Prvá cigareta

V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch bolo fajčenie mužov súčasťou ich životného štýlu. Cigareta v ústach alebo medzi prstami sa držala v akejkoľvek situácii, či už pracovnej alebo sviatočnej. Kúdoly dymu sa prevaľovali všade, dopravné prostriedky či pracovné porady nevnímajúc. V krčme u Melicha sa vzduch dal krájať. Jedinou výnimkou bol kostol.  O rakovine a iných neduhoch  fajčenia sa nič nevedelo. Jednoducho cigareta bola in a fajčenie pre mnohých najväčší pôžitok.

Fajka v ruke známej demandickej postavy Palika Prandorffyho. Každodenným používaním  zanechala stopy aj na jeho svetri.

      U nás doma starý otec Ján Ukrop, ani môj otec Ondrej nefajčili, a preto si ako prvého fajčiara pamätám nášho suseda báťu Gergelya. Ján Gergely bol dedko, ktorý svoj čibuk z ruky nevypustil. Patril k starej škole fajčiarov, veď už pred prvou svetovou vojnou bol dlhé roky starostom v Demandiciach. Jeho fajka bola taká dlhá, že niekedy, keď sa mu nechcelo načahovať na jej koniec, dovolil nám zo šporhelta v ich kuchyni vybrať drievko a s uhlíkom na jeho konci mu ho pridržať vo fajke, ktorú si zapaľoval usilovným bafkaním. Ktovie, kde tá jeho fajka skončila.
      S vôňou tabakového dymu som sa dôvernejšie zoznámil v domácnosti starého otca v Santovke kde  ma mama občas nechávala na pár dní. Starký bol ekologicky fajčiar. Fajčil len tabak z vlastnej produkcie narúšajúc tým štátny tabakový monopol. Medzi jeho domom a domom Tótovcov bola úzka prieluka a v nej si starký každoročne vysadil niekoľko tabakových plánt, ktoré mu zabezpečili celoročnú dávku nikotínu.
      Tabakové listy zavesené na špagáte vysúšal v pajte na záhumní. Usušený list tabaku si starostlivo poskladal a potom pomaly a dôsledne nožom krájal na tenké pásiky. Tie ponatriasal medzi prstami a naplnil nimi svoju tabatierku. Starký nefajčil fajku ale ako obuvnícky tovariš získal v Pešti noblesu aj vo fajčení.

Môj starý otec Július Tunák pri oslave svojej osemdesiatky s cigaretkou v pipasáre.

      Tabak si šúľal do cigariet. Keď si chcel jednu zapáliť, začal sa malý obrad. Z vrecka vesty alebo kabáta vybral tabatierku s papierikmi, oblizol si pravý palec ktorým vybral jeden lístok cigaretového papierika, prehol ho medzi prstami do tvaru písmena u a držiac ho medzi palcom a ďalšími dvomi prstami ľavej ruky, pravou rukou doň nasypal patričnú dávku tabakových rezancov. Okraj protiľahlej strany papierika jemne prešiel jazykom, prilepil ho o druhú stranu a cigaretka bola hotová. Starký ju fajčil z pipasára, ktorý si pravidelne čistil a klepkaním vysypal na stôl popol. Z toho mali ženy veľkú radosť.
      Chlapi počas akejkoľvek práce fajčili bez pipasára. Cigaretu držiac medzi prstami najskôr rozkúrili a potom zasunúc si ju do kútika úst z nej poťahovali až kým nedohorela. V krčme  a v obchode u Babica sa dali kúpiť aj továrenské cigaretle alebo nakrájaný tabak značky Taras Buľba o ktorom sme sa v škole učili, lebo to bol ukrajinský hrdina. Najobľúbenejšími značkami cigariet boli Detva, Bystrica, Partizán. Tabuľku obľuby viedli nesporne aj kvôli svojej cene. K fajnovejším značkám sa radili Marsky a neskôr kraľovali Sparty. Tie v tvrdom balení boli podpultovým tovarom. To znamenalo, že predavači ich predávali len svojim najvernejším kunčaftom. K mužnosti mládencov a našich otcov sme sa snažili priblížiť aj my šarvanci, pre ktorých bol život dospelých  vzdialený ale atraktívny.
      Peniaze na cigarety sme nemali a preto sme volili náhradný prístup ako počas vojny, kedy sa miesto cukru sladilo sacharínom. Vhodnou náhradou sa pre nás, fajčiarske embriá, stal borzank, správne chábrď. Rastiny chábrde vyrastali na zanedbaných plochách dvorov a záhrad. Aj v našom dvore povyše pajty bola jedna takáto plantáž. Chábrť dorastala do poldruhametrovej výšky. Naše neduživé postavy okolo desiateho roku veku dostatočne kryla pred zrakmi rodičovského dohľadu. Avšak jej dôležitou vlastnosťou bolo, že sa vzdialene podobala na tabak. Aj jej listy rastúce bližšie od zeme v čase prázdnin zasychali a pre nás poskytovali polotovar na výrobu šúľaných cigariet.
      Otec povinne odoberal stranícku tlač. To bol denník Pravda a mesačník Život strany. Oba tituly v domácnosti s úspechom nahrádzali papier na akékoľvek účely, naše fajčenie nevnímajúc. Na fajčiarsky papierik sa viac hodila Pravda, lebo bola z menej kvalitného papiera a lepšie horela, možno aj vďaka olovenej farbe ktorou bola tlačená. Naproti tomu Život strany sa viac hodil na výrobu sanitry, ktorú sme používali pri našich vojenských hrách. Ťažšie to bolo so získaním zdroja na zapaľovanie cigariet. Bežne sa používali zápalky ale o nich všade viseli plagáty, že nepatria deťom do rúk. A pravdu povediac preto sme mali z nich aj rešpekt. Ten sme však v túžbe potiahnuť si nejako prekonali. Heslo o tom, že nám zápalky do rúk nepatria sme si vykladali v úzkom zmysle slova, teda, že zapaľovačov sa to netýka. 

Bratranec Jarko Moravský s falošnou cigaretou na našom dvore.

       U nás sa nefajčilo ale v spodnom šuflíku kredenca sa medzi najrôznejším cárachom povaľoval aj jeden nádherný zapaľovač. Vypadal exoticky, tak akosi starosvetsky, ale aj moderne. Bol asi z mosadze, lebo sa leskol ako zlato. Najviac ma fascinoval tým, že po uchopení do dlane a miernym zatlačením postrannej lišty sa na jeho vrchu odklopil klobúčik a zároveň vyprsklo niekoľko iskier. Plameň nevydával lebo bol suchý. Benzín doň nikto nenalieval a po čase som nekonečným šťukaním zodral aj kamienok, ktorý tie iskry produkoval a zapaľovač upadal do zabudnutia.
      Jeho chvíľa slávy nastala počas prázdnin medzi štvrtým a piatym ročníkom, kedy nás opantala túžba po fajčení. Funkcie zapaľovača, o ktorom môj otec tvrdil, že ho doniesol v tridsiatom šiestom strýčko z Ameriky, sme bez problémov obnovili. Zdrojom benzínu bola naša Jawa na ktorej otec jazdil pri výkone svojho skladníckeho zamestnania medzi Dalmadom, Maďarovcami a Semerovcami. Niekto zo zúčastnených elévov fajčenia, najskôr Paľo Štutika, lebo jeho otec Karol báči bol tuhý fajčiar, doniesol kamienok do zapaľovača a ten vďaka tomu, že sme jeho vatovú náplň riadne presýtili benzínom sa odmeňoval mohutným plameňom. Naše prvé fajčenie sa mohlo začať.

 Demandickí fešáci v zrelom veku u fotografa Mareša v Krupine. Všetci s nevyhnutnou cigaretkou.

      Pričupený pod krytom porastu chábrde sme si natrhali kusy papiera a výdatne ich naplnili drvinou zo suchých listov. Cigarety to neboli. Veľkosťou skôr riadne cigary. Po zapálení  z jej konca vyšľahol mohutný plameň. Cigaretu sme museli rýchlo oddialiť od tváre. Na našich obočiach sa plamene cigarety prejavili. Vyzerali sme ako dnešné ženy pred ranným make upom. Štipľavý a horúci dym nás neoslovil. Vytrvalejší snaživci sa  sústredili na zber špakov okolo autobusovej zastávky a krčmy z ktorých  získavali tabak na vytúženú cigaretu.
      Vyhorené obočia a dievčenské žalobaby nás odhalili. Na začiatku školského roka sme boli súdružkou učiteľkou Badovou pokarhaní za pokusy o fajčenie. Dôraznejšie to však nebolo, lebo zo steny na nás donedávna zadumane hľadel s fajkou v ústach súdruh Stalin. Nuž v tomto nám nemal byť vzorom.   

Pre vstup do fotogalérie kliknite na ikonu:

Prvá cigareta

---

The first cigarette

In the 1950ies and 1960ies, smoking was regarded as part of lifestyle of many men. A cigarette would then be found in the mouth, or held between the fingers, on any occasion, wheter it be work or leisure. Cigarette smoke was an inseparable part of travelling by public transportation as well as work meetings. For example in the pub ’U Melicha’, one could almost slice the air, as it was so saturated with it. The only exception, perhaps, was the church. Lung cancer and other risks attached to smoking weren’t common knowledge by far. Cigarettes were simply ’in’ and smoking the greatest pleasure of many.

Keď sme spolu husi pásli

Povýšenecké „My sme spolu husi nepásli!“ v našich demandických dušiach má celkom opačný zmysel. My, ktorí sme prežili na demandických strniskách mnoho letných rán a podvečerov, na každého kto tam s nami chodil hľadíme s nostalgiou a so spomienkou na úprimné detské priateľstvo. V polovici päťdesiatych rokov bolo ešte samozrejmosťou, že do obživy rodiny sa zapájali aj malé deti, pravda primerane k veku a to tak, aby si na prácu zvykali nenásilne a nechápali ju ako trest. Jedna z prvých vážnejších prác vo veku keď už sme boli školou povinné deti bola aj prázdninová starosť o plné beďogy kŕdlika husí, ktoré sa nachádzali v každom dvore.

U susedov pásli husi Milanko a Števko Štutikovci.

      Ak sa na horniakoch pospevovalo „Ovečka, ovečka, trojaký úžitok...“ u nás na dolniakoch to platilo o husiach. V skorej jeseni keď sa v dedine na Michala odbavovali hody, po našom hostina, sa ocitli ako hlavný chod sviatočného obeda. Hostina sa konala na počesť vysviacky kostola, či na meniny jeho patróna. U nás je kostol sv. Michala a preto sme sa na poslednú septembrovú nedeľu veľmi tešili. O našich husiach sa to asi povedať nedalo. Bola to pre ne príležitosť naplniť svoje životné poslanie, teda naše žalúdky lahodným mäskom. Na naše potešenie, aj keď sme boli evanjelická rodina a Demandice evanjelický kostol nemali, hodovali sme na Michala so spoluveriacimi kresťanmi katolíkmi.
      Tomu však predchádzal pol rok života husí z ktorého tretinu strávili v našom spoločenstve. Okrem toho sme dlho po hostine, až do zimných zabíjačiek, jedli chlieb natretý ich masťou a posypaný cibuľou. Perie sa využívalo na naplnenie perín a vankúšov práve pre nás husiarikov, ktorých o dve desaťročia čakalo založenie rodiny, čo sa bez tejto výbavy nedalo.
      Predošlý hospodársky rok z kŕdľa husí prežili len dve a jeden gunár, ktorý mal zaručiť novú generáciu štebotavých husi na našom dvore. Keď husi naznášali zo tri desiatky vajec nastal čas pre staršiu hus, ktorú mama podsypala vajciami. V komore povyše domu jej na to slúžil špeciálny husací kôš, ktorý tento účel plnil len v dobe kým hus sedela na vajciach. Kôš mal priemer okolo jedného metra a po stranách výšku asi tridsať centimetrov. Vystlaný vrstvou slamy bol kráľovstvom starej husi na niekoľko týždňov. Počas nich sme sem tam zvedavo potajme nakúkali do komory, či sa už spod husi neozýva štebot našich budúcich starostí. Mama sa to nesmela dozvedieť, lebo by nás obvinila, že sme hus vyplašili a tá  zbehla z vajec a tým zničila celú znôšku. Materský pud husí bol však silnejší ako naša zvedavosť. Odbavila nás sipotom z natiahnutého krku a my sme sa rýchlo stiahli za pootvorené dvere. Myslím si, že husi nás aj tak poznali ako svojich pastierov a v tej chvíli nám dávali najavo svoju dominanciu. Veď výškový rozdiel medzi nami nebol dramatický.
      Vyliahnutiu húsat predchádzala počas sedenia na hniezde prehliadka vajec. Zo spálne sa vyniesla lampa z nočného stolíka, prikryla sa starým uterákom tak, aby na jednom mieste presvitalo svetlo cez tienidlo a mama v  lúči svetla v temnote komory presvecovala obsah vajec, zisťujúc či majú zárody. Tie so zárodom vracala do hniezda pod hus a čisté bez zárodu sa vyraďovali. Ak ich bolo veľa, mama nadávala na gunára, že nestojí za nič a že ho hodí do kŕmnika na štopanie, čo bola pre každú hus síce blahobytná, ale posledná fáza ich života.
      Po pár týždňoch sme sa dočkali. Žltučké húsatká zaštebotali v komore a na pár dní sa pre nás stali najobľúbenejšou hračkou. Stará hus nás opäť prijímala priateľsky ako by vedela, že  na obžive jej potomstva sa už podieľame aj my. Veď našou prvou povinnosťou bolo po minutí sa žihľavy rastúcej v plote dvora a záhrady, nosiť ju aj z iných miest.

Tetka 
Mária Gaucsiková na ihrisku s malými húsatami.

      Najväčšie zásoby žihľavy ako základu výživy húsat sa nachádzali v Studenej doline. Tam sme sami nechodili. Otec, alebo mama vystrojení chrbtovým košom a kosákom za našej asistencie  robili výpravy na žihľavu. My sme si na to nosili nejaké staré rukavice, lebo žihľava neveľmi chápala naše snahy obrať ju o časť vysokých stebiel, ktoré miestami pozdĺž potoka v Studenej doline presahovali našu výšku. Z týchto velikánov sme trhali len vrchnú tretinu stebiel, ktoré boli najjemnejšie. Chrbtový kôš sa naukladal poriadne vysoko nad svoj  objem. Náklad sa stiahol špagátom a nasledoval vyše kilometrový pochod cez Čepek do dediny. Žihľavu sme rozhodili na podlahu v pivnici aby nezvädla. Pokrájaná na tenké pásiky so zásypkou šrotu slúžila na kŕmenie húsat aj dva týždne. To sa opakovalo až kým sme sa nezbavili školských povinností a nezačali husi pásť.
      Rodiny pri potoku začínali sezónu skôr a vyhli sa aj podstatnej časti zberu žihľavy a neskôr pýru, ktorý ako veľmi vytrvalá zelina osídlila kukuričné polia. Miestne futbalové ihrisko na bývalej Gáborovej lúke malo okrem telovýchovného využitia aj využitie pastvinárske. Miestny futbalový klub trpel vypásanie ihriska od skorej jari aj pre to, že ho nemusel kosiť a vďaka husacincom ani hnojiť. Na služby husí si spomenuli začiatkom augusta, keď sa už tie vypásali na strniskách a pred začiatkom nového ročníka futbalovej súťaže sa musela robiť brigáda aby sa ihrisko  zbavilo dvadsať centimetrového porastu trávy.

Teta Oberfrancová  s husami medzi pol krížmi na Čepeku s kyticou nazbieraných klasov.

      Naše husiarske povinnosti začali len čo sa v chotári objavili prvé rady pol krížov obilia. My Bujdoškári sme mali pastviny na Malom Čepeku, Veľkom Čepeku, v Araňbáni, na Silimáni ba aj okolo Lenthárovho majera.
      Od polovice päťdesiatych rokov bola už v dedine zavedená elektrika a v novom kultúrnom dome sa premietali filmy. Prvý film, ktorý si pamätám bol maďarský film „Ludas Matyi“, po slovensky „Maťko husiar“. Bol to príbeh malého chudobného chlapca, ktorému zlý pán zajal jeho kŕdlik husí za čo mu potom v dospelosti vyvádzal rôzne  huncútsva ako pomstu za jeho húsky. Ludas Matyi bol náš hrdina skôr ako Jánošík. Predbehli ho iba partizáni na ktorých sme sa hrali len čo sme vedeli behať.
      Na pasenie husí sme mali vlastnú výstroj. Bola jednoduchá lebo ju tvoril len husiarsky bič. Ten si s pomocou nožíka značky Rybička vyrobil každý sám. Na koniec palice z agátu sme vyrezali drážku okolo jej obvodu a do nej uviazali tenký pásik remienka z nejakej mäkkej kože. Na jeho konci sme ešte uviazali niekoľko centimetrový motúz, aby bič plieskal. V skutočnosti to nebol bič na popoháňanie husí a už vôbec nie na ich bitie. Dobrý husiar ho mal skôr na parádu a používal ho ako dirigent na usmerňovanie mladých ešte neskúsených húseniec.

 Náš husiarsky revír.

       Husi mali jednu nepríjemnú vlastnosť a síce tú, že sa v teple nechceli pásť. Preto sme ich museli vyháňať na pašu skoro ráno a v podvečer. V júli svitá zavčasu a slnko len vykúkalo nad Bujdoškou, keď sme už boli na strniskách. Dodnes si nepamätám ako ma mama dostala z postele. Viem, že ako pastierika ma vždy vychvaľovala a preto som to zvládol. Husi ma už netrpezlivo vyčkávali a pri otvorení dvierok ich ohrady vybehli s hlasitým gagotom na dvor. Stará hus sa bez váhania vydala k hornej bráne zo dvora, ktorú som jej odchýlil. S vysoko vztýčenou hlavou cupitala popri Winklerovom kaštieli na pašu. Cestu poznala lepšie ako ja. Neviem, či sa riadila aj čuchom, ale neomylne zabočila tam, kde bolo strnisko. Húsence na drobných nôžkach sa snažili držať s ňou krok ale občas neodolali sa zastaviť aby si odštipli z nejakej zeliny na kraji cesty. Keď zistili, že za kŕdľom zaostali, ozlomkrky trepotajúc  krídelkami utekali za husou. Iba občas im to bolo treba pripomenúť šťuchnutím bičíka aby nezdržiavali.
      Ranné slnko nad Čepekom sme mali radi, lebo nám poskytovalo aj zdroj zábavy. Pobehujúc po svahu nad okrajom cesty na Maďarovce sme hrávali s našimi siahodlhými tieňmi tieňohru na ploche zaprášenej cesty. Kým boli na strnisku pol kríže obilia, museli sme sa paseniu husí venovať dôslednejšie aby si husi neodštipovali klasy z družstevnej úrody. Tú strážil družstevný hájnik, ktorým bol v tej dobe Jóži báči Gargely bývajúci  na Jatove.
      Hájnik bol vybavený právomocou naše husi zajať, ak ich pristihol  pri páchaní škody na družstevnom majetku. Okrem toho niekedy nosil na pleci aj flintu z ktorej sme mali veľký rešpekt. Medzi nami sa tradovalo, že  hájnik nosí vo vrecku náboje so slanými guľami, ktoré keď trafia do zadku príšerne štípu. Väčšinou chodil len s obyčajnou bakuľou, čo vyzeralo tiež hrozivo.
      Keď nás nejaká činnosť odpútala od vykonávania dohľadu nad pohybom husí medzi pol krížmi, do reality nás vrátilo nezabudnuteľné volanie „Jajáááj!   Jajáááj!“. Na obzore sa objavila dovtedy neviditeľná postava Jóži báčiho bežiaceho po strnisku divoko mávajúc bakuľou nad hlavou. To bol pre nás stav maximálnej mobilizácie. Nešťastníci, ktorých husi vyzobávali družstevné pol kríže sa ozlomkrky hnali ku svojmu kŕdľu aby ho na mieste strestali pre útok na socialistické spoločenské vlastníctvo. Vtedy sme neváhali použiť aj bič. Veď zajatie husí by bola nepredstaviteľná katastrofa z hľadiska dôsledkov doma a stavovská hanba husiara spojená s posmechom. Podľa pokriku  sme  Jóži báčiho inak ako Jajaj ani nevolali. Keď videl, že v našich radoch a kŕdľoch husí vyvolal účinok rovnajúci sa útoku orla skalného, po pár krokoch zastal a spokojne sledoval chod našich nápravných opatrení. Na strniskách naše husi nikdy nezajal, stačilo mu, ak nás vystrašil a pripomenul tým na čo sme tam. Husi zajal len vtedy, ak sa po chotári potulovali bez dozoru a to potom ich vlastník musel vysvetľovať na JRD.

Bežika Mikulajsová  vpravo s kamarátkou s nami už husi nepásli. Niekto ich odfotil pri Búre počas nedeľného  futbalu  ešte pri starom ihrisku. Túto peknú fotku mi dal jaj vnuk Mgr. Gábor Juhász.

      Keď na strnisko družstevníci pritiahli mašinu na mlátenie obilia, teda mláťačku, nastali pre nás ešte zaujímavejšie časy. Zo strniska zmizli pol kríže a slama z nich uložená do stohu bola pre nás obrovskou výzvou. O husi sme už neveľmi dbali. Do stohu len čo odtiahli mláťačku a elevátor sme v smere jeho pozdĺžnej osy začali vydlabávať tunel. V Demandiciach sme sa stali prvými tunelármi. Dlabanie tunelov bola chlapčenská práca. Dievčatá sa do toho veľmi nehrnuli asi pre to, že pod stohom bola tma. A ak sa na to niektorá aj odvážila, po chvíli s výskotom štvornožky trielila zo stohu, lebo v tme sme nevedeli na čo sa nám podarí siahnuť. Pre tunelárov bola hotová katastrofa, ak natrafili na hniezdo pliev, ktoré sa vyhrabávali spod mláťačky a ukladali do stohu. Prach a ostne z nich nesmierne štípali a takto chránenému stohu sme už dali pokoj.
      Ak sme si pri tunelovaní nevšímali husi, rovnako to platilo aj o nich. Vylezúc spod stohu sme neraz zistili, že po našich husiach na Čepeku niet ani chýru. Najhoršia varianta bola, že sa napásli a pod vedením starej husi sa pobrali aj bez nás domov. Mohli sa však v zaujatí pašou dostať až do Araňbáni za obzor Čepeku a bolo treba ísť pre ne. Trielili sme  po ceste vedúcej do Jarkavej aby sme zistili, či sa husi  len zabehli, alebo nám pripravili problémy doma, ak tam boli skôr. Väčšinou sme si vydýchli, lebo nažraté husi boli s nami solidárne a sediac okolo svojej mami spokojne oddychovali. Vľúdne nás privítali gagotom a stará hus zavelila k odchodu domov, čo sme s vďakou akceptovali. Neraz sa však stalo, že ich trpezlivosť prešla a my sme trielili domov, aby neboli vo dvore bez nás.

Moja teta Ida Ukropová pri štopaní husi.

      Koncom augusta strniská mizli pod pluhmi Stalincov a blížiace sa družstevné dožinky ukončili sezónu pasenia husí. Za starostlivosť o husi som dostal od mami pár korún, ktoré som na dožinkovej slávnosti minul na zmrzlinu, ktorú zo suda na sajdkáre predával zmrzlinár zo Šiach.
      Naše husi už čakala menej radostná budúcnosť. Miesto zmrzliny, ktorou sa napchávali ich pastieri, museli voľky-nevoľky v krmníku nasilu prežierať vo vode napučenú kukuricu, aby sme my mali čo jesť a čím sa prikrývať  keď raz budeme spávať ako otcovia rodín pod ťažkou perinou z ich peria.

---

Grazing the geese

The condescending phrase ‘I didn’t graze the geese with you, mister!‘ has a completely different connotation in the souls of the dwellers of Demandice. Those of us who have spent many summer mornings and eves on the forest glades, we regard everyone of our former fellows with nostalgia and memories of a genuine childhood friendship. On the brink of the 1950ies, children were commonly expected to help their parents support the family by performing various chores and tasks appropriate for their age. They would get used to working voluntarily and didn’t perceive work as punishment. One of the first ‘real tasks‘, at the age when we were already attending school ,was taking care of a flock of geese, which were kept in every yard. Our main concern was, of course, to keep their bellies full.

Ako Demandickovci advokátom kabáty kupovali

Mocný a bohatý bol rod Demandickovcov, ktorého prvým známym predstaviteľom bol Ibor z Demandíc. Na rozhraní 13. a 14. storočia sa o rast rodu a jeho bohatstva zaslúžil najviac Iborov syn magister Štefan z Demandíc. Štefan získal rozsiahle majetky účasťou vo vojenských výbojoch v službách Matúša Čáka Trenčianskeho. Po smrti trenčianskeho veľmoža sa mu nejakým spôsobom podarilo dosiahnuť zmier s panovníkom Karolom Róbertom a aj po strate časti majetkov Demandickovci ostali významným rodom v Honte. Ba čo viac, už Štefanov vnuk Ladislav sa stal dvorným chirurgom a biskupom za kráľa Ľudovíta Veľkého, syna Karola Róberta. Majetky Demandickovcov narástli do kolosálnej veľkosti. Ich majetkové práva potvrdil začiatkom 15. storočia aj cisár Žigmund Luxemburský.

Sídla Demandickovcov sa nachádzali v centre  dnešných Demandíc. Už začiatkom 14. storočia si zmluvne zamieňali pozemky na stavbu kostola, ktorý mal stáť v susedstve ich sídel.

      Historické pramene hovoria o majetku Demandickovcov ako o malom kráľovstve. Veď len majetky tesárskej vetvy mali rozlohu 1OO OOO holdov. Po dvoch storočiach prosperity rod vymrel po meči, a čo horšie do Uhorska sa tlačili turecké vojská. Tie sa podarilo zastaviť až na obrannej línii poniže banských miest, teda na našom bezprostrednom okolí. Vládu nad zemou patriacou aj Demandickovcom prevzali na poldruha storočia tureckej okupácie cudzí majitelia. Aj osud Demandíc bol v tej dobe spečatený. Zrejme obec aj so sídlami v nej usídlených zemepánov zanikla.  
      Po vytlačení Turkov z Uhorskej krajiny sa bývalí vlastníci začali hlásiť o svoje majetkové práva. Výnimkou neboli ani rody, ktoré sa ako potomkovia ženských vetiev Demandickovcov uchádzali o svoje majetky. Snahy Demandickovcov o obnovu majetkového panstva sa inštitucionalizovali krátko po obnove uhorskej správy v našom okolí. Už v  polovici 18. storočia sa Demandickovci dokázali zorganizovať a dôrazne sa hlásili ako pokrvní dedičia svojich demandických predkov o  majetky stratené počas tureckej nadvlády. V snahe o znovuzískanie majetkov časť rodu, ktorá patrila k tesárskej vetve, sa dokázala zjednotiť a bez vnútorných sporov bojovať o uznanie majetkových nárokov. Na  účel obnovy majetkových práv pravidelne zvolávali veľké rodové schôdze zahrňujúce každú osobu podieľajúcu sa na dedení majetku, ktorého korene siahali do začiatku 13. storočia. Je známe, že už predkovia Ibora z Demandíc vlastnili, na základe donácie kráľa Bélu IV z roku 1235, neďalekú rázovitú obec Lišov.

Zakladatelia rodu Demandickovcov podľa výskumu demandickej rodáčky PhDr. Henriety Lászlóovej.

      V roku 1769 Demanickovci z Tesár boli súdnym rozhodnutím potvrdení ako oprávnení vlastníci pozemkov po svojich predkoch. Toto však nie je idylický koniec boja o majetky Demandickovcov z Tesár. Po dvoch storočiach od začiatku tureckej okupácie bola aj situácia v rodine spletitá. Po potvrdení majetkového vlastníctva tu boli stovky osôb, ktorým majetok patril, ale sa nevedelo komu a koľko patrí. Na správu majetkov si najali správcov a na delenie majetku advokátov. Tí museli starostlivo zostaviť rodokmeň Demandickovcov a určiť kľúče určujúce majetkové podiely pri dedení z generácie na generáciu. Honoráre za prácu advokátov sa financovali z výnosov majetku.

Terajšia osada Patkôš /Patkós/ v katastri Hontianskych Tesár. Tu bolo sídlo Tesárskych Demandickovcov.

Po desaťročia sa rod v priebehu devätnásteho storočia množil a s pribúdajúcimi dedičmi sa neustále upravoval rodokmeň, dedičná postupnosť a pribúdali náklady na služby právnikov. Každý hrniec má svoje dno. Keď v decembri 1889 advokáti Demandickovcov z Tesár  zistili, že výnos z majetku už v budúcom roku nepokryje ich honoráre, zvolali na 29. decembra 1889 poslednú veľkú schôdzu dedičov rodu Demandickovcov z Tesár.
      Na nikoho nečakalo oslnivé dedičstvo. Z mnohomiliónového majetku po pol tisícročí ostala zanedbateľná čiastka. Pohltili ho náklady na odmeny správcom a právne služby. Na pamätnej schôdzi rodinou najatý advokát Béla Bernáth  oznámil, že hodnota majetku klesla na 38 000 forintov. Z toho žiadal aby schôdza uznala jeho nárok na odmenu za ním poskytnuté právne služby v sume 6 000 forintov a 1O OOO forintov za aktualizáciu rodokmeňa. Tak sa aj stalo. Po 121 ročnom delení majetku sa malo medzi tisícky dedičov rozdeliť 22 000 forintov. Na deti grófov, či  barónov sa malo ujsť po desať až pätnásť filierov a preto sa k deleniu tejto čiastky ani neprikročilo.
      Siahodlhý spor a právne ťahanice mali aj pozitívnu stránku. Archívy v Budapešti uschovávajú rozsiahlu dokumentáciu o tomto prípade a to je bohatstvo našej demandickej histórie, ktoré čaká na objavenie.
      Naša suseda z Winklerovho kaštieľa, tetka Zuza Keliarová, ako sme ju v detstve dôverne volali, neraz hovorila v súvislosti s nejakou spornou vecou, že „Ja veru advokátom kabáty kupovať nebudem, aby som mala v niečom pravdu!“.
      Nuž Demandickovci z Tesár za tri storočia kúpili advokátom nejeden kabát.

---

The Demandicky house greasing attorneys‘ pockets

Powerful and affluent was the house of Demandicky with his first well-known member Ibor of Demandice. On the edge of the 13th and 14th century, his son, magistrate Stefan of Demandice secured the prosperity and growth of the house and its wealth. Stefan got hold of vast lands and property through his service during the military campaign of Matus Cak Trenciansky. Following the death of this Trencin magnate, by some weird twist of fate, he managed to negotiate peace with king Karol Robert. So, despite losing a substantial part of their fortune, Demandicky remained a significant house in the region of Hont. Moreover, Stefan’s grandson Ladislav became court surgeon and bishop of king Ludovit the Great, son of Karol Robert. The lands and property of the Demandicky house saw a further growth and prosperity. Their rights in property were confirmed by emperor Zigmund Luxemburg at the beginning of the 15th century.

Truhla bez tela

Dnes uplynulo 75 rokov od chvíle, čo na svojej fare v Ružomberku naposledy vydýchol slovenský kňaz, spisovateľ a politik Andrej Hlinka. Zo školských rokov a vedomostí sme si ho spájali so  stranou, ktorá mala jeho meno v názve. Po smrti sa stal idolom Slovenského štátu. Vrstovníci, ktorí ho poznali  hovorili, že sa v hrobe musí obracať nad tým čo sa dialo a spájalo s jeho menom. Cesty života ma priviedli k tomu, že som sa poldruha desaťročia zaoberal posmrtným osudom telesných pozostatkov Andreja Hlinku.

Andrej Hlinka bol pochovaný dva razy.
Tento záber je z premiestnenia rakvy do mauzólea.

Po rokoch zatracovania a zabudnutia sa o  Andrejovi Hlinkovi  začalo slobodne písať a hovoriť. Na pretras sa dostala aj otázka kde sú telesné pozostatky človeka, ktorý tak významne ovplyvňoval spoločenský život v medzivojnovom období. V Ružomberku sa vytvorila iniciatíva na obnovu Mauzólea Andreja Hlinku, ktoré bolo pri kostole  vybudované v rokoch 1938 až 1939.
      Vláda Slovenskej republiky v auguste 1990 rozhodla o uvoľnení päť miliónov korún na obnovu mauzólea. V tejto súvislosti predsedníctvo vlády uložilo ministrovi vnútra pátrať po telesných pozostatkoch Andreja Hlinku o ktorých sa niekoľko desaťročí nič nevedelo. Medzi moje povinnosti zástupcu riaditeľa kancelárie ministra vnútra patrilo aj určovanie zodpovednosti za plnenie úloh, ktorými bol minister poverovaný na základe rozhodnutí vlády. Ministrovi , ktorý bol v tom čase Anton Andráš som navrhol, aby úlohu plnila v tom čase Hlavná správa Verejnej bezpečnosti. Tak sa aj stalo.

Mauzóleum Andreja Hlinku, ako som ho zachytil počas jednej z návštev.

V rámci kontroly plnenia úloh sme boli informovaní, že príslušníci obvodného oddelenia Verejnej bezpečnosti v Krupine vypočuli Ladislava Jankoviča, ktorý s nimi odmietol spolupracovať s poukazom na to, že im nedôveruje. Zároveň poskytli aj osobné charakteristiky Ladislava Jankoviča. Minister vnútra ma preto požiadal, aby som v jeho mene rokoval s touto osobou, ktorá v auguste 1990 v rámci spomienok na Andreja Hlinku v Ružomberku verejne vyhlasovala, že pozná miesto uloženia telesných pozostatkov  Andreja Hlinku. A tak sa stalo, že som začal plniť úlohu, ktorú som mal len kontrolovať.

 Otváranie  jednej z krýpt na Ondrejskom cintoríne v Bratislave.

Ladislav Jankovič bol v Krupine organistom v katolíckom kostole. Bola to svojrázna osobnosť o ktorej som netušil, že ju poznám už od detských rokov zo spomienok mojej matky, rodáčky zo susednej Santovky. Ladislav Jankovič sa celý život pohyboval v cirkevnom prostredí kde ho považovali za bohéma milujúceho dobroty života a asi aj kvôli nim nedoštudoval seminár. To mu nebránilo aby si aj počas svojich častých návštev na Santove, ako sa mu vtedy hovorilo, občas nezarečnil na pohreboch. V jednej takejto svojej „kázni“ hrmeli jeho slová „Pán Boh sídli v Ríme a Ancikrist v Moskve !“  so smiechom spomínala moja mama.

Pracovníci Kriminalistického ústavu Policajného zbor v svetle ÚV lampy zaisťujú na účely analýzy DNA biologické vzorky z truhly v Dóme sv. Martina.

Po príchode na jeho farský byt v Krupine sme sa dosť dlho oťukávali. Netušil som, že sedím oproti kazateľovi zo Santova až kým nespomenul Buzgovské lúky a miestneho učiteľa Karola Škoblu-Poljaka o ktorom som vedel, že učil moju mamu. Po zistení, že nás spája spoločné pôsobisko sa stal pán organista otvorenejší. Počas rozhovoru sa na stole objavila a vyprázdnila fľaša Bakchusa a po nej krucifix. Naň som musel pri horiacej sviečke odprisahať (to ešte nevedel, že som luterán), že čo povie nikomu okrem pána Čarnogurského nevyzradím. Pri ďalšej fľaši som si už mohol zaznamenávať jeho skalopevné legendy o presunoch tela Andreja Hlinku.
      Z Krupiny som odchádzal v dobrej nálade nielen pod vplyvom pohostinnosti pána Jankoviča ale aj v presvedčení, že splnenie úlohy bude pre ministerstvo vnútra hračka. Nuž ale nebola.

 Naše postupy boli vedecké a šetrné. Neraz sme však prišli na miesta, kde sa samozvaní pátrači objavili pred nami.

V spolupráci s technickým ústavom stavebným a kriminalistickým ústavom sme preverili na tucet cintorínov a krýpt. Všetky svedectvá a zaručené správy či len legendy skončili ako tá prvá od Ladislava Jankoviča. Niekoľko ministrov i predsedov vlád som informoval, že úloha je v štádiu plnenia a preverovania svedectiev. Napokon som v záverečnej správe navrhol ďalšie preverovanie ukončiť. Naše pátranie po pätnástich rokoch skončilo v archíve.

 Truhla Andreja Hlinku ostala aj naďalej bez jeho tela.

---

Coffin without body

Today, it’s been exactly 75 years since the moment Andrej Hlinka (Slovak priest, writer and polititian) drew his final breath. In the old times – our school years – we knew him through the political party which bore his name. After his death, he became idol of the Slovak state. His contemporaries who knew him used to say that he must have been turning in his grave because of all that dirt happening in his name. My lifepath brought me the quest of search for his bones which I dedicated more than half a decade to.

Ako Demandičanov Baťa zaobul

Moja svokra neraz spomínala, ako sa v detstve tešili na Kvetnú nedeľu, a to preto, že po nej už smeli behať bosí. Bosé detské nožičky najdlhšie odolávali snahám obuvníkov a čižmárov zaopatriť obuvou každú nohu. Obuv bola z kvalitnej  kože, a preto pri ručnom vyhotovení aj drahá. Na rastúcej detskej nohe by veľkosťou dlho nevydržala. Stála obuv sa obstarala až keď už rast nohy nehrozil, a potom spravidla čižma vydržala aj dvadsať rokov. S lacnou a tým dostupnou obuvou prišla koncom 19. storočia  firma Baťa. Na pozemku nášho rodinného domu jej môj starý otec umožnil v tridsiatych rokoch postaviť svoju predajňu a tým sa lacná obuv dostala do Demandíc.

S nedeľným pivom.

     Najbežnejšou obuvou do konca tridsiatych rokov minulého storočia boli čižmy vyrobené z kvalitnej kože, ktoré sa aj trikrát prešívali, aby dobre tesnili a držali na podošve. V domácnostiach sa preto dlho držali vyzuváky na čižmy. Bolo to také drevené čudo, ktoré si starý otec jednou nohou pristúpil a čižmu na druhej nohe zahákol pri podpätku do otvoru a nohu si z tesnej čižmy vyslobodil miernym ťahom. Jednoduchšie bolo požiadať nás o pomoc a potom bol postup opačný. My sme čižmu držali v rozkroku a starký, zatlačiac nás druhou nohou o naše pozadie,  sa vyzul. Pre nás to bola atrakcia, ale starkému hneď starká vynadala, či sa sám nevládze zohnúť.

Môj starý otec Július Tunák, obuvnícky majster.

     Čižmy  v našich krajoch ani nemajú príliš dlhú históriu. V polovici 16. storočia, keď Turci dobyli Drégeľpalánk a Šahy,  miestne obyvateľstvo ich prvý raz videlo na jazdcoch tureckej armády. Ešte počas tureckej okupácie sa stali populárne najmä medzi uhorskou šľachtou, lebo to ani vtedy nebola lacná vec. Prvý písomný záznam o obuvi v Demandiciach je z roku 1748. Pätnásteho decembra tohto roku bol vykonaný súpis hnuteľného majetku po miestnej zemianke Judite Blaskovichovej, rodenej Grasalkovich a v ňom figurujú dva páry čižiem z karmazínu. Pani Judita bola matka vtedajšieho podžupana Hontianskej župy a bola mladšou sestrou kancelára Márie Terézie Antona II. Grasalkovicha. Červené čižmy, ktoré nosila boli znakom niekdajšej noblesy.
     Čižmárske cechy sa v Uhorsku rozšírili a prim v tom hralo naše okolie banských miest. Aj neskôr tu pôsobilo viacero z nich. Najmä v Leviciach a Bátovciach. Aj môj svokor a starý otec Július Tunák sa začiatkom minulého storočia vyučili za obuvníkov. Starý otec trávil tovarišské roky v Pešti, potom  počas celého života vykladal každej návšteve v ich rodine skvelé zážitky zo života v Pešti. Tie sme už poznali naspamäť. Starký po spustení nedeľnej rozhlasovej  relácie „Jó ebédhosz szól a nóta“ upadol do letargie svojich junáckych rokov medzi peštianskymi slečinkami a zážitky so špásovania s nimi zdelil aj nám. Neskôr bol rok tovarišom aj vo Viedni. K nej už toľko zážitkov nemal. Iba raz sa ma pýtal, či ešte  pri Štefanovom dóme stojí ten drevený stĺp, do ktorého každý šusterský učeň a tovariš zatĺkol klinec na pamiatku, že tam pôsobil. Aj jeho kliniec tam má byť. To by teraz mal už sto rokov.
     Prišla vojna a starký v nej strávil štyri roky, lebo ako nadšený vlastenec sa prihlásil na front dobrovoľne, presvedčený že za štyri týždne bude ako vitéz doma. Bol telefonistom, lebo bol v civile odborník, a tak pri ťahaní telefónnych liniek obišiel v zdraví ruský front, Pijavu, aj francúzky front, odkiaľ prišiel do rodných Brhloviec peši. Nikdy nezabudol zdôrazniť, že veliteľom jeho čaty bol Manderla, ten, čo potom postavil v Bratislave Manderlák. Po vojne sa oženil a gazdoval. Svoje roky strávené pri verpánku už nikdy nezúročil.
     To môj svokor, ktorý sa vyučil v neďalekých Šipiciach, bol iný pofesionál. Najskôr si zriadil dielňu v bývalom kráľovskom mestečku Dobrej Nive, lebo pochádzal z blízkej dediny Kráľová. Neskôr presťahoval svoje sídlo do Sásy, a tu s dvomi tovarišmi konkuroval firme Baťa. Jeho ženské čižmy boli vysoko hodnotené. Kým Baťa podľahol znárodneniu už v roku 1945, svokor sa držal až do päťdesiateho roku. Potom mu bol šijací stroj na obuv znárodnený a tovariši išli za žandárov. Tomu bol aj rád, lebo pracovitosťou nevynikali a svokor pri svojej miernej povahe ich k veľkej aktivite neprinútil.  Pár vecí z jeho šusterskej minulosti sa mi podarilo zachovať. Zvlášť si cením fotografiu z jeho dobronivskej dielne.

     V medzivojnovom období pôsobili v Demandiciach obuvníci Jozef Bagó a Jozef Huszár. V polovici tridsiatych rokov im začal konkurovať podnik Baťa. Firma Baťa presadzovala zásadu, že kde stojí kostol a žandárska stanica, musí stáť aj predajňa Baťa. V Demandiciach kostol stál stáročia a žandárska stanica v Bergerovom kaštieli mala tiež svoju históriu. Baťa zaradil do svojho expanzného plánu aj obsadenie Demandíc. Ak vo vyhliadnutej obci nebola vhodná budova, Baťa staval vlastný typ predajne. Celkom existovalo osem typov, od veľkých palácov obuvi, aké poznáme napríklad v Bratislave pri Michalskej veži, až po najmenšie dedinské typy. Najlepšie umiestnenie predajne videli Baťovi obchodníci v strede dediny a preto oslovili starého otca, aby predal pod predajňu časť pozemku, na ktorom stála vtedy len hospodárska časť nášho domu. Naši ešte bývali vo Winklerovom kaštieli.
      Koncom tridsiatych rokov sa teda aj Demandice zaradili medzi obce po celom svete v ktorých mal Baťa 2500 predajní. Ako všetky veci, aj stavba predajní bola u Baťu detailne naplánovaná. Z otcových spomienok viem, že stavba sa zrealizovala za dva týždne. Všetok materiál od piesku po zariadenie predajne bolo dopravené na dvoch vagónoch do stanice Tupá a následne do Demandíc povozmi. Baťovi murári opakovaný projekt urobili v uvedenej lehote a obchod odovzdali na využívanie.
      Baťa však demandickú predajňu dlho neužíval, lebo už v novembri 1938 sa dostala s Demandicami do Maďarského kráľovstva. Všetky takto postihnuté investície Baťa na obsadenom území spravoval cez samostatnú obchodnú a  výrobnú jednotku „Cikta“ so sídlom v Nových Zámkoch. Jej názov sa skvel na predajni obchodu do konca roku 1944. Potom sa vrátil na štít predajne nad jej výkladom opäť názov Baťa, ale ani ten dlho nevydržal. Baťu 27. októbra 1945 znárodnili a od prvého januára 1946 si aj v Demandiciach zvykali ľudia na názov „Svit“, národný podnik. Zmena tohto názvu sa v Demandiciach príliš neujala, a ak niekto išiel kupovať topánky, tak povedal, že ide k Baťovi. Obzvlášť tvrdohlavá v tom bola moja stará mama, ktorá pomenovanie Baťa rozšírila aj na zamestnancov. Po fronte prišli do demandickej predajne ako zamestnanci Mária Grossmanová a Jozef Grossman. Naša starká susedovi inak nepovedala ako Baťáš a spolu boli Baťášovci.
     Obaja prišli do Demandíc zo srdca Baťovho podnikania na Slovensku z vtedajších Baťovian a preto aj pomenovanie mojej starkej malo svoju logiku. Mimochodom Baťovany, dnešné Partizánske, mali kedysi stáť neďaleko Demandíc, totiž pri Krupine. Baťa usúdil, že vzhľadom na obuvnícku tradíciu banského okolia by tu našiel dostatok vhodných pracovných síl. Jeho zámer však zmarili miestni sedliaci, ktorí Baťovi nedovolili na svojich lúkach poniže Krupiny postaviť Baťovany. Nuž o čo prišli. Podnik Baťa za prvej republiky zamestnal temer 30 000 pracovníkov.

Mária Grossmanová pred obchodom „Obuv Cipó bolt“ v polovici 60. rokov.

     Aj Grossmanovci patrili medzi tých zamestnancov, ktorí prešli Baťovou školu práce, čo bola škola, na ktorú sa ročne na tisíc miest hlásilo okolo dvadsať tisíc záujemcov. Po fronte sa  u Baťov v našom dvore zišla priam biblická zostava. Máriu Grossmanovú obklopovali hneď traja Jozefovia. Okrem jej manžela Jožka báčiho Grossmana to bol aj Jozef Bagó a Jóži báči Huszár spomínaní medzivojnoví obuvníci. Spolu tvorili osadenstvo opravovne. Baťove obchody boli naplánované tak, že mali predajňu, opravovňu a byt obchodníka. Po čase bola predajňa malá pre obe činnosti a preto sa opravovňa presťahovala do budovy bývalého spotrebného družstva Hanza, ktorá stála v rohu farského pozemku poniže kostola. Budova mala tvar písmena L, čomu sme hovorili, že bola postavená do vinkla. V rohu tejto budovy bola dielnička spomenutých majstrov. Najmä v zime, keď sme sa chceli na chvíľu zohriať, sme vbehli do tohto podniku. Veď tam robil Milanov otec a ani ostatní šustri nás nevyhadzovali. So záujmom sme sledovali ako zručne spomedzi zubov vyberali malé drevené klinčeky, ktoré vbíjali do podrážok z hrubej kože. Pri dokončení opravy spôsobne štetcom obišli celý obvod podrážky aby ju začiernili viksom tak, ako bol  zvršok topánky.

Jóži báči Huszár na dôchodku ešte doma príštipkárčil.

     Niekedy sme sa dočkali aj najväčšej atrakcie, to keď majster potreboval niečo prišiť. Uprostred dielne stála šijacia mašina na topánky. Vypadala nebezpečne, mala dlhé rameno, aké sme potom o niekoľko rokov neskôr videli na žeriave pri stavbe novej školy. Pravda toto sa zmestilo do malej dielničky. Po roztočení remenice stroj začal zúrivo kývať ramenom, z ktorého trčala silná ihla s dratvou. Veru nikto z nás by pod tú ihlu nepchal prsty s topánkou. Veď sme aj nevedeli pochopiť, prečo si majster niektorý prst neprišil o topánku. Tiež sme sa tešili, ak nám obuvníci na počkanie opravili topánky podbitím novej plechovej podkovičky na podpätok, alebo aj na špic. Vpedu sme ju využili pri okopávaní všelijakých kameňov na ceste, lebo tá ešte nebola asfaltová. S podkovanou pätou sa zas na jar výborne robili jamky na guľkovanie. Milan Grossman mal z nás k šusterčine najbližšie veď medzi topánkami doslova vyrástol. Po skončení školy v Demandiciach pokračoval v rodinnej tradícii. V Partizánskom maturoval a celú kariéru pôsobil ako majster výroby obuvi.
      V polovici päťdesiatych rokov, keď som začal chodiť do školy, ešte sem tam niektorí chlapci machrovali a chodili bosí. Pravidlo to už nebolo. Bosé nohy na školských fotografiách svietili predtým po celé desaťročia.

Móda galošní ako ju vyfotil môj svokor Ondrej Kliment.

     V predajni bývalého Baťu desiatky rokov predávala obuv pani Grossmanová. Regály boli v obchode usporiadané podľa baťovského spôsobu. Páry obuvi jedného vzoru boli nad sebou podľa veľkosti a preto sa v číslach a vzoroch dalo rýchlo orientovať i v tom,  čo išlo najviac na odbyt. Na zásobovanie tovarom sme sa tešili, lebo vtedy pán Grossman kliešťami popreštipoval drôty, ktorými boli spevnené kartónové krabice, a na tieto drôty sme striehli, lebo boli pre nás zvlášť ceneným materiálom. Prvá móda, na ktorú si z päťdesiatych rokov pamätám, bola móda galošní. Galošne boli gumenné návleky na topánky, ktoré sa nosili temer po celý rok, lebo blata bolo v lete i v zime, dosť. Do novej školy sme si tiež obúvali galošne, lebo sme sa museli prezúvať. Z galošní sme vytiahli nohy v mäkkých papučiach a bolo po paráde.
     V suchších časoch sme sa plahočili v trampkách s gumovou podložkou a s plátnom okolo členku. Aj trampky sa stali módou na prelome 50. a 60. rokov. Do školy v nich chodili aj súdruhovia učitelia. Po nich prišiel skutočný ošiaľ z obnovy slávy čižiem. Vtedy sme im už hovorili kozačky. Pôvodne boli ženské čižmy šíté z jemnej kozľacej kože čo sme dedukovali podľa slov v jednej pesničke  o čižmičkách z kozľa. Asi preto mali aj pomenovanie kozačky. Kozačky museli mať všetky dievčatá. Za socializmu boli len z koženky v troch farbách, neskôr sa robili aj z kože a stáli na tie časy nesmierne peniaze. Ceny topánok sa v päťdesiatych rokoch pohybovali do sto korún. V tom čase sa cenová a mzdová politika realizovala tzv. celoštátnym znižovaním cien. Aj na obchode s obuvou sa skvel cez celý výklad plagát „ 3. celoštátne zníženie cien“. Na to sa všetci tešili a v novinách vychádzali tabuľky s preceneným tovarom. Dnes sa tomu hovorí „Akcia“.  Po roku 1968 sa už ceny neznižovali a ceny topánok poskočili na dvojnásobok. Úzky profil, ako sa krajšie hovorilo nedostatkovému tovaru, sa pohyboval ešte vo vyššej hladine.
     Predajňa Baťu stála v našom dvore do začiatku osemdesiatych rokov. Už v prvej štvrtine sedemdesiatych rokov bol obchod s obuvou presťahovaný do nového obchodného domu, ktorý vystavali na mieste bývalej Weisovej krčmy oproti fare. Ruch zákazníkov na priedomí nášho domu utíchol a moji rodičia odkúpili budovu do svojho vlastníctva. O desať rokov sme ju ako nepotrebnú a vyžadujúcu si generálnu opravu rozobrali. Tým zanikla polstoročná pamiatka Baťovej prítomnosti v dedine. Dnes už lacnú obuv v Demandiciach nepredáva nik. Baťovky nahradil lacný ázijský tovar, ktorý sa už ani opravovať nedá.

Pre vstup do fotogalérie kliknite na obrázok:

Ako Demandičanov Baťa zaobul

---

Baťa In Demandice

My mother in law often used to tell stories of how they always looked forward to Palm Sunday, because after this day, children could start running around barefoot. It was usually these children's bare feet that resisted the shoe and boot maker's effort to provide some shoewear for every foot the longest. Shoewear, back then, was made of good quality leather and thus it was also quite expensive, especially if hand-made. It wouldn't last very long on a child's growing foot indeed. Therefore, stable footwear for children was only purchased after their feet had stopped their growth. After that, it was quite common for a boot to last even as long as 20 years. It wasn't until the 19th century, that the company Baťa came with some cheap and thus affordable shoewear. On the land of our old house, my grandfather let them build one of their shoe stores and that's how cheap footwear found its way also to Demandice.

Perinbaba pri Búre

Kde sa vzal, tu sa vzal, pri záhrade ráno stál ..., začínajú slová detskej riekanky, ktorú nás v škôlke učila pani učiteľka Miarušová. V zime sme v našej detskej úprimnosti dúfali, že niektoré ráno, aj keď nie snehuliak v záhrade, tak jagavý sneh oslepí náš ranný zrak. Detské vzrušenie z prvého snehu nosíme v sebe dosiaľ. Aké boli zimy v údolí potoka Búr? Z detských zážitkov úžasné a niektoré roky  spojené s nečakanou odmenou v podobe uhoľných prázdnin. Ale aj bez nich sme si to v snehu na svahu Silimáňa a v koryte potoka Búr na jeho ľade užili.

 

Zima na dvore Winklerovho kaštieľa koncom dvadsiatych rokov minulého storočia. Medzi tými šarvancami je aj môj otec Ondrej Ukrop.

     Zima sa v Demandiciach nezačínala poklesom teploty ale prechodom z polí do dvorov a do tepla príbytkov. Bolo to vtedy, keď večerné ticho prestalo narušovať monotónne vrčanie pásakov, vykonávajúcich hlbokú orbu v demandickom chotári. Príchodom večera sa dedina ponorila do tmy, ktorá vládla už od piatej hodiny. Tento stáročný kolorit zimných Demandíc bol narušený prvý raz koncom roku 1957. Vtedy začalo mesačnému svitu konkurovať elektrické svetlo šíriace sa z niekoľkých smolou napustených stĺpov. Ako miestni šarvanci sme si mysleli, že tie stĺpy elektrikári natreli smolou preto, aby sme sa na ne nemohli vyštverať tak, ako sme to mali vo zvyku, na každom strome rastúcom na verejných priestranstvách obce. Zavedenie elektriky nám poskytlo aj akú- takú šancu si predĺžiť večerný pobyt mimo domu, veď príkaz „do tmy aby si bol doma“ sme si začali vykladať voľnejšie.

Na lyžiach začiatkom štyridsiatych rokov.

      Jesenné dažde poriadne podmáčali lúky okolo nášho potoka. Voda v tráve postupne chladla a strácala vzduch, a tým sa stávala ideálnou surovinou na prírodný ľad. Ten sa spravidla objavil okolo Martina, ktorý k nám málokedy prišiel na bielom koni, ale zato s teplotami, ktoré sa držali hlboko pod nulou viacero dní. Ľad na lúkach bol mimoriadne tvrdý a hladký a to až tak, že naše nebrúsené korčule fungovali len vďaka kvintom, ktorými sme si ich prišraubovali o podrážky školských topánok. Pri náklone nohy slúžili  na odpich.

Povojnová sánkovačka pri rozostavanej novej fare, ako ju vo svojom archíve uschováva Gábor Juhász. V strede je jeho stará mama B. Mikulajsová.

      Hlbšie v zime, keď zamrzla aj hladina potoka, odvážili sme sa aj na tento ľad. Pred korčuľovaním v koryte potoka Búr nás nemohlo nič odradiť. Na korčuliach sme podnikali dlhé prieskumné túry hore korytom, až k mostu pri  Jaminách.

      V starších časoch, to vtedy, keď v dedine pôsobil mäsiarsky cech, sa v koryte potoka lámal ľad, slúžiaci na chladenie mäsa v teplejších mesiacoch. Niektoré z demandických pivníc ani neboli vlastne pivnice, ale ľadovne, v ktorých sa uchoval ľad aj niekoľko mesiacov. Lámanie ľadu bola aj riziková práca. Nie preto, že by v potoku bola hlboká voda, ale preto, že práca v nej mohla spôsobiť prechladnutie a zápal pľúc. Pri absencii penicilínu to bola smrteľná nemoc. Ešte za prvej republiky sa stal prípad, keď pri lámaní ľadu na potoku jeden z členov Mikuľajsovej rodiny nešťastne spadol do vody a v dôsledku práce v mokrom oblečení nakoniec na zápal pľúc aj skonal.

Zo starých korčúľ sme si vyrobili takéto boby.

      Ľad nás ako deti vzrušoval aj pri pohľade na cencúle. Plechové žľaby na strechách domov sa masovo rozšírili až koncom päťdesiatych rokov. Dovtedy sa nad našimi hlavami vytvárali kvaple, teda ľadové cencúle. Výber býval bohatý. Na cmúľanie sme si vyberali cencúle veľkosti mrkvy a ako také sa ich aj pokúšali prehryznúť. Tým sme sa spravidla zbavili posledných mliečnych zubov.
      Sneh bol zábavou, ktorá sa nedala po iné časti roka využiť. Ak ho nebolo veľa, a ešte sa aj lepil, bol ideálny na stavanie snehuliakov. To však nebolo jeho najlepšie využitie. Na Čepeku, povyše Štutikovej záhrady, sme si na poľnej ceste stavali zo snehových balvanov hrad, ktorý slúžil na zimné bojové hry. Tu sme sa guľovali tak, že obrancovia hradu sa vyzbrojili hromadou snehových gúľ a v kryte snehového múrika čelili útoku zvyšku bojovníkov. Počas divého útoku sa zásoby gúľ rýchlo vyčerpali a po ich obnove sa úlohy vymenili.

Okrem radovánok na snehu a ľade sme sa tešili aj na niektoré typicky zimné príležitosti. To boli hlavne zabíjačky a páračky. Lúky pri potoku patrili celé päťdesiate roky kŕdľom husí, ktoré ich spásali a stravu si vylepšovali v potoku, kde nás pripravovali o dobrý úlovok rýb. Ich hlavným poslaním nebolo nás nakŕmiť chutným mäskom, ale poskytnúť perie do perín. Každá mama v lete šklbala husi a potom ešte raz, keď išli na pekáč, aby sme mali do výbavy nachystanú perinu a dva tučné vankúše, na ktorých sme aj tak nechceli spávať. Dnes sa už pod perinami z peria nespáva a ani v dedine sa nekonajú páračky. Zanikli tak, ako gagot husí pri Búre a v dedinských dvoroch.
      V zime sa chodilo na páračky  po viacero večerov. To podľa toho, koľko pomocníčok na páranie si žena zaobstarala. Samozrejme platila zásada prísnej reciprocity. A tak nielenže sa v zime musel rešpektovať harmonogram zabíjačiek, ale aj páračiek. To však nebol väčší problém, lebo sa zabíjalo výhradne v sobotu a na páračky zostali ostatné večery.
      Moja mama si volala na pomoc asi tak tucet žien. Pre nás to bola udalosť už od poludnia. Otec musel naznášať na gang kadejaké staré i dobré riečice, ktoré večer obrátené hore dnom slúžili ako kontajnery neopáraného peria. S radosťou sme pomáhali nanosiť do kuchyne každú stoličku, ktorá bola v dome a to dokonca aj tie z prednej izby, ktoré sa šanovali len na lepšie príležitosti. Po večernom zvonení sa tetky začali trúsiť do domu a to sme už so sestrou a otcom vysedávali na diváne pri stene a počúvali reči, ktoré viedli prizvané sily.
      Slovné prejavy na páračkách, to nebol rákoš žien, ktoré si prebrusovali jazyky jedna cez druhú. Na páračkách sa preberali celkom seriózne veci. Veď keby tam bolo plno chichotu, to by gazdiná perie ťažko pozbierala. Ženy hovorili postupne s primeranou vážnosťou a dôležitosťou. Tak odznievali aj faktické poznámky k predneseným príbehom. Neraz to boli síce klebety o rodinách, ktoré nepatrili do blízkosti párajúceho spoločenstva, ale pre nás to bola príležitosť nahliadnuť do života dospelých, aký sme ešte nespoznali.
      Keď sa minula zásoba peria, a na zemi pod stolom skončila aj posledná kostrnka z peria niektorej nebohej husi a kačice, nastala zázračná premena kuchyne z atmosféry zimnej búrky, v ktorej poletovali chumáčiky páperia, na príjemnú kuchyňu. Napárané perie sa zhrabalo zo stola do vriec, kostrnky zmietli do vedra a na stoloch sa objavili obrusy a na nich varené víno, ktoré mal pripraviť otec ako jedinú úlohu, na ktorú ho tam ženy potrebovali. Mama priniesla zo špajzy maľované plechové misky s napečenými pagáčmi, ktoré pred nami vždy nejako dokázala utajiť, lebo ich napiekla počas nášho núteného pobytu v školskej budove. Tu už bol čas aj na veselšiu rozpravu, ktorej terčom bol pochopiteľne otec, ako jediný chlap v dosahu tlupy susediek. Dlho to netrvalo a tetky sa rozišli. Mama každej, po miernom zdráhaní, natisla do vrecka zástere pár materákov, aby aj ich deti mali z páračiek výslušku. To sme síce sledovali s obavami, či aj na nás myslela, ale nikdy sme nasucho neobišli. Veď aj my sme ráno, keď bola mama párať inde, zhľadúvali čo na páračkách napiekla niektorá suseda.

Ovce zimovali doma. Tieto patrili Feri báčimu Hósovi.

      Z pracovných vecí nás ešte v predjarí zaujalo strihanie vlny. Takmer v každom dome si rodina vylepšovala rozpočet príjmom z predaja ovčej vlny. V dedine sa okrem stáda družstevných oviec chovali aj súkromné. Demandický chotár svojimi pyskami udržiavalo okolo osemsto oviec a niekoľko baranov. Takto získanú vlnu vykupoval môj otec v sklade, ktorý malo na tento účel zriadené Roľnícke spotrebné a zásobovacie družstvo v suteréne demandickej fary. Tu bola veľká váha na váženie velikánskych vriec vlny, ktorým otec hovoril žochy. Jeho pomocníci vykúpenú vlnu  do nich napchali a vrch zašili obrovskou ihlou. Nemusím hovoriť, že zháňanie po takýchto teplých žochoch bolo veľmi príjemné, lebo nám pri tom nehrozil úraz, ledaže hrča pri náraze o stenu.Strihanie oviec predznamenalo koniec zimy a to nám pripomenul aj potok Búr.

Rodiny, ktoré mali koryto Búru za záhradou, ho dôverne poznali. Takto zimnú povodeň nafotili Urbanovci.

      Z jeho povodia, tiahnúceho sa od svahov nad Brhlovcami, sa k nám privalila povodňová vlna, ktorá naše dočasné klziská definitívne v tejto sezóne spláchla. V dedine sa ako jedna z mála folklórnych tradícií zachoval zvyk hádzania Moreny do potoka a voda z roztopeného snehu bola na to predurčená. Vtedy bol v dedine len jeden most, pri Kolárovom dome, a z neho sa Morena hádzala do rozbúreného Búru. Predtým, než ju na moste vyzliekli do naha a zapálili jej slamené telo, bola patrične vyfintená. Spravidla to bolo v šatách niektorej z dievok, ktorá sa stihla od posledného upálenia Moreny vydať.

 Vyfintená Morena pred svojou poslednou cestou.

      Smrad spálenej moreny vystriedala vôňa dymu z lístia pri čistení záhrad a to sa už na stráňach Bujdošky zažltli kikiríče. Zimné zážitky prekryla radosť z tepla jarných dní.

Pre vstup do fotogalérie kliknite  na obrázok:

Perinbaba pri Búre

---

Perinbaba On The Banks Of Bur

'Kde sa vzal, tu sa vzal, pri záhrade ráno stál ...' - those are the first words of an old nursery rhyme, taught to us in the kindergarten by our teacher Mrs. Miarušová. In winter, we would hope that one morning, if not a snowman, then at least some glittering snow would dazzle our sight. This childish excitement of the first snow we carry inside ourselves until the present days. What were winters on the banks of Bur like? In our childhood times surely amazing - sometimes they'd even bring an unexpected reward in the form of 'coal holidays' (unexpected interrption of the school year due to lack of coal and thus insufficient heating). But even without that, we surely enjoyed these winter times full of joy and snow games on the slopes of Silimana and the icy basin of Bur.

Miesto venca spomienka

Štefan Babic 1948-2013

Po skončení povinnej školskej dochádzky sme sa z demandickej školy rozišli po svete. So Štefanom Babicom sa naše cesty ešte po dva roky nerozchádzali, to vtedy keď sme chodili v polovici 60. rokov na  šahanskú SVŠ-ku. Števo končil o rok skôr a ostal pracovať u nás v kraji v levickej textilke a ako vedúci obchodu po takmer štvrťstoročie.
     Keď som v roku 2009 začal zhromažďovať materiály o histórii našej dediny a najmä fotografie z minulého storočia, Števo bol jeden z prvých, ktorí mi dali na skopírovanie ich  rodinné pamiatky. A veru dosiaľ sú to najstaršie fotky z Demandíc zachycujúce Babicovcov a Melagovcov na úsvite minulého storočia.

     Chystal som sa napísať príbeh ich rodiny a preto ma správa z minulých dní, že Števo už nie je medzi nami Demandičanmi, zaskočila. Zasadol som k svojmu archívu a vybral z neho pár fotiek, ktorými pripomínam jeho život. Sú na nich jeho prvé kroky, prvé šaty a roky v škole, ako aj športové scény či obrazy divadelných  hier, v ktorých ako ochotník vystupoval. Budú nám pripomínať šesť desaťročí Števovho života v Demandiciach.

Pre vstup do fotoalbumu kliknite na obrázok:

Miesto venca spomienka