Divadelná činnosť sa v Demandiciach tešila veľkej obľube už v medzivojnovom období tak u slovenského ako aj u maďarského obyvateľstva. Divadelné hry nacvičovali miestni učitelia Vlasta Majerská a Augustín Majerský, Juraj Klinko, Michal Benyus, neskôr Juraj Lalík a Ondrej Ukrop ale aj ďalší. Vrcholným obdobím boli šesťdesiate roky. Vtedy divadelné hry hrali dospelí i školská mládež a to v slovenčine aj v maďarčine. S neskoršími aktivitami na osadách ( po vybudovaní tamojšej spoločenskej sály) sa ročne konalo v zimných mesiacoch aj päť premiér.
V časoch neexistujúcej televízie alebo jej začiatkov, bol nácvik divadelného predstavenia vítaným vyplnením zimných večerov na viacero týždňov a to najmä pre mládež. S prípravou divadelného predstavenia sa začínalo niekoľko mesiacov pred premiérou. Môj otec ako jeden z vtedajších režisérov, Juraj Lalík, Viktor Šimonovič a Jozef Grossman trávili nedeľné podvečery hrou žolíka. Striedali sa po jednotlivých domácnostiach a tak som ako chlapec mal možnosť pozorovať proces prípravy divadelného predstavenia.
Účinkujúci v divadelnej hre I. Bukovčana "Surovô drevo" v roku 1961
Už koncom septembra sa okruh zúčastnených rozšíril o babičku Šimonovičovú, pani Lalíkovú a pani Grossmanovú. Ich úlohou bolo počas kartovania chlapov čítať texty divadelných hier. Chlapi sledovali očami karty a sumarizovali postupky a trojice nespúšťajúc z mysle vývoj čítaného deja. Po niekoľkých nedeliach sa čítanie uzavrelo a nastal výber kusu, ktorý sa mal zahrať. To už opäť prebiehalo v užšom pánskom klube. Na zreteľ sa bralo viacero faktorov. Pre úspech podujatia bol dôležitý aj záver predstavenia. Najlepšie bolo, ak pred záverečnou oponou stálo na javisku niekoľko zamilovaných párov, ktoré sa dali do kopy po viacerých nešťastných nedorozumeniach. Niekedy sa zas vsadilo na komédiu, aby sa uplatnili aj miestne komediálne typy ochotníkov. Raz zavážil pri výbere aj nejaký iný faktor, to keď sa hrala hra Čaj u pána senátora. Tým senátorom bol môj otec.
O hercov nebola v Demandiciach núdza. V komediálnych ženských úlohách dominovala Mária Šimonovičová, chlapské úlohy tohto žánru stvárňovali Jozef Grossman, Géjza Oberfranc a figurálne ich doplňoval aj Ján Keliar. Do milovníckyh úloh otec s pánom Lalíkom temer výhradne obsadzovali Katku Fekjačovú a Štefana Oberfranca. Tí napokon aj v živote skončili ako manželia. Okolo týchto postáv tvorili krovie početní mládenci a dievčatá, ktoré sa pri nácvikoch v šere kultúrneho domu počas dlhých zimných večerov mohli aj bližšie zoznamovať. Ak svoj vzťah nemohli ukazovať na javisku, odprevádzanie po nácviku k tomu dalo dosť príležitostí.
S veľkým úspechom u obecenstva sa stretali aj vystúpenia hudobníkov v divadelných hrách. V roku 1961 v divadelnej hre „Surovô drevo“ účinkovali dve hudobné skupiny zostavené z miestnej ľudovej hudby a učiteľov základnej školy.
Soľ nad zlato
Dostať sa na javisko s dospelými predpokladalo akú takú angažovanosť už v detskom divadelníctve. Obe časti školy, slovenská i maďarská nacvičovali svoje predstavenia. Ja som bol raz zbrojnoš v Šípovej Ruženke a potom som v hre Soľ nad zlato postúpil do úlohy kuchára, ktorému zúfalo chýbala pri varení soľ. Na túto úlohu ma mama vybavila potrebnými rekvizitami, teda svojou zásterou, varechou, ktorú bolo vidieť aj z posledného radu a misou s našľahaným žĺtkovým krémom, aby pán kráľ mal čo na javisku koštovať. To sa však nikdy nestalo. Čakajúc za kulisami na môj výstup v ktorom som mal bedákať nad tým, ako sa bez soli nedá variť, spoluúčinkujúci nedbajúc na hygienu prstami postupne povylizovali obsah kráľovského pokrmu a tak Dušan Plavec ako nerozumný kráľ, čo vyhnal svoju dcéru do sveta, pred obecenstvom olizoval len prázdnu varechu. Moja mama nevedela pochopiť, prečo si nenačrel do fajnového krému, ktorý pripravila.
Každá hra sa niekoľkokrát reprízovala a demandickí ochotníci vystupovali aj v okolitých obciach napr. v Hontianskych Tesároch, Santovke, Domadiciach, Plášťovciach a Šahách.
Papučová kultúra, ktorú do domácností vniesla televízia, izolovala ľudí v domácnostiach, a tak aj ochotnícke aktivity v polovici 80. rokov ustali. Atmosféru divadelných večerov a ľudí, ktorí ju v Demandiciach vytvárali pripomínajú už len vyblednuté fotografie.
O rozvoj slovenského divadelného ochotníctva sa v obci zaslúžili najmä:
Každá hra sa niekoľkokrát reprízovala a demandickí ochotníci vystupovali aj v okolitých obciach napr. v Hontianskych Tesároch, Santovke, Domadiciach, Plášťovciach a Šahách.
Papučová kultúra, ktorú do domácností vniesla televízia, izolovala ľudí v domácnostiach, a tak aj ochotnícke aktivity v polovici 80. rokov ustali. Atmosféru divadelných večerov a ľudí, ktorí ju v Demandiciach vytvárali pripomínajú už len vyblednuté fotografie.
O rozvoj slovenského divadelného ochotníctva sa v obci zaslúžili najmä:
Augustín Majerský
Juraj Klinko
Vlasta Sirovátková - Majerská
Ondrej Ukrop
Juraj Lalík
Foto: z archívu M. Ukropa a rodín bývalých divadelných ochotníkov J. Lalíkovej, K. Oberfrancovej, Pavla Štutiku a ďalších.
Amateur theatre of Demandice
The theatre was very popular in Demandice, already in the age between the two world wars. Among the Slovakians and Hungarians likewise. Stage plays were rehearsed under the supervision of local teachers Vlasta Majerská and Augustín Majerský, Juraj Klinko, Michal Benyus, later Juraj Lalík, Ondrej Ukrop and others. The top-notch theatre period would be the 60ties. Back then the stage plays were performed by adults as well as by the youth. Both in Slovak and Hungarian languages. Later, after the construction of the Common Hall, as many as 5 premieres were being introduced during the winter months of every year.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára