Voľby sa málokedy dajú považovať za idilické v zmysle nadpisu. Volebné praktiky v minulosti popísali naši spisovatelia, Ján Kalinčiak a Janko Jesenský. Ich romány „Reštaurácia“, respektíve „Demokrati“, sme v škole mali ako povinné čítanie. Patrili k tým zábavnejším titulom. Pritom vo voľbách kandidátom, ale aj voličom neraz išlo o život.
Pred voľbou kandidátov Národného frontu.
V Demandiciach sa volila obecná samospráva predstavovaná richtárom a prísažníkmi, neskôr výborníkmi, ako sa jeho pomocníci nazývali. O richtároch sa hovorilo „Richtár v dedine, cisár v krajine“. Pritom to bola nevďačná funkcia, lebo vďaky sa na dedine ťažko niekdo dočkal. Veď platila aj ľudová múdrosť, že „Farár sa vyhráža peklom a richtár áreštom“. V našej dedine sme to mali ešte pestrejšie preto, že Demandice mali aj dvoch richtárov. Niekedy možno preto, že existovali Dolné Demandice a Horné Demandice. Avšak hlavne preto, že obecná správa bola takpovediac dvojkoľajná. Volil sa sedliacky richtár a panský richtár. Podmieňoval to kuriálny charakter dediny, tvorenej historicky piatimi až siedmimi kúriami, v ktorých žili zemepánske rodiny a tiež aj viaceré zemianske rodiny usídlené v obci.
V polovici 19. storočia mal najväčšie skúsenosti s obsadzovaním volených funkcií miestny zeman a advokát Ostrihomskej kapituly, Ján Paczolay, ktorý sa priženil do barónskeho rodu Majthényi. Presadil sa ako župný kandidát vo voľbách do krajinského parlamentu za obvod Šahy. Historické pramene popisujú okolnosti jeho voľby. V meruôsmom roku bol aj richtárom Demandíc. V celoštátnych voľbách sa v rámci Deákovej strany po roku 1865 stal krajinským poslancom niekoľkokrát.
Voľby v uhorských podmienkach mali mnoho špecifík. Uplácanie kandidátov i voličov, volebné machinácie a bitky neboli výnimkou, skôr pravidlom. Hlasovalo sa proklamačne, čo si vyžadovalo od kandidátov sústrediť svoj voličský elektorát, spolu sa dostaviť na miesto volieb a tam deklarovať svoju vôľu ako skupina. Tábory boli obvykle dva, za vládnu stranu a za opozíciu. Oba sa pred ťarchou realizácie volebného aktu na účet kandidáta patrične posilnili. Veď do volebnej miestnosti sa museli doslova prebiť cez protistranu. V Demandiciach bolo oproti iným obciam viac voličov, čo vyplývalo z početnosti zemianstva. Volebné právo nebolo ani zďaleka všeobecné. Obmedzovali ho viaceré cenzy, tj. podmienky viažuce sa k veku, majetnosti, pôvodu, pohlaviu, vlastníctvu domu, či plateniu daní. V celoštátnom meradle mohlo voliť nanajvýš osem percent dospelých voličov. Pri veľkosti, akú Demandice mali, to mohlo byť len okolo 70 voličov, aj s ohľadom na silné zastúpenie zemianstva.
Ženy voliť nemohli, a to ani vtedy, ak aj vyhoveli rôznym cenzom. Nanajvýš so mohli dať zastúpiť iným „človekom“, ako sa v zákone uvádzalo. Tým človekom bol len muž. Ženy u nás volili až za prvej republiky, vo voľbách v roku 1923. Aj prvorepublikové voľby mali svoje špecifiká. Násilnosti sa nevytratili ani v republikánskom štátoprávnom usporiadaní. Ruvačky medzi tábormi ľudákov, agrárnikov a socdemákov patrili ku koloritu volieb. Za prvej republiky sa vo volebnom systéme siahlo k opačnému extrému. Kým predtým voliť mohli len vyvolení, za demokracie to bola pod hrozbou pokuty povinnosť ustanovená zákonom. Voliť chodilo okolo 90 percent oprávnených voličov. Pri voľbe, ako kompenzáciu za nútenú účasť, mali voliči k dispozícii tzv. Biely lístok, ktorý vhodili do volebnej urny, ak nechceli voliť žiadnu stranu. V našich rodinných relikviách som našiel aj jeden volebný lístok z volieb v roku 1928 do zastupiteľstva okresu Krupina. Demonštruje príklad kandidátky jednej z politických strán. Z politických strán sa v obci najviac agitovalo za Republikánsku stranu, Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu, Maďarskú národnú stranu a Sociálno-demokratickú stranu.
V povojnovom období nastali ďalšie prevratné zmeny, podmienené politickým vývojom. Predovšetkým sa zriaďujú národné výbory, ako nové orgány, združujúce miestny výkon štátnej moci a štátnej správy. Demandice patrili medzi obce s prvými zriadenými národnými výbormi. Ten bol konštituovaný už 17. januára 1945 a obnovený v apríli toho roku. Pod jeho pôsobnosť patrili aj obce Maďarovce a Sazdice. Poslancov zboru v demandickom obvode vidíte na priloženej fotografii. Vo voľbách v roku 1948 sa po prvýkrát objavuje dôsledok „Víťazného februára“, v ktorom zvíťazivšie strany zostavili jednotnú kandidátku Národného frontu. Voliči mohli hlasovať len za ňu, ako celok, alebo k voľbám neprísť. Povinnosť voliť nebola, ale v priebehu rokov sa rozmohla prax, že sa agilní voliči zúčastňovali na voľbách manifestačne. Spolu, ako kedysi po kortešačke, iba že triezvi, tiahli do volebnej miestnosti, aby všetkým ukázali, svoju vôľu. Dnes nás volebné predpisy šetria pred vymývaním mozgu počas volebného aktu. Pravda, vo volebnej kampani si čo to treba v rámci televízneho vysielania vytrpieť. Ešteže máme tých kanálov toľko, že na niektorých sa z volebných sľubov tešiť nemusíme. Zodpovednosť za správu vecí verejných máme, či už volíme, alebo nevolíme.
Hasiči jednotne za kandidátku Národného frontu.
Foto: Archív obecnej galérie a autor
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára