Zlaté časy sprievodov

Z povedomia Demandičanov sa vytrácajú spomienky na časy keď sa po dedine presúvali sprievody ľudí. Cirkevné sprievody na oslavu svätých a ich skutkov sa prelínali so sprievodmi svadobčanov a pohrebnými sprievodmi smerujúcimi na miestny cintorín. Ešte v polovici šesťdesiatych rokov to bola zvyčajná udalosť. Zanikajúce procesie veriacich boli nahradené fenoménom prvomájových sprievodov v okresnom meste a novými formami, ako boli lampiónové sprievody.

Najstaršia fotografia sprievodu demandických cirkevníkov, ktorú mám z rodinného archívu Kováčikovcov, zobrazuje demandických katolíkov v sprievode v rámci Katolíckych dní v roku 1935 v Šahách.

     Najdlhšiu tradíciu mali cirkevné sprievody pri rôznych príležitostiach. Okrem oslavných sprievodov na počesť cirkevných udalostí a svätcov sa konali aj sprievody demonštrujúce politickú stránku cirkví. Do polovice šesťdesiatych rokov minulého storočia sa v dedine konali len cirkevné sprievody. Najčastejšie to boli svadobné sprievody presúvajúce sa na čele s ľudovou hudbou po dedine od domu mladého zaťa k neveste, do kostola a potom na miesto svadobnej hostiny a veselice. Tieto udalosti  prežívala celá dedina. Radosť bola o to väčšia, že to boli jediné sprievody, kedy sa aj  obecenstvu, nakúkajúcemu zo dvorov ponad chatrné drevené ploty, ušlo malé občerstvenie štamperlíkom pálenky pre chlapov, alebo koláčom pre zvedavé ženy a deti.

Svadobný sprievod.

     Smutnejšie boli pohrebné sprievody. Do polovice sedemdesiatych rokov nebola v obci márnica, ako sa pred výstavbou domu smútku hovorilo miestnosti pre nebožtíkov. Zomretí ležali doma až do dňa pohrebu, ktorý sa odbavoval na dvore a zúčastnení, za neustáleho vyzváňania, v sprievode prešli dedinou na cintorín na južnom okraji obce. Po zriadení domu smútku sprievody obcou zanikli a konajú sa len na cintoríne v rámci pohrebného obradu.

Pohrebný sprievod v Pivničkách v druhej polovici 50. rokov.

     Radostnejšie boli procesie, ktoré sa konali najmä v rámci veľkonočných sviatkov a  nadväzne na ne v júni boli „Búdičky“. Pre nás šarvancov to bola udalosť, ktorú sme sledovali z garátov popri ceste. Udivovali nás najmä spolužiačky v dlhých šatách, nesúce na ohnutom lakti malé košíčky, z ktorých pred pánom farárom rozhadzovali lupene kvetov. Výborne sa na to hodili tie, ktoré sme volali „labda róža“, teda „lobdová ruža“. Sprievody s nebesami, nad pánom dekanom Štefancom a neskôr pánom farárom Csudaim, v polovici šesťdesiatych rokov zanikli. Za oficiálnu prekážku sa považovalo  obmedzovanie automobilovej premávky. O tej sa dalo ťažko hovoriť, veď najčastejšie sa po dedine presúvali traktory a tie v nedeľu spravidla stáli na družstevnom, alebo majetkárskom dvore.

Jozef Bílik na čele procesie.

     Vákuum v početnosti cirkevných sprievodov vypĺňala nová tradícia prvomájových sprievodov. Tie sa vzhľadom na ich význam a potrebu masovosti konali len v okresných mestách. Do roku 1960 sme patrili do okresu Šahy, a preto sa na sviatok práce chodilo manifestovať tam. Pravda, nechodilo sa peši, ako na cirkevné púte, ale v pohodlí jazdy na korbe nákladnej družstevnej Pragovky a neskôr autobusom.
     Prvomájový sprievod mal dobré i menej príjemné stránky. Účasť bola dobrovoľná, ale sledovaná, a tak záležalo na odolnosti žiaka alebo zamestnanca, či sa do sprievodu vybral. Najčastejšie  to vzali na seba chlapi, lebo vedeli, že okrem prechádzky v sprievode ich po ňom čakajú  1. mája mimoriadne dobre zásobené stánky s občerstvením. Manifestujúci sa schádzali na vopred určenom mieste, ktoré sa volalo zhromaždisko. Tu sa rozdali rôzne prvomájové rekvizity. Najlepšie bolo  zmocniť sa mávatka, alebo malej zástavky s ktorými bolo najmenej oštary. Horšie to bolo s nesením transparentu s názvom podniku alebo školy. Môj otec ako zamestnanec RSD, teda Roľníckeho spotrebného a zásobovacieho družstva, spomínal prax, ktorá sa náramne osvedčila. Nosičom transparentov a veľkých zástav vedúci závodu rozdal po päťdesiat korún a vec mal rýchlo vybavenú. Za tú čiastku bolo  veľa pív a poldecákov na prvomájovej veselici.

     My, ako školská mládež a neskôr ako študenti, sme takéto nevídané zaopatrenie nikdy nemali. I tak sme sa tešili na prvomájové  párky. Už čakanie na začiatok manifestačného sprievodu sme si krátili vyjedaním stánkov s párkami. Prvomájové párky bola kapitola sama o sebe. Nikdy sme lepšie párky nejedli, ako  prvého mája. Boli úplne čerstvé, z výroby predošlého dňa, a to pripomínam, že o tom čo obsahujú dnešné tzv. párky sme ani nechyrovali. Na vysokej škole sme ich už zapíjali pivom. Dievčatá mali najradšej nanuky máčané v hustej čokoláde a tiež sa ich nevedeli nabažať.

Školský majáles.

     Súčasťou májových osláv, ku ktorým okrem 1. mája patrili aj oslavy povstania pražského ľudu a dňa víťazstva, boli aj majálesy. V Demandiciach mali tradíciu predstihujúcu zmenené politické pomery a majáles sme nikdy nevnímali ako niečo povinné. Niekoľko rokov sa konali v spojení s prírodou. Na Bujdoške, povyše kameňolomu, bola pekná čistinka. Jej okraje zdobili farebné pásy krepového papiera a v scenérii lemovanej svahmi nemeckých viníc a rozoklaných pieskovcových balvanov sme sa donekonečna vynaháňali a vyschovávali. Pravda, niekedy bolo treba ukázať aj schopnosti, ktoré sme získali v škole a nejaké tie pokusy o tanec, či už nacvičené, alebo pod silou maminho buchnátu. Neskôr, ale aj predtým, sa majálesy konali na školskom dvore bývalej cirkevnej a potom maďarskej školy pri kostole  a pod lipou pred slovenskou školou.
     U nás sa cirkevná tradícia martinských svetlonosičov nerozšírila, lebo katolícke kostoly boli zasvätené sv. Michalovi a Helene Cisárovne. Z tejto tradície sme však niečo ťažili, lebo na Martina býval v Leviciach slávny Martinský jarmok. Vyhľadávanou pochúťkou na ňom boli pečené husacie štvrte, predávané ženami z rázovitých čilejkárskych dedín povyše Levíc. Jarmočníci si tak uctievali pamiatku sv. Martina, ktorý v snahe vyhnúť sa prevzatiu biskupského úradu, skryl sa v husacom chlieviku. Husi splašene gágali a vyzradili tým miesto úkrytu obľúbeného duchovného. Na túto počesť sa jedávalo husacie mäso. Nuž  Čilejkárky to výborne marketingovo využili a našli tak odbyt pre plody svojej celoročnej starostlivosti o husi.

Majáles na Bujdoške.

     Aby sme neprišli o radosť z chýbajúcich svetelných sprievodov, začiatkom 60. rokov sa začala rozvíjať tradícia lampiónových sprievodov. Tak ako kresťania premenili rímske Saturnálie na Vianoce, tak sa v tomto období premenili martinskí svetlonosiči na nosičov lampiónov. Sprievod sa konal temer na Martina, ale nie celkom. Bolo to v podvečer Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie, teda 6. novembra. Sprievod potme a so svetlami nás fascinoval tak, že sme si lampióny vyrábali aj sami. Spravidla nám vzbĺkli ešte pred pochodom, lebo sme sa ich snažili vybaviť najväčšou sviečkou, akú sme v komore našli. Idúc ulicou hore Bujdoškou sme skandovali aj rôzne heslá, ktoré predriekal súdruh učiteľ Adamovic. Po rokoch, keď už pôsobil v Pliešovciach, pri stretnutí so mnou  na toto sarkasticky spomínal. Najradšej sme vykrikovali heslo „Ten kto stojí na chodníku, nemiluje republiku!“ To prizerajúcich natoľko vyľakalo, že po pár desiatkach metrov sme prišli o obecenstvo.
     Nuž a čo po rokoch? Nebožtíkov už po dedine netreba prenášať, rovnako ako obrazy svätých či politických potentátov. Ešte aj tie svadby sa odbavia kolónou áut. Sprievody z našej kolektívnej pamäti miznú.

Pre vstup do galérie kliknite na obrázok:

Zlaté časy sprievodov

Demandické rody

Kam siahajú naše korene

Od čias vzniku prvej stálej osady na území dnešných Demandíc uplynulo už šesť tisícročí. Do údolia potoka Búr prichádzali a z neho odchádzali mnohé rody, podľa toho ako ich náš kraj dokázal uživiť, alebo ako to ovplyvnili vojnové udalosti o ktoré v tomto okolí nikdy nebola núdza. Najdrastickejšie do osídlenia Demandíc zasiahla turecká okupácia, ktorá našu dedinu vymazala z historických záznamov. No už v prvých rokoch 18. storočia ju obývajú významné rodiny. Zánik Uhorska vyvolal začiatkom minulého stročia veľký migračný pohyb v obci, podobne ako aj v prvej polovici štyrydsiatych rokov, po zmenách štátnych hraníc. Tento proces prirodzenou cestou ide ďalej. Z dediny sa vytrácajú rodiny, ktoré tu žili po desaťročia a niektoré i stáročia. Do môjho archívu sústavne pribúdajú doklady aj fotografie z ich života, a preto počínajúc týmto dielom budem predstavovať rodiny, ktoré tu žili a ich korene. Začnem od našej rodiny, veď je to prvý pokus.

Ukropovci

Meno „Ukrop“ z hľadiska svojho obsahu Slovákovi nič nehovorí. Anton Bernolák vo svojom česko, latinsko,nemecko, uhorskom slovníku z roku 1825 české slovo ukrop prekladá ako insculum aqaticum, die Wassersuppe resp. víz leves. Synonymom je „vodová poljovka“. V našej rodine sa traduje, že Ukropovci prišli na Slovensko, konkrétne do Dobrej Nivy pri Zvolene, v pobelohorskej dobe. Po porážke českých stavov na Bielej hore sa údajne zo severnej Moravy vysťahovala rodina nejakého mäsiara menom Ukrop. Na tejto legende asi niečo bude, lebo v češtine existujú slová „oukrop“, ľudovo „úkrop“, či „ukrop“. Ukrop je riedka cesnaková polievka.

     Na rozdiel od slovenčiny v ostatných slovanských jazykoch sa toto slovo vyskytuje často s rôznymi obmenami nielen formy, ale aj obsahu. V poľštine ukrop označuje horúcu vodu po zvarení. Takýto význam má v staroruštine aj slovo ukrop, či okrop. V ruštine sa používa ukrop aj v cirkevnom zmysle ako nádoba na udržiavanie teploty svätenej vody, zrejme im v ruských zimách zamŕzala a nedala sa použiť. K tomu má blízko aj ukropnik, čo je čajník. A ukrop je v ruštine a ukrajinštine  rastlina kôpor. V bulharčine je okrop prihriate víno podávané na svadbách. Slovinsky, srbochorvátsky a lužicky sa krop chápe ako horúca voda.
     Nuž, čo tak navariť si horúci ukrop. Pred rokmi moja manželka našla a doposiaľ ochránila vtipný kreslený recept na oukrop. Skúste ho uvariť. Je to úplne prírodný pokrm a nemusíte sa pritom zháňať po nejakých zvláštnych surovinách. Éčka zo sáčkových polievok môžte oželieť.

     V dávnejších dobách sa to varilo bez zemiakov a bežne sa miesto nich používa nadrobený suchý chlieb. Voda po varení zemiakov sa výborne hodí na ukrop. Zalejete ňou roztlačený cesnak, pridáte trochu masti, rasca už bola uvarená so zemiakmi. Z ničoho máte polievku na ktorú nedal dopustiť ani velikán českej poézie Jan Neruda v jednom zo starých kalendárov. Miloš Kavický na svojej webovej stránke uvádza:

Jídej oukrop s česnekem!

Jak zpozdilí jsou lidé, kteří opovrhují pochoutkami zdánlivě obyčejnými, jako jsou škubánky, kucmoch, či couračka! Marně nadávají škubánkům „ševcovské ústřice“. Zbytečně litují chudáky, kteří se musí spokojit s oukropem.
     „Byl někdy takový plácal přitom – praví Neruda – když veselá společnost pila do dvou s půlnocí plzeňské, pak až k ránu šampaňské a pak, když už společnost nemohla dál, najednou přišel kouřící, nos zdaleká sál do sebe tu zvláštní, báječně vonící vůni česnekovou, když jazyk s nevýslovnou rozkoší do pepře a husího sádla se rovnou zavalil a společnost, náhle jako poupě čerstvá, znovu pila až do večera?“
     Oukrop patří ke kuchyňské poezii české zimy.

Z Dobrej Nivy do Demandíc

 Dobrá Niva (koncom 19 storočia), odveké hniezdo Ukropovcov.

     K preskúmaniu dobronivských matričných kníh som sa ešte nedostal, ale vďaka pamiatkam v rodine starostlivo chránených sa z poznámok v koži viazaných kníh dá bezpečne dokázať, že Ukropovciv tu žili po stáročia. Evanjelický farár v Dobrej Nive, Ján Slávik, vo svojom diele „Dejiny dobronivskej evanjelickej cirkve, niektoré dávnejšie deje kráľovského výsadného mestečka Dobronivej a okolia“ uvádza v zozname richtárov Michala Ukropa, ktorý túto funkciu zastával v rokoch 1760 až 1763. Autor ho spomína aj neskôr, ako sa išiel zasadzovať za oslobodenie jeho nástupcu a mestských prísažných, ktorých na zvolenský zámok predvolali Esterházyovci, a tu ich žalárovali, lebo nesúhlasili, aby dobronivskí a saskí obyvatelia odrábali viac prác na panskom, než na aké panstvo malo nárok. Esterházyovci uvrhli do žalára aj Michala Ukropa. Prepustení boli až keď Esterházyovcom popodpisovali čo chceli. Keď som sa ja ženil na tomto zámku, berúc si manželku zo Sásy, na zámku už nebačovali, a tak som do žalára ako potomok dobronivského richtára uvrhnutý nebol, ale slobodný som z neho neodišiel.

     Ukropovský rod sa v Dobrej Nive rozrastal a delil na viaceré vetvy. Rodina môjho starého otca Jána Ukropa boli Ukropovci od Hladkov. To bol názov ich gruntu na vyšnom konci Malej strany. Ako vyplýva z rodných a krstných listov bol to grunt, kde sa do rodiny Hladkých priženil môj pra-pra starý otec Ján Ukrop, pojmúc za manželku Máriu Hladkú.

U Hladkov.
V tejto usadlosti sa narodil môj otec, starý otec a prastarý otec.

     Ukropovci boli roľníkmi. Do ich mierového života kruto zasiahla prvá svetová vojna. Veď z nášho rodu na jej bojiskách zahynuli Ján, Michal a Pavel Ukrop z Dobrej Nivy a Pavel Úkrop z Dačovho Lomu, ktorý bol z rodiny, lebo strýc Ján Ukrop, keď chodil z Kanady  na návštevy rodného kraja, nikdy neobišiel tetky Ukropové na Dačovom Lome. Starý otec Ján mal viac šťastia, ten sa vrátil z ruského zajatia.
     So svojim početným potomstvom tvoreným piatimi synmi a jednou dcérou sa začiatkom dvadsiatych rokov minulého storočia rozhodol zmeniť sídlo a presťahovať sa na dolniaky, ako nášmu kraju hovorili. Štrnásteho januára 1923 sa odhlásil s rodinou z pobytu v Dobrej Nive a stal sa obyvateľom Demandíc. Tu spolu s niekoľkými sedliakmi kúpil majetok rodiny Winkler. Ich kaštieľ sa stal prvým obydlím rodiny.

Winklerov kaštieľ začiatkom 20. storočia.  V jeho východnom krídle sa usídlil v januári 1923 Ján Ukrop s rodinou.

     V tridsiatych rokoch postavil poniže kaštieľa hospodárske budovy a neskôr aj obytnú časť. To už financoval jeho syn Ján, ktorý sa koncom dvadsiatych rokov vysťahoval za prácou s bratom Štefanom do Kanady. Žiaľ, Štefan tu vo veku 24 rokov zomrel a v Demandiciach zanechal manželku Máriu a dcérku Annu. Aj druhá svetová vojna našu rodinu poznačila. Môj otec slúžil v maďarskej armáde štyri roky, stratil tu najkrajšie roky života, ale prežil. Jeho brat Martin, ktorý patril k najzdatnejším chlapom v dedine, bol odvedený na prvej asentírke, a to nebol častý jav. Žiaľ v roku 1944 zahynul niekde na východnom fronte ako vojak.

Túto fotografiu urobil v roku 1935 strýc Ján počas prvej návštevy z Kanady.

     Aj v Demandiciach sa naša rodina živila poľnohospodárstvom. Po vojne a založení družstva otec pracoval v poľnohospodárskom nákupe až do dôchodku. V jeho stopách išiel aj Štefan Ukrop, ktorého zaučil a neskôr sa presťahoval do Hontianskych Tesár. V miestnom družstve bol strýc Juraj pokladníkom a účtovníkom a jeho syn Ján jeden čas aj predsedom družstva.
     Mladší členovia rodiny sa rozpŕchli do škôl a neskoršie si našli pracovné miesta mimo obce. Dcéra Štefana Ukropa Ľubica Nejezchlebová vyštudovala ekonómiu a v súčasnosti pôsobí v diplomatických službách. Po Prahe a Ženeve je na misii v Bruseli. Ja som vyštudoval právo a počas kariéry pôsobil ako vysokoškolský učiteľ, legislatívec na ministerstve spravodlivosti, generálny riaditeľ sekcie legislatívy a vonkajších vzťahov ministerstva vnútra i riaditeľ kancelárie podpredsedu vlády pre legislatívu. Pracovné pôsobenie ukončujem v Kancelárii prezidenta Slovenskej republiky. Môj syn Milan je špecialista na právnu lingvistiku, syn Ľuboš je programátor a pôsobí vo Viedni. Vo Viedni v oblasti bankovej sféry pracuje aj syn Ľubice Nejezchlebovej Richard. Dcéra Boženy Alfoldiovej Zdenka vyštudovala masmediálnu komunikáciu a pôsobí v Bratislave  v ústredí Slovenského červeného kríža. Vnuk Martina Ukropa Ľubomír Lorincz je už desať rokov starostom susednej Santovky.
     Z Ukropovcov už v druhom desaťročí tohto storočia v Demandiciach nikto nežije. Po deväťdesiatich rokoch našu prítomnosť tu pripomínajú len Gáfrikovci, ako nástupnícka ženská vetva dcéry Jána Ukropa - Anny. Po meči držia štafetu našej rodinnej vetvy moji synovia Milan a Ľuboš.

Vo svete

Podľa databázy priezvisk na Slovensku vytvorenej z publikácie P. Ďurča a kol. „Databáza vlastných mien a názvov lokalít na Slovensku z r. 1998“ priezvisko ÚKROP sa na Slovensku v roku 1995 nachádzalo 15×, celkový počet lokalít: 8, v lokalitách:ŽILINA, okr. ŽILINA – 4×; HÔRKY, okr. ŽILINA – 4×; BÁNOVÁ (obec ŽILINA), okr. ŽILINA – 2×; DUBOVÉ, okr. ZVOLEN – 1×; PLIEŠOVCE, okr. ZVOLEN – 1×; POVAŽSKÁ BYSTRICA, okr. POVAŽSKÁ BYSTRICA – 1×; RUŽINOV (obec BRATISLAVA), okr. BRATISLAVA – 1×; MESTO-JUH (obec KRUPINA), okr. ZVOLEN (od r. 1996 KRUPINA) – 1×.

Ján Ukrop (v strede) s rodinou pri nedeľnom pikniku. Vpavo v klobúkoch brat starého otca Štefan Ukrop s manželkou.

     Priezvisko UKROP sa na Slovensku v roku 1995 nachádzalo 54×, celkový počet lokalít: 13, v lokalitách: DOBRÁ NIVA, okr. ZVOLEN – 17×; ZVOLEN, okr. ZVOLEN – 10×; BUKOVINA (obec BZENICA), okr. ŽIAR NAD HRONOM – 4×; SNEŽNICA, okr. ČADCA (od r. 1996 KYSUCKÉ NOVÉ MESTO) – 4×; BANSKÁ BYSTRICA, okr. BANSKÁ BYSTRICA – 3×; LEVICE, okr. LEVICE – 3×; DEVÍNSKA NOVÁ VES (obec BRATISLAVA), okr. BRATISLAVA – 3×; ŽEMBEROVCE, okr. LEVICE – 2×; DEMANDICE, okr. LEVICE – 2×; HÔRKY, okr. ŽILINA – 2×; LUČENEC, okr. LUČENEC – 2×; ŽIAR NAD HRONOM, okr. ŽIAR NAD HRONOM – 1×; KMEŤOVCE (obec DRŽENICE), okr. LEVICE – 1×.
     Priezvisko UKROPOVÁ sa na Slovensku v roku 1995 nachádzalo 52×, celkový počet lokalít: 17, v lokalitách: DOBRÁ NIVA, okr. ZVOLEN – 18×; ZVOLEN, okr. ZVOLEN – 11×; ŽIAR NAD HRONOM, okr. ŽIAR NAD HRONOM – 3×; BANSKÁ BYSTRICA, okr. BANSKÁ BYSTRICA – 3×; ŽEMBEROVCE, okr. LEVICE – 2×; BUKOVINA (obec BZENICA), okr. ŽIAR NAD HRONOM – 2×; DEMANDICE, okr. LEVICE – 2×; LUČENEC, okr. LUČENEC – 2×; DUBOVÉ, okr. ZVOLEN – 1×; HÔRKY, okr. ŽILINA – 1×; HONTIANSKE TESÁRE, okr. ZVOLEN (od r. 1996 KRUPINA) – 1×; KMEŤOVCE (obec DRŽENICE), okr. LEVICE – 1×; LEVICE, okr. LEVICE – 1×; PLIEŠOVCE, okr. ZVOLEN – 1×; RYBÁRE (obec SLIAČ), okr. ZVOLEN – 1×; SNEŽNICA, okr. ČADCA (od r. 1996 KYSUCKÉ NOVÉ MESTO) – 1×; DEVÍNSKA NOVÁ VES (obec BRATISLAVA), okr. BRATISLAVA – 1×.
     Priezvisko ÚKROPOVÁ sa na Slovensku v roku 1995 nachádzalo 18×, celkový počet lokalít: 9, v lokalitách: HÔRKY, okr. ŽILINA – 6×; ŽILINA, okr. ŽILINA – 2×; DAČOV LOM, okr. VEĽKÝ KRTÍŠ – 2×; DUBOVÉ, okr. ZVOLEN – 2×; POVAŽSKÁ BYSTRICA, okr. POVAŽSKÁ BYSTRICA – 2×; BÁNOVÁ (obec ŽILINA), okr. ŽILINA – 1×; PLIEŠOVCE, okr. ZVOLEN – 1×; RUŽINOV (obec BRATISLAVA), okr. BRATISLAVA – 1×; MESTO-JUH (obec KRUPINA), okr. ZVOLEN (od r. 1996 KRUPINA) – 1×.
     V roku 1995 žilo na Slovensku v 47 lokalitách 139 nositeľov týchto priezvisk. Popri tom sa na Slovensku vyskytuje aj priezvisko UKROPEC. V roku 1995 sa nachádzalo 85× v 30 lokalitách; priezvisko UKROPCOVÁ 88x v 35 lokalitách. Priezvisko ÚKROPEC sa nachádzalo 1x v jednej lokalite.
     V Českej republike sa priezvisko Ukrop vyskytuje len 2 x a Ukropová 5 x. Zaujímavý pohľad je na webovú popularitu mena Ukrop. Stretnete sa s ním 4 960 000 krát.
     Slovensko od konca 19. storočia nedokázalo uživiť svojich obyvateľov a preto sa ich státisíce vybrali do sveta za obživou. Z Dobrej Nivy sa emigrovalo najmä do Spojených štátov Amerických a do Kanady. Môj starý otec Ján Ukrop mal bratov Juraja a Štefana. Obaja emigrovali za robotou do USA. Kým Juraj sa vrátil a ďalej žil v Dobrej Nive, Štefan v Amerike zostal a tu aj bezdetný s manželkou zomreli. Starý otec mal šesť detí a preto aj u nich vyvstala otázka, ako uživiť rodinu. Synovia Ján a Štefan v roku 1927 emigrovali do Kanady. Ján mal s manželkou Bertou, rodenou Moravská zo Santovky dcéru Bertu a Štefan s manželkou Máriou rodenou Kocmanová z Kamenného chotára dcéru Annu. Štefan v Kanade v roku 1931 zomrel. Ján sa živil prácou na farme a neskôr založil vlastný obchod s čím sa živil až do dôchodku. Najskôr pôsobil v Oschave a potom vo Windsore. Do vlasti sa už natrvalo nikdy nevrátili a tak sa rod v Kanade a v USA, kam sa Berta vydala, rozrastal už po ženskej línii. S oboma vetvami dodnes udržiavame vzťahy. Naposledy bol na Slovensku z nich pra-pra vnuk môjho starého otca Justin Fantauzzo, ktorého stará mama Anna Ukropová sa narodila v Demandiciach v roku 1930.

Strýc Ján Ukrop (vpravo) s nadšením niekoľko desaťročí organizoval krajanský život. Sám hrával divadlo a ako vidno aj na husliach.

     Ekonomicky najúspešnejšou vetvou Ukropovcov je rodina po Štefanovi a Anne Ukropovcoch, ktorí pochádzali z Dobrej Nivy. Do Ameriky vycestovali v roku 1900. Štefan a Anna boli rovesníci mojich starých rodičov. Ich rodinný vzťah som ešte nepreskúmal. Tak ako mnoho Slovákov aj oni farmárčili a pracovali aj v priemyselnom centre Pittsburg. Ich syn Joe Ukrop v máji roku 1937 otvoril svoj prvý obchod. Keď Joe Ukrop zomrel v roku 2002 v Americkom štáte Virgínia už pôsobila sieť 27 supermarketov s obchodnou značkou „UKROP´s“- Ukropovci. K poznatku o ich existencii ma priviedla jedna pracovníčka Centra pre neziskové organizácie z USA s ktorým som koncom deväťdesiatych rokov spolupracoval. Na jedno zo stretnutí mi priniesla pohárik horčice s názvom UKROP´s.

Spoločnosť  UKROP´s je známa aj svojimi verejnoprospešnými aktivitami. Sponzoruje napríklad mestský beh v Richmonde na ktorom sa zúčastňuje okolo 60 tisíc bežcov. Vybudovali a financujú stredisko mládežníckeho futbalu pre 600 detí a juniorov.

     Ukropovci nezabudli ani na rodnú dedinu. Viem, že v Dobrej Nive boli a svedčí o tom aj skutočnosť, že vo svojich obchodoch predávali koláčiky podľa dobronivskej receptúry s fotografiou Dobrej Nivy na etikete s názvom Good Meadow, čiže Dobrá Niva.
    S menom Ukrop sa stretneme aj v Južnej Amerike. V Argentíne existoval pred časom knižný obchod pod menom Ukrop. Avšak aj v Rusku, vzhľadom na vecný význam slova, sa s názvom Ukrop stretneme najviac. Napríklad v Petrohrade je kaviareň Ukrop a existuje aj ruská nadácia Ukrop.
    Nuž Ukropovcov vo svete veľa nie je, ale sa v ňom nestratili.

Pre vstup do galérie kliknite na obrázok:

Demandické rody Ukropovci

Smutná správa

Správa o smrti človeka, ktorého sme poznali, nás vždy zaskočí. Je to pravda? Je to možné? Nuž je. Dnes po krátkom relaxe som otvoril počítač a hneď ma ohromila informácia, že náš krajan a spolužiak zo šahanského gymnázia, spisovateľ a diplomat Ladislav Ballek  podľa vyjadrenia rodiny už nie je medzi nami.

Príhovor Ladislava Balleka počas osláv storočnice Gymnázia Šahy

     Bolo to len nedávno, ani nie pred polrokom, keď som sa s majstrom slovenského slova zišiel na bratislavskej stanici, aby sme spolu absolvovali cestu do nášho kraja medzi štiavnickým a borzsonským pohorím. Po celý čas mi v hlave zneli slová úvodnej vety Ballekovho románu Pomocník. Iba tie koľajnice medzi Bratislavou a Šuranmi tak rytmicky nedrncali, ako kedysi medzi Zvolenom a Šahami.
     Išli sme na oslavy storočnice našej strednej školy, ktorú sme absolvovali v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch v Šahách. Pán Ballek predniesol v sále župného domu vrúcny príhovor, v ktorom sa vyznal z lásky k svojmu rodnému kraju, do ktorého sa tak rád vracal zo Záhoria, kde trávil dni svojho odpočinku. Nuž nik z nás netušil, že toto je posledná cesta Ladislava Balleka medzi nás Honťanov. Nech je pre nás dlho živý jeho odkaz, ktorý v besede so študentami a verejnosťou vyjadril spomienkami na slušný a ohľaduplný vzťah mládeže k starším, mužov k ženám a medzi ľuďmi navzájom.
     Bol to slušný a citlivý človek. Také boli aj jeho diela a preto sa k nim vráťme. Majú nám čo povedať, aj keď Ladislav Ballek už nie je medzi nami.

Beseda so študentami gymnázia a šahanskou verejnosťou.

 

Foto: http://www.unsk.sk

Z demandickej minulosti

Vďaka Valike Bitter-Voksán som sa v posledných týždňoch dostal k tejto najstaršej fotografii demandických futbalistov. Na fotografii v strednom rade je na ľavej strane František Voksán, ktorý tragicky zahyhul v roku 1935 pri futbalovom zápase medzi FC Demandice a FC Lontov. Mal iba dvadsať rokov. Fotbalový klub bol založený v roku 1933 a preto na fotografii vidíte prvú generáciu demandických futbalistov. Kladiem si otázku „Kto ďalší je na fotografii starej demandickej gardy?“. Pomôžte mi nájsť odpoveď. Možno je tam Váš starký alebo dedko.

 

Prvé ihrisko bolo na Jarmočnisku.

 

     A tu je ešte jedna hádanka. Na sánkach v strede je všadebolka Bežika Mikulajszová. Viete kde sa to v dedine sánkovali? Dlho som špekuloval ale prišiel som nato. Skúste to tiež.

 

Z archívu Gábora Juhásza.

 

„Hodnoty predkov zachovajme!“

Vážení Demandičania a priatelia Demandíc!

Náš život sa v ostatnom polstoročí podstatne zmenil. Čo iné generácie prežívali pri pozvoľnom vývoji spoločnosti a techniky po stáročia, my sme prežili za tri až štyri dekády svojich životov. Keď som začal v roku 1955 chodiť do školy, ešte sme domáce úlohy písali pri svetle petrolejových lámp a ženy prali šatstvo v potoku Búr. Ručná práca a drina na každom kroku spájala ľudí. Pri nárazových prácach či na poli alebo stavbe domov sa nachádzali neraz desiatky Demandičanov všetkých generácií. Spoločne vytvorili náš domov - dnešné Demandice.

Sprievod pútnikov na Hýbeci v 19. storočí.

     Je škoda, ak o ne prichádzame tým, že sa kde čo vyhodí ako stará nepotrebná vec, fotka na ktorej už nepoznáme prastarých rodičov, alebo zbúrame stavbu vytvorenú rukami našich predkov. V snahe zachrániť kultúrne pamiatky sa v našom okolí zriaďujú rôzne dedinské múzeá, sedliacke domy, či aspoň historické izby. Naša obec by v tomto nemala byť bokom. Demandice sú obec so skvelou históriou vytváranou na území osídlenom od praveku, obývaná v stredoveku i v novšej dobe významnými šľachtickými rodmi a dejateľmi pôsobiacimi nielen v rámci Hontianskej stolice, ale aj na celoštátnej úrovni. Nezabudnime  ani na zaniknuté obce v našom chotári Hýbec a Jaminy.
     Sme hrdí na naše sakrálne pamiatky a dlhovekú cirkevnú históriu doloženú od roku 1317, ako aj pestrú národnostnú skladbu obce.

Rannobarokový kaštieľ Agátsovcov zo začiatku 18. storočia.

     Tristo rokov stojí v Demandiciach ranobarokový kaštieľ. Nedopusťme, aby sme boli poslednou generáciou, ktorá ho prežije. Rokom 2014 začína nové programovacie obdobie umožňujúce získanie finančných prostriedkov z európskych fondov na obnovu kultúrneho dedičstva. Usilujme sa o ich získanie. Nepremárnime možno poslednú šancu prejaviť úctu ku kulúrnemu dedičstvu po našich predkoch. Zachovajme ho  pre potomkov.

     Úprimne sa obraciam na všetkých dobrých rodákov, obyvateľov Demandíc a ich priateľov s výzvou spojiť svoje sily a možnosti s cieľom vybudovať obecné múzeum v Demandiciach. 

JUDr. Milan Ukrop, CSc.   
Iniciátor výzvy   

Demandická galéria
Návrh libreta
(Vypracoval: Milan Ukrop)

Vstupný priestor:

1. Informácie o histórii budovy, jej stavebnej charakteristike.
2. Plán expozícií.
3. O vzniku galérie a jej zameraní.

Prvá  expozícia
NAJSTARŠIE DEJINY

1. Najstaršie osídlenie.
2. Prvé doklady o existencii obcí Demandice, Hýbec a Jaminy (Godrok).
3. Demandice v stredoveku.
4. Významní rodáci a dejatelia z Demandíc ( Ibor z Demandíc a jeho synovia Štefan a Herbord, Ladislav  Demandický, Mikuláš Brighant, Juraj Johanides, Karol Baross, Juraj Palkovič, Samuel Blaskovich, Ján Paczolay a iní).
5. Zemepnské rody.
6. Cirkevné dejiny.
7. Demandice na historických mapách, kópie historických dokumentov z najstarších dejín obce, letecké a satelitné fotografie obce.
8. Vojnová história v obci a v blízkom okolí.
9. Kultúrne pamiatky podľa dostupnosti. 

Druhá expozícia
DEMANDICE V 20. STOROČÍ

1. Štátne zriadenie, štátna správa, obyvateľstvo.
2. Historické udalosti.
3. Historické dokumenty tohto obdobia.
4. Fotogaléria.

Tretia expozícia
ŽIVÁ A NEŽIVÁ PRÍRODA

1. Geologický vývoj na území Demandíc a blízkom okolí.
2. Vzorky nerastov.
3. Klimatické charakteristiky.
4. Rastlinstvo- vzorky drevín, bylín, preparované  zvieratá, hmyz.
5. Fotografická a filmová dokumentácia živej prírody v Demandiciach.

Štvrtá expozícia
OBECNÁ ŠKOLA

1. Zariadenie školskej triedy z polovice 20. storočia.
2. Učebné pomôcky používané v Demandiciach (knihy, zošity, školské práce).
3. Fotografie  školského života.
4. Galéria učiteľov.

Piata expozícia
SPOLKOVÝ ŽIVOT

1. Včelársky spolok
2. Hasičský zbor.
3. Futbalová história.
4. Divadelní ochotníci a hudobná tradícia.
5. Vinohradnícka tradícia.
6. Poľovníctvo.

 Šiesta expozícia
TEXTILNÁ VÝROBA A OBLIEKANIE

1. Inštalované tkáčske krosná vo funkčnom stave  so vzorom na tkanie kobercov, návštevníci si môžu skúsiť tkanie.
2. Nástroje používané pri spracovaní ľanu a konope (trlice, česadlá, kolovraty a pod. )
3. Zbierka textilu, oblečenia, obuvi , strojov  na šitie,  pomôcok na vyšívanie a  iných výrobkov.

Siedma expozícia
V DEMANDICKEJ KUCHYNI

     Funkčne zariadená kuchyňa s dobovým kuchynskými nástrojmi z 20. storočia, vhodná na demonštrácie varenia a pečenia podľa historických receptov.

Ôsma expozícia
Exteriér

1. Využiť historicky doloženú existenciu parku okolo Simonyiho kaštieľa, ktorý sa nachádzal v zozname uhorských okrasných záhrad, na vykonanie parkových úprav okolia kaštieľa ako jednotného komplexu s okolím kultúrneho domu, hasičskej zbrojnice, kostola a námestia.
2. Vyhotoviť a na príslušných miestach inštalovať tabule významných historických osobnosí spätých s Demandicami (Ibor z Demandíc a Štefan z Demandíc, Ladislav Demandický, Samuel Blaskovich a Judita Grasalkovich, Juraj Johanides, Imrich Palkovič,maršal M.I.Kutuzov, Ján Paczolay,Jaroslav Filip)
3. Vyhotoviť a na vhodnom mieste umiestniť miniatúry dnes už neexistujúcich kúrii (Winkler, Sánta, Berger, Jancsó) a iných budov.

 Deviata expozícia
HOSPODÁRSKE  NÁRADIE  A  STROJE

     Zbierka hospodárskych zariadení, nástrojov a strojov. Pre jej inštaláciu získať vhodnú hospodársku budovu.

Objektové umiestnenie 

V súčasnosti nevyužívaná budova kaštieľa Agátsovcov zo začiatku 18. storočia je ideálnym  objektom na umiestnenie historickej expozície o obci. Ide o najstaršiu občiansku budovu v obci a umiestnením zbierok by našla po rekonštrukcii svoje nové uplatnenie. Zároveň by slúžila aj na rozvoj osvety aktívnou propagáciou dejín obce. Klubová činnosť v jej priestoroch oživí záujmové združenia, ktoré by prevzali patronát nad zbierkami z oblasti ich pôsobenia.

Inštitucionálna forma

1. Obec Demandice ako zriaďovateľ poskytne pre svoje účelové zariadenie budovu kaštieľa, ktorú bude ako vlastník naďalej udržiavať  v prevádzkovom stave s podporou kruhu priateľov múzea, ktorý sa môže vytvoriť ako forma občianskej angažovanosti.
2. Za obsahovú náplň expozícií, ich inštaláciu a estetickú úroveň bude zodpovedať kurátor vymenovaný obcou.

Z histórie Demandíc

Demandice sa rozprestierajú pozdĺž potoka Búr v Ipeľskej pahorkatine, juhovýchodne od Levíc, na hlavnej komunikačnej trase Nové Zámky – Lučenec. Sú súčasťou okresu Levice. V  roku 2011 mala obec 1021 obyvateľov. Pôsobí tu všeobecný lekár a zubný lekár, zriadená je lekáreň, pošta, dom služieb, obchodná sieť, škôlka a základná škola; ubytovacie možnosti poskytujú tri penzióny. Spojenie s okolím zabezpečuje autobusová doprava aj cez priame spoje do Nitry, Bratislavy, Košíc a Budapešti.

Pohľad na Demandice v roku 1965.

Prečo sme Demandice

Dnešné Demandice sa rozprestierajú na mieste troch bývalých stredovekých dedín z ktorých už dve zanikli a nám po nich zostali chotáre. Proti prúdu potoka Búr sa nachádzala dedina Jaminy (Godrog) o čom existujú aj listinné dôkazy. Bola tam kde sa križuje dolina spod santovských viníc s údolím potoka. Na pieskovcovom ostrohu tu do 80. rokov stáli posledné domce Košútovho majera. Jej chotár siahal po pravom brehu Búru až po Mlynský vršok   poniže kúpeľov v Maďarovciach (Santovka). 

 Posledné domy na Jaminách v 80. rokoch minulého storočia.

      Chotár Demandíc bolo  rozšírený aj na východ keď včlenením chotára stredovekej obce Hýbec (Hebuch) nachádzajúcej sa  v úbočí  Stračianskeho potoka. Bolo to v mieste na východ od kostolíka sv. Heleny. Na takéto situovanie obce poukazujú mnohé skúsenosti sedliakov, ktorí neraz pluhmi vyorávali z pôdy opracované kamene. V obci sa traduje, že táto osada  bola spustošená za mongolského vpádu v rokoch 1241/1242.
      Treťou obcou boli a sú Demandice. Názov obce je odvodený od mena Damian. Starogrécky  znelo damianos čiže pokoriteľ-krotiteľ. V  najstaršej dobe sa vyskytuje v podobe Demien, Demyen, Demyand. V osemnástom storočí sa objavuje tvar Demenditz, Domendice. Od roku 1920 sa obec nazývala Demändice a v roku 1927 už Demandice. Podľa mien svätých bratov sa nazývali usadlosti od začiatkov uhorskej štátnosti. V tomto období boli založené asi aj Demandice, ktoré dostali meno po Damiánovi.

Z histórie Demandíc

Obec leží na území ktorého kontinuita osídlenia od neolitickej doby nebola prerušená. Prvé stopy osídlenia podľa nálezov v miestnej časti Gunárova dolina sa vzťahujú už k paleolitu. V časti Haršaš, severovýchodne od obce, boli získané nálezy datované do neskorej doby kamennej z fázy kanelovanou keramiky. V hone Čepek bol objavený najvýchodnejší rondel  lengyelskej kultúry datovanej do 4. tisícročia pred našim letopočtom nasvedčujúci existenciu lengyelského sídliska v jeho blízkosti. Za zmienku stoja aj exponáty vystavené v roku 1896 na miléniovej výstave v Budapešti. Železný vidlicový hrot šípu, železná sekerka a záušnice z Demandíc pochádzajú z kostrového pohrebiska datovaného do 10. storočia.
      V písomných prameňoch sa Demandice po prvý krát uvádzajú  v podobe Damian v roku 1291 ako rodové meno šľachticov Herborda a Štefana, synov Ibora. Na území obce  sa v minulosti nachádzali aj dediny Jaminy (Godrok) a  Hýbec (Hébecz), ktoré  zanikli. Najstaršia písomná zmienka sa týka Hýbecu uvádzaného v podobe Hebuch v listine kráľa Ladislava IV. Kumánskeho z roku 1276.

Erb rodu Blaskovich

      Demandice patria historicky do Hontianskeho komitátu ktorého centrom bol len dvadsať kilometrov východne ležiaci hrad Hont. V Demandiciach sídlili početné šľachtické rody až do dvadsiatych rokov minulého storočia. Niekoľko predstaviteľov týchto rodov pôsobilo v krajinskom sneme , v službách koruny a v rôznych župných funkciách.     Počas tureckej okupácie v 16. storočí sa obec ocitla v pásme neustálych bojov v pohraničí na okolí banských miest a zrejme po pustošivom nájazde Tatárov v roku 1599 podľa tureckých záznamov na niekoľko desaťročí zanikla. Stavovské povstania v 17. storočí tiež nič dobré pre obec nepriniesli. Začiatkom 18. storočia sa v obci opäť usadilo niekoľko zemianskych rodov, ktoré vlastnili osem kúrií, žilo tu aj 14 poddanských a 15 želiarskych rodín. Z najznámejších šľachtických rodov dominovali Blaskovichovci, Grasalkovichovci, Simoniovci, Majthényiovci, Gosztonyiovci, Paczolayovci, Beňovskovci a Palugyaiovci.

Klasitistiká kúria Benyovszkých z konca 18. storočia.
Stav v roku 1905. Do roku 1923 vo vlastníctve Jozefa Winklera.

       V diele Popis Maďarska vydaného štatistikom Andrásom Vályim v roku 1796 sa Demandice  charakterizujú ako Demanova, slovenská dedina v Hontianskej stolici, obyvatelia katolíci, dobrý chotár s dostatkom dreva na kúrenie i stavebné účely. Vinohrady v pomere k okolnostiam prvotriedne. V roku 1828 žilo v 124 domoch 718 obyvateľov zaoberajúcich sa poľnohospodárstvom, vinohradníctvom a vinárstvom. Fényes Elek vo svojom Maďarskom geografickom slovníku v roku 1851 uvádza obec ako Demendicze, slovenská hontianska obec so 720 katolíkmi a 20 evanjelikmi. V roku 1910 sa už Demandice spomínajú ako väčšinou maďarská obec so 724 obyvateľmi.

Osobnosti
 

     Prvým známym obyvateľom obce je Ibor (Ibur) z Demandíc. Jeho syn Štefan bol významným vojenským veliteľom Matúša Čáka. Štefanov syn Peter I sa v roku 1351 spomína ako advokát. Najznámejším rodákom z Demandíc je syn Petra I Ladislav  Demandický (Deméndi László) ostrihomský kanonik a kaločský prepošt, ktorý pôsobil ako dvorný chirurg u kráľa Žigmunda Luxemburského a pred tým aj Ľudovíta Veľkého. Riadil výchovu a vzdelávnie prvej uhorskej kráľovny Márie, dcéry Ľudovíta Veľkého. Bol  aj vykonávateľom poslednej vôle jej matky kráľovny   Alžbety Kotromaničovej. Pôsobil  ako biskup v Nitre a župan Nitrianskej stolice. Bol biskupom aj vo Veszpréme a vo Varadíne. Zomrel asi v marci 1382; podľa niektorých prameňov až v roku 1419. V roku 1447 Mikuláš Brigant z Demandíc   zastupoval hontiansku šľachtu na krajinskom sneme v Budíne.

      V krypte pod kostolom sv. Michala Archanjela je pochovaný miestny kňaz a člen bernolákovského hnutia Juraj Johannides (1771-1831). Medzi významných rodákov patrí aj univerzitný profesor a cirkevný historik Imrich Palkovič (1704-1759). Ako profesor kanonického práva pôsobil na viacerých univerzitách v Uhorsku. V Demandiciach sa narodil a tu aj zomrel Ján Paczolay, právnik Ostrihomskej kapituly, miestny statkár, dlhoročný poslanec krajinského snemu a demandický richtár. 28. februára 1865 sa v obci narodil Karol Baross, významný uhorský vinohradnícky odborník, publicista a poslanec.

      V Demandiciach mali svoje sídla alebo tu žili aj  hontiansky podžupani  Peter Teséri  (1467-1471), syn Ladislava Demandického, Jozef Blaskovich (1705-1765, 1742 druhý podžupan, 1759 prvý podžupan a barón Ladislav Majthényi ( 1798-1881, roku 1842 tekovský podžupan). V krypte kostola sv. Michala je pochovaná rodina hontianskeho podžupana Wolfganga  Gosztonyi.

Najstaršou svetskou stavbou je v Demandiciach ranobarokový kaštieľ postavený okolo roku  roku 1700 rodinou Akátsovcov, rodný dom Karola Barossa.

Zostavil:  Milan Ukrop s využitím podkladov PHDr. Henriety Lászlóovej „Demandice“, Vydavateľstvo CROCUS, Nové Zámky, 2002

Podrobnosti o demanických kostoloch:
 (kliknite na nasledujúce odkazy)

Kostol sv. Heleny v Demandiciach-Hýbeci

 

 

 

Kostol sv. Michala v Demandiciach

Veľké prádlo

Keď sme v druhej polovici päťdesiatych rokov vyspevovali zo školských spevníkov „Keď som na potôčku plátno polievala ...“ , neboli sme od reality ďaleko. Po stáročia používaná technológia prania sa v Demandiciach používala temer bezo zmeny. Iba drevené nádoby boli čiastočne nahradené plechovými vedrami, vajdlingmi a vaničkami. Pláchalo sa ešte v potoku.

Pranie v 40. rokoch minulého storočia. Dievčatko s knižkou je Evka Hósová.

     Drevené korytá zostrojené z hobľovaných dosiek, pre ktoré je v češtine zavedené pomenovanie necky, už dosluhovali a my sme ich, podnietení predstavami o námornej plavbe, experimentálne využívali na pokusné plavby potokom Búr. Ponor koryta pod váhou našich tiel a presakujúcej vody bol väčší ako hĺbka potoka, a preto z nás člnkári nikdy neboli. Rozsušené drevené korýtka boli v päťdesiatych rokoch vystriedané plechovými vaničkami a plechovými valchami na drhnutie prádla. Do zavedenia elektriky to bolo všetko.

Armádna výpomoc pri praní koberca na dvore u Antalovcov.

     Veľké pranie sa robilo spravidla v niektorý pondelok. Práčky ani prášky na pranie ešte nikto nepoznal. Ich predchodcami bolo doma navarené mydlo, teda sapún a už plechová valcha. Sapún sa vyrábal z domácich surovín, ktoré by sa už inak ani nedali využiť. Základom bola bravčová masť, ktorá sa zlievala z rajníc po niekoľkonásobnom použití pri vyprážaní. Dnes sa z toho robí benzín. Použiť sa dala aj slanina, ktorá sa do leta nezjedla a po zažltnutí v letných horúčavách už na konzumáciu nebola vhodná.
     Keď zásoby sapúnu z predošlej várky dochádzali, bolo treba zohnať ďalšiu dôležitú surovinu,  aby sa  dala v  domácom prostredí uskutočniť esterifikácia tuku, ako nás to neskôr učili na stredoškolskej chémii. Touto surovinou bola chemikália, ktorá sa doma bežne nepoužívala. Bol to lúh, teda hydroxid sodný. Ten sa používal pri čistení sklenených fliaš, do ktorých sa plnila kyslá voda na Santove. V závode na jej plnenie pracovalo aj niekoľko žien z Demandíc a prostredníctvom nich sa nejaké to kilo lúhu zaopatrilo. Po dlhom varení sa na povrchu nevábne rozvoniavajúcej kvapaliny vytvorila vrstva mydla ako výsledok reakcie masti a lúhu.

Valcha, na ktorej prala moja mama.

      Po vychladnutí na miernu teplotu sa táto hmota naliala do starého plechu na pečenie alebo drevenej bedničky. Po vyschnutí sa mydlo vyklopilo a rozkrájalo na kvádre a ďalej sa držalo na povale. Jeden, dva kusy sa používali na dennú potrebu - na umytie rúk od špiny, ktorá odolávala čistej vode. Najčastejšie sme po ňom siahli, keď sme sa babrali s kolomažou, ktorou sa mazali ojnice kolies na vozoch, z čoho sa odvodil aj jej názov. Smrad benzínu sme ešte dôvorne nepoznali, a tak nám exoticky voňala aj kolomaž. Jej odstraňovanie už tak exotické nebolo a to najmä vtedy, ak sme si kolomažou zababrali nejakú časť odevu. Najhoršia predstava o dôsledkoch vlastností kolomaže sa spájala s jej ocitnutím sa na našich bielych nedeľných pančuškových nohaviciach. Pocity pri buchnátoch na našom chrbte sa dosť približovali záťaži rebroviny valchy pod  rukami mamy, na ktorú sa pančušky dostali mimo poradovníka na veľké pranie.

Mária Štutikovú pri vešaní prádla.

     Na veľké pranie sa robili patričné prípravy. V kotle sa nahriala voda a nastrúhal sapún, to ak sa prádlo vyváralo, alebo ako hovorila mama, zabáralo. Samotné odstarňovanie špiny sa robilo ručne. Vo vaničke  sa o jej okraj oprela valcha, čo bol zvlnený plech v drevenom ráme. Prádlo namočené v mydlovej vode sa pritláčalo o valchu a žliabky pri pohybe prádla vytvárali v ňom striedavo tlak a podtlak. Práca to bola priam otrocká a vykonávali ju výhradne ženy. Ich námaha tým nekončila, lebo mydlo zreagované so špinou bolo potrebné z textílie odstrániť. Na to slúžilo pláchanie v čistej vode. Keďže v dedine nebola elektrika, voda zo studne sa musela ťahať ručne. V niektorých domoch už boli nad studňou namontované liatinové pumpy, ale bežnejšie sa voda ťahala zdĺhavo a namáhavo rumpálom. Horšie to bolo, ak domácnosť nemala svoju studňu. Niekedy sa to riešilo susedskou výpomocou alebo spoločnou studňou na hranici dvoch pozemkov. Tak to mali vyriešené naši horní susedia Gergelyovci a Štutikovci. Chlapi sa venovali svojej robote na hospodárstve, a preto aj starosť o vodu bola len na ženách. Nečudo, že sa snažili  prácu si čiastočne uľahčiť a to aj tým, že nemuseli ťahať a nosiť vodu na pláchanie. V zime a na jar im to uľahčil náš potok Búr, v ktorom bola voda v tomto období číra a my sme tak v nej mohli sledovať podvodný život. Pravda, v zime sme toho veľa nenapozorovali, ale aspoň sme zistili, prečo sa nám háčiky na ryby zasekávajú o niečo na dne.

Najrozšírenejší model práčky v demandických domácnostiach od konca 50. rokov. V domácnosti slúžila aj dve desaťročia.

     Vyprané prádlo mama,  po predbežnom vyžmýkaní v rukách, naskladala do chrbtového koša a pobrala sa s ním k potoku. Najvhodnejšie miesto na to bolo pri Bystrického slivkách, ktoré rástli poniže Vyškyho domu, ktorý bol prvým domom na severnom okraji dediny odkiaľ pritekal Búr. Na tomto mieste sa ešte v štyridsiatych rokoch máčali konope a v našej potočnej hantírke malo meno  "Pri kolíkoch". Na pláchanie mama i ostatné ženy používali drevený piest ktorým plieskali po namočenom prádle, aby z neho dostali poslednú nečistotu. Po tejto tortúre v ľadovej vode nasledoval presun domov kde prádlo rozvešali a vysušili. Nikdy nemalo takú vôňu ako keď v zime vymrzlo a my sme do izby nosili nohavice, ktoré sme sa pokúšali opierať o stenu.
     Ani ďalšia starosť oň nebola bez námahy. Na žehlenie sa používala drevená vaľkovačka, čo bol z tvrdého dreva vystrúhaný dlhý piest, ktorým sa pritláčalo na drevený valec omotaný hladenou textíliou. Jednu takúto vaľkovačku som po starej mame objavil na povale a dodnes zachoval. Modernejším spôsobom bolo žehlenie ťažkou liatinovou žehličkou naplnenou žeravými uhlíkmi. Pod žehličku sa musela vkladať mokrá handra, aby sa žehlený kus nepoškodil. Teplota sa udržiavala odkladaním žehličky na platňu šporáka.

Vaľkovačka a piesty na pranie mojej starej mamy.

     Nuž nečudo, že keď bola zavedená v druhej polovici päťdesiatych rokov elektrika, ženy si práčku presadili ako prvý elektrický spotrebič v domácnosti. Aj keď sa o automatizácii ešte nevedelo, elektrická práčka oslobodila  ženy od otročiny pri valchovaní a žmýkaní. Keď sa v domácnosti zaviedlo aj elektrické čerpadlo na vodu, bol to priam zázrak.
     Je pravdou, že pre ženy sa hneď našla ďalšia robota. Od začiatku šesťdesiatych rokov už temer pravidelne pracovali v družstve alebo na hospodárstve štátneho majetku.