Obnova gotického kostola v Sazdiciach sa zavŕšila

 

V demandickej farnosti sú tri kostoly zapísané do zoznamu pamiatok národného kultúrneho dedičstva. Po obnove kostola sv. Heleny v osade Hýbec, ktorého najstaršie časti pochádzajú z románskeho obdobia, bol obnovený začiatkom tohto storočia aj gotický kostol sv. Michala v Demandiciach. Najbohatšiu umeleckú výzdobu má kostol sv. Mikuláša v Sazdiciach. 

   Obnova kostola trvala vyše dvoch desaťročí. Jej gestorom a realizátorom bol prof. Vladimír Úradníček, ktorý sa žiaľ jej dokončenia nedožil. Štafetu po ňom prevzala mladšia generácia, ktorá toto nevšedné dielo priblížila jeho renesančnej podobe. Sazdický kostol sa radí medzi najvydarenejšie obnovy kultúrnych pamiatok na Slovensku aj vďaka vytrvalému úsiliu sazdického starostu Zoltána Srnu.

     Stredoveký kostol v Sazdiciach s bohatou freskovou výzdobou patrí v tomto smere k tomu najvzácnejšiemu, čo na Slovensku máme. Sazdické fresky sú na vyššej umeleckej úrovni ako maľby v ostrihomskej kaplnke. Autorstvo sazdických malieb sa pripisovalo rôznym maliarom. Fresky v kostole sv. Mikuláša v Sazdiciach so v mnohom podobajú maľbám v kláštoroch v Lombardii z polovice 14. storočia. Najbližšie majú k tvorbe autora Giusto de Menabuoi.  Nie je vylúčené, že výzdoba sazdického kostola bola zverená jeho výtvarnej dielni.

Kolektív autorov

   V sobotu 17. augusta sa realizátori obnovy zišli v kostole opäť, aby verejnosti prestavili svoje dielo obnovy v knihe Kostol sv. Mikuláša v Sazdiciach – talianske fresky v Honte. Henrieta Žažová, Martin Bóna, Tatiana Danieličová, Éva Szakálos, Juraj Gregorek a Peter Koreň prítomným v skratke zhodnotili svoje poznatky získané počas obnovy kostola. V knihe ich čitatelia nájdu na dvesto stranách textu s bohatou obrazovou dokumentáciou. Dielo bola vydané súbežne aj v maďarskom jazyku; počas návštevy sazdického kostola si knihu môžu záujemcovia kúpiť. 

   Atmosféru jej predstavenia verejnosti približujú moje fotografie.

Z príhovoru starostu Sazdíc a autorov knihy

Výzdoba východnej steny presbytéria

Paulínsky kláštor v Márianosztre

 

V hlboko rozbrázdených svahoch južnej časti Novohradských vrchov (Börzsöny-hegység), v hustých lesoch ležiacich oproti kráľovskému Vyšehradu, sa nachádzala dedinka nesúca pôvodne slovanské meno Nestroj. Patrila do kráľovského poľovníckeho revíru. S obľubou ju z neďalekého Vyšehradu navštevoval kráľ Ľudovít I. Veľký, aby našiel odpočinok a mohol v tichu lesov rozjímať. Tu prišiel na myšlienku založiť kláštor, ktorý sa neskôr stal jedným z najvýznamnejších v Uhorsku.

    Aj podľa maďarských prameňov prisudzujúcich obci slovanský pôvod, bol jej neskorší tvar mena pozmenený do podoby Nosztra. Prvá písomná zmienka o nej je z roku 1226 v listine kráľa Štefana V. V roku 1352 tu kráľ Ľudovít usídlil rád pavlínov, ktorým daroval pozemky z vlastného (latinsky: „ in nostre“) majetku. To je druhá domnienka názvu terajšej obce a kláštora. V roku 1759 bolo pridané predmenie Mária. Stalo sa to po tom, ako bol z kláštora v Czenstochowej privezený obraz Čiernej Madony. Mnísi z Jasnej hory poslali tento obraz ako výraz vďaky za založenie ich kláštora 16 paulínskymi mníchmi z Nosztry. Sem ich vyslal Ľudovít I. Veľký práve za týmto účelom. Na Jasnú horu priniesli aj prvý obraz sv. Márie. Vďaka týmto mníchom sa stala Czenstochowa jedným z najvýznamnejších  pútnických miest.

     V novom kláštore bola podľa legendy vychovávaná najmladšia dcéra  Ľudovíta  I. Veľkého, Hedviga. Iné zdroje uvádzajú ako miesto ich vzdelávania Vyšegrád a Budín, čo je pravdepodobnejšie. Kráľ Ľudovít I. Veľký, keďže ostal bez mužského potomka, musel svojim dcéram zabezpečiť nástupníctvo na uhorskom i poľskom tróne v ženskej línii. Aj z tohto dôvodu príprave na budúce postavenie jeho dcér bola venovaná mimoriadna pozornosť. Výchovou a vzdelávaním princezien bol poverený biskup Ladislav z Demandíc, rodák z Hontu, ktorý bol aj dvorným chirurgom. S ním sa na výchove a vzdelávaní podieľal aj historik Tótselymesi Apród János (Šarišské Sokolovce, 1320-1393). V príprave budúcich panovníčok dominovala výchova k bohabojnosti, úcte k rodičom a odkazu hodnôt predošlých panovníkov.

Vyobrazenie kráľovnej Márie v kronike, hontianskeho rodáka Jána z Turca, z jej augsburgského vydania

Mária sa mala stať po smrti otca poľskou kráľovnou, keďže jej budúci manžel mal vládnuť v susednom Brandenbursku. Smrť jej otca v roku 1382 zdramatizovala vývoj v Uhorsku. Máriina sestra Hedviga sa stala v roku 1384 poľskou kráľovnou a vydala sa za litovského veľkovojvodu Vladislava II. Jagella. V Poľsku a na Litve sa stala vrúcnou šíriteľkou kresťanstva a v Krakove bola známa aj svojou dobročinnosťou. Po pôrode dcéry Alžbety Bonifácie dostala horúčku šestonedeliek a po pôrode o necelý mesiac aj s dcérkou zomreli.

    Mária sa stala prvou uhorskou kráľovnou. Prežila dramatické obdobie boja o nástupnícke právo. Stala sa manželkou Žigmunda Luxemburského, syna cisára Karola IV, avšak počas prvého tehotenstva po páde z koňa tragicky skonala. Kráľom Uhorska sa stal jej manžel Žigmund, neskôr cisár. Obaja našli miesto odpočinku vo Veľkom Varadíne (Nagyvárad).

    Dramatické osudy mal tiež kláštor v Nosztre. V polovici 16. storočia sa, po katastrofálnej porážke pri Moháči, objavili Turci aj v Honte. Po páde Ostrihomu, hradov Nógrád, Vác a Drégeľ, si rabujúce vojská našli cestu aj do Nosztry a jej kláštora. Stihol ich osud iných dedín, ležiacich na pomedzí tureckého panstva. Bola vyľudnená a kláštor s kostolom spolu s okolím spustli na mnohé desaťročia.

    Na lepšie časy svitlo až po vytlačení Turkov z Hontu. Pavlíni sa tu ujali svojho majetku od roku 1711 a pôsobili v kláštore do roku 1786. Na ruinách pôvodne gotického kostola bol v rokoch 1717 až 1729 postavený nový dvojvežový kostol v barokovom slohu. V kláštore fungovala cirkevná škola. Po zrušení rádov bol v rádovom dome zriadený sklad eráru a v roku 1858 ženská väznica. Budova kláštora, primknutá ku kostolu, odvtedy slúži väzenským účelom.

    Kláštor pavlínov v Márianosztre bol do 1. svetovej vojny najslávnejším pútnickým miestom veriacich na území Uhorska, Moravy a Čiech. Pavlínsky rehoľný rád (Ordo sancti Paulini primi eremitae) je jediný, pôvodom maďarský rád, ktorý založil ostrihomský kanonik, blahoslavený Eusébius (Özséb) v polovici 13. storočia. V bazilike má jeden z bočných oltárov.

    Od 4. mája 2012 bol kostol povýšený na Baziliku minor. Je to jediná bazilika na území historického Hontu. Bazilika v Hronskom Beňadiku je tesne za jeho západnou hranicou. 

Sv. Hedviga

Poľská a litovská kráľovná. 

Uctievaná rímskokatolíckou cirkvou ako svätá Hedviga. Je patrónkou kráľovien a zjednotenej Európy

(Zdroj foto: Królowie Polscy, Łódź 1900, Wikimedia)

Do areálu kláštora a baziliky sa vchádza slávnostnou bránou

Bazilika minor Panny Márie Maďarskej v Márianosztre

Pohľad do lode a svätyne

Pôvodná budova baziliky bola postavená v gotickom slohu. Zachovala a obnovila sa z nej len svätyňa. Oltár vypĺňa celú jej východnnú stenu. Po stranách barokovej lode stojí šesť bočných oltárov:  pustovníka sv. Pavla,  Piatich Kristových rán, sv. Ondreja, Kapisztránskeho sv. Jána, sv. Hedvigy a blahoslveného  Eusébia. V rokoch 1724 až 1728 ich z dreva vyrezal paulínsky mních  Hasenmiller János. Zhotovenie hlavného a šiestich postranných oltárov financovala Hontianska stolica a Štefan Koháry, jej hlavný župan a krajinský sudca. 

    V samostatnej kaplnke je oltár Fatimskej sv. Márie, zhotovený v roku 1759 paulínskym mníchom Antonom Ruesmannom.                                                                                                                                     

Podľa pravidiel paulínskeho rádu je dominantou hlavného oltára kópia obrazu Czestochowskej Madony, ktorú namaľoval ctihodný otec Ciprián Lascivi

Živý ľudový dom v Salke

Málokto si uvedomuje, že historický Hont siahal na juhu až k ústiu Ipľa do Dunaja. Pred časom som si predsavzal prejsť Hont od dediny k dedine. Kraj na dolnom toku Ipľa som si nechal na záver.

Ipeľ po vyše dvestokilometrovom putovaní sa pred vekmi zastavil na hrádzi, ktorú mu vytvoril výbežok Novohradských vrchov. Zovretý medzi nimi a Zalabským chrbtom, tu vytvoril širokú nivu, a nakoniec si našiel cestu cez dolinu Bajtavskej brány. Posledné dediny okolo jeho brehov vytvárajú región Dolné Poiplie. Patrí sem sedem obcí. Na ľavom brehu v Maďarsku sú to Ipolytölgyes a Letkés. Na pravom brehu obce Salka (Ipolyszalka), Chľaba (Helemba), Bajtava (Bajta), Ľeľa (Leléd) a Malé Kosihy (Kiskeszi). Osobitne ma zaujala obec Salka. V mnohých iných dedinách pozdĺž Ipľa je viacero miestnych múzeí a ľudových domov (tájház). Až na výnimky sú všetky zatvorené a nahliadnuť do ich expozícií si vyžaduje organizačné úsilie. V Salke som bol milo prekvapený keď som vo dvore uvidel niekoľko ľudí, činiacich sa evidentne okolo zbierkových predmetov.

     V roku 2001 bolo založené Kultúrne a turistické združenie s cieľom účinnejšie pracovať na zachovaní etnografických a kultúrnych hodnôt, ako aj podporovať dedinský cestovný ruch. V roku 2003 kúpili starší rodinný dom, ktorý premenili pod vedením pani  pani Zsuzsanny Dikácz na ríšu spomienok na život v dedine počas minulého storočia. Jej zbierka nie je len fondom neživých predmetov, ktoré v dennom živote na dedine používali naši rodičia a starí rodičia. Spolu so skupinou ďalších nadšencov udržujú dom ako funkčnú domácnosť. Nečakajú len na pasívnych zvedavcov, ale sa venujú aj deťom a mládeži organizáciou tvorivých dielní a táborov.

     V čase mojej návštevy horlivo zavárali a preberali potreby na pečenie chleba a štrúdlí, ktoré si u nich objednali záujemcovia o tradičné pochúťky našich predkov. Sám môžem potvrdiť, že som si po mnohých rokoch pochutil na čerstvom chlebe, na aký sa pamätám od mojej mamy a starkej. S kačacou masťou a oškvarkami sa mi v spomienke na detstvo a ľudí, ktorí nás vychovávali na vlastnoručne získanej potrave, tlačili do očí slzy.

    Návštevu tohto ľudového domu vrelo odporúčam.

Krajina na dolnom toku Ipľa. Pohľad na obce Salka a Letkés z Bajtavskej brány

Živý ľudový dom v Salke

Vo dvore stojí prístrešok a pece na pečenie tradičným spôsobom

Chystanie chlebového cesta na pečenie 

Zdroj foto:www.facebook.com/tajhaz.ipolyszalak.sk

Do pece a von z pece

Zdroj foto:www.facebook.com/tajhaz.ipolyszalak.sk

Nastavenie krosien pred tkaním

Svadobné šaty zo Salky

Kroj z obcí Dolného Poiplia v expozícii ľudového domu v Salke

Výšivka zo Salky

Ako si zostaviť rodokmeň

V spolupráci s Mestskou knižnicou v Šahách som vo štvrtok 17. augusta napísal ďalšiu stránku. Záujem Šahanov, ako aj ľudí z blízkeho okolia, o skúmanie rodinnej histórie podchytili pracovníčky knižnice a zorganizovali moju prednášku s besedou o postupoch pri genealogickom výskume. Viacero účastníkov už v tomto smere malo isté skúsenosti, a preto sme mohli načrtnúť aj riešenie úskalí pri bádaní o rodinných predkoch. V rámci podujatia som im prezentoval moje dve knihy v tejto oblasti: Korene nášho rodu a Demandickí zemepáni, ako inšpiráciu do ich ďalšej činnosti v hľadaní informácií o svojom pôvode.

Fotografie pani Magdalény Majorošovej dávajú nahliadnuť do atmosféry tohto zaujímavého stretnutia.

Demandičania pred šiestimi desaťročiami

Čas neúprosne beží, možno len poklusom, ale stále. Ešte pred polstoročím, po vypätej pracovnej činnosti počas žatvy, sa v dedine hlásili členovia JRD na poznávacie výlety. Podľa zákona o jednotných roľníckych družstvách bolo družstvo povinné pre svojich členov vytvárať priaznivé pracovné, životné a kultúrne podmienky života. Na tento účel vytváralo sociálny a kultúrny fond. Obdobne to platilo aj pre zamestnancov štátnych majetkov. Z fondu sa financovali aj poznávacie výlety. Na hornej fotografii sú zachytení členovia JRD Demandice v polovici 60. rokov minulého storočia na jednom takomto výlete. Na ďalšej fotografii pózujú pracovníci štátneho majetku na výlete pred jaskyňou Domica.                          

Pripomeňme si ich tváre, veď z nich žije už len hŕstka.

Demandickí cyklisti

Kráľovskou zábavou jari bolo pre chlapcov bicyklovanie. Technické predpoklady pre tento šport vytvorili naši otcovia zo tridsať rokov pred nami. Vtedy bol na dedine bicykel niečo ako dnes motorka Harley-Davidson. V Demandiciach bol prvým majiteľom bicykla miestny kolár a technický vševedko 50. rokov Pavol Paparíny. Bicykle z prvej republiky boli poctivo vyrobené. Ich kostra bola masívna aby niečo vydržala, teda aspoň váhu mládenca a jeho dievky, ktorú na váze bicykla mohol prevážať a niekedy aj prevážiť. Neskôr sa im svojou pevnosťou vyrovnali len bicykle značky Ukrajina, ktoré sa k nám dovážali od 60. rokov. Pravda, boli aj rovnako ťažké ešte s ťažšími prevodmi skonštruovanými len na jazdu po ukrajinských rovinách. Medzi mládežou sa tešil obľube slogan:

 „Ak chceš vedieť, čo je drina, kúp si bicykel Ukrajina.“

Pavol Paparíny 

Takáto legitimácia oprávňovala vlastníka jazdiť na verejných cestách

(archív. M. Penzešovej)

Feminizácia sa pretlačila aj do bicyklovania. Objavili sa dámske bicykle bez vázy a s ochrannými sieťkami na zadnom kolese, ktoré chránili ženám sukňu pred zachytením medzi vidlice. Na záberoch je  Katka Fekiačová a Helenka Huszárová.

V prvej polovici minulého storočia sa bicykle vo veľkej miere používali v armáde. Na zábere vľavo je Ondrej Ukrop, vpravo Gustav Heral. Dolný záber je z archívu Ľudovíta Košútha.

Cez Demandice často prefrčia cyklisti v rámci pretekov okolo Slovenska

Korene nášho rodu

 Milí čitatelia!

  Vo svojej ďalšej knihe som sa venoval histórii rodiny z ktorej pochádzam, ktorá žila a žije na území historického Hontu a Zvolenskej stolice.

   Väčšine rodín sa nedarí preniknúť do vzdialenejšej minulosti svojich predkov. Náš rod je v tomto skôr výnimkou. Po nevyčísliteľných hodinách pátrania sa mi podarilo nájsť rodovú postupnosť až do konca dvanásteho storočia. Vo formáte A4 na 365 stranách nájdete okrem bohatej fotografickej zbierky aj vyše sto strán rodostromov v hlavnej a bočných líniách rodiny.

Knihu Korene nášho rodu budem prezentovať v sobotu

1.   októbra 2022 o 14. hodine na rodinnom stretnutí v brhlovskom kultúrnom dome.

Verím, že k publikácii nájde vzťah nielen blízka, či vzdialenejšia rodina, ale aj tí z vás, ktorých zaujímajú regionálne dejiny, a to aj na príklade jednej rodiny.

Milan Ukrop

Korene nášho rodu

1235 – 2022

Človek sa narodí do tohto sveta a začne sa písať jedinečný príbeh jeho života. Prvé riadky o ňom nájdeme v matrikách obcí a miest. Pôvodne boli vedené jednotlivými cirkvami. V mestách sa zavádzali  koncom 17. storočia; v dedinách asi o polstoročie neskôr. Časom poznačené objemné knihy obsahujú informácie od narodenia po pochovanie človeka. Spojením údajov predkov a potomkov vzniká príbeh rodiny. V čase ich zaznamenania to boli bežné životné udalosti. Avšak s odstupom desaťročí a storočí nám poukazujú na aspekty života, ktoré my už nepoznáme. Ktosi múdry napísal, že: „Rodina je ako hniezdo, z ktorého sme vyleteli a kde máme vždy šancu nájsť nepoznané poklady.”.

    Ja som ešte zažil generáciu našich starých rodičov a rodičov, ktorí uchovávali rodinné tradície vo svojich spomienkach tak, ako im ich odovzdali ich predkovia. Mladí ľudia ich spomienky považovali za nudné, opakujúce sa príbehy, ktorým nevenovali veľa pozornosti. Veru, aj ja si teraz spomínam len na niečo z ich rozprávaní. Čo by som dal za to, aby som sa ich mohol opýtať na podrobnosť, ktorá zanikla ich odchodom. Osobná skúsenosť ma priviedla k tomu, že čas trávený na dôchodku využívam na zmapovanie rodinnej tradície, minulosti predkov a našej prítomnosti. Nedá mi pridať sa aj k výroku: „Ani budúcnosť nemá ten, kto zabúda na svojich predkov.". 

     Prácu na tejto knihe som začal už pred dvanástimi rokmi. Nemal som snahu skúmať dejiny rodu pre napísanie knihy. Viedla ma k tomu len snaha zistiť, kto sme boli v minulosti a kam až siahajú korene nášho rodu. Čoskoro som zistil, že bez skúmania matrík to nepôjde. Vďaka ich spracovaniu do elektronickej formy som ušetril mnoho času. No i tak lúštenie rukopisov pánov farárov bola  neraz skúška nervov. 

     Matriky nás zavedú do konca sedemnásteho storočia. Ďalej sa dá dostať len skúmaním rodokmeňov šľachtických rodov, ktoré v ich vedení boli precízne. Postavenie človeka v tých časoch bolo dané jeho pôvodom. To sa len málokomu podarilo zmeniť. Mal som šťastie v tom, že pri zostavení rodokmeňa rodiny Pomothy som našiel previazanie na rod šľachticov z Demandíc. Tí v polovici 16. storočia vymreli po meči a jednou z ich dievčenských vetví sú Pomothyovci. 

     Naša rodina je evanjelická a v jej historickom povedomí sa traduje, že v polovici sedemnásteho storočia odišla pred náboženským útlakom z Čiech (Moravy) do vtedajšieho Horného Uhorska. Aj to bola zaujímavá historická stopa.

   Zhromažďovanie historického materiálu išlo ruka v ruke so zachytením spomienok najstarších žijúcich členov rodiny. Na tomto mieste chcem poďakovať za pomoc svojim tetám, Ide Ukropovej a Margite Moravskej; rodinám, ktoré mi poskytli fotografie, nachádzajúce sa v tejto knihe; Alene Sabovej-Tunákovej, Jane Ostrihoňovej-Kristeľovej, Zoltánovi Srnovi a Ing. Ivanovi Moravskému, aj za pomoc pri doplnení rodostromov. Ďakujem aj každému nemenovanému z vás, za čo i len malú radu a informácie, ktoré mi umožnili túto prácu dokončiť.  

     Krásne chvíle pri čítaní a listovaní tejto knihy Vám želá 

                          Milan Ukrop.

(pre spustenie videa kliknite na obrázok)