Ľudia na dedine v minulosti nepotrebovali športovať, keďže denne ťažko fyzicky pracovali. Moderná doba priniesla zmeny aj v tomto smere. Od tradičných detských hier sa prešlo k rôznym športovým disciplínam. Na dedinách to bol v drvivej väčšine futbal.
Dominantným športom bol a dodnes je aj v Demandiciach. Prvé chýry o tejto loptovej hre doniesli do dediny chlapci, ktorí sa učili remeslu v Pešti alebo si tam odkrúcali tovarišské roky ako môj starý otec. Zhodou okolností tiež vyučený šuster. Sedliacki mládenci hotovými peniazmi neoplývali a tak si pomohli v začiatkoch tým, čo vedeli a mali po ruke. Futbalovú loptu ušili z kožených odpadkov, ktoré u majstra našli v dielni. Prvá demandická lopta síce nebol pravý hadrák ale sa mu veľmi podobal. Duše v Demandiciach boli len tie, ktoré pásol tunajší dušpastier okolo katolíckeho kostola a preto bola prvá futbalová lopta napchatá senom. Na základný výcvik to stačilo.
Keď sa schyľovalo k prvému futbalovému zápasu, ktorý sa mal konať v Maďarovciach, tunajší hráči si kúpili skutočnú nafukovaciu dušu. Tento technický zázrak sa stretol u ich súperov s nedôverou a preto maďarovský vševed Janko Bada, ktorého dcéra bola neskôr v Demandiciach našou pani učiteľkou, sa ju rozhodol podrobiť zaťažkávacej skúške. Neveriac, že vydrží v hre nadchádzajúceho zápasu, sa na ňu postavil tak nešťastne, že pritom spadol na znak a zlomil si chrbticu. Vtedy ani nikdy potom sa už v Maďarovciach futbal nehral. Demandičanov táto nehoda nezabrzdila vo formovaní futbalového klubu.
Demandický futbalový klub pod názvom FC Demandice bol založený tunajšími učiteľmi Augustínom Majerským a Jozefom Rakotom v roku 1932. Prvé ihrisko bolo na lúke pri potoku Kamenná na Jarmočnisku, kde sa konali aj výročné trhy. Všetky ďalšie ihriská už boli situované vedľa potoka Búr. Tento terén bol pravidelne zaplavovaný a tým si zachovával rovnú plochu. Na úrodnej naplavenine rástla dobre aj tráva, bohato prerastená mäkučkým myším chvostíkom, ktorú pravidelne zostrihovali zobákmi kŕdle husí. Nemusím zdôrazňovať, že tieto sa za bohatú pašu odvďačovali výdatným organickým hnojením trávnika. Na takejto ploche sa obrancom výborne robili kĺzačky – becsúszó szerelés pod nohy útočníkov.
Nezabudnuteľné boli mláky teplej vody z Búr potoka, ktorý sa vylial po každej búrke v jeho povodí. Diváci zápasy vo vode milovali a napodiv aj my deti sme hrali najradšej futbal práve na tomto teréne. Po zápase sme sa nemuseli umývať v ľadovej vode z Gáborovej studne a ešte sme sa aj vykúpali.
Sľubný rozvoj demandického futbalu zabrzdila nešťastná udalosť v roku 1933, keď hráč FK Demandice František Vokšán po zásahu loptou do žalúdka zomrel. V niektorých domácnostiach to vyvolalo taký strach z futbalu, že chlapci z týchto rodín museli aj v lete nosiť len dlhé nohavice aby nemohli hrať potajme futbal. Z tejto tragickej udalosti sa spamätal futbal až po vojne, keď nastúpila nová generácia hráčov a funkcionárov na čele s Ľudovítom Košútoma a Štefanom Oberfrancom. Pán Košút venoval oddielu aj putovný pohár. O jeho získanie sa bojovalo vždy na Hýbeckú hostinu. Hrali sa aj príležitostné zápasy nefutbalistov ako inteligencia proti ostatku obce. Na ihrisku boli vtedy aj predajné stánky, po našom šiatre, ktoré sa sem presunuli z Hýbeca, kde boli inštalované v rámci púte konanej ku kostolu sv. Heleny cisárovnej, ktorý tu stojí od nepamäti.
Za veľkým futbalom sme nezaostávali ani my žiaci ľudovej, školy potom strednej osemročky a nakoniec základnej deväťročky. Aby bolo jasné, bola to stále jedna škola. Po vzore starších sme si priamo na ihrisku vytvárali prvé mužstvo a dorast. Do prvého mužstva patrili žiaci až od šiestej triedy. Okrem toho sme samozrejme hrali v oboch zostavách Slováci proti Maďarom. To bolo vždy veľké derby na konci školského roka.
Obyčajne nás na ihrisku vyše dvadsať nebolo , a tak sa najčastejšie hralo na jednu bránu. Ak niekto prehral, nemal z toho žiadnu traumu, najčastejšie sme zápas pre hádku prehrávajúcich s víťazmi nedohrali. Potom sme už len kopali na bránu, v ktorej nikto nechcel byť. Nie tak preto, že by nejakú tú ranu neschytal, ale preto, že strely smerujúce na bránu a mimo nič nezachytávalo a brankár sa nabehal aby loptu vrátil do hry. Neskôr sme prijali zásadu, že pre loptu uteká brankár len pri góle, inak si to musel odklusať nešikovný strelec sám za pokrikov ostatných, čakajúcich na svoju príležitosť.
Dominantným športom bol a dodnes je aj v Demandiciach. Prvé chýry o tejto loptovej hre doniesli do dediny chlapci, ktorí sa učili remeslu v Pešti alebo si tam odkrúcali tovarišské roky ako môj starý otec. Zhodou okolností tiež vyučený šuster. Sedliacki mládenci hotovými peniazmi neoplývali a tak si pomohli v začiatkoch tým, čo vedeli a mali po ruke. Futbalovú loptu ušili z kožených odpadkov, ktoré u majstra našli v dielni. Prvá demandická lopta síce nebol pravý hadrák ale sa mu veľmi podobal. Duše v Demandiciach boli len tie, ktoré pásol tunajší dušpastier okolo katolíckeho kostola a preto bola prvá futbalová lopta napchatá senom. Na základný výcvik to stačilo.
Na jarmočnisk
Keď sa schyľovalo k prvému futbalovému zápasu, ktorý sa mal konať v Maďarovciach, tunajší hráči si kúpili skutočnú nafukovaciu dušu. Tento technický zázrak sa stretol u ich súperov s nedôverou a preto maďarovský vševed Janko Bada, ktorého dcéra bola neskôr v Demandiciach našou pani učiteľkou, sa ju rozhodol podrobiť zaťažkávacej skúške. Neveriac, že vydrží v hre nadchádzajúceho zápasu, sa na ňu postavil tak nešťastne, že pritom spadol na znak a zlomil si chrbticu. Vtedy ani nikdy potom sa už v Maďarovciach futbal nehral. Demandičanov táto nehoda nezabrzdila vo formovaní futbalového klubu.
Demandický futbalový klub pod názvom FC Demandice bol založený tunajšími učiteľmi Augustínom Majerským a Jozefom Rakotom v roku 1932. Prvé ihrisko bolo na lúke pri potoku Kamenná na Jarmočnisku, kde sa konali aj výročné trhy. Všetky ďalšie ihriská už boli situované vedľa potoka Búr. Tento terén bol pravidelne zaplavovaný a tým si zachovával rovnú plochu. Na úrodnej naplavenine rástla dobre aj tráva, bohato prerastená mäkučkým myším chvostíkom, ktorú pravidelne zostrihovali zobákmi kŕdle husí. Nemusím zdôrazňovať, že tieto sa za bohatú pašu odvďačovali výdatným organickým hnojením trávnika. Na takejto ploche sa obrancom výborne robili kĺzačky – becsúszó szerelés pod nohy útočníkov.
Nezabudnuteľné boli mláky teplej vody z Búr potoka, ktorý sa vylial po každej búrke v jeho povodí. Diváci zápasy vo vode milovali a napodiv aj my deti sme hrali najradšej futbal práve na tomto teréne. Po zápase sme sa nemuseli umývať v ľadovej vode z Gáborovej studne a ešte sme sa aj vykúpali.
Sľubný rozvoj demandického futbalu zabrzdila nešťastná udalosť v roku 1933, keď hráč FK Demandice František Vokšán po zásahu loptou do žalúdka zomrel. V niektorých domácnostiach to vyvolalo taký strach z futbalu, že chlapci z týchto rodín museli aj v lete nosiť len dlhé nohavice aby nemohli hrať potajme futbal. Z tejto tragickej udalosti sa spamätal futbal až po vojne, keď nastúpila nová generácia hráčov a funkcionárov na čele s Ľudovítom Košútoma a Štefanom Oberfrancom. Pán Košút venoval oddielu aj putovný pohár. O jeho získanie sa bojovalo vždy na Hýbeckú hostinu. Hrali sa aj príležitostné zápasy nefutbalistov ako inteligencia proti ostatku obce. Na ihrisku boli vtedy aj predajné stánky, po našom šiatre, ktoré sa sem presunuli z Hýbeca, kde boli inštalované v rámci púte konanej ku kostolu sv. Heleny cisárovnej, ktorý tu stojí od nepamäti.
Za veľkým futbalom sme nezaostávali ani my žiaci ľudovej, školy potom strednej osemročky a nakoniec základnej deväťročky. Aby bolo jasné, bola to stále jedna škola. Po vzore starších sme si priamo na ihrisku vytvárali prvé mužstvo a dorast. Do prvého mužstva patrili žiaci až od šiestej triedy. Okrem toho sme samozrejme hrali v oboch zostavách Slováci proti Maďarom. To bolo vždy veľké derby na konci školského roka.
Obyčajne nás na ihrisku vyše dvadsať nebolo , a tak sa najčastejšie hralo na jednu bránu. Ak niekto prehral, nemal z toho žiadnu traumu, najčastejšie sme zápas pre hádku prehrávajúcich s víťazmi nedohrali. Potom sme už len kopali na bránu, v ktorej nikto nechcel byť. Nie tak preto, že by nejakú tú ranu neschytal, ale preto, že strely smerujúce na bránu a mimo nič nezachytávalo a brankár sa nabehal aby loptu vrátil do hry. Neskôr sme prijali zásadu, že pre loptu uteká brankár len pri góle, inak si to musel odklusať nešikovný strelec sám za pokrikov ostatných, čakajúcich na svoju príležitosť.
Sokol Demandice v polovici 50. rokov
Demandický futbal dosiahol svoj vrchol v rokoch 1958 až 1960 keď mužstvo účinkovalo v medzi okresných majstrovstvách Krupina-Zvolen-Šahy s mužstvami z Hriňovej, Očovej, Dobrej Nivy, Zvolenskej Slatiny, Sliača, Krupiny, Babinej, Kriváňa a Vinice. Na zápasy cestovali aj diváci, čo bola každý druhý týždeň výborná príležitosť na výlet autobusom.
Od roku 1965 futbal v obci upadal. Striedavo vznikali a rozpadali sa mužstvá až do konca 90. rokov. Čo lepší futbalisti našli uplatnenie v okolitých oddieloch, hrali najmä za Slavoj Santovka a inde v rámci škôl, ktoré navštevovali. Za zmienku stojí účinkovanie Milana Fekiača v prvoligovej Nitre a Antona Svetíka v Dukle Banská Bystrica.Exelentným strelcom bol aj Milan Chovan.
Pred pár rokmi vstal demandický futbal opäť z trosiek. Nová skupina miestnych sponzorov a nadšencov z Demandíc a okolia na čele s Jánom Prommerom a Ing. Ladislavom Kollárom poskytla prostiedky na dynamický vstup Demandíc do futbalového povedomia. Futbalový klub za niekoľko rokov prenikol až do IV. ligy juhovýchod v majstrovstvách Západoslovenského futbalového zväzu. Pamätnými sa stali veľké derby zápasy so Slovanom Šahy.Chodilo na ne až okolo tisíc divákov.Slovan sme zo šiestich zápasov tpäťkrát porazili , z toho dva razy v rámci slovenského pohára. V ročníku 2007/2008 obsadilo naše mužstvo v IV. lige tretie miesto. Na takú malú obec je to famózny úspech dosiahnutý v konkurencii Komárna, Serede, Sládkovičova, Šiach, Hurbanova, Šurian, Palárikova a ďalších. Svojim umiestnením bolo druhým najúspešnejším futbalovým oddielom v okrese Levice hneď za treťoligovými Veľkými Ludincami. Po spojení so Slovanom Levice v roku 2009 je jeho B mužstvom hrajúcim oblastné majstrovstvá.
V obci sa hral príležitostne stolný tenis a v zime sme sa pri dostatku snehu často lyžovali na pasienkoch na Silimáni, Cinvári, v Arany bányi a na Bujdoške. Hokej sme hrali na mlákach po povodniach Pod hradsku pri potoku Búr.
Kliknite na ikonu
 |
| Šport v Demandiciach |
Demandice and Sports
Village people in the past had no need for sports since they had to work so hard. The modern age however has brought changes also into this area. Various common children games were “promoted” to sport disciplines. In the country, football became the most popular of them.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára