenska mali riešiť návrhy na vybudovanie novej trate severne od Ipľa. Z viacerých návrhov nič nebolo, lebo sa prednostne riešili naliehavejšie úseky.

Veľká sláva! Vítanie prvého vlaku v stanici Sása-Pliešovce. Vybudovaním trate Krupina-Zvolen sa Šahy spojili so stredným Slovenskom. Kto v roku 1925 tušil, že od 2.2.2003 sa preprava osôb na tejto trati zruší?

     Až vojnové nebezpečenstvo prinútilo vládne kruhy, aby sa zaoberali otázkou potreby strategickej trate na juhu Slovenska. V predvojnovom období sa stavala v tomto úseku cesta, ktorú poznáme v našom okolí ako južný ťah na Košice. Od Michňovho majera bol rozostavaný úsek cez Semer Potok na križovatku za Hornými Semerovcami a ďalej ako je to dnes na Slatinu, Plášťovce a Modrý Kameň. Táto komunikácia mala jednoznačne strategický význam, lebo v primeranej vzdialenosti od hranice poskytovala možnosť rýchleho presunu motorizovaných vojsk.

 

      V súčasnosti sa na trati pri Tupej, ako v tomto prípade, objaví vlaková súprava len ako turistický výletný vlak. Tento vchádza od Chorvatíc do stanice Tupá. Pred ňou pískne lebo sa tu trať križuje s cestou.

 

    Súbežne s tým sa zrejme riešila aj otázka železničného prepojenia v smere Lučenec - Levice. Nemám k dispozícii konkrétny návrh vedenia trate avšak vychádzam zo spomienok môjho strýka Juraja Ukropa. Pamätám sa ako rozprával, že cez celú dĺžku poľa nazývaného Pálkováč, ktoré vlastnil moji starí rodičia, bola za prvej republiky vykolíkovaná trať železnice a očakávali, že im tento pozemok bude vyvlastnený. Rýchly spád medzinárodných udalostí koncom tridsiatych rokov nielen zmaril snahu Tomáša Baťu vybudovať diaľnicu z Ašu do Užhorodu, ale aj túto trať. Škoda, že sa miesto betónových pevnôstok, pri Ipli,  ktoré stavali aj Demandičania, nepostavila radšej dopravná infraštruktúra. Aj keď ktovie, či by na tejto trati nebolo ticho tak, ako na 399–ke zo Šiah do Zvolena.

      Službou na železnici sa živilo aj niekoľko Demandičanov. Boli to Ján Lukáč ako posunovač, pani Kyzeková a Petreková ako vlakové sprievodkyne. Do piatej triedy vo Winklerovom kaštieli býval náš vrstovník Dušan Uram,  ktorý neskôr vyštudoval strednú priemyselnú školu a stal sa strojvodcom.

Dočkáme sa novej trate?

V poslednom desaťročí sa občas rozprúdi diskusia o vybudovaní širokorozchodnej trate  z Košíc do Bratislavy a Viedne. Starý nápad Viliama Paulínyho-Tótha sa možno ešte opráši. Táto trať by mala medzikontinentálny charakter. Slúžila by na prepravu nákladov z Číny do Európskej únie po súši. Slová premiéra, že na stavbu trate by sa využilo ochranné pásmo okolo trate ropovodu Družba by znamenali, že by sa po Čepeku predsa len presúvali  ťažké nákladné vlaky.
      To je už len v rovine zázraku a ktovie, či oň stojíme.

Pre vstup do galérie kliknite na obrázok:

Vlakom do Demandíc?

---

How Demandice Lost Its Railway

For two decades I had been coming to the northern slope of Bujdoska to trim my vineyards. Silence of the spring-to-come, only interrupted by occasional cuckoo cries and by something which I nowadays happen to miss, while performing this favourite task of mine. Over the Irhedi Arch, a short honk of “the motorcycle’s” horn echoed every now and then. “The motorcycle” was our familiar name, which we invented for the train set operating on the Sahy – Zvolen line. This train set approaching from behind the Dudince hill tried to warn passers-by about the danger of crossing its rails. However, the times change. It’s been over 10 years now, that the cuckoo and several other birds provide the only background sound to the clicking of my scissors. Just a little more luck and we could still have trains puffing through the valley of Studena Dolina.

Demandičania v donskej zákrute

(Skaza 2. maďarskej armády)

Slová „Don-kanyar - donská zákruta“, vyslovovali v päťdesiatych rokoch v Demandiciach viaceré rodiny s veľkým smútkom a beznádejou. V maďarskej spoločnosti sú synonymom najväčšej vojenskej porážky a ľudského utrpenia. Keď začiatkom novembra 1938 prechádzali pod slávobránou uprostred dediny príslušníci maďarských bicyklistických  práporov , nikto v Demandiciach netušil, že v zostave takéhoto útvaru  sa budú demandickí muži  zakopávať na brehoch Donu v podriadení  nemeckej armády a dopadnú rovnako ako jej nemecká časť v Stalingrade. Z východného frontu sa (z  niečo vyše tisíc  príslušníkov práporu) vrátilo ani nie dvesto päťdesiat zranených, chorých a omrznlých vojakov. V týchto dňoch uplynie sedemdesiat rokov od tragédie, ktorá zasiahla do života Demandičanov.

„Do smrti za vlasť!“ znela prísaha dôstojníkov.

      Tragické osudy viacerých demandických mužov sa začali napĺňať už v neskorých septembrových dňoch roku 1938 keď bolo v Mníchove obetované Československo, vraj v záujme zachovania mieru. Následná Viedenská arbitráž otvorila maďarskej armáde začiatkom novembra cestu aj do Demandíc. Slavobrána, kvety a dojatie. Už zanedlho ich vystriedala tvrdá realita života v inom štáte.

Je 11. október 1938. Šahy sú prvým obsadeným mestom. Na námestie vchádzajú príslušníci  cyklistického práporu.

     Keď Hitlerovi pod Moskvou v decembri 1941 zamrzla jeho blesková vojna, spomenul si na svojich spojencov a žiadal ich o účasť na východnom ťažení. Maďarské kráľovstvo, ak chcelo druhú revíziu Trianonskej mierovej zmluvy, muselo zaplatiť cenu za  územné zisky zo začiatku vojny, ktoré mu umožnil Hitler. Jeho emisári Ribentrop a Keitel v januári 1942 dohodli, že Maďarsko vyšle na východný front vyše dvestotisícovú armádu. Agraárna krajina sa ocitla na rázcestí. Obmedzenia mierových zmlúv jej dve desaťročia bránili budovať väčšiu armádu a na ňu ani nemala priemyselné či finančné zdroje. Časť maďarského vedenia na čele s Mikulášom Horthym sa snažila maďarské ozbrojené sily uchovať pre potreby povojnového uskutočnenia  svojich cieľov na obnovu veľkého Uhorska. Radikálna časť vyššieho vojenského velenia túžila po ľahko získanej bojovej sláve, ktorú videla vo svojom pochode v stepiach Ruska za chrbtom Wermachtu. A tak Maďarsko zo dňa na deň bolo postavené pred úlohu, vedľa  svojej 1. armády, vyzbrojiť a vystrojiť aj  2. armádu (2. magyar hadsereg ). Malo na to tri mesiace.

Povolávací lístok z roku 1942. Pre 120 000 vojakov to bol začiatok konca ich života. Takýto lístok dostal aj Demandičan Eugen Nagy ( Nagy Jenó).

      Svoj záväzok splnili len akože. Vystrojenú a vyzbrojenú 1. armádu sa rozhodli vyčleniť len pre potreby územnej ochrany krajiny a do Sovietskeho zväzu poslať  to, čo sa pozbiera a čím Nemci prispejú. Obetovať museli len tankovú divíziu a leteckú brigádu, lebo viac takýchto útvarov neexistovalo.
        Na vybudovaní 2. armády sa mala podieľať celá krajina a preto do zostavy novosformovanej armády povolávali aj príslušníkov národností, ktoré sa z pričlenených území dostali do Maďarska. To bol prípad aj Demandíc. Bokom neostali ani Židia a ľavicovo orientovaní obyvatelia. Tých síce neozbrojili ale päťdesiat tisíc ich poslali na front v rámci tzv. pracovnej služby. Boli to jednotky, ktoré si vytrpeli najviac a len päť tisíc ich príslušníkov sa v roku 1943 vrátilo do krajiny. Dôstojnícky zbor bol postavený zo záložných dôstojníkov z radov úradníkov a učiteľov, ktorí postrádali praktické skúsenosti z vedenia bojových jednotiek a boli silne zasiahnutí šovinizmom a antisemitizmom, na rozdiel od aktívnych dôstojníkov, na nich sa v civile zákaz politickej angažovanosti nevzťahoval. To malo pre armádu zhubné následky. Z dohody s Nemeckom vyplynul záväzok nemeckej strany prevziať zásobovanie armády potravinami a dovyzbrojiť ju.

Na nádraží v Balášskych Ďarmotách sa matky lúčia so synmi.
Do 2. armády povolávali aj mužov vo veku 30-35 rokov.

      2. armáda mala len pešiu výzbroj, prakticky nebola motorizovaná. Jej mobilita sa opierala len o konskú silu. Delostrelectvo bolo minimálne, zastaralé a chýbali mu  hlavne protitankové prostriedky. Pancierová výzbroj bola tvorená zo 108 tankov T-38 československej výroby, ktoré si Maďari museli kúpiť z nemeckej koristi. Ďalších okolo osemdesiat strojov bolo niekoľko zastaralých typov z medzivojnového obdobia. Vedomie nedostatočnej výzbroje armády sa upokojovalo tým, že armáda bude na fronte pôsobiť ako zadný voj 6. nemeckej armády. Minister obrany pri odchode vojsk na front vyhlasoval, že do októbra budú doma. Preto sa nikto nezaťažoval ani potrebou zaopatriť výstroj na zimné obdobie. Za takýchto okolností začali aj na demandickú poštu prichádzať povolávacie rozkazy.

Trasa presunu 20. ľahkej divízie-23/II. práporu na východný front.

      Demandičanov povolávali  do  II. práporu sídliaceho v Balážskych Ďarmotách, ktorý bol začlenený do 23. pluku 20. ľahkej divízie. Tá bola  súčasťou IV. zboru spolu so 7. ľahkou divíziou. Z Balášskych Ďarmot odchádzali 5. a 6. júla 1942 ako jedna z posledných jednotiek celej armády. (Presun armády končil  vypravením transportov 27. júla). Cez Šahy, Štúrovo, Nové Zámky a Žilinu obišli pol Eúropy aby sa po 8 – 10 dňoch ocitli vo vojnovom priestore. Prvé straty na životoch utrpeli už počas presunu. Jeden z troch transportov bol terčom útoku partizánov, ktorí vykoľajili lokomotívu a desať vagónov naložených koňmi a mužstvom. Bolo to možno v okolí Brianska, lebo tu už prvé jarné transporty boli vysadzované do boja s partizánmi. 23/II. prápor však išiel až ku Kursku kde bol vyložený v stanici Solotučino. Na zhromaždisko divízie pochodovali päťdesiat kilometrov. Potom ich čakal ešte dvesto päťdesiat kilometrový pochod k Donu na pozície.

Niektoré jednotky prešli peši v letných horúčavách k Donu až tisíc kilometrov.

Na fronte

Štyridsať stupňové horúčavy a katastrofálny nedostatok vody spôsobili hnačky a choroby. Dvatsiateho piateho júla sa po troch týždňoch priblížili  vojaci 23/II. práporu k  frontu na desať kilometrov. Útvary, ktoré vysadzovali pri Briansku v bojoch s partizánmi prepochodovali aj tisíc kilometrov. Počas ich príchodu sa na ich úsekoch frontu, ktorý mal dvesto kilometrov bojovalo o niekoľko predmostí, ktoré si Sovieti chceli udržať na pravom brehu Donu. Už v letných bojoch s partizánmi a v bojoch o predmostia prišla 2. armáda o 30 000 mužov. A to ešte neprišiel generál „ruská zima“.

Plán Wermachtu na rozmiestnenie nemeckých, maďarských a talianskych útvarov na pravom brehu Donu južne od Voroneže.

      Nemecký útok na Stalingrad, ktorého súčasťou bola aj 2. maďarská armáda sa začal 28. júna 1942. V rámci tejto operácie sa III. zboru podarilo obsadiť Tim. Najvysunutejšie útvary 4. júla dosiahli Don. V bojoch okolo Starého Oskolu utrpela maďarská armáda ďalšie citeľné straty. Na konci júla, bojmi s partizánmi a dlhým pochodom vyčerpané jednotky,  sa dostali na vytýčenú líniu na pravom brehu Donu. Vtedy sa v Ilavskom a Starom Oskole vybudovala základňa leteckej brigády a v Aleksandrovke štáb armády. V auguste sa prisunuli aj posledné jednotky a začalo sa s rozmiestňovaním na vymedzenom úseku frontu dlhom 205 kilometrov. Tento úsek museli pokryť 80-90 000 vojakmi. Na vyčlenenie záloh muži nezostali. Líniu maďarského úseku pokrývala 2. maďarská armáda zo severu na juh týmito jednotkami. III. zbor s 9. a 6. ľahkou divíziou, IV. zbor s 20. ( jej súčasťou bol aj 23II. peší prápor z Balašských Ďarmot v ktorom boli zaradení povolanci z Demandíc ), 7.,  13.  a 10. ľahkou divíziou, VII zbor s 12., 19,. a 23. ľahkou divíziou. Prvú tankovú divíziu Nemci začlenili do Cramerovho zboru, ktorý mal v prípade prielomu frontu zasiahnuť ako záloha. Tento zbor  bol ako jediná záloha 6. armády priamo podriadený Hitlerovi a veliteľ 2. maďarskej armády Gustáv Jányi ním nemohol disponovať rovnako ako veliteľ skupiny vojsk B. Tieto tankové vojská boli rozmiestnené ďalej od frontovej línie za chrbtom VII. zboru. Tým sa možnosť ich rýchleho nasadenia proti možnému útoku z predmostia pri Uryve sťažila pre v zime neschodný terén a väčšiu vzdialenosť. Navyše 7. januára  ju Hitler dal premiestniť ešte južnejšie až za líniu talianskej obrany, lebo tu nemecké velenie videlo najväčšie riziko pri prípadnom sovietskom protiútoku.

Vojaci 23/II. práporu v zákope na Done.

      Na vybudovanie pevnej obrannej línie za chrbtom čela 6. armády útočiacej na Stalingrad nemala 2. maďarská armáda temer žiadne  ženijné prostriedky. Chýbali aj obyčajné rýle a čakany,  o inom nehovoriac. Po primknutí sa k brehu Donu bol za neustálej aktívnej obrany Červenej armády vybudovaný len jeden zákop, ktorý svojou kvalitou neprevýšil pozorovací a strážny zákop budovaný inak pred líniou riadne opevnenej a do hĺbky členenej obrany. Pri dedinách Uryv a Ščučie Sovieti urputne bránili pravobrežné predmostia.

Prvá a jediná obranná línia na úseku frontu pri dedine Storoževoje. Guľomet vzor 1907 zažil svoje lepšie roky ešte za prvej svetovej.

Boj o predmostia

Význam predností pri Uryve, Ščučii a Korotojaku  si velenie voronežského frontu plne uvedomovalo a ich obrane venovalo náležitú pozornosť. Išlo o veľmi dobre brániteľné priestory pokryté z ľavobrežných výšin Donu delostrelectvom, tie poskytovali  aj krytie presunov sovietskych jednotiek za líniou frontu. Sovieti neustálou aktivitou proti nemeckým jednotkám brániacimi Voronež bránil nemeckému veleniu aby ich použili na likvidáciu predmostí.
      Boje o predmostia mali tri etapy. V prvom období sa od 28. júla do 20. augusta velenie 2. maďarskej armády snažilo predmostia zlikvidovať silami vlastných, pochodom a bojmi vyčerpaných, jednotiek. Výsledkom maďarských útokov bolo, že dobre sa brániace  jednotky Červenej armády nielen udržali,  ale v protiútokoch ešte vylepšili svoje postavenia.  To bolo aj dôsledkom katastrofálneho zásobovania prvo líniových jednotiek. Zásobovacie ťažkosti sa podarilo ako-tak vyriešiť až v druhej polovici augusta.

Zákruta Donu južne od Voroneže - Don-kanyar:

 Snaha o likvidáciu predmostia pri Uryve mala opačný efekt. Po troch  útokoch na jeho likvidáciu ho Sovieti ešte rozšírili.

      Za týchto okolností sa velenie 2. maďarskej armády podujalo na nový pokus o dobytie predmostí. S podporou, do jej zostavy začlenenej nemeckej XXIV. pancierovej divízie, mali byť zlikvidované predmostia pri Uryve a Korotojke. Predmostiu pri Ščuščii sa nevenovala náležitá pozornosť a jeho likvidáciou poverili vyčerpané  maďarské jednotky.

Záznam o smrti príslušníka prieskumného práporu desiatnika Jozefa Kremniczkého z Demandíc s vyobrazením maďarskej bronzovej medaily za hrdinstvo.

      Útok v dňoch 28. augusta až 3. septembra na predmostia bol úspešný len pri Korotojaku. Pri Uryve  neviedol k úspechu ani opakovaný útok od 9. do 16. septembra. Po vyčerpaní útoku dvadsiatej ľahkej divízie na jej úseku podnikli vojaci 40. armády v nasledujúcich dňoch  protiútok a obsadili dedinu Storoževoje. V bojoch o toto predmostie 2. armáda stratila desať tisíc mužov, ktorí boli zabití, zajatí alebo zranení.
      Ako to dokazuje dokumentácia pluku, 22. septembra tu padol desiatnik Jozef Kremniczki z Demandíc, ktorý bol rozviedčíkom. V 23/II pešom prápore bojoval jeho o desať rokov starší brat Ján. Ten neskôr podľahol svojim zraneniam vo vojenskej nemocnici v Kološváre. Rodinná tragédia aká v Demandiciach nebola ojedinelá. Od Donu sa nevrátil ani Ján Voksán. Miesto, kde padli ďalší Demandičania sa pokúsim zistiť.
      Po obsadení Storoževého sa  obdobie bojov o predmostia skončilo a do začiatku januára na frontovom úseku 2. maďarskej armády nastal relatívny pokoj. To bolo povestné ticho pred búrkou.

V takýchto ubytovniach žili vojaci 2. maďarskej armády od júla 1942 do začiatku januára 1943.

Ako k tomu došlo

Po obkľúčení  nemeckých vojsk v Stalingrade, oproti 2. maďarskej armáde, bola na východnom brehu  Donu  rozmiestnená 40. armáda ktorej velil ešte len niekoľko týždňov  generál Kiril Moskalenko. Išlo o mladého generála, ktorý pred rokom, počas bitky o Moskvu, bol len veliteľom záložnej protitankovej delostreleckej brigády. Pri rozbore situácie si uvedomil, že pre ďalšie útočné operácie je potrebné získať kontrolu nad celým úsekom železničnej trate Voronež - Rostov na Done. Jej úsek Ostrogožsk – Rossščosk  bol obsadený jednotkami 2. maďarskej armády. V prípade koordinovaného útoku voronežského a juhozápadného frontu pozdĺž tejto trate by jednotky Červenej armády nielen odtlačili nepriateľské vojsko od stalingradského kotla, ale by pre plánovanie a prípravu ďalšieho útoku na Charkov získali výhodné komunikačné zázemie. Tomuto lákavému cieľu stála v ceste 2. maďarská armáda.

      Svoj nápad Moskalenko konzultoval s hlavným velením (STAVKA). Bol odkázaný na priamu konzultáciu s hlavným veliteľom. Stalin si ho telefonicky vypočul a povedal mu, že sa o dve hodiny vyjadrí k jeho nápadu. Po dvoch hodinách  u Moskalenka v štábe zazvonil telefón a ozvalo sa známe „Bude hovoriť Stalin!“. Ten stručne povedal, že iniciatívu schvaľuje a podporuje. Uskutočnenie vojenskej operácie povoľuje. Stalin sa spýtal, či na jej uskutočnenie bude stačiť, ak hlavné velenie posilní 40. armádu tromi streleckými zbormi, tromi tankovými brigádami, tromi plukmi gardových mínometov (kaťuše) a neskôr jedným tankovým zborom. Moskalenko to považoval za dostatočné. Opieral sa o poznatky svojej rozviedky, ktorá zistila, že obrana 2. maďarskej armády je veľmi slabá, bez hĺbkového členenia s predsunutým delostrelectvom, ktoré môžu zničiť už v rámci delostreleckej prípravy pred začiatkom operácie. Rozhovor odznel 23. novembra a operácia dostala názov „Ostrogožsko - Rossoščská operácia“.
      Takto sa rozhodlo o osude 2. maďarskej armády.

Pred útokom

Po zaujatí pozícií na Done malo vedenie 2. maďarskej armády obrovské zásobovacie problémy . Jedinú k  Stalingradu vedúcu železnicu používali výlučne Nemci. Cesty v stepnej krajine, rozbrázdenej mnohými roklinami, v spevnenej forme neexistovali. Keď v októbri zamrzli a napadlo poldruha metra snehu, stali sa nezjazdnými. O jazde sa ani nedalo hovoriť, lebo aj to málo automobilov, ktorými armáda disponovala sa zničilo pri protipartizánskom ťažení pod Brianskom. Hlavnú ťažnú silu tvorili kone, ktorých mali dostatok. V letných mesiacoch sa  pri pochode na Don popásali a boli v stave ťahať povozy. V októbri na zasneženej stepi sa už nenapásli. Sklady s krmivom ostali pod Kurskom a preto kone museli zachrániť ich presunom ďaleko za líniu frontu. Na fronte dlhom dvesto kilometrom nebolo čím rozvážať zásoby, ak sa z nich čo to od Kurska dostalo k Donu. Ľahké ruské sane boli jedinými použiteľnými  zásobovacími prostriedkami.

 Zásobovanie ako počas napoleonskych vojen. Ruské sane zachraňovali vojsko pred hladomorom.

      V takejto situácii ostalo delostrelectvo úplne imobilné a navyše s minimom munície, lebo jej väčšina sa kdesi po ceste do Kurska stratila. Vojaci, presvedčení, že v septembri pôjdu domov neboli na zimné podmienky vystrojení. Do Vianoc zima svojim charakterom neprekročila to na čo boli vojaci z domu zvyknutí. V prvých januárových dňoch nastali mrazy pod tridsať päť stupňov. Polovica vojakov mala ešte letnú a po mesiacoch pobytu v zákopoch opotrebovanú uniformu. Hlad, omrzliny a nedostatok všetkého vyvolávali vo vojakoch pocit, že boli obetovaní a že sa odtiaľto nikdy nedostanú.

Veliteľ 23/II.  práporu László Hars, pred svojim veliteľským bunkrom. Bol jeden z mála veliteľov, ktorí dokázali svoju jednotku, aj keď značne zdecimovanú, vyviesť z pekla na Done.

     Situáciu na fronte v jeseni 1942 južne od Voroneže popisuje maďarský dôstojník Sigmond Oliver v knihe „ Pergótúzban“ z roku 1983 takto:  Mal som prebrať velenie jedného úseku, ktorý bol bez veliteľa lebo ho ruský ostreľovač zabil. Po príchode som sa dal informovať o veľkosti obranného úseku. Bolo mi povedané, že má štyri a pol kilometra. Pri  otázke na početné stavy mi bolo povedané, že ho bráni jedna rota o sile 182 mužov. Zákopy a bunkre boli biednejšie od biednych. S čím sme sa mali brániť? S jednou guľometnou rotou, ktorá mala 16 guľometov, 12 mínometov a jedným malým protitankovým delom. Za nami žiadne ďalšie postavenia, delostrelectvo kdesi ... .
      Mužstvo bolo zavšivavené vyhladované, prežívalo v podzemných tmavých dierach. Rozhodol som sa, že to vyriešim len násilím. Vytvoril som samostatné 12 členné mužstvo, ktoré malo získať krádežou, lúpežou, akokoľvek čo sa len dá. Spomína Sigmond.
      Že sa takáto prax rozmohla po celom fronte dosvedčuje materiál „Správa a fakty o nezvratných zverstvách nemeckých okupantov a maďarských prisluhovačov na civilnom obyvateľstve a vojnových zajatcoch“ , ktorá sa týka aj frontu pod Voronežou v roku 1942. Na druhej strane treba uviesť, že v lete niektorí vojaci pomáhali miestnemu obyvateľstvu pri zbere úrody, alebo sa vedeli s hladujúcimi rozdeliť o kus chleba, ak ho vtedy ešte mali. Vojna je svinstvo ale ľudskosť by sa v nej namala úplne stratiť.

Útok, rozvrat a katastrofa

Nemecké velenie bolo aj po neúspešnom pokuse Meinsteina preraziť obkľúčenie 6. armády v Stalingrade plne zaneprázdnené riešením jej situácie. Po prekvapivom obkľučovacom útoku z novembra nepredpokladali a  ani nezistili známky prípravy na ďalšiu väčšiu vojenskú operáciu. Začiatkom roka síce bolo počuť na východnom brehu Donu hluk preskupujúcich sa jednotiek Červenej armády, ale to považovali len za znepokojovanie a vylučovali zásadnejší útok.

 Posledný list Eugena Nagya z frontu je datovaný 10.1.1943. Dva dni pred ofenzívou a jeho meninami. Ostala po ňom manželka, malý syn a smútiaca rodina.

      Veliteľ Gustav Jányi predpokladal,  že prípadný útok môže byť rozvinutý z predmostí na úseku jeho armády a snažil sa u veliteľa vojsk skupiny B generála Weichsa vymôcť aby sa Cramerova skupina vyčlenila ako záloha 2. maďarskej armády pre prípad potreby rýchlej likvidácie prielomu Červenej armády. Weichs mu síce niečo sľúbil, ale súhlas od Hitlera, ktorý touto skupinou disponoval ako jedinou zálohou 6. armády nikdy ani nežiadal. Po rozkaze Hitlera sa Cramerova skupina niekoľko dní pred útokom ešte viac vzdialila od kritických predmostí a to aj s 1. maďarskou tankovou divíziou, do ktorej bola začlenená pôvodne na ochranu maďarských jednotiek. V takejto situácii čakali vojaci v zákopoch na  kliešťový útok dvoch sovietskych frontov.

Donská zákruta 12. januára 1943. Medzi obcami Storoževoje a Uryv bránia 15 km úsek frontu tri maďarské pluky. V strede je 23. pluk s vojakmi z Demandíc a okolia. Útok 12. januára smeroval na ich južných susedov, 4. pluk 7. ľahkej divízie.

Situácia 2. maďarskej armády na Done 11. januára 1943.Táto mapa nie je celkom presná. V uvedenom čase už v úseku 20. ľahkej divízie nebol nemecký 429. peší pluk. Na jeho úsek pri dedine Storoževoje sa musel roztiahnuť 14. a  23. pluk. 

      12. januára 1943 o 9.45 hod. sa spoza Donu rozhučali Stalinove organy, ako maďarskí vojaci nazývali raketomety Kaťuša, a delostrelectvo ktoré ničili severný úsek obrany 7. ľahkej divízie v ktorom bol rozmiestnený 4. peší pluk. Červená armáda zaútočila silami dvoch divízií s neveľkou podporou tankov. Úsek 4. pluku rýchlo rozvrátila a do večera postúpila za maďarské línie 6 – 10 kilometrov. Na iných úsekoch frontu sa nič nedialo a preto sa nemecké aj maďarské velenie domnievalo, že ide len o neveľký prieskum bojom. Na druhý deň vyčlenilo prostriedky na protiútok, ten už ale uviazol v rozvíjajúcej sa ofenzíve  voronežského a juhozápadného frontu. Siedma divízia bola obkľúčená a snažila sa prebiť z obkľúčenia. Južné krídlo 20. divízie ostalo úplne odkryté.
      14. pluk sa síce držal na pozíciách pri dedine Storoževoje ale 23. pluk bol  obkľúčený.Prápor s našimi Demandičanmi odolal niekoľkým útokom a po veľkých stratách sa mu podarilo z obkľúčenia vyšmyknúť. Veliteľ László Hars sa s preživšími vojakmi začal presúvať na západ.

Veliteľ 23/II páporu Hars počas ústupu od Donu.

      Sovietske jednotky sa z predmostí pri Uryve a Ščučji dostali za chrbát maďarských divízii a obkľučovali ich. Na juhu oproti klinu voronežského frontu smeroval tankový útok vojsk juhozápadného frontu, ktorý odrezával 8. taliansku armádu a Cramerovu skupinu. Velenie skupiny armád B stále vyžadovalo dodržiavanie Hitlerovho rozkazu zakazujúceho akýkoľvek ústup. Veliteľ Jányi sa ho tiež držal a preto miesto organizovaného ústupu, jednotky z prvej línie utekali pred obklúčením. Na fronte nastal úplný rozvrat. Prvé začali ustupovať vojská talianskej 8. armády na severozápad, Cramerova skupina sa tlačila z obkľúčenia na juhovýchod aby posilnila obranu úseku, ktorým sa mala zabezpečiť ústupová trasa pre armádu na Kaukaze pre ktorú začalo hroziť nebezpečenstvo, že ju Červená armáda dobytím Rostova izoluje No a cez to všetko sa pohybovali maďarské jednotky v snahe dostať sa aspoň do údolia rieky Oskol, kde sa mali zachytiť v obrane.

Ústup od Donu. 

      Útočiace jednotky Červenej armády nemali čas sa zdržiavať zberom zajatcov a preto každú obkľúčenú jednotku len zbavili zbraní a ponechali na mieste. Medzi utekajúcimi vojakmi sa to rozšírilo.Zbraní sa zbavovali preto aby sa nestali terčom sovietskej paľby. Ku zmätku prispelo aj to, že po novom roku sa na front prisunulo 30 000 neozbrojených vojakov, ktorí mali čiastočne vystriedať či nahradiť časť vojsk, ktoré už boli na fronte trištvrte roka. Kedže na fronte platilo stanné právo, zadržiavacie jednotky maďarskej armády strieľali ustupujúcich neozbrojených vojakov bez akýchkoľvek rečí. Maďarskí vojaci  v tridsať stupňovom mraze v takejto situácii hynuli po tisícoch desať dní. Do ťažkej situácie sa dostal III. zbor a jeho veliteľ ho napokon rozpustil a vojakom odporučil aby sa na západ  prebojovali v malých skupinách. Sám bol zajatý. VII. zbor sa z obkľúčenia snažil vymaniť v závese organizovane ustupujúcich nemeckých útvarov. Z 50 000 príslušníkov pracovnej služby, nezaradených do bojového stavu armády, tvorenej Židmi a ľavicovo orientovanými vojakmi prežilo len okolo 5 000 ľudí.
      Po desiatich dňoch povolil veliteľ skupiny B so súhlasom Hitlera vyňatie maďarských útvarov z bojovej línie. Avšak niektoré jednotky bojovali alebo ustupovali ešte aj vo februári. Za frontovú líniu sa preživší trúsili až do začiatku marca. So zbraňou sa v údolí Oskolu prezentovalo len 17 000 vojakov. Od príchodu na front 2. maďarská armáda stratila 120 000 mužov, ktorí boli zabití, zajatí alebo zranení. Ich veliteľ Gustav Jányi  ich v rozkaze upozornil, že odtiaľto sa žiaden zranený ani omrznutý vojak, či dôstojník domov nedostane. Tu bude vyliečený a bude ďalej bojovať alebo tu skape. Vydal aj rozkaz o tom, že 2. maďarská armáda stratila pre zbabelosť česť. Tento rozkaz vyvolal veľké pobúrenie. Vojaci si hovorili, že česť stratila pre neschopnosť velenia a nie pre zbabelosť vojakov. Rozkaz o strate cti napokon Jányi musel odvolať.

Mapa znázorňujúca zničenie nemeckých, maďarských a talianskych vojsk na hornom Done.

      Vojaci prišli domov so zraneniami a omrzlinami, ich veliteľ dostal nemecký železný kríž a najvyššie maďarské vyznamenanie. V roku 1947 bol národným súdom odsúdený na trest smrti a zastrelený. V konečnom dôsledku sa zaradil k desiatkam tisíc obetí jeho armády.

Pre vstup do galérie kliknite na obrázok:

Na Done

---

Demandicians at the Don River

(The doom of the 2nd Hungarian army)

The words “Don-kanyar – the Don Meander” were uttered in the 50ties with great sorrow and hopelessness. In the Hungarian society, they’re synonymous to the greatest military defeat and human suffering. Beginning of November 1938, the members of the 23rd cyclo-battalion from Balasske Darmoty are passing under the ceremonial gate amid the village. Nobody in Demandice has got the slightest clue that, in this very formation, these men will soon be burrowing themselves on the banks of the Don River as part of the 6th German Army and will meet the same tragic fate as its German part in Stalingrad. Just around 200 (out of more than 1000) battalion members returned from the eastern front. All of them battered, injured, sick and frost-bitten. Sometimes these days, it will be exactly 70 years since this great tragedy, which touched the lives of many a Demandician.