Cibera

Cibera je slovo, ktoré drvivej väčšine Demandičanov nič nehovorí. Ešte na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov sme sa ako deti na ciberu nesmierne tešili. Na cibere sme si mohli pochutnávať len raz do roka, a aj to len tak, asi medzi druhou a treťou hodinou popoludní. Vtedy sme sa vracali zo školy a doma na dvore sa k záverečnej časti chýlilo varenie slivkového lekváru.

Čakanie na ciberu u Bešeovcov.

     Slivky boli Boží dar, ktorý sa v demandickom chotári vyskytoval na každom kroku. Slivky rástli samé, ba samé sa aj sadili a rodili bez podpory hektolitrov chemikálií. O chorobe šarky sa nechyrovalo. Ich hlavným poslaním bolo, zabezpečiť pre hospodárov dostatok pálenky pre celoročnú konzumáciu a niečo aj na odloženie pre prípad krstín, svadby, či aj karu po pohrebe. 

     Pravda, bolo dosť ťažké, mať pod nosom strategickú zásobu na uvedené podujatia. Chlapi, pod tlakom svojich polovičiek, museli prístup k odloženej pálenke riadne sťažiť. Poniektorí ju zakopávali v záhrade a sadili k nej nejaký stromček, aby sa po rokoch dalo jej úložisko nájsť. Horšie to bolo, ak sa gazda pominul a miesto úschovy ani na smrteľnej posteli nestihol prezradiť. U nás sme mali v pivnici za domom na tento účel vybudovaný výklenok, ktorý otec musel zamurovať a omietnuť, aby sa strategická zásoba slivovice a hruškovice nenarušila nekontrolovateľným spôsobom. A veru, mama dovolila tieto zásoby nabúrať len na sestrinu svadbu a na moju svadbu. Po tretíkrát sa trezor odbúral až na ich kare. Dodnes mám ešte z tejto šarže, založenej v roku 1952, nejakú fľašku.

Oberačka u Košúthovcov.

     Slivky rástli po chotári v záhradách, a tiež mimo dediny. V Demandiciach plnili aj dôležitú geografickú funkciu, slúžiac na orientáciu v teréne. Pre nás, počas letného rybolovu na potoku Búr, boli dôležité bystrické slivky, rastúce na brehu potoka, oproti domu Viškyovcov, ktoré sme volali Bistrického slivky. Neviem prečo, ale ja som si vždy myslel, že patrili rodine Bysztriczkých, aj keď ich lúka bola o vari sto metrov nižšie, po prúde potoka.  V úžľabine, medzi Malým Čepekom a Veľkým Čepekom, boli Fekiačove slivky. Pred Studenou dolinou zas Antalove slivky. Tie naše sme volali jednoducho - pri našich slivkách. 

     Medzi záľahou odrody bystrických sliviek sa našli aj mimoriadne sladké a šťavnaté duranzie. Pri ceste na Jarmočnisko, asi sto metrov od kríža, na bývalom trojcestí, rástli vzácne belice. V záhradách rodili  najmä ringloty. Už pred ich zrením sme v plotoch nachádzali akési polo čerešne, teda aspoň čo do tvaru. Až po rokoch, keď som  začal venovať svoj voľný čas aj ovocinárstvu, som zistil, že to boli mirabelky, ktoré sme považovali za oneskorenú odrodu čerešní. Hneď po nich dozrievali drobničky. Ani oni neboli väčšie ako čerešňa, no nesmeli vyjsť navnivoč. Zohýbanie sa nad ich nespočetným počtom plôdikov patrilo k našim neskoroprázdninovým povinnostiam. Slivky sme zbierali do starého oblievaného vedra, ktoré už stratilo svoje výsadné postavenie, ako zásobáreň pitnej vody, stojac na vodárenskej lavičke v kuchyni, v časoch kedy v dedine nebolo elektriky a ani vodovodu. K drobničkám ešte počas augusta pribudli plody ringlôt, čoby hlavného záhradného ovocia. Pod ťarchou plodov sa nejeden konár zlomil, a takto sa strom aj sám obnovoval.

     Náš príspevok k rodinnému blahobytu sa prázdninami nekončil. Len čo sme sa v škole ako-tak aklimatizovali, po troch týždňoch, v tretej dekáde septembra, sa naša pomoc opäť očakávala. Do školy sme chodili aj v sobotu a nedeľa sa ešte dôsledne svätila. Na zber hlavnej slivkovej úrody nás rodičia zo školy museli vypýtať. V čase vyučovania sa nám slivky zdali hneď milšie.

Slivky „Pri ihrisku“. 

     My sme mali dva slivkové sady, ak sa to dá tak povedať, jeden na Čepeku, pri vstupe do Studenej doliny a ten druhý až na Santove. Mama prišla za nevestu do Demandíc zo Santova, a ako odškodné, dostala od starého otca do vena slivkový sad. Vari dvesto metrov dlhé slivončie bystrickej odrody  na náš nájazd bolo pripravené. Starký ho vykosil, vyhrabal a nás cezpoľných už ráno v ňom čakal s dlhočizným ožechom na obíjanie sliviek. Na akcii sa zúčastnili aj tetky a strýcovia z maminej strany. Dôležitým členom rodiny bol aj rodinný priateľ Adolf Gazdík, pochádzajúci z oravskej dedinky Hámre, ktorú zatopili vody Oravskej priehrady a v Demandiciach našiel nový domov. Adolf, ako sme ho všetci volali, bol nižšej postavy, zato vrtký a preto plnil úlohu striasača. Žiaden vibrátor na stromy sme nemali. Adolf lomcoval rukami slivkové konáre, až kým z nich nepoodlietali plody. Tie najhúževnatejšie potom zráňal ožechcom starký. My so sestrou sme v susedovej nepokosenej tráve mali za úlohu ich vyhľadať, lebo starký bol zo starej školy a ani jednu slivku nenechal vyjsť nazmar. Asi podľa neho boli neskôr po dedine cez žatvu vyvesované heslá „Ani zrno nazmar!“. Len čo sa aj moje kosti obalili akými takými svalmi, na stromy  som musel ísť aj ja. 

     Záľaha sliviek končila v drevených škopkách, uložených na vlečke od traktora, alebo niekedy aj konskej. Mama zvlášť pekné jedince vyberala do osobitného súdka, aby ich tak zachránila od potupného procesu skvasenia, ktorý po niekoľko týždňov prebiehal pod šopou. Vytriedené plody boli určené na zaváranie, sušenie a na lekvár.

     Slivkovú brigádu som nemiloval pre zber sliviek ale chvíle, ktoré nastali okolo obeda potom, ako aj starký usúdil, že už nemá do čoho tĺcť a na maminu výzvu „Apo poďte si sadnúť!“ sme sa zo sestrou hodili na trávnik vedľa bieleho, mamou vyšívaného obrusu, sťaby poľného stola. Chlapi si ponalievali po štamperlíku pálenky a mama z chrbtového koša vylovila krásne kusy husaciny, na ktorej sme mali zásluhy aj my. Získali sme ich počas prázdninového pasenia husí na strniskách. Tak báječne nám husacina nechutila ani na hostinu, ktorá bola v Demandiciach na Michala. Pravda, ani slivky ešte nepovedali posledné slovo.

U Košúthovcov.

     V pondelok, po zbere, mama na svitaní nalúpala slivky do kotla, ktorý slúžil len na tento účel. Prinesený bol od starého otca zo Santova, lebo to bola výbava mojej starej mamy, pochádzajúcej zo starobylého rodu Šipický. Kotlík už čosi zažil, lebo bol kadejako poprehýbaný od množstva úderov, ktoré mu moji predkovia uštedrili. Leskol sa ako zlaté, neveľmi drahé obrúčky, aj v nich bolo asi toľko medi, ako v kotlíku. Patina a atraktívna farba zaručovali, že z jeho obsahu vyjde večer niečo lahodné.

V škole sme ledva obsedeli, občas prehodiac spolužiakom, že dnes budeme mať ciberu. Tých dôvernejších sme na ňu aj pozvali. Naša cesta zo školy s taškami pod pazuchou, tak to bolo frajerskejšie, viedla ku kotlíku na dvore. Nakúkali sme ponad jeho okraj, či sme už neprišli o ciberu, lebo tá existovala len jednu hodinu počas dlhočizného varenia sliviek. Vriaca zmes sa miešala špeciálnou varechou. Na drevenej, vari stodvadsať centimetrovej rúčke, bola do pravého uhla osadená asi päťdesiat centimetrov dlhá doska, ktorou sa obsah kotla bez prestávky miešal. Pravda nie sám, niekto to musel robiť. V rozhodujúcich chvíľach sa toho ujala mama, ktorá v popoludňajších hodinách striehla začiatok poslednej fázy zahusťovania lekváru, keď na malom tanieriku za lyžicu naliata zmes začala javiť známky hustnutia pri poklese teploty, nastala naša chvíľa. Na svete bola cibera. Naliala nám aj za hlboký tanier a my sme sa nad tou dobrotou rozplývali, ako cibera na našich podnebiach.

Ďalší osud lekváru nás už neveľmi zaujímal. Po výdatnom zahustení a stmavnutí, bol naliaty do hlinených hrncov, previazaný celofánom a na povale čakal ako náplň do lekvárových buchiet a najčastejšie na pomazanie chleba pre nás v čase rastu. To sme už tak neobľubovali. Iba sme vzdychali za lepšou ciberou. 

Od kvetu po úrodu.

Huszár Jani báči s ožechom. 

Hodovanie v tráve pod slivkami u Anka nény a Jóži báčiho Huszára.

Ešte aj dnes sa pritrafí varenie lekváru, ako v rodine Bisztriczkých a Bónových.

Foto: Milan Ukrop a archívy rodiny Košúthovej, G. Juhásza, po Jozefovi Huszárovi, Imrichovi Beše  a Jánovi Huszárovi .