utorok 20. júla 2021
Detský kroj v Senohrade
nedeľa 13. júna 2021
Čítanie o Honte
V piatok 11. júna som v spoločenskej sále liečebného domu Smaragd v Dudinciach predstavil svoju novú knihu „Čítanie o Honte“. Podujatie zorganizovala Oblastná organizácia cestovného ruchu Dudince a jej partneri. Po ročnej odmlke som sa ako autor mohol stretnúť so svojimi čitateľmi, preto ma ich záujem o predstavený titul veľmi potešil. Verím, že sa kniha stretne aj so záujmom ľudí, ktorí si prišli do nášho regiónu obnoviť zdravie a pritom spoznať jeho kultúru.
Prečo čítanie o Honte?
Pomenovanie Hont súvisí s územným členením Uhorska. Pri vzniku uhorského kráľovstva sa najskôr vytvárali tzv. komitáty. Boli to územné jednotky, okolo významných kráľovských hradov, pre správu územia v ich okolí. Hontiansky komitát má svoje meno odvodené od silného rodu Hunt-Poznan, majúceho korene ešte vo Veľkej Morave. Rod významne pomohol kráľovi Štefanovi I. stabilizovať svoju moc proti odbojným maďarským vodcom, ktorí neprijali kresťanstvo. Jeden z hradov mali na strategickom mieste v meandri Ipľa, v miestach, kde sa jeho tok otáča v pravom uhle na juh. Teraz je to rovnomenná obec Hont.
Hontiansky komitát vznikol v 11. storočí vyčlenením z novohradského. Na konci vlády Arpádovcov sa kráľovské komitáty zmenili na šľachtické stolice. Tie pretrvali do polovice 19. storočia. Po revolúcii 1848-1849 vznikol župný systém.
Pojem Hont, ako územná jednotka, pretrvával deväť storočí. Nečudo, že z našich myslí dosiaľ nezmizol. Hont sa rozkladal od ústia Ipľa do Dunaja na juhu, po Banskú Belú na severe. Na západe siahal až takmer k Hronu a na východe pokrýval Krupinskú planinu. Osobám, ktoré tu žili, tvorili a nadovšetko Hont milovali, som venoval túto publikáciu.
Viacero rokov som zhromažďoval pramene a fotografie z histórie regiónu. Z fondu, ktorý som vytvoril vznikla táto kniha, ktorá dáva čitateľom ľahko prístupnou formou nahliadnuť do historických kútov Hontu. Dočítate sa v nej o osobnostiach, ktoré tvorili dejiny, ako aj o osudoch celkom obyčajných ľudí žijúcich v Honte od trinásteho storočia po nedávnu minulosť. Takými boli biskup Ladislav z Demandíc – učiteľ kráľovien, hontianski turkobijci, záhadná grófka z Patkôša, slávni spisovatelia, ako Andrej Sládkovič, Andrej Kmeť, Juraj a Ján Slávikovci, viaceré osobnosti z obdobia revolúcie 1848-49, hýbeckí pustovníci, či posledný hontiansky beťár Šiša Pišta.
Kniha môže byť vhodnou pomôckou pri výučbe regionálnej histórie na stredných školách. Turistom a kúpeľným hosťom v liečebných domoch dudinských kúpeľov obohatí pobyt o poznanie historického prostredia regiónu, ktorý im vracia zdravie. Môže po nej siahnuť každý dobrý patriot.
utorok 9. februára 2021
Demandičania - Ako sme žili
Vážení priatelia!
Od roku 2008 zhromažďujem fotografie z rodinných albumov demandických rodín s cieľom zdokumentovať život nás, ktorí sme v dedine žili v uplynulom storočí, a tiež našich predkov. Mnohé fotografie sa plynutím času nenávratne stratili. Tie, ktoré rodiny uschovali, mi poslúžili na spracovanie, a po mnohých hodinách práce strávených ich reštaurovaním, nám ukazujú, ako sme v Demandiciach žili v posledných 150 rokoch. Sám som bol neraz prekvapený, že čo sa dalo z fotografie 5 x 8 cm vykúzliť. Predkladám čitateľom obrazy našej minulosti. Nech sa z nich potešia tí, ktorí ich prežili a ich potomkovia, ktorým o sebe zanechali správy naši predkovia. Nejde len o fyzický výzor, ale o celkový kultúrny odkaz ich života. Majme k nemu úctu.
Ako iné, tak aj tento titul, je zatiaľ len v mojom počítači a v skúšobnom výtlačku. Rád by som ho v patričnej knihárskej kvalite ponúkol čitateľskej verejnosti. Vydanie knihy je spojené s nákladmi na farebnú tlač a pevnú obálku. Vzhľadom na nepočetnú cieľovú skupinu čitateľov by som privítal pomoc zo strany sponzorov. Vďaka ich príspevkom by sa dala dosiahnuť pre čitateľa prijateľná cena. Sám si nenárokujem žiaden honorár. To je môj príspevok k cenotvorbe tohto diela.
sobota 2. januára 2021
Tajomná grófka z Patkôša
Keď som pred niekoľkými rokmi ukončil svoju profesionálnu kariéru, vytvoril sa mi priestor na naplnenie svojej dlhoročnej záľuby v histórii. Inšpiroval ma aj výrok nášho veľkého krajana Andreja Kmeťa, ktorý sa vyjadril týmito slovami: „Chcel som zreteľ na všetko obrátiť, čo povšimnutia nášho veľmi veľmi zasluhuje. Veď je už dávne príslovie naše, že kraje naše kryjú veľké poklady (duchovné), len ích treba odkliať. Jestli len jednoho získam, ktorý prezkúma svoj kraj, bude môj cieľ dosiahnutý, a ja budem prehojne odmenený.“. Nuž, pán farár, prijmite odo mňa túto malú odmenu vo forme objasnenia osudu grófky patkôšskej, o ktoré ste sa aj vy usilovali.
Andrej Kmeť sa okrem svojho kňazského poslania venoval archeológii, geológii, mineralógii, paleontológii, histórii, botanike a etnografii. Prešiel každý kút niekdajšieho Hontu. V stati o kamenných náhrobkoch sa venoval aj Dvornikom. Uvádza, že „vo dvornickom novom kostole evanjelickom nachodí sa prekrásny kamenný náhrobok, 2 m dlhý, 98 cm široký, 42 cm hrubý, s dvojitým herbom na vrchu, a s týmto latinským nápisom:
Conditur
hoc
Tumulo
quidquid mortale habuit
Foemina
supra
omnem titulorum et virtutum
invidiam
posita
Dńa,
Dňa Clara Johanna Baronessa
a
Seherr
Nata
Comitissa de Purckstall efc.
quae
hanc lacrymarum vallem
ingressa
A.Q.R
M.DCLXXXVII. D. XIII. SEPT.
eandem
beatissima in Christo Salvatore,
quem
supra Maritum dulcissimum dilexit
morte
reliquit
a.o.r.
M.DCCXX. D.XV. august.
desideratissimae
Coniugi
h.m.i.
Maritus
moestissimus
Joh.
Cristoph. a Seherr. L.B.a. Thoss.
S.C.et
R. Milit. Loric. Colonell.
„Nad nápisom, krásne čisto rytým, skvejú sa dva spojené herby, nad nimi šľachtická koruna v spoločnej obrube listovitej, relief. Všetko prekrásna kamenárska práca. Náhrobok bol zamurovaný v starom kostole, teraz v novom je len opretý vo výklenku pri dverách.“, píše Andrej Kmeť.
Pani grófka Clára Johana de Purgstall sa v našom kraji ocitla v lete roku 1720. Osud jej nedoprial dlhý život a aj posledné miesto svojho večného odpočinku našla ďaleko od rodnej hrudy a rodiny. O jej osud sa Andrej Kmeť zaujímal keď už spočívala v krypte kostola na Patkôši dvesto rokov. Svoje zistenia o tajomnej grófke zhrnul do konštatovania:
Erb, ktorý A. Kmeť spomína, je na náhrobku dobre zachovaný. Iste je to aj vďaka tomu, že je už poldruha storočia uschovaný v kostole, a tak chránený pred vplyvom povetrnostných síl. Ide o rodinný dvojerb, ktorý mi pomohol v orientácii na rodovú príslušnosť Clary Johanny a jej manžela Jána Krištofa A Seherr de Thoss, neskôr poľného maršála.
Vyobrazený erb a mená na náhrobku nasvedčovali tomu, že obe osoby nepatrili do uhorského prostredia začiatku 18. storočia. Koncom 17. storočia získal v Horných Semerovciach majetky rod Hellenbachovcov. Boli to významní banskí podnikatelia z Banskej Štiavnice, rovnako ako Clara a Johan, príslušníci evanjelickej cirkvi, avšak v príbuzenskom vzťahu neboli. Clara a jej manžel patrili k šľachtickému stavu. Keďže Clára zomrela v blízkosti hornosemerovského panstva Hellenbachovcov, pravdepodobne sa postarali o jej pohreb a pochovanie telesných pozostatkov v evanjelickom kostole na Patkôši. Tento kostol už neexistuje. Po rozbrojoch cirkevníkov z Dvornik a Hontianskych Tesár, užívajúcich ho spoločne, si obe komunity postavili v polovici 19. storočia vlastné svätostánky. Malá osada na Patkôši nedokázala cirkevnú budovu udržiavať a kostol postupne chátral. Náhrobok, nachádzajúci sa v jeho ruinách, opísal v roku 1863 Dr. Zipser v článku „Kleine Mittheilungen“. O pôvode grófky ani on nič neuvádza, kladie si len otázku, či je z rodiny spisovateľa baróna Hammer-Purgstalla.
Patkôšsky kostolík stál na strategickom mieste vedľa stredovekej panskej tvŕdze rodu Deméndiovcov. Podľa majetkov v Tesároch používali prídomok de Teszér. Oba objekty boli umiestnené v zužujúcom sa údolí riečky Štiavnica. Popri jej pravom brehu viedla stredoveká cesta „Magna via“ zo sídelných miest Ostrihom, a neskôr Vyšegrad, do banských miest. Sídlo Deméndiovcov, ktorí koncom 16. storočia vymreli po meči, sa v ďalších storočiach stalo známym ako prícestný hostinec. Jeho súčasné rozvaliny ukazujú gotické jadro z 15. storočia. Ešte v 60. rokoch minulého storočia fungoval ako dvornická krčma a tunajšieho krčmára som aj osobne poznal.
























