Demandičania na Uhorskom sneme

Politika bola v starom Uhorsku výlučne záležitosťou šľachticov. Keďže v Demandiciach mali majetky viaceré šľachtické a zemianske rody, ich príslušníci si museli svoje záujmy chrániť aj verejným angažovaním sa či už na stoličnej úrovni, alebo aj reprezentáciou Hontianskej stolice na krajinskom sneme. Záujmy hontianskej a novohradskej šľachty na krajinskom sneme v roku 1447 v Budíne zastupoval Mikuláš Brigant, člen jednej z vetví Deméndyovcov. V 19. storočí pôsobil ako poslanec na Uhorskom sneme za hontiansku stolicu Ján Paczolay.

Nedlho potom, čo na dvoroch kráľa Ľudovíta Veľkého, kráľovny Márie a cisára Žigmunda Luxemburského pôsobil azda najvýznamnejší demandičan Ladislav Deméndy, do veľkej politiky sa dostal aj ďalší demandičan Mikuláš Brigant.
     Uhorsko prežívalo v polovici 15. storočia krušné časy v ktorých narastalo turecké ohrozenie, zúrili náboženské husitské vojny, súvisiace i s postojmi cisára Žigmunda, ktorý nedodržal sľub bezpečnosti pre Jána Husa na sneme v Kostnici, čo viedlo k jeho odsúdeniu a upáleniu. Aby toho nebolo málo, vypukli  boje o nástupníctvo na uhorskom tróne. Po veľkých sporoch uhorské stavy uznali Ladislava V. - Pohrobka za uhorského kráľa. Pre neplnoletosť a zajatie kráľa bol jeho regentom Ján Huňady. Kráľ Ladislav V. zomrel len ako 17 ročný tesne pred sobášom s Magdalénou, dcérou francúzskeho kráľa Karla VII. Po Ladislavovej smrti sa stal kráľom syn Jána Huňadyho Matej. V týchto pohnutých dobách v roku 1447 sa na činnosti uhorských stavov priamo podieľal Mikuláš Brigant z Demandíc.

Kráľ  Ladislav V. s francúzskou princeznou Magdalénou

O pôsobení ďalšieho demandičana na uhorskom sneme existuje bohatšia databáza než aká sa dá očakávať od prameňov v 15. storočí. V 19. storočí sa už vyhotovovali stenografické záznamy z rokovania poslancov a tie verne reprodukujú aj vystúpenia Jána Paczolaya, poslanca za Hontiansku župu.

 Otvorenie Uhorského snemu 1848

     Ján Paczolay sa narodil v Demandiciach v roku 1818 v rodine miestneho zemepána. Vyštudoval právo, pôsobil ako advokát a okrem iného bol hlavným právnym zástupcom ostrihomskej generálnej kapituly. Do politického života sa zapojil v mladom veku. V 40. rokoch 19. storočia už zastupuje Hontiansku župu v Uhorskom sneme, ktorého bol poslancom v pamätných revolučných rokoch 1848/1849. V tomto období bol aj richtárom v Demandiciach.

Ján Paczolay , richtár  Demandíc v rokoch 1848/1849

     Ján Pacsolay bol zásadový človek a v mnohom pochopil potreby doby v ktorej žil viac než politici, ktorí ho odsudzovali, ak už nemali v diskusii s ním argumenty. So záujmom som čítal zápisy z jeho vystúpení a o postojoch v Uhorskom sneme. Zásadovo obhajoval výdobytky revolúcie medzi ktoré patrilo aj zavedenie slobody slova a tlače. Keď v marci 1848 snemovňa prerokúvala tlačový zákon postavil sa proti obmedzovaniu tejto novej slobody dodatočným návrhom vlády  zavádzajúcim povinnú kauciu pre vydavateľa tlače v sume 20 000 forintov. Bola to obrovská čiastka, veď napríklad ročný plat vyššieho mestského úradníka bol 1000 forintov. Za hodnotu kaucie sa v Pešti dal v tej dobe kúpiť stredne veľký palác. Poslanec Pacsolay doslova uviedol, že takáto kaucia znemožní vydávanie najmä národnostnej tlače Slovákov.
     Mimochodom, podľa vtedajších štatistík boli Demandice charakterizované ako slovenská obec ( Fényes Elek, 1851 „Deménd“,(Demendicze), Hont m. tót falu ) a z vystúpenia Jána Paczolaya je vidieť ako si ctil občianske slobody pre všetkých. K jeho vystúpeniu sa pripojil aj poslanec za mesto Zvolen Ľudovít Štúr. Prijatie tohto návrhu bolo ohrozené a tak proti nim vystúpil Ľudovít Košút , ktorý obmedzenie tlače obhajoval a snem ho aj schválil. Prijatie nového tlačového zákona na sneme v Bratislave vyvolalo v revolučnej Pešti veľké pobúrenie. Pod jej tlakom už o niekoľko dní musela byť prijatá novela, ktorá síce kauciu nezrušila ale ju podstatne obmedzila.

 Lajos Kossúth s ktorým Ján Paczolay viedol ostré polemiky

     Je paradoxom, že pri tom aký mal Ján Paczolay cit pre myšlienky revolúcie, s jej mocenskými ambíciami sa nestotožňoval a ich aj ostro odsudzoval. Do boja za slobodu sa nezapojil a nechýbalo  veľa aby ho maďarská vláda postavila pred vojnový súd. Na verejnom župnom zhromaždení v Šahách sa funkcie poslanca vzdal. Potom sa z verejného života stiahol a venoval sa súkromnej advokátskej praxi.
     Až v roku 1865 po veľkom presviedčaní kandidoval znovu za poslanca snemu a získal mandát za okres Šahy. Poslancom bol až do 28. februára 1884, keď v Demandiciach zomrel a je tu aj pochovaný. Po návrate do veľkej politiky bol členom konzervatívnej strany a neskôr pôsobil v Deákovej strane. Verný svojmu presvedčeniu presadzoval v politike občiansky princíp. Treba povedať, že dovtedy v Uhorsku platila zásada, že ak jeden magnát prehovorí, aj sto múdrych ľudí musí zavrieť ústa. V Deákovej strane lámali túto starú uhorskú zásadu spoločne a úspešne. V posledných rokoch života sa práce v snemovni zúčastňoval aj napriek tomu, že bol (po infarkte v roku 1879) čiastočne ochrnutý. Tento človek o ktorom hovorili, že má silu Herkulesa sa v tej dobe dal voziť do Pešti a pohyboval sa len na vozíku . V jeho živote ho postihlo aj ďalšie nešťastie, keď sa mu v Budapešti zastrelil jediný syn. Stalo sa to  24. decembra 1883. Ján Paczolay už vážne chorý túto ranu osudu neprežil. Zomrel 28. februára 1884 v deň, keď z Budapešti mali priviesť jeho mŕtveho syna. A tak 4. marca 1884 do rodinnej krypty na demandickom cintoríne v blízkosti rodinného sídla Paczolayovcov ukadali na večný odpočinok spoločne dve truhly. Otca a syna.

V zápise zo schôdze poslaneckej snemovne zo dňa 3. marca 1884, ktorej predsedal Péchy Tamás sa uvádza : „Ctená snemovňa, zo smútkom vám musím oznámiť, že poslanec za volebný okres Šahy v Hontianskej župe, Ján Paczolay zomrel 28. februára. Bol jedným z najstarších členov snemovne, veď bol poslancom ešte bratislavského snemu a kým mu to zdravie dovolilo bol pracovitým a usilovným členom snemovne, ktorý si získal úctu každej strany. Domnievam sa, ctená snemovňa, že súhlasíte s tým aby sme do zápisnice zaznamenali, že vyslovujeme hlboký zármutok.“

Pre vstup do foto-albumu kliknite na ikonu:

Rodinné sídlo Paczolayovcov v Demandiciach

---

Ugrian Concilium

Politics in the old Ugria (Hungary) was a matter exclusively reserved for nobility. Several aristocratic and squire families had their property in Demandice.  Members of these had to protect their interests by taking part in the public affairs. On the local level as well as on the national level by representing the region of Hont at the Ugrian Concilium. In 1447 at the Concilium in Budín, the interests of Hontian and Novohrad Nobility were represented by Nicholas Brigant of the Démendian branch of nobility. In the 19th century this representative task was entrusted to Ján Paczolay. 

Štáb 2. SS Sturmbrigade Dirlewanger v Demandiciach

Útočná brigáda SS nazvaná podľa jej veliteľa Oskara Dirlewangera získala povesť najkrutejšej nemeckej jednotky. Po nasadení v Haliči, Bielorusku, Varšave a pri potlačení SNP bola brigáda v decembri 1944 presunutá na frontový úsek v našom okolí. Prezývali ich „Čierni lovci“ keďže ich používali na protipartizánske akcie. Voľnú ruku na ich vyčíňanie dostali od veliteľa SS Heinricha Himmlera. Zverstvá, ktoré páchali šokovali ešte aj nemecké velenie Wermachtu. Generál Heinz Guderian sa o nich vo svojich pamätiach vyjadril, že boli skôr horda svíň ako vojaci. Svojej povesti neostali nič dlžní ani počas nasadenia v okolí Demandíc.

Kto bol Oskar Dirlewanger?

Už ako pešiak si počas prvej svetovej vojny vyslúžil Železný kríž prvej a druhej triedy. Po vojne sa zapojil do pouličného teroru v nemeckých mestách ako člen Freikorps. Od roku 1932 bol členom NSDAP. Násilnícku povahu prejavoval aj v civilnom živote. Napriek tomu, že vyštudoval politické vedy a získal doktorát, za znásilnenie a pohlavné zneužite maloletých dievčat bol ako pedofil odsúdený a zbavený titulu, povolania učiteľa i členstva v NSDAP. Svoje uplatnenie našiel v aktívnej službe v Legii Kondor bojujúcej na strane Franka v Španielsku. Aj neskôr mal problémy so zákonom, Gestapo ho považovalo za politicky nespoľahlivého a psychicky chorého alkoholika.


Keď sa vrchný ríšsky lovec Herman Goring a veliteľ SS Heinrich Himmler dohodli, že z uväznených pytliakov vytvoria zvláštnu vojenskú jednotku, úlohu ju vybudovať dostal bývalý kriminálnik Dirlewanger. Tak sa začala história tejto jednotky, ktorá vznikla 1.júla 1940 ako Wilddiebkommando Oranienburg. Neskôr bola jednotka rozširovaná a doplňovaná o ďalších kriminálnikov z výkonu trestu, vojakmi odsúdenými pre rôzne delikty a dobrovoľníkmi zbehnutými z Červenej armády. V jeseni 1944 sa do jednotky zaraďovali aj politickí väzni z koncentračných táborov. Tí v tom videli možnosť oslobodiť sa dezerciou.
Wermacht na boj s partizánmi nebol pripravený. Na vyčisťovacie operácie v zázemí používal jednotky, ktoré neboli použiteľné na fronte. To bol aj prípad Dirlewangerovej jednotky, ktorá sa stala od augusta 1942 plukom. Svojim bezohľadným pôsobením, vraždami, lúpežami a znásilneniami na území okupovaného Poľska vyvolala nevôľu velenia SS i Wermachtu a bola presunutá na protipartizánske akcie do Bieloruska. Tu 22. marca 1943 prepadla osadu Chatyň . Všetkých 149 obyvateľov nahnali do drevenej stodoly, ktorú poliali benzínom a zapálili. Hrozný masaker prežili len tri osoby. V Chatyni je dnes národný pomník 120 000 obetiam temer z dvesto obcí, ktoré zahynuli v odvetných akciách proti partizánom.
Od jesene 1943 pôsobila jednotka v zostave armádnej skupiny Stred vo frontovom pásme v sile troch plukov. V mohutnej sovietskej operácii Bagration v lete 1944 a v predošlých bojoch sa ukázalo, že jej príslušníci sú nedisciplinovaní a nedostatočne vycvičení. Po ťažkých stratách s 259 mužmi ustúpila k Varšave.

Maskovanie tváre príslušníkov SS Sturmbrigády Dirlewanger, ktoré používali pri potlačovaní Varšavského povstania

Tu bola doplnená na stav temer 900 mužov a nasadená do potlačenia Varšavského povstania po boku Kaminského Waffen-Sturm-Brigade RONA.V dňoch 5.- 8. augusta 1944 v štvrti Wola povraždili okolo 40 000 obyvateľov, hlavne detí a žien pri páchaní nevysloviteľných zverstiev. Nemecký veliteľ von dem Bach dal veliteľa 1. brigády Kaminského postaviť pred vojenský súd a bol zastrelený. Dirlewanger pozvanie na jeho štáb odmietol s poukazom na svoje výsady, ktoré mal od Himmlera a osudu Kaminkého sa vyhol. Dokonca za nasadenie počas povstania dostal ocenenie Rytierskym krížom s povýšením do funkcie SS- Oberfurera. Počas bojov osobne viedol útoky a vojakov, ktorých, ak nepostupovali s bezohľadnosťou jemu vlastnou, na mieste strieľal. Jednotka bola ešte počas bojov doplnená o 2500 mužov no i tak skončila s menším stavom než začínala. Vytvorila negatívny rekord, keď v bojoch utrpela 315 % stratu.

Zmasakrované ženy a deti vo Varšave v auguste 1944

Po likvidácii povstania vo Varšave bola vytvorená z jednotky útočná brigáda Dirlewanger . Tvorili ju väzni z koncentračných táborov a potrestaní vojaci z celého Wermachtu. Takmer bez ďalšieho výcviku bola presunutá do záverečnej ofenzívy proti SNP . V období od 10. októbra 1944 bola rozmiestnená v úseku Martin-Ružomberok. Viacerí z jej príslušníkov dezertovali a známe sú iprípady, že partizánom predávali zbrane. Stali sa terčom leteckého útoku povstaleckého letectva počas ktorého utrpeli straty. 30. októbra sa jej veliteľ Dirlewanger zúčastnil v Banskej Bystrici na dekorácii a vyznamenávaní nemeckých vojakov prezidentom Slovenského štátu Jozefom Tisom. Ten mu udelil najvyššie vojenské vyznamenanie Slovenský vojenný víťazný kríž prvej triedy s kordíkom.

Jozef Tiso, prezident Slovenského štátu, pri vyznamenávaní nemeckých vojakov po potlačení SNP

V priebehu novembra bola brigáda v Prievidzi doplnená a 10. decembra v podriadení nemeckého veliteľstva na Slovensku presunutá na posilnenie frontového úseku pri Šahách, ktoré vtedy patrili do horthyovského Maďarska. Úlohou brigády bolo obsadiť prístupové cesty z juhu na stredné Slovensko a zamedziť tak rozvoju sovietskej ofenzívy od juhu. Brigáda bola rozmiestnená na línii Modrý Kameň- Terany- Berencebaráti. Štáb brigády bol najskôr umiestnený v Teranoch. Po zosilnení sovietskeho útoku na Šahy bol premiestnený do Demandíc.
Brigádu tvorili dva pluky po troch práporoch, ďalej strelecký prápor, spojovací prápor, zdravotnícky prápor, hospodársky prápor a záložný prápor o celkovej sile asi 4 000 mužov. Jedenásteho decembra bol jeden pluk brigády s dvomi posilnenými útočnými prápormi, ktoré boli začlenené do skupiny vojsk Fratter – Pico čeliacej útoku Červenej armády na smere Šahy - Demandice – Levice. Ostatné časti brigády boli podriadené Dirlewangerovi. V sile dvoch práporov chránili líniu Modrý Kameň -Terany a ďalšie dva útočné prápory úsek Terany-Berencebaráti. Proti silnejúcemu útoku Červenej armády na Šahy boli 14. decembra nasadené dalšie dva prápory aby posilnili 2. maďarskú pancierovú divíziu. Po prekročení Ipľa sovieti 15. decembra pri Tešmaku rozprášili tu rozmiestnené prápory brigády a obsadili mesto. V úseku medzi Šahami a Berencebaráti na stranu sovietov dezertovalo okolo 200 príslušníkov 2. práporu brigády. So zvyšnými časťami brigády, ktorá bola ponechaná pod Dirlewangerovým velením so štábom v Demandiciach, Dirlewanger podnikol proiútok na znovuobsadenie Šiah avšak neúspešne.
Po obsadení Šiah sovieti rozvinuli plne útok na západ a 18. decembra oslobodili Demandice. Štáb brigády sa premiestnil do okolia Plášťoviec, kde brigáda obsadila okolité výšiny. 19. decembra Dirlewanger zreorganizoval svoju jednotku lebo mu v dvoch plukoch zostali len po dva prápory. Následne podnikal protiútoky do boku sovietskych jednotiek.
Jeden z týchto protiútokov je spojený s tragickými udalosťami, ktoré vo svojich pamätiach opisuje rodák z neďalekých Hrkoviec Tipary László nasledovne : „ Musím spomenúť aj jedno hrozné nemecké krvi preljatie: Keď ich Rusi vyhnali zo Slatiny, v dedine zanechali niekoľko vozov s rôznymi výrobkami (potraviny, deky, šatstvo ). Ale 23. sa Nemci vrátili a hľadali svoje vozy. Medzitým ich obsah z časti ruskí vojaci a miestni civili (Maďari), a z časti tu bývajúci cigáni rozkradli. Nemci sa pýtali miestnych, kto raboval. Odpoveď bola, že cigáni. Nato Nemci sústredili cigánske rodiny. S výnimkou tých, ktorí mali mužov či synov na fronte. Zavreli ich do jednej chatrče, poliali benzínom a cez okná na nich nahádzali ručné granáty. Takto brutálne vyhasli životy 56 ľudí. Len jednému malému dievčatku sa podarilo z horiaceho domu uniknúť.“ ( Tipary Lászloné- Tipary László, Szulofoldem szép határa, Lilium Aurum, Dunajská Streda, 2004, str. 33 )

MENÁ OBETÍ: Vojtech Fizik, 33 rokov, Jolana Fiziková 31 rokov, Ladislav Fizik, 11 rokov, Anna Fiziková, 9 rokov, Berta Fiziková, 6 rokov, Irena Fiziková, 4 roky, Oto Fizik, 8 rokov, Anton Jonáš, 42 rokov, Emília Fiziková, 27 rokov, Gizela Jonášová, 16 rokov, Ladislav Jonáš, 14 rokov, František Jonáš, 11 rokov, Alžbeta Jonášová, 10 rokov, Helena Jonášová, 8 rokov, Vincent Jonáš, 6 rokov, Irena Mátyás, 19 rokov, Vilma Mátyás, 17 rokov, Petronela Mátyás 15 rokov, Koloman Fizik, 38 rokov, Mária Fiziková, 30 rokov, Jolana Fiziková, 16 rokov, Imrich Fizik, 12 rokov, Karol Fizik, 10 rokov, Vojtech Fizik, 8 rokov, Lenka Fiziková, 8 mesačná, Gejza Gašpar, 53 rokov, Alžbeta Gašparová, 53 rokov, Mária Benedeková, 58 rokov, Irena Benedeková, 19 rokov, Mária Benedeková, 11 rokov, Agnesa Benedeková, 7 mesačná, Magdaléna Ludviková, 9 rokov, Alexander Pusztay, 55 rokov, Alžbeta Pusztay, 38 rokov, Mária Pusztay, 18 rokov, Vojtech Pusztay, 10 rokov, Imrich Szomszi, 44 rokov, Matilda Szomszi, 47 rokov, Žigmund Szomszi, 20 rokov, Jozef Szomszi, 17 rokov, Helena Szomszi, 14 rokov, Imrich Szomszi, 8 rokov, Valéria Szomszi, 4 roky, Eva Balážová, 2 roky, Alexander Szitay, 61 rokov, Gizela Szitay, 52 rokov, Helena Szitay, 9 rokov, Vojtech Szomszi, 40 rokov, Oľga Szomszi, 38 rokov, Ladislav Szomszi, 17 rokov, Alžbeta Szomszi, 15 rokov, Zoltán Szomszi, 2 roky, Rudolf Szomszi, 48 rokov, Irena Szomszi, 47 rokov, Rozália Szomszi, 21 rokov, Tibor Szomszi, 17 rokov

Doteraz sa pri spomienke na obete masakry v Slatine vždy uvádzalo iba to, že ju vykonali Nemci. Nuž metóda, ktorú použili je zhodná s bieloruskou Chatyňou a použila ju tá istá jednotka, teda SS Sturmbrigade Dirlewanger. Nik iný to nemohol byť, lebo v tomto operačnom priestore pôsobili v dňoch 23.- 25. decembra len oni. Na pravé krídlo brigády (v piestore Slatiny) smeroval 26. decembra útok Červenej armády, ktorá začala zaisťovať severný bok svojho obkľúčenia Budapešti. Brigáda Dirlenwanger nasledovný deň ustúpila na sever, kde sa južne od Krupiny zhromaždila a zo Slovenska bola po ťažkých stratách stiahnutá.
Počas bojov o Berlín už bola formálne pretvorená na 36. SS granátnickú divíziu s veliteľom Dirlewangerom. Toho už šťastie začalo opúšťať. Hneď na druhý deň po svojom vymenovaní bol ťažko ranený, údajne už 12. krát a bol evakuovaný do Bavorska. Tu ho po vojne objavili v nemocnici poľskí vojaci bojujúci v zostave francúzkych jednotiek. Spoznali v ňom kata obyvateľov Varšavy a po niekoľkých dňoch týrania ho ubili na smrť. Tak skončil veliteľ najkrutejšej nemeckej jednotky.

 Poľské orgány po ostatných ešte živých príslušníkoch Dirlenwangerovej jednotky z čias Varšavského povstania stále pátrajú a nie neúspešne. Kedy sa aj u nás dozvieme, kto vraždil v Slatine?

Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu:

Štáb brigády Dirlewanger

---

Army Staff of the 2nd SS Sturmbrigade Dirlewanger in Demandice

The SS assault brigade named after commander Oskar Dirlewanger has acquired the reputation of the most cruel German army unit. Following the onset in Halič, Belarussia, Warsaw and during the Slovak National Uprising the brigade was moved to our surroundings in December 1944. They were known as “The black hunters” due to their ruthless anti-guerilla actions. Permission to act freely at their will was given directly by the Chief SS Commander Heinrich Himmler. The atrocities they were capable of were absolutely shocking, even for the German Wermacht Command. General Heinz Guderian has described them in his memoirs as a horde of swine rather than soldiers. Unfortunately, they stood up to their reputation also during their onset in our area. 

Tragický osud našich židovských obyvateľov

Nacistická ideológia priniesla ľudstvu nesmierne utrpenie a zanechala po sebe obrovský počet nevinných obetí. Táto tragédia ľudstva sa týkala mnohých národov a je známa ako holokaust. Slovo holokaust má starogrécky pôvod . Označovala sa ním úplne spálená obeť. Tragickému osudu neunikli vo vojnových rokoch ani obyvatelia a rodáci z Demandíc.

V Demandiciach v posledných dvoch storočiach popri slovenskom a maďarskom etniku žila aj dosť početná skupina obyvateľov hlásiaca sa k židovskému vierovyznaniu. Napríklad v roku 1890 tu žilo 48 osôb. Patrili k šahanskej židovskej náboženskej obci. Svojich mŕtvych pochovávali v Demandicich. Židovský cintorín sa nachádzal v časti Pivničky na mieste známom aj ako Adigáčov. Náhrobky z čierneho mramoru sa ešte v päťdesiatych rokoch jagali na slnku, pravda už v opustenom cintoríne bez údržby.

Aký bol osud potomkov, ktorí sa o hroby svojich predkov už nemohli starať ?

Po okupácii Demandíc horthyovským Maďarskom bol vykonaný súpis osôb podliehajúcich proti židovským zákonom. Zo zoznamu okresu Šahy vyplýva, že v Demandiciach bolo trvalo usídlených 12 osôb židovského pôvodu.
     Aj napriek iným okolnostiam Židia v Maďarsku boli v relatívnom bezpečí kým nezačal svetový konflikt. Maďarské kráľovstvo po vstupe do vojny proti Zväzu sovietskych socialistických republík vydalo z Podkarpatskej Rusi, ktorú okupovalo, 18 000 Židov do nemeckých rúk. V meste Kamensk – Podolsky ich Nemci zmasakrovali. Do jari roku 1944 sa v Maďarsku takto židovská otázka neriešila. V jarných mesiacoch sa však situácia veľmi zdramatizoval. Osud židovského obyvateľstva spečatila neobratná snaha Maďarska vycúvať z vojny po boku Nemecka.

Triedenie  ďalšieho transportu v tábore smrti Auswitz.K práci na tejto vlečke boli zadelené sestry Eislerové z Demandíc.

Územie Maďarska bolo rozdelené do šiestich obvodov. Demandice patrili do tretieho obvodu pokrývajúceho sever štátu. V máji 1944 sa začalo sústreďovanie Židov do giet. Pre naše okolie bolo zriadené v Šahách kde žilo 855 obyvateľov židovského pôvodu.
     Každý židovský obyvateľ sa už v marci musel dostaviť na obecný úrad, zaevidovať sa, odovzdať cennosti, dopravné prostriedky a rádiá. Koncom marca sa nariadilo židovskému obyvateľstvu nosiť na ľavej strane hrude žltú hviezdu s priemerom 8 centimetrov. Každý židovský muž, žena či dieťa mohol byť pri porušení tohto príkazu zatknutý. Podobne museli označiť aj priečelie svojich domov.
     V zvrátenosti týchto opatrení sa pokračovalo. Od začiatku apríla platilo nové proti židovské nariadenia, ktorým sa kresťanom prísne zakazovalo zdraviť Židov, prijať pozdrav, rozprávať sa s nimi, dopisovať si, niečo im darovať alebo dar od nich prijať. Židia sa nesmeli zdržiavať ani na verejných priestranstvách, pošte, reštauráciách a úradoch. Kresťanom sa ukladala povinnosť okamžite hlásiť porušenie týchto zákazov.
     Presne rok pred kapituláciou Nemecka, teda 8. mája 1944 bola nariadená a vykonaná deportácia židovských obyvateľov našej obce. Židovská rodina si mohla so sebou odniesť osobný majetok a nevyhnutné zariadenie pre jednu izbu. Kľúče od svojich obydlí museli odovzdať žandárom.

Zoznam osôb odvlečených do vyhladzovacieho tábora Auschwitz, ako ho vyhotovil podľa svojich spomienok 90 ročný občan Demandíc Juraj Babic

V šahanskom gete museli odovzdať ďalšie veci zo svojho majetku, najmä Bibliu a inú náboženskú literatúru, písacie potreby a fotografie. Všetko sa to ihneď spálilo. Z geta boli títo ľudia hnaní desiatky kilometrov na sústreďovacie nádražia, kde ich za neľudských podmienok v dobytčákoch bez jedla a vody transportovali do tábora smrti Osviedčim – Auswitz.
     Z Demandíc bolo medzi nimi 14 osôb a z iných obcí ešte niekoľkí, ktorí z Demandíc pochádzali. Tragickému osudu – smrti v plynovej komore unikli len dve dievčatá Helena a Etuša z rodiny Eislerovcov.
     Keď som vyrastal v ich dome ešte žila teta Esterka Šarinová, ktorá pred vojnou u nich slúžila. Keď nás mama nemala komu dať do opatery, chodili sme k nej do izbičky v zadnej časti domu. Tam som si vždy so záujmom prezeral pekné vianočné pohľadnice z Palestíny. Tie jej posielali dievčatá Eislerové, ktoré sa po vojne už v Demandiciach neusídlili a emigrovali do nového štátu Izrael. Teta Esterka mi vždy dovolila si tie krásne a exotické známky odlepiť. To som netušil, že aký pohnutý osud mali ľudia, ktorí ich kupovali a napriek všetkému posielali do Demandíc.

 

Vlastnoručný záznam  Heleny Eislerovej-Glatstein o osude jej matky Berty Eislerovej  

Tetu Esterku doopatrovala rodina Beličková a dnes už leží na demandickom cintoríne vedľa mojich rodičov. Pred časom som sa snažil zistiť o osude demandických obetí holokaustu viac. V izraelskom pamätníku Yad Vashem som v elektronickej databáze našiel vlastnoručne vypísaný záznam od Heleny ( Ilana ) Eislerovej o osude jej matky v Auswitzi. Je to jediná hmotná pamiatka, ktorú som o našich demandických spoluobčanovch získal. Helena aj jej sestra prežili, lebo boli mladé, nedostali sa  pri príchode do skupiny na likvidáciu a v pracovnom zaradení na železničnej vlečke v tábore smrti prežili do oslobodenia.
     V minulom roku som nadviazal kontakt s Ústredím židovskej náboženskej obce na Slovensku a spoločným úsilím sa podarilo obnoviť aspoň symbolicky židovský cintorín v Demandiciach, ktorý bol v minulosti necitlivo zlikvidovaný. Obete holokaustu svoje hroby v Demandiciach nemajú a ich mená nie sú ani na zozname obetí vojny na miestnom námestí. Tento rok by sa to malo zmeniť.

---

Tragic fate of our Jewish inhabitants

The Nazi ideology brought a tremendous suffering onto the mankind and left a huge pile of innocent victims behind. This tragedy known as Holocaust has endangered many nations. The word Holocaust has its origin in the Ancient Greece. It was used to refer to a completely incinerated human corpse. Many natives of Demandice couldn’t escape this fate.

Naša babička

Patrím k posledným ročníkom generácie, ktorá má rodný dom. Po stáročia ženy rodili deti doma v prostredí, ktoré dôverne poznali. Pri zrode nového života pri nich boli staršie, skúsenejšie ženy, ktoré sa na Slovensku rôzne nazývali. Boli to pôrodné baby, alebo jednoduchšie len baby, či babice. My v Demandiciach sme jej hovorili najkrajšie, bola to naša babička.

     V štyridsiatych a päťdesiatych rokoch bola pôrodnou asistentkou v Demandiciach a okolí Mária Šimonovičová, manželka pána učiteľa Viktora Šimonoviča. Kým babička bola menšej vrtkej postavy s ostrým a obratným jazykom, pán učiteľ bol jej opakom. Mal mohutnú postavu, bol rozvážny, česal sa dohora a nosil fúziská, ktoré dotvárali v nás budúcich žiačikoch obraz nespochybniteľnej autority. Ja som si vždy myslel, že takto musel vyzerať živý súdruh Stalin, ktorého sme aj v Demandiciach v roku 1952 pochovávali. Na MNV bola vystavená jeho busta na čiernom súkne a pri nej starší chlapci ako iskry a pionieri stáli čestnú stráž. My sme na tú pietu nakúkali iba spod obloka obecného úradu a obdivovali ich, že sa tam neboja stáť s mŕtvym Stalinom.
     Moja najstaršia spomienka na babičku sa viaže ku dňu keď sa narodila moja sestra. Chýbali tri dni do mojich tretích narodenín. Na konci dvora som obchendoval popri otcovi, ktorý robil triesky a štiepal drevo do kachieľ, lebo bolo chladné aprílové ráno. Cez dolnú bránu od Kováčikovho domu sa hurtovne hrnula babička a na plné hrdlo volala: Milankóóó!Narodila sa ti sestrička! Poď ukážem ti  ju ! Otec sa mi potom snažil nejako kostrbato vysvetliť, čo to znamená. Jeho slová si nepamätám ale babičkine doslova.

     Babička bola na prelome štyridsiatych a päťdesiatych rokov viac ako lekár, rodič, učiteľ i pán demandický dekan dohromady. Prvá príučka od nej keď nás plesla po zadku, ak sme sa hneď po príchode na tento svet nerozrevali, sa s nami akosi niesla i počas ďalších rokov. Učila nás rešpektu k rodičom a neskôr aj k životným partnerom. Sama nikdy nemala svoje deti a tak sme nimi boli nevdojak všetci, ktorých odrodila. K babičke si nikto nikdy nič nedovolil. Dievčiská jej rady museli rešpektovať, lebo im inak hneď pripomenula, že nechce mať s nimi starosť, keď príde ich hodinka. Aj mládenci vedeli, že raz jej vystrašení prídu zabúchať na okno Winklerovej kúrie povyše nás, kde bývala. Starší chlapi v úlohe novopečených dedkov si s ňou radi dali za kalíšťok, keď už mali vnúča v perinke a v rodine.
     Svojou praxou a láskou k povolaniu budila rešpekt aj u lekárov. Babičke môžeme ďakovať, že nás v útlom veku ochraňovala tak, že na našom cintoríne nenájdete hrobčeky novorodencov.
     Aj keď babička pri zrode socializmu priamo neasistovala, zasiahol do jej osudov čoskoro. Jeden z prvých právnych aktov po roku 1948, prijatých v rámci prvej päťročnice, zrušil funkciu pôrodných asistentiek a ich prácu mali prevziať gynekologicko-pôrodnícke oddelenia okresných nemocníc. Len čo sa tie nemocnice postavili, babice sa zo slovenských dedín začali vytrácať. U nás bola našťastie prvá päťročnica splnená až na poslednú chvíľu a ja i moja sestra sme to ešte stihli doma. Babička sa o demandičatá starala aj potom ako detská zdravotná sestrička.

     Roky plynuli a mňa odvial osud za prácou i ďalším vzdelávaním do Prahy. Koncom sedemdesiatych rokov som už do Demandíc dochádzal len na návštevu rodičov. Pri jednej ceste v piatkový zimný večer v roku 1979 do autobusu na zastávke v Santovke nastúpila naša babička, ktorú som roky nevidel, lebo po odchode na dôchodok sa z Demandíc s pánom učiteľom odsťahovali. Zadumane som po dlhej ceste sedel pri stredných dverách erteóčky, keď ma z letargie prebral známi hlas. Milankóóó!To si ty? Aký veľký pán je z teba. Pred všetkými ma vystískala a po zastávke v Maďarovciach už všetci vedeli, čo za pána (súdruha z Prahy) to s nimi cestuje a aký šinter som bol a že samozrejme aj mňa odrodila. Bolo to milé stretnutie. V Demandiciach sme sa po pár minútach rozlúčili lebo cestovala do Šiach. Nevedel som, že to bolo navždy.
 

---

Our grandma

I belong to the last years of a generation which has a family house. During the course of centuries women gave birth in well known surroundings of their homes. At the moment of the birth of a new life, older and more experienced women were present to help them. In Slovakia they went under different names: “pôrodné baby“, or just “baby, babice“. In our village of Demandice, we gave her the most beautiful name. She was our granny. 

Prečo sme Demandice

Dnešné Demandice sa rozprestierajú na mieste troch bývalých stredovekých dedín z ktorých už dve zanikli a nám po nich zostali chotáre.

Proti prúdu potoka Búr sa nachádzala dedina Jaminy (Godrog) o čom existujú aj listinné dôkazy. Bola tam kde sa križuje dolina spod santovských viníc s údolím potoka. Na pieskovcovom ostrohu tu do 80. rokov stáli posledné domce Košútovho majera. Jej chotár siahal po pravom brehu Búru až po Mlynský vršok v Maďarovciach.

Impérium Demandíc bolo  rozšírené aj na východ keď do chotára Demandíc bol včlenený chotár stredovekej obce Stračany (Strachan) nachádzajúcej sa  v údolí Stračianskeho potoka pozdĺž ktorého stála. Bolo to v mieste dnešného Hýbecu avšak nie v jeho na východ smerujúcej dolinke ale  na západ od kostolíka sv. Heleny cisárovnej. Na takéto situovanie obce poukazujú mnohé skúsenosti sedliakov, ktorí v doline pod kostolom neraz pluhmi vyorávali z nivnej pôdy opracované kamene. V obci sa traduje, že táto osada  bola spustošená za tatarského vpádu v rokoch 1241/1242. Druhá domienka jej zánik spája s povodňou, ktorá ju zmietla.Dodnes okrem Fekjačovej samoty zástavba popri tomto potoku nie je.

Sv. Kozma a Damián

     Treťou obcou boli a sú Demandice. Názov obce je odvodený od mena Damian. Starogrécky  znelo damianos čiže pokoriteľ-krotiteľ. V  najstaršej dobe sa vyskytuje v podobe Demien, Demyen, Demyand. V osemnástom storočí sa objavuje tvar Demenditz, Domendice. Od roku 1920 sa obec nazývala Demändice a v roku 1927 už Demandice.
     Svätí Kozma a Damián  boli bratia dvojičky, ktorí sa narodili v Arábii. Svoju mladosť prežili v Sýrii kde si osvojili lekárske umenie. Povolanie lekárov a lekárnikov vykonávali doslova nezištne, lebo za svoje služby neprijímali žiadne peniaze. Horlivo šírili kresťanskú vieru a za svoje lekárske služby  získali veľkú vážnosť nielen u kresťanov, ale aj u pohanov. V čase Diokleciánovho prenasledovania kresťanov boli uväznení a keď odmietli zriecť sa svojej viery boli popravení sťatím. Pochovali ich v meste Kyros.
     O rozšírenie ich úcty sa zaslúžil v šiestom storočí cisár Justinián I. Na západ ich úcta prenikala od piateho storočia. Zo stredomoria sa rozšírila najmä do Nemecka a možno prostredníctvom kolonizácie sa dostala aj na Slovensko. Podľa mien svätých bratov sa nazývali usadlosti od začiatkov uhorskej štátnosti. V tomto období boli založené asi aj Demandice, ktoré dostali meno po Damiánovi.

Fernando Yanez de la Almendina: Sv. Damián, Museo del Prado

     V niektorých maďarských prameňoch sa uvádzajú aj iné verzie spájajúce názov obce s talianskym pôvodom a názvom. Vychádzajú zo skutočnosti, že na dvoroch uhorských kráľov už od dôb Anjuovcov pôsobili talianski lekári, ktorí boli za svoje služby kráľom  odmeňovaní majetkami v rôznych častiach krajiny. Údajne jeden z nich Ladislav Demendy mal dostať majetky v Honte a po ňom sa mala obec nazývať.
     Tieto teórie sú zmätočné preto, že kráľ Karol Robert z Anju nastúpil ako prvý panovník z tohto rodu na uhorský trón definitívne po tretej korunovácii v roku 1310. Prvá písomná zmienka o Demandiciach je v listine vydanej prepoštom Ladislavom a konventom premonštrátov v Šahách dňa 30. septembra 1291. Z nej vyplýva, že Herbord a Štefan, šľachtici z Demandíc, kúpili za 7,5 mariek striebra od Dominika a Benedikta, zemanov zo Sazdíc ich majetok v Sazdiciach. Meno obce teda figuruje v dokumente stredovekého hodnoverného miesta akým bol šahanský kláštor už 19 rokov pred  korunováciou  prvého z Anjuovcov.
       Viac menej aj na tejto domienke je niečo zdanlivo pravdivé v tom, že Ladislav Deméndy bola skutočná postava demandického šľachtica, ktorý na dvore Ľudovíta Veľkého bol dvorným chirurgom a nebol to žiaden taliansky zakladateľ Demandíc. Keď vymrel po meči rod Hýbeciovcov, ich majetky kráľ daroval ako odúmrť Ladislavovi , ktorý si potom zvolil prídomok Demandický/Deméndy. Boli to majetky  na dnešných osadách teda na Hýbeci, krorý nesie názov svojich pôvodných majiteľov dodnes. Tieto nejasnosti už existovali za čias Mateja Bela.

---

Why are we Demandice

Today’s Demandice are spread across the area of three middle age settlements. Two of these have already vanished. What was left after them are just the “chotáre” we know today.

Milujem atmosféru starých fotografií

Milujem atmosféru starých fotografií. Fotografovanie v 19. storočí zachvátilo svet. Mať svoju  fotku alebo ju darovať milej osobe, už nebol luxus, ktorý si mohli dovoliť len najmajetnejší. A tak sa v životoch našich prastarých rodičov objavili podobenky, ako sa im vtedy hovorilo. Svadobná fotografia ako aj fotka z vojenčiny boli bežným štandardom.

Zopár takýchto fotiek som objavil aj ja v skrini našej starkej. Najstaršie z nich boli z Ameriky kam za prácou emigrovali jej dvaja synovia. Žiaľ neboli to len ich svadobné fotky ale aj zábery z pohrebov jej syna Štefana a tiež nevesty Berty, manželky syna Jána. Ešte staršie fotky boli u starého otca na Santovke. Z maminej strany sa zachovali fotky mojej prastarej mamy Šipickej s jej dcérami, teda aj s mojou starou mamou ako dievčinou pred rokom 1914.

"Ani budúcnosť nemá ten kto zabúda na svojich predkov"

     Prv som si robil len fotokópie tradičným prefotením na negatív. Úplne iné možnosti priniesla elektronická doba fotografovania. Skenovanie a pár šikovných programov dokáže nielen zachytiť stav v akom sa fotograia dochovala ale ju môže aj oživiť. Z vyblednutých a nahnedlých plôch je možné získať tmavé kontrastné kresby a zaretušovať nejedno mechanické poškodenie.
     Verím, že aj v Demandiciach je ešte dosť škatúľ s hŕbami fotografií, ktoré skrývajú tváre a život našich starkých. Už mi neraz ukázali fotky aj spred prvej svetovej vojny, ktoré doniesli z povaly. Bola by škoda sa  o ne nepostarať a nezachovať aj pre budúce generácie tváre našich predkov a obrazy z ich života. Veď známe tvrdenie, že národ, ktorý nepozná svoju minulosť, nemá ani budúcnosť, platí aj pre obecné merítko. Rád zdokumentujem každú fotku z našej obce ale aj z okolia.
     Pripájam niekoľko ukážok práce s poničenými predlohami. Zároveň otváram galériu „Staré Demandice“ a vítam do nej aj Vaše príspevky.

Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu:

Svet starých fotografií

---

I just love the atmosphere of old photographs

I love the atmosphere of old photographs. In the 19th century, photography has conquered the world. To have your own photograph or to give it as a present to a beloved one wasn’t luxury anymore. And so “podobenky” as they were then called started to appear in the lives of our grand-grandparents. A wedding photograph as well as a photograph from the army was a common standard.

Od korýtka po wellnes

Prvé čo človeka na pozemskej púti stretne je kúpanie. Na vojenčine to nazývali úplná hygienická očista tela. Naša generácia ešte zažila stáročnú formu kúpania v rôznych nádobách spravidla drevených kadiach a korytách. Regrúti po príchode do kasární išli pod sprchy, čo bola pre drvivú väčšinu z nich prevratná novinka.  Koncom 50. rokov tak ako inde ani v Demandiciach ešte kúpeľne so samostatnými vaňami neexistovali. My Demandičania sme predsa len mali akú takú výhodu v tom, že Maďarovce mali verejné kúpele a ani Dudince neboli ďaleko.

     Na svoju prvú vaničku sa z pochopiteľných dôvodov nepamätám. Možno to bolo drevené korýtko . Asi desať rokov po vyrovnaní sa s dôsledkami vojny aj naše národné hospodárstvo začalo obyvateľstvo zásobovať  tým, čomu dnes hovoríme spotrebný tovar. A tak sa v polovici 50. rokov objavili v obchode s rozličným tovarom U Babica prvé vaničky, ktoré nevyrobili debnári alebo korytári,  ale naša kovovýroba. Mali elipsovitý tvar hĺbku okolo 50 centimetrov a dĺžku asi  90 centimetrov. Na koncoch mali uši na chytanie a tak sa dali pohodlne prenášať a zavesiť aj na klinec. Túto samozrejmosť už ich plastoví nástupcovia postrádali.

Výver termálnej vody z travertínovej kopy na brehu Štiavničky v Dudinciach koncom 19. storočia

     K vaničke patrila v rodine aj vaňa, ktorá bola odvodená od vaničky ale bola dlhá skoro dva metre. Obe boli z masívneho plechu s kvalitným pocínovaním. Keď som mal desať rokov  vaňu som použil aj na vedecký pokus. Do vody som sa ponoril tak, že som uši mal v nej  a nos vonku. Bez prerušenia dýchania som dlhé minúty klepkal hánkami prstov po vani a sledoval šírenie zvuku vo vode. Bolo to veľmi zaujímavá príprava na fyziku. Dôsledky na seba nedali dlho čakať. Za niekoľko dní sa mi ohlásil zápal stredného ucha na čo som dodnes nezabudol. Na radu  nášho doktora Kaisera mi ho mama liečila suchým teplom.. To znamená , že na šporhelte v hrnci zohriala zo tri kilá soli a tú nasypala do pláteného vrecka. Na takomto vankúši som potom analyzoval týždeň výsledky svojho pokusu a zanevrel na fyziku.
     Naše vaničky vydržali akékoľvek zaobchádzanie. Desaťročia slúžili ponajprv svojmu konštrukčnému účelu . Neskôr keď si domácnosť zriadila kúpeľňu s vodovodom a liatinovou vaňou, vaničky a vane slúžili na rôzne iné účely. Tá naša sa otcovi hodila ako nádoba do ktorej zachytával šrot padajúci zo šrotovníka, lebo sme ako všetci na dedinách mali doplnkové hospodárstvo, teda záhumienok a chov jednej svine a hydiny. Vaňa sa výborne hodila na zachytávanie dažďovej vody ktorou sme polievali  papriku najmä v polovici sedemdesiatych rokov keď boli masovo rozšírené fóliovníky.
     To už vane a vaničky mali rovnako ako my dobre  po dvadsiatke. Svoje tridsiate roky sme s nimi strávili pri výstavbe chát, kde sa výborne  hodili na miešanie malty. Nikdy netiekli ani neskorodovali. Myslím, že sa ani nedali podľa dnešných kritérií zaradiť do spotrebného tovaru. Veď sa za štyridsať rokov nespotrebovali. Bolo to asi preto, že priemysel orientovaný na vojenskú výrobu využil svoju technológiu a tak aj vaničky boli pevné ako by išli na front. Nie je to nepravdepodobné, veď sovieti cez vojnu tento proces zažili v opačnom smere. Ručné útočné granáty vyrábali továrne na konzervy. Stačilo len zmeniť náplň. Miesto ryby sa vložil zvinutý pás železa, to sa zasypalo výbušninou a miesto otváraka sa zašroubovala rozbuška. Bolo to rýchle a účinné riešenie tak ako neskoršia výroba vaničiek v Československu.

Kúpeľ v Maďarovciach v roku 1939

     Keď sme vyrástli z plienok a získali slobodu pohybu po dedine otvorili sa pred nami ďalšie možnosti zžiť sa s vodou. V Demandiciach nebol rybník ani dedinská požiarna nádrž. Jej účel aspoň  pre  nás šarvancov pod desať rokov plnil obecný žabinec. Bola to mláka povyše Vyškyho domu na lúke Pod hradskou, čiže pod cestou na Maďarovce. Tento rezervoár vody bol k dispozícii od jesene do začiatku leta, potom len vtedy , ak sa Búr potok vylial z koryta v zákrute oproti ovčínu. Bola to mláka asi 35 metrov dlhá a 12 metrov široká. Pútala nás hlavne v dobe, keď sa v nej liahli žubrienky, ktoré sme považovali za malé ryby a preto  sme sa ich snažili aj loviť v nádeji, že z nich vychováme veľké ryby. Každoročne nás však sklamali. Nestačili sme sa čudovať, že v istom čase zmizli a v potoku sa objavilo množstvo malých žabičiek. Brúzganie v bahne žabinca bol náš  prvý bahenný kúpeľ.

     Naša vynaliezavosť nemala medze keď išlo o to ako vyplniť čas prázdnin. Podstatnú časť z nich sme trávili pri potoku. V úseku od starého mostu po most oproti ovčínu a kus povyše sme poznali naspamäť meter po metri a veľa miest malo svoje potočné názvy. Napríklad Pri slivkách, Pri kolíkoch, Pri kruhu . Na kúpanie sme používali výhradne  miesto Pri ihrisku. Bola to časť za novým futbalovým ihriskom na Gáborovej lúke. Tu,  na ihrisku sa pásli kŕdle husí, ktoré ho pekne na nízko strihali , čomu sa nevyhol ani breh potoka kam sa chodili napájať a spestrovať svoj jedálníček lovom malých rýb. Pre posledné  sme ich nenávideli a snažili sa ich udržať len pod ihriskom, aby nám pri love rýb nekazili revír. O nejakých rybárskych lístkoch sme nič netušili. Husi svoju pažravosť odčinili údržbou potočného brehu. Ten bol pod ihriskom čistý s jemnou nízkou trávou, čo ocenili naše zadky vo vetkých trenírkach, ktoré boli našim dvojmesačným úborom.
     V potoku bolo vody ledva po kolená a tak o nejakom plávaní nebolo reči. To neznamená, že sme ho , ako sa dnes hovorí, nevedeli využiť na wellnes  zábavu. Breh potoka pri ihrisku  nebol len trávnatý, ale v týchto miestach aj vysoký zo dva metre nad hladinou a so sklonom dosť dobrým na to, aby sme si tu vybudovali šmykľavku. Dvaja či traja dobrovoľníci, ktorí vliezli do potoka z jeho dna zovretými dlaňami naberali bahno, ktoré nahadzovali na breh. My viac chúlostiví na hygienu sme ho potom v páse širokom tridsať-štyridsať centimetrov rozprestierali až po vrch brehu. Takýto tobogán ešte nebol schopný prevádzky. Aby naša snaha nevyšla hneď na zmar, museli sme ho nechať zo dva dni na slnku vysušiť, aby dráha bola odolná pri kĺzaní. Keď zaschla stačilo pár šplechnutí vodou, aby sa povrch zvlhčil a potom sme ju už využili až kým nám červené trenírky nezačali zelenať. To bol signál ukončiť radovánky, lebo zelená farba na trenírkach neveštila doma nič dobrého. Tatramatky ešte neboli.

Teta Ida s bratrancom Ivanom po kúpaní v Štiavničke v Hontianskych Tesároch

     Moja mama pochádzala zo Santovky, po našom Santov, a tak sme so sestrou mali výhodu v tom, že na Santov sme chodili aj z rodinných dôvodov na návštevy nášho starkýho , tety Mani a Jožko báčiho. Maďarovce  delil od Santova len potok Búr, ktorý pomedzi ne pretekal. K dobrým obyčajom patrila aj nedeľná prechádzka popri vode (žriedla santovskej minerálky) do Maďarovského kúpeľa.
     V 50. rokoch Maďarovské kúpele dožívali svoje lepšie roky z prvotného rozvoje ešte z 80. rokov devätnásteho storočia. Vonkajší bazén bol malý a bez vody, lebo prirodzené vývery termálnej vody sa zanášali a ledva stačili zásobovať vaňový kúpeľ. V podstate to bola stavba dnešných vaňových kúpeľov. V jej útrobách bol aj terajší krytý bazén s pre-sklenou strechou a preto sa nazýval sklený kúpeľ. Vedľa bazénu boli vaňové kúpele. V skutočnosti to boli bazénikové kúpele, lebo v nich neboli žiadne vane. Niekoľko miestností malo v podlahe zapustené bazéniky asi dva krát jeden meter. Do nich sa vchádzalo schodíkmi.
     Keď sme prešli kolonádou parku od katolíckeho kostola popri plničke vody, filagórii a kolkárni, mostíkom ponad koryto potoka Búr míňali sme mohutnú travertínovú skalu. O nej náš starký tvrdil, že tam hľadali voľakedy Maďari Atilov hrob. Dnes viem, že to je miesto s ktorým sa spájajú nálezy zo strednej doby bronzovej, ktorá podľa tohto miesta dostala pomenovanie maďarovská kultúra.
      Do kúpeľa sme kráčali miernym briežkom po travertínovom svahu do ktorého bol vytesaný žľab. V ňom prúdila do biela zakalená voda. So sestrou sme sa ju vždy snažili opáčiť. Mama nás vyplieskala po rukách, že sa nemáme zmáčať. Nechápali sme načo nás sem vlečú, keď sa v kúpeli ani vody nemáme dotknúť. To sme nevedeli čo ona, že je to voda, ktorá vytekala už z použitých kúpeľov vo vaniach povyše. Ale veď takto sa kúpalo aj v Rímskej ríši, najprv patríciovia, potom občania a po nich otroci.
       V roku 1957 nastala veľká zmena. Do dna starého bazéna bol navŕtaný nový vrt. Výsledok vŕtania bol ohromujúci. Vrtná súprava prerazila do tak silného ložiska vody, že táto ju pod tlakom vymrštila z vrtu a do výšky zo dvadsať metrov striekal gejzír termálnej vody. Správa o tom sa dostala aj k nám do starej školy Pod lipou. Stačilo  prejsť pár metrov poniže lipy a cez dolinu potoka Búr sme pozorovali až na tri kilometre viditeľný stĺp striekajúcej vody. Netrvalo dlho  a vrt bol skrotený. Najskôr bola osadená mohutná hlavica a voda  striekala už vodorovne. To stačilo, aby sa v starom bazéne už dalo kúpať. Vedľa neho bol vybudovaný nový, terajší detský bazén a čoskoro aj plavecká päťdesiatka so skokanským mostíkom. Ten v roku 1968 preslávil svojimi skokmi Alexander Dubček.
       Začiatkom šesťdesiatych rokov, keď sme sa dostávali do pubertálnych rokov sme už mali v  spojenej Santovke svoje eldorádo. Absolvovali sme tu prvý plavecký výcvik. Pravda nie kvôli plávaniu, veď to sme už metódou mnohých pokusov, rozumej ponorení,  ako tak zvládali. Vo vode boli už aj dievčatá.

Busta demandického lekára MUDr. Tomáša Kaisera v kúpeľnom parku v Dudinciach

     Popri Santovke sme mali relatívne blízko aj kúpalisko v Dudinciach. S chotárom  Hokoviec v ktorom  je časť termálnych žriediel dudinského typu máme temer spoločnú hranicu. Hokovská hora bola našim obľúbeným hríbárskym revírom. Do Dudiniec sa cestovalo obťažne. Museli sme najskôr autobusom do Tupej a tam prestúpiť na vlak. Cez Slatinu sme boli na druhej zastávke v Dudinciach. Roky rokúce tu bola rarita. Správne som povedal, že sme boli na zastávke a nie na stanici , či nedajbože na nádraží. Cestujúcich do kúpeľov Dudince tu vítala drevená búda, ktorá bola okrášlená z troch strán veľkými modrými nápismi Dudince na smaltovom štíte. Po čase ju nahradil moderný staničný trakt. Dnes, tak ako v minulosti, je opäť raritou. Kým v minulosti tu  premávali vlaky, ktoré zastavovali pri niečom čo nebolo nádražím, dnes sú Dudince mesto, ktoré má stanicu ale bez vlakového spojenia.
     Do Dudiniec sme sa ako deti dostali len zriedka. Možno zo dva razy, keď to bolo spojené s návštevou sesterníc v Hontianskych Tesároch. I tak Demandice majú s Dudincami čo to spoločné. Ak si odmyslíme, že sme sa sem chodili občas okúpať a okoštovať dudinskú prdľavku, nikto nemôže spochybniť úlohu, ktorú pri rozvoji Dudinských kúpeľov zohral demandický lekár MUDr. Tomáš Kaiser. V Demandiciach pôsobil v päťdesiatych rokoch ako obvodný lekár. Bol to náš sused, lebo náš dom bol pri budove bývalého obecného domu, obvodného notariátu a neskôr i ambulancie a bytu dr. Kaisera. Bol to môj detský lekár.V 50 . rokoch bola v Dudinciach malá liečebňa aj s lôžkovou kapacitou avšak bez stálej lekárskej služby. Doktor Kaiser sem dva razy do týždňa dochádzal a tak budoval dobré meno Dudiniec, ako kúpeľov , ktoré vracajú zdravie.

Kúpalisko v Dudinciach dnes

     Po  úspešnom hydrologickom prieskume, ktorý rovnako ako v Santovke preukázal bohaté zásoby liečivej vody sa prikročilo k rozsiahlej výstavbe liečebných pavilónov. Ich výstavbu koordinoval dr. Kaiser  a stal sa aj riaditeľom prvého z nich, liečebného domu Sitno. To ho žiaľ pre Demandice, ale pre dobro Dudiniec,  od nás odpútalo. Lekársku prax v Demandiciach ukončil v roku 1960 a odvtedy sa venoval rozvoju kúpeľníctva v Dudinciah ako hlavný kúpeľný lekár.
     A na koniec ešte jedna poznámka. Demandickí šľachtici za svoje zásluhy o kráľovstvo získali rozsiahle majetky aj mimo Demandíc. Kráľ  Žigmund Luxemburský, ktorý sa stal manželom prvej uhorskej kráľovny Márie, ktorú vychovával Ladislav Demandický, v roku 1419 potvrdil , odvolávajúc sa na verné služby jeho korune,   vlastníctvo Demandických šľachticov  okrem iného aj v Merovciach, dnešnej časti Dudiniec.

Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu:

Naše kúpele

---

From manger to wellness

The first thing a human being comes across in his/her life is a bath. In the army it was called a complete hygienic body cleaning. Our generation is the last one to have witnessed the old way of having a bath in various, mostly wooden, tanks like tubs or mangers which had been persisting through centuries. The army recruits were sent under the showers as the first thing following their arrival to the barracks. This being a completely new approach for the vast majority of them. In late 50ties the spas with separate bath tubs didn’t exist yet. In Demandice we still actually had quite an advantage because the neighbouring village of Maďarovce had a spa and Dudince were not that far away too. 

Marastoni maľoval aj v Demandiciach

     Giacomo Antonio Marastoni pochádzal z Benátok, kde sa narodil v roku 1804.Tu strávil prvých desať rokov svojej maliarskej kariéry. V tridsiatych rokoch 19. storočia sa po krátkom pôsobení v Klagenfurte a vo Viedni objavuje v Bratislave. Z tohto obdobia je aj obraz Žena sediaca pred zrkadlom, ktorý môžeme vidieť v Galérii mesta Bratislavy a tiež skupinový portrét rodiny meštana Scherza. Svojimi obrazmi, ktoré sa vyznačovali jasnými farbami a príjemným dojmom si získal veľkú obľubu. V roku 1836 sa presťahoval do Pešti, kde založil prvú výtvarnú akadémiu v Uhorsku. Najvýznamnejším maliarom, ktorého Marastoni vyučil je Karoly  Lotz. V jeho stopách išiel aj jeho syn Jozef Marastoni.

Marastoni Jakab a Marastoni Jozef: Portrét Jakaba Marastoniho

     A ako to bolo vtedy obvyklé, portrétisti cestovali po krajine , aby získali zákazníkov. Hodnotné výtvarné diela si mohli dovoliť len zámožní ľudia. Azda preto bol Jakab Marastoni, ako ho v Uhorsku nazývali, priekopníkom v šírení novej zobrazovacej techniky - dagerotypie. Dagerotypia je najrannejšia forma fotografie. Marastoni si v Pešti otvoril prvý dagerotypický ateliér v Uhorsku už rok potom, čo bol tento vynález prezentovaný v Paríži.
      Prvé fotografovanie bolo náročné aj pre fotené osoby. Expozícia trvala 4-5 minút o objekt sa nesmel pohnúť, aby obraz bol ostrý. Zákazníci boli preto doslova pripútavaný na špeciálne stoličky. Nečudo, že výrazy tvárí a celkové dojmy z obrazov boli kŕčovité. Mnohé významné osobnosti odmietali takéto pózovanie. Známe je odmietanie Šándora Petofiho (Petrovicsa), ktorého nikto nevedel prinútiť na takúto úlohu. Podarilo sa to iba raz jeho priateľovi Gáborovi Egressymu. Je to dokonca jediná hodnoverná podobizeň tohto geniálneho básnika s nesporným slovenskými pôvodom, pochádzajúcim z evanielickej rodiny.Preto sa jeden čas stretol na školských štúdiách s Andrejom Sládkovičom  v  evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici. Napriek dobovým  karikatúram a zosmiešňovaniu dagerotypia prerazila cestu masovej fotografii. Krátko po Marastoniho ateliéry sa v Budíne a Pešti objavilo dvadsať dielní a cena jedného záberu klesla z 10 na dva forinty.

Portrét Sándora Petőfiho

     Marastoni chodil do Bratislavy aj  počas rokovaní Uhorského snemu. Portrétoval tu poslancov a to aj novou technikou dagerotypie. Mohol mu teda pózovať aj Ján Pacsolay, demandický zemepán a poslanec zvolený  za okres Šahy v roku 1848. Žiaľ, technika dagerotypie bola ešte veľmi nedokonalá a z tejto tvorby Marastoniho  sa nezachovala ani jediná snímka.  Marastoni sa jej venoval len krátko a naďalej bol usilovným maliarom. Patril medzi trojicu najplodnejších v krajine.

Marastoni Jakab : Spánok

     V roku 1852 sa objavuje v Honte a tak navštívil aj známe pútnické miesto v kraji Palóc - Hýbec so starovekým kostolíkom. Hýbec mal v tomto smere šťastie aj na ďalšiu významnú osobnosť verejného života tej doby. V roku 1858 sa tu zastavil známy publicista István Bácsi, ktorý na svojej litografii zachytil atmosféru Hýbeckej púte. Na obraze je budova kostola , sprievod pútnikov v úbočí od západnej strany,  domček pustovníka aj zvonička.  Celý areál pôsobí upraveným dojmom. Je vidno , že sa oň niekto staral.
     V týchto rokoch tu niekoľko desaťročí pustovníčil Jozef Bada, vyslúžilec od vojska.  S ním sa stretol aj Jakab Marastoni a tak vznikol jeho maľovaný portrét. Ištván Bácsiho portrét je litografická kresba, ktorú môžete vidieť v prílohách. Obraz od Marastoniho existuje dodnes. Žiaľ ešte som ho sám nevidel a nemám ani jeho fotografiu. Verím, že informácia od demandického pána farára Mgr. Dušana Dúbravického spred poldruha roka je pravdivá, a dielo vynikajúceho maliara realistického obdobia je v Demandiciach zachované. O tom nabudúce.

Pre ďalšie ukážky z tvorby Marastoniho kliknite na ikonu:

Marastoni maľoval aj v Demandiciach

 

---

Marastoni painting in Demandice

Giacomo Antonio Marastoni was a painter of Italian origin born in 1804 in Venice. Here he spent the first ten years of his career as a painter. In the 30ties of the 19th century, after a short stay in Klagenfurt and Vienna he appears in Bratislava for the first time. The painting “Woman sitting in front of a mirror” which can be seen in Bratislava City Gallery comes from this period. The group portrait of the Scherz family likewise. Through his paintings which were characterized by bright colours and a very pleasant overall impression Marastoni has quickly gained large popularity. In 1836 he moved to Budapest. Here he would establish the first painting academy in Ugria (Hungaria). Most famous of his students was Karoly Lotz. Marastoni’s son was also following his example.