Demandická tancovačka

Tanečná zábava bola v Demandiciach, tak ako aj inde, príležitosťou na vyjadrenie emociálnych a erotických myšlienok medzi chlapcami a dievčatami vo veku dospievania. Z výrazu tvárí tanečníkov a tanečníc na dobových fotografiách vidieť, že zábavy vyjadrovali radosť zo života aj vo vyššom veku. Demandičania boli po širokom okolí známi ako dobrí tanečníci, podporovaní  miestnou ľudovou hudbou a účasníci  folklórnych podujatí. 

Demandický kultúrny dom bujarými tancami neraz pripomínal aj Moulin rouge.

(Foto: archív G. Juhász)

     Nato, aby si v Demandiciach mladí zatancovali, nepotrebovali naleštené parkety. Tie sa pod nohami tanečníkov objavili až koncom päťdesiatych rokov v novom kultúrnom dome. Dovtedy stačila aj udupaná podlaha. V niektorej zo stodôl sa pozametala zem, vypolievala  vodou z kúp na polievanie a zábava sa v nedeľu popoludní mohla konať. Keď sa pred Eislerovou krčmou vybudoval prístrešok (pôvodne určený pre povozy a ich poťahy), bolo to ešte ľahšie a po ruke bolo aj občerstvenie. Miestni mládenci smrdeli grošom a tak si neraz na zábavné trovy z komory usypali nejaké kilo obilia pre krčmára, alebo svoje výdaje uhradili niekoľkými vajciami spod sliepok. Z dnešného pohľadu sa nám to zdá skromné, ba neskutočné, ale na tieto chvíle radostne spomínali naši otcovia i starí rodičia. Veď koľkí Demandičania vďačia za to, že prišli na tento svet aj príležitostiam, na ktorých začiatku bola zábava a pevné tanečné objatia s vyhliadnutou milou.

     Zábavy poskytovali príležitosť na zoznámenie sa s cezpoľnými mládencami. Už to, že prišli do cudzej dediny na zábavu, svedčilo o ich odvahe. Darwinova teória o prirodzenom výbere druhov fungovala aj vo všednom dedinskom výbere skôr, ako sa dostala do učebných osnov. Tak som prišiel na svet aj ja, lebo môj otec sa nebál chodiť na zábavy na Santov a tam spoznal moju mamu. Aj ja som sa s mojou manželkou zoznámil na dedinskej zábave.

Nedeľná zábava v medzivojnovom období pod prístreškom pred Eislerovou krčmou.

     Prvou tanečnou sálou a kultúrnym domom bola murovaná stodola vo dvore  v krčme po Eislerovcoch. Stojí doteraz. Nahradil ju prvý kultúrny dom povyše kostola, ktorý slúžil obci do konca päťdesiatych rokov. Vedľa neho bol postavený väčší s kinosálou. Tu som absolvoval aj ja svoje prvé zábavy. Tie sa usporadúvali na Katarínu, na Štefana, cez fašiangy a hneď po nich na Veľkú noc. Okrem dožinkovej zábavy to bola ešte regrútska zábava v septembri na ktorej chlapci zapíjali slobodu pred rukovaním prvého októbra a zábava na Michala, kedy bola v Demandiciach hostina, čiže pamiatka vysvätenia kostola.

Na Silvestrovskej zábave so skupinou Efekt.

Obľúbený cigánsky tanec demandických dievok.

V pozadí na harmonike sprevádzajú František Cserba a Štefan Banda.

     Hlavnou náplňou zábavy bol tanec a pochopiteľne aj popíjanie miestneho vína, aby mládenci v sebe našli dosť guráže. Kto vypil za fľašu dobre tvrdého oteláku, veru už na zábave zdolal všetko. V päťdesiatych rokoch sa tancovali tak ľudové, ako aj spoločenské tance v klasickej forme. Z tancov nacvičených speváckym a tanečným krúžkom miestneho odboru Csemadoku si najväčšiu  obľubu získali cigánsky tanec, stoličkový tanec, sviečkový tanec a fľaškový tanec. Tento krúžok pôsobil v Demandiciach štvrťstoročie. Pod vedením Pirošky Prandorffyovej,  Heleny Príbojovej  a primáša Jána Régiho, tanečníci šírili dobré meno našej dediny na festivaloch v Gombaseku,  Želiezovciach,  Šahách a tiež v Hradci Králové. Svojimi tanečnými výkonmi, napriek pokročilému veku, udivovali Palika Prandorffy  a Juliana Kajaszová. Ich výkony mali základ v nácviku počas dedinských zábav. V polovici šesťdesiatych rokov k tancom začali pribúdať moderné formy. Prispela k tomu aj existencia novej hudobnej skupiny Efekt. To sme sa už pokúšali o prvé diskotéky, aj keď sa im vtedy hovorilo „Čaj o piatej“.

Demandický Fašiang

     Duch spoločenského života sa v posledných desaťročiach z dediny vytratil. Po skončení školskej dochádzky väčšina mladých je v dedine len sporadicky. Zábavu, ako formu zoznámenia nepotrebujú, veď možnosti internetovej zoznamky sú nekonečné. Dobrou správou je, že v ostatných rokoch predsa len badať oživenie. Sem tam sa už koná aj zábava. Naposledy som si v Demandiciach zatancoval na výročí našej školy. Snáď dedinský ples niečo z tradície predošlých generácií zachová, veď veselosť a príjemnú náladu v spoločnosti dievčat, televízne programy a počítačové hry nie sú schopné nahradiť.

Demandice dance

Just like everywhere else, the village dance had always been an opportunity for expressing emotional and erotic thoughts and yearnings of young boys and girls in the age of adolescence. However, from the facial expressions of the dancers in period photographs it is apparent that the joy of life blossoms in every age. The Demandicians, supported by local folk music, had been renowned as great dancers far and wide and took part in many folk events and competitions.

Pre vstup do fotogalérie kliknite na obrázok:

Demandická tancovačka

---

Demandice dance

Just like everywhere else, the village dance had always been an opportunity for expressing emotional and erotic thoughts and yearnings of young boys and girls in the age of adolescence. However, from the facial expressions of the dancers in period photographs it is apparent that the joy of life blossoms in every age. The Demandicians, supported by local folk music, had been renowned as great dancers far and wide and took part in many folk events and competitions.

Houses of Demandice

Our Roots

6000 years have passed since the time when the first permanent settlement was created in the area of today’s Demandice. Many Houses came and left the valley of the Bur stream, depending on the resources our region could offer, as well as war happenings which were far from scarce. Perhaps the most severe intervention to the settlement of Demandice was brought by the Turkish occupation which deleted it from historical records. However, at the beginning of the 18th century it was already inhabited by many significant families. The downfall of “Ugria“(Uhorsko) at the dawn of the last century stimulated a huge migration into and out of our village. Another migration came about in the first half of the 40ties after the change of state borders. Currently, many families are gradually leaving – some of them had been living here for decades, even centuries. Many documents and photographs from their lives have found their way to my archives. Thus, I have decided, starting with this very article, to introduce their fates and roots to a broader public. As this is my first attempt, I shall begin with our family – the Ukrops.

The Ukrops

The word “ukrop“ doesn’t ring a bell with most Slovak speakers. Anton Bernolak translated the term as: insculumaqaticum / die Wassersuppe or vizleves which could be literally translated as „water soup“. In our family it is believed that the Ukrops came to Slovakia, more particularly to the region of Dobra Niva by Zvolen, after the battle of “Biela Hora“. After the defeat of the Czechs, some butcher’s family named Ukrop moved out of northern Moravia. There might be something true about this legend, since the Czech language contains words like “oukrop“, “úkrop” or “ukrop” meaning a thin garlic soup.
     Unlike in Slovak, this word is quite prevalent in other Slavonic languages where it exists in many shades of form and meaning. In Polish, ukrop means hot boiled water. This meaning is also carried by the words ‘ukrop’ or ‘okrop’ in Old Russian. In contemporary Russian the word is also used in connection with religion – it refers to a container for keeping holy water warm. Apparently, the cold Russian winter would otherwise turn it into ice way too quickly, before it could be used. Another word with a related meaning would be ‘ukropnik’, which means a teapot. In Ukrainian and Russian, ‘ukrop’ means dill. Bulgarian knows the word ‘okrop’, meaning mulled wine served at weddings. In Slovenian and Serbo-Croatian, ‘krop’ means hot water.
     So how about cooking some hot ‘ukrop’? Years ago, my wife found a witty cartoon-like ‘oukrop’ recipe which she has preserved until today. As a completely natural dish, without need for any special ingredients, it is definitely worth trying. Artificial additives and preservatives you can easily do without.

     In the old times it would be prepared without potatoes which were substituted by bits of dry bread. The water left after boiling potatoes is very much suitable for cooking ‘ukrop’. Pour it over crushed garlic, add a little grease (caraway seeds were already present in the water). Almost out of nothing, you can easily prepare a soup very much favoured even by one of the great Czech poets – Jan Neruda.

From Dobra Niva to Demandice

Dobra Niva (at the end of the 19th century), the agelong "nest" of the Ukrops.

     Although I haven’t yet managed to explore the birth records of Dobra Niva, thanks to the leather-bound books preserved in our family it can be proven that the Ukrops did in fact inhabit this area in the first half of the 18th century. Jan Slavik, the evangelistic priest of Dobra Niva, did mention a certain ‘richtár’ (mayor) Michal Ukrop in his work „Dejiny dobronivskej evanjelickej cirkve, niektoré dávnejšie deje kráľovského výsadného mestečka Dobronivej a okolia“ (History of the Evangelistic Church  in the royal town of Dobra Niva). Michal Ukrop held the office of „richtár“ (mayor) in the years 1760 – 1763. The author also does mention him later in the book, when he stood up for liberating his successor and other town jurors. These were summoned to Zvolen Castle by the House of Esterhazy and imprisoned there for not giving consent to exploiting inhabitants of Dobra Niva and Sása by local nobility. As a result of his actions, Michal Ukrop himself also ended up in prison with the rest of the town officials. They were only released upon signing whatever the Esterhazy-s wanted them to sign. When I was getting married to a woman from Sása at the very same castle, the Esterhazy-s did no longer rule these lands. And thus, despite being descendant of the heroic ‘richtár’, I did not find my bitter end in jail there. But neither did I leave the castle as a free man.
     The Ukrops of Dobra Niva continued to grow and prosper. The house was divided into several branches. One of them was represented by the family of my grandfather Jan Ukrop – ‘the Ukrops of Hladkov’. ‘Hladkov’ was the name of their homestead in the northern end of ‘Velka strana’ (The Large Side). As we can infer from various birth and christening certificates, it was the homestead where my grand grandfather Jan Ukrop joined the ‘Hladky’ family by marrying Maria Hladka.

"U Hladkov"
My father, grandfather and great grandfather were all born in this homestead
 

     The Ukrops were farmers. Their peaceful life was severely disturbed by the First World War. It took lives of many: Jan, Michal and Pavel Ukrop from Dobra Niva and Pavel Úkrop from Dačov Lom, who was quite likely also part of the family. Uncle John Ukrop would never forget to visit the Ukrop aunties of Dačov Lom whenever he came over from Canada. Grandfather Jan was a bit luckier – he returned from Russian captivity.
     Together with his multiple offspring, consisting of five sons and one daughter, he decided to relocate the family residence to ‘dolniaky’ (as our area was commonly referred to) at the beginning of the 1920-s. On 14 January 1923 he left Dobra Niva and became inhabitant of Demandice. Here, together with several farmers, he bought some property of the Winkler family. Their mansion became the first family dwelling of the Ukrops in Demandice.

The Winkler Mansion at the beginning of the 20th century. Jan Ukrop and his family settled down in its eastern wing in January 1923.

 

     In the 1930-s, Jan Ukrop built some farm buildings nearby the mansion and later attached a residential part. The latter was already financed by his son Jan who left Slovakia together with his brother Stefan in the end of the 1920-s to search for work in Canada. Unfortunately, Stefan passed away at the age of 24 and left his wife Maria and daughter Anna behind. The WWII also affected our family. My father served in the Hungarian army for four years – he lost the best years of his life there but he did survive. His brother Martin, who belonged to the toughest men in the village, was recruited in the first round and that was not very common indeed. Unfortunately, in 1944 he perished somewhere in the eastern front as a soldier.

This photograph was taken in 1935 by uncle John when he first came over for a visit from Canada.

 

     In Demandice, our family continued to earn their living as farmers. After the war and founding of the ‘farmers’ cooperative’, my father worked in agricultural purchasing until his retirement. Stefan Ukrop followed in his footsteps and moved to Hontianske Tesare. In the local cooperative, uncle Juraj worked as an accountant and his son Jan even became head of the cooperative.
     Younger family members scattered into many schools and later found their jobs outside the village. The daughter of Stefan Ukrop Lubica Nejezchlebova studied economics and is currently employed in diplomatic services. After her mission in Prague and Geneva she is now located in Brussels. I have studied law and worked as a university teacher, legislative advisor at the Ministry of Justice, General Director of the Section of Legislation and External Affairs of the Ministry of Interior as well as Secretary General for the Deputy-Prime Minister for the Area of Legislation. Currently I am concluding my career in the Office of the President of the Slovak Republic. My son Milan occupies the position of methodologist in a private language school and the other son Lubos is a programmer in Vienna. Richard, the son of Lubica Nejezchleb also works there in the banking sector. Zdenka, the daughter of my sister Bozena Alfoldiova has studied mass media communication and is currently working in Bratislava at the Headquarters of the Slovak Red Cross. The grandson of Martin Ukrop – Lorincz has been holding the position of mayor of the neighbouring village Santovka for the past 10 years.
     Thus, there are no more Ukrops left in Demandice nowadays. After ninety years in the village the only remainder of our presence is represented by the Gafrik family. They are descendants of Jan Ukrop’s daughter Anna. Our branch of the family is to be continued by the only male heirs Milan and Lubos.

In the world

In 1995, there lived 139 bearers of the surname ‘Ukrop’ in Slovakia. Alongside ‘Ukrop’, the surname ‘Ukropec’ is also quite common. In comparison, there are only two ‘Ukrops’ and five ‘Ukropová-s’ in the Czech Republic. What is more interesting though, is the amount of Google search results for ‘Ukrop’ on the internet – there are 4,960,000 entries.

Jan Ukrop (in the middle) and his family during a Sunday picnic. On the right, you can see Stefan Ukrop and his wife (both wearing a hat).

 

     At the end of the 19th century Slovakia was unable to provide work and sufficient standard of living to all its inhabitants. Thus, hundreds of thousands of them decided to emigrate and try to make a living abroad. For the folks of Dobrá Niva, the USA and Canada became the most popular destinations. My grandfather Jan Ukrop had two brothers: Juraj and Stefan. Both of them immigrated to the USA in search of employment. While Juraj eventually returned home, Stefan decided to stay. He had no children and died in America together with his wife.
     My grandfather, on the other hand, had five children. It was no easy task to maintain such family. His sons Jan and Stefan immigrated to Canada in 1927. Stefan married Mária Kocmanová from Kamenný chotár and they had a daughter called Anna. He died in Canada in 1931. Jan married Berta Moravská from Santovka and they also had a daughter - Berta. He earned his living by working on a farm and eventually managed to establish his own shop which kept him busy until the time of retirement. He lived in Oshawa and afterwards in Windsor. He never returned to his home country, except for a couple of visits. Both Jan and Stefan had no sons, so the Ukrop family in America only continued through their daughters Berta and Anna. Berta got married and moved to the USA while Anna stayed in Canada. Our family is still in touch with both of these branches, the most recent contact being the visit of Justin Fantauzzo,  the great-great-grandson of my grandfather Jan Ukrop, in Slovakia. His grandmother Anna Ukropova, the daughter of Stefan, was actually born in Demandice in 1930. 

Uncle John Ukrop (on the right) was a keen organizer of Slovak compatriotic events. He played the violin, as we can see in this photo, and also performed as an actor in theater.

     The most economically successful branch of the Ukrops are the descendants of Stefan and Anna Ukrop, who came from Dobra Niva. They immigrated to America in 1900. Actually, they were about the same age as my grandparents. Unfortunately, I haven’t yet managed to explore their family relations in detail. Just like many of their countrymen, they also earned their living as farmers and workers in the industrial centre of Pittsburgh. Their son Joe Ukrop opened his first store in May 1937. When he died in Virginia in 2002, the Ukrop’s chain of supermarkets already included 27 stores.

     Their existence was brought to my attention by one employee of the Non-profit Organizations Centre in the USA which I happened to cooperate with at the end of the 90-s. To one of our meetings, she brought a glass of mustard with the label ‘UKROP’s’ on top of it.

The company UKROP's is well-known for its contribution to the community. Among other events, they sponsored the City Run in Richmond (about 60,000 runners participate on a regular basis). They also built and financed the Youth Football Center for 600 children and juniors.

 

     The Ukrops had not forgotten their village of origin. I’m quite certain they had visited Dobra Niva again, as in their stores they would sell biscuits prepared according to the recipe from Dobra Niva. There was a photograph of Dobra Niva on the label which read ‘Good Meadow’ (rough translation of ‘Dobra Niva’ into English).
     It is also possible to come across the name ‘Ukrop’ in South America. In Argentina, there used to be a bookshop of this name. In Russia it is particularly prevalent due to the meaning it carries (‘ukrop’= dill, as mentioned before). Among other things, there is one Russian foundation and a cafe in Petrohrad bearing this name.
     All in all, there isn‘t a lot of Ukrops left in the world nowadays but each of them has managed to earn their rightful place.

To enter the photo gallery click on the picture:

Houses of Demandice The Ukrops

Zlaté časy sprievodov

Z povedomia Demandičanov sa vytrácajú spomienky na časy keď sa po dedine presúvali sprievody ľudí. Cirkevné sprievody na oslavu svätých a ich skutkov sa prelínali so sprievodmi svadobčanov a pohrebnými sprievodmi smerujúcimi na miestny cintorín. Ešte v polovici šesťdesiatych rokov to bola zvyčajná udalosť. Zanikajúce procesie veriacich boli nahradené fenoménom prvomájových sprievodov v okresnom meste a novými formami, ako boli lampiónové sprievody.

Najstaršia fotografia sprievodu demandických cirkevníkov, ktorú mám z rodinného archívu Kováčikovcov, zobrazuje demandických katolíkov v sprievode v rámci Katolíckych dní v roku 1935 v Šahách.

     Najdlhšiu tradíciu mali cirkevné sprievody pri rôznych príležitostiach. Okrem oslavných sprievodov na počesť cirkevných udalostí a svätcov sa konali aj sprievody demonštrujúce politickú stránku cirkví. Do polovice šesťdesiatych rokov minulého storočia sa v dedine konali len cirkevné sprievody. Najčastejšie to boli svadobné sprievody presúvajúce sa na čele s ľudovou hudbou po dedine od domu mladého zaťa k neveste, do kostola a potom na miesto svadobnej hostiny a veselice. Tieto udalosti  prežívala celá dedina. Radosť bola o to väčšia, že to boli jediné sprievody, kedy sa aj  obecenstvu, nakúkajúcemu zo dvorov ponad chatrné drevené ploty, ušlo malé občerstvenie štamperlíkom pálenky pre chlapov, alebo koláčom pre zvedavé ženy a deti.

Svadobný sprievod.

     Smutnejšie boli pohrebné sprievody. Do polovice sedemdesiatych rokov nebola v obci márnica, ako sa pred výstavbou domu smútku hovorilo miestnosti pre nebožtíkov. Zomretí ležali doma až do dňa pohrebu, ktorý sa odbavoval na dvore a zúčastnení, za neustáleho vyzváňania, v sprievode prešli dedinou na cintorín na južnom okraji obce. Po zriadení domu smútku sprievody obcou zanikli a konajú sa len na cintoríne v rámci pohrebného obradu.

Pohrebný sprievod v Pivničkách v druhej polovici 50. rokov.

     Radostnejšie boli procesie, ktoré sa konali najmä v rámci veľkonočných sviatkov a  nadväzne na ne v júni boli „Búdičky“. Pre nás šarvancov to bola udalosť, ktorú sme sledovali z garátov popri ceste. Udivovali nás najmä spolužiačky v dlhých šatách, nesúce na ohnutom lakti malé košíčky, z ktorých pred pánom farárom rozhadzovali lupene kvetov. Výborne sa na to hodili tie, ktoré sme volali „labda róža“, teda „lobdová ruža“. Sprievody s nebesami, nad pánom dekanom Štefancom a neskôr pánom farárom Csudaim, v polovici šesťdesiatych rokov zanikli. Za oficiálnu prekážku sa považovalo  obmedzovanie automobilovej premávky. O tej sa dalo ťažko hovoriť, veď najčastejšie sa po dedine presúvali traktory a tie v nedeľu spravidla stáli na družstevnom, alebo majetkárskom dvore.

Jozef Bílik na čele procesie.

     Vákuum v početnosti cirkevných sprievodov vypĺňala nová tradícia prvomájových sprievodov. Tie sa vzhľadom na ich význam a potrebu masovosti konali len v okresných mestách. Do roku 1960 sme patrili do okresu Šahy, a preto sa na sviatok práce chodilo manifestovať tam. Pravda, nechodilo sa peši, ako na cirkevné púte, ale v pohodlí jazdy na korbe nákladnej družstevnej Pragovky a neskôr autobusom.
     Prvomájový sprievod mal dobré i menej príjemné stránky. Účasť bola dobrovoľná, ale sledovaná, a tak záležalo na odolnosti žiaka alebo zamestnanca, či sa do sprievodu vybral. Najčastejšie  to vzali na seba chlapi, lebo vedeli, že okrem prechádzky v sprievode ich po ňom čakajú  1. mája mimoriadne dobre zásobené stánky s občerstvením. Manifestujúci sa schádzali na vopred určenom mieste, ktoré sa volalo zhromaždisko. Tu sa rozdali rôzne prvomájové rekvizity. Najlepšie bolo  zmocniť sa mávatka, alebo malej zástavky s ktorými bolo najmenej oštary. Horšie to bolo s nesením transparentu s názvom podniku alebo školy. Môj otec ako zamestnanec RSD, teda Roľníckeho spotrebného a zásobovacieho družstva, spomínal prax, ktorá sa náramne osvedčila. Nosičom transparentov a veľkých zástav vedúci závodu rozdal po päťdesiat korún a vec mal rýchlo vybavenú. Za tú čiastku bolo  veľa pív a poldecákov na prvomájovej veselici.

     My, ako školská mládež a neskôr ako študenti, sme takéto nevídané zaopatrenie nikdy nemali. I tak sme sa tešili na prvomájové  párky. Už čakanie na začiatok manifestačného sprievodu sme si krátili vyjedaním stánkov s párkami. Prvomájové párky bola kapitola sama o sebe. Nikdy sme lepšie párky nejedli, ako  prvého mája. Boli úplne čerstvé, z výroby predošlého dňa, a to pripomínam, že o tom čo obsahujú dnešné tzv. párky sme ani nechyrovali. Na vysokej škole sme ich už zapíjali pivom. Dievčatá mali najradšej nanuky máčané v hustej čokoláde a tiež sa ich nevedeli nabažať.

Školský majáles.

     Súčasťou májových osláv, ku ktorým okrem 1. mája patrili aj oslavy povstania pražského ľudu a dňa víťazstva, boli aj majálesy. V Demandiciach mali tradíciu predstihujúcu zmenené politické pomery a majáles sme nikdy nevnímali ako niečo povinné. Niekoľko rokov sa konali v spojení s prírodou. Na Bujdoške, povyše kameňolomu, bola pekná čistinka. Jej okraje zdobili farebné pásy krepového papiera a v scenérii lemovanej svahmi nemeckých viníc a rozoklaných pieskovcových balvanov sme sa donekonečna vynaháňali a vyschovávali. Pravda, niekedy bolo treba ukázať aj schopnosti, ktoré sme získali v škole a nejaké tie pokusy o tanec, či už nacvičené, alebo pod silou maminho buchnátu. Neskôr, ale aj predtým, sa majálesy konali na školskom dvore bývalej cirkevnej a potom maďarskej školy pri kostole  a pod lipou pred slovenskou školou.
     U nás sa cirkevná tradícia martinských svetlonosičov nerozšírila, lebo katolícke kostoly boli zasvätené sv. Michalovi a Helene Cisárovne. Z tejto tradície sme však niečo ťažili, lebo na Martina býval v Leviciach slávny Martinský jarmok. Vyhľadávanou pochúťkou na ňom boli pečené husacie štvrte, predávané ženami z rázovitých čilejkárskych dedín povyše Levíc. Jarmočníci si tak uctievali pamiatku sv. Martina, ktorý v snahe vyhnúť sa prevzatiu biskupského úradu, skryl sa v husacom chlieviku. Husi splašene gágali a vyzradili tým miesto úkrytu obľúbeného duchovného. Na túto počesť sa jedávalo husacie mäso. Nuž  Čilejkárky to výborne marketingovo využili a našli tak odbyt pre plody svojej celoročnej starostlivosti o husi.

Majáles na Bujdoške.

     Aby sme neprišli o radosť z chýbajúcich svetelných sprievodov, začiatkom 60. rokov sa začala rozvíjať tradícia lampiónových sprievodov. Tak ako kresťania premenili rímske Saturnálie na Vianoce, tak sa v tomto období premenili martinskí svetlonosiči na nosičov lampiónov. Sprievod sa konal temer na Martina, ale nie celkom. Bolo to v podvečer Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie, teda 6. novembra. Sprievod potme a so svetlami nás fascinoval tak, že sme si lampióny vyrábali aj sami. Spravidla nám vzbĺkli ešte pred pochodom, lebo sme sa ich snažili vybaviť najväčšou sviečkou, akú sme v komore našli. Idúc ulicou hore Bujdoškou sme skandovali aj rôzne heslá, ktoré predriekal súdruh učiteľ Adamovic. Po rokoch, keď už pôsobil v Pliešovciach, pri stretnutí so mnou  na toto sarkasticky spomínal. Najradšej sme vykrikovali heslo „Ten kto stojí na chodníku, nemiluje republiku!“ To prizerajúcich natoľko vyľakalo, že po pár desiatkach metrov sme prišli o obecenstvo.
     Nuž a čo po rokoch? Nebožtíkov už po dedine netreba prenášať, rovnako ako obrazy svätých či politických potentátov. Ešte aj tie svadby sa odbavia kolónou áut. Sprievody z našej kolektívnej pamäti miznú.

Pre vstup do galérie kliknite na obrázok:

Zlaté časy sprievodov

Demandické rody

Kam siahajú naše korene

Od čias vzniku prvej stálej osady na území dnešných Demandíc uplynulo už šesť tisícročí. Do údolia potoka Búr prichádzali a z neho odchádzali mnohé rody, podľa toho ako ich náš kraj dokázal uživiť, alebo ako to ovplyvnili vojnové udalosti o ktoré v tomto okolí nikdy nebola núdza. Najdrastickejšie do osídlenia Demandíc zasiahla turecká okupácia, ktorá našu dedinu vymazala z historických záznamov. No už v prvých rokoch 18. storočia ju obývajú významné rodiny. Zánik Uhorska vyvolal začiatkom minulého stročia veľký migračný pohyb v obci, podobne ako aj v prvej polovici štyrydsiatych rokov, po zmenách štátnych hraníc. Tento proces prirodzenou cestou ide ďalej. Z dediny sa vytrácajú rodiny, ktoré tu žili po desaťročia a niektoré i stáročia. Do môjho archívu sústavne pribúdajú doklady aj fotografie z ich života, a preto počínajúc týmto dielom budem predstavovať rodiny, ktoré tu žili a ich korene. Začnem od našej rodiny, veď je to prvý pokus.

Ukropovci

Meno „Ukrop“ z hľadiska svojho obsahu Slovákovi nič nehovorí. Anton Bernolák vo svojom česko, latinsko,nemecko, uhorskom slovníku z roku 1825 české slovo ukrop prekladá ako insculum aqaticum, die Wassersuppe resp. víz leves. Synonymom je „vodová poljovka“. V našej rodine sa traduje, že Ukropovci prišli na Slovensko, konkrétne do Dobrej Nivy pri Zvolene, v pobelohorskej dobe. Po porážke českých stavov na Bielej hore sa údajne zo severnej Moravy vysťahovala rodina nejakého mäsiara menom Ukrop. Na tejto legende asi niečo bude, lebo v češtine existujú slová „oukrop“, ľudovo „úkrop“, či „ukrop“. Ukrop je riedka cesnaková polievka.

     Na rozdiel od slovenčiny v ostatných slovanských jazykoch sa toto slovo vyskytuje často s rôznymi obmenami nielen formy, ale aj obsahu. V poľštine ukrop označuje horúcu vodu po zvarení. Takýto význam má v staroruštine aj slovo ukrop, či okrop. V ruštine sa používa ukrop aj v cirkevnom zmysle ako nádoba na udržiavanie teploty svätenej vody, zrejme im v ruských zimách zamŕzala a nedala sa použiť. K tomu má blízko aj ukropnik, čo je čajník. A ukrop je v ruštine a ukrajinštine  rastlina kôpor. V bulharčine je okrop prihriate víno podávané na svadbách. Slovinsky, srbochorvátsky a lužicky sa krop chápe ako horúca voda.
     Nuž, čo tak navariť si horúci ukrop. Pred rokmi moja manželka našla a doposiaľ ochránila vtipný kreslený recept na oukrop. Skúste ho uvariť. Je to úplne prírodný pokrm a nemusíte sa pritom zháňať po nejakých zvláštnych surovinách. Éčka zo sáčkových polievok môžte oželieť.

     V dávnejších dobách sa to varilo bez zemiakov a bežne sa miesto nich používa nadrobený suchý chlieb. Voda po varení zemiakov sa výborne hodí na ukrop. Zalejete ňou roztlačený cesnak, pridáte trochu masti, rasca už bola uvarená so zemiakmi. Z ničoho máte polievku na ktorú nedal dopustiť ani velikán českej poézie Jan Neruda v jednom zo starých kalendárov. Miloš Kavický na svojej webovej stránke uvádza:

Jídej oukrop s česnekem!

Jak zpozdilí jsou lidé, kteří opovrhují pochoutkami zdánlivě obyčejnými, jako jsou škubánky, kucmoch, či couračka! Marně nadávají škubánkům „ševcovské ústřice“. Zbytečně litují chudáky, kteří se musí spokojit s oukropem.
     „Byl někdy takový plácal přitom – praví Neruda – když veselá společnost pila do dvou s půlnocí plzeňské, pak až k ránu šampaňské a pak, když už společnost nemohla dál, najednou přišel kouřící, nos zdaleká sál do sebe tu zvláštní, báječně vonící vůni česnekovou, když jazyk s nevýslovnou rozkoší do pepře a husího sádla se rovnou zavalil a společnost, náhle jako poupě čerstvá, znovu pila až do večera?“
     Oukrop patří ke kuchyňské poezii české zimy.

Z Dobrej Nivy do Demandíc

 Dobrá Niva (koncom 19 storočia), odveké hniezdo Ukropovcov.

     K preskúmaniu dobronivských matričných kníh som sa ešte nedostal, ale vďaka pamiatkam v rodine starostlivo chránených sa z poznámok v koži viazaných kníh dá bezpečne dokázať, že Ukropovciv tu žili po stáročia. Evanjelický farár v Dobrej Nive, Ján Slávik, vo svojom diele „Dejiny dobronivskej evanjelickej cirkve, niektoré dávnejšie deje kráľovského výsadného mestečka Dobronivej a okolia“ uvádza v zozname richtárov Michala Ukropa, ktorý túto funkciu zastával v rokoch 1760 až 1763. Autor ho spomína aj neskôr, ako sa išiel zasadzovať za oslobodenie jeho nástupcu a mestských prísažných, ktorých na zvolenský zámok predvolali Esterházyovci, a tu ich žalárovali, lebo nesúhlasili, aby dobronivskí a saskí obyvatelia odrábali viac prác na panskom, než na aké panstvo malo nárok. Esterházyovci uvrhli do žalára aj Michala Ukropa. Prepustení boli až keď Esterházyovcom popodpisovali čo chceli. Keď som sa ja ženil na tomto zámku, berúc si manželku zo Sásy, na zámku už nebačovali, a tak som do žalára ako potomok dobronivského richtára uvrhnutý nebol, ale slobodný som z neho neodišiel.

     Ukropovský rod sa v Dobrej Nive rozrastal a delil na viaceré vetvy. Rodina môjho starého otca Jána Ukropa boli Ukropovci od Hladkov. To bol názov ich gruntu na vyšnom konci Malej strany. Ako vyplýva z rodných a krstných listov bol to grunt, kde sa do rodiny Hladkých priženil môj pra-pra starý otec Ján Ukrop, pojmúc za manželku Máriu Hladkú.

U Hladkov.
V tejto usadlosti sa narodil môj otec, starý otec a prastarý otec.

     Ukropovci boli roľníkmi. Do ich mierového života kruto zasiahla prvá svetová vojna. Veď z nášho rodu na jej bojiskách zahynuli Ján, Michal a Pavel Ukrop z Dobrej Nivy a Pavel Úkrop z Dačovho Lomu, ktorý bol z rodiny, lebo strýc Ján Ukrop, keď chodil z Kanady  na návštevy rodného kraja, nikdy neobišiel tetky Ukropové na Dačovom Lome. Starý otec Ján mal viac šťastia, ten sa vrátil z ruského zajatia.
     So svojim početným potomstvom tvoreným piatimi synmi a jednou dcérou sa začiatkom dvadsiatych rokov minulého storočia rozhodol zmeniť sídlo a presťahovať sa na dolniaky, ako nášmu kraju hovorili. Štrnásteho januára 1923 sa odhlásil s rodinou z pobytu v Dobrej Nive a stal sa obyvateľom Demandíc. Tu spolu s niekoľkými sedliakmi kúpil majetok rodiny Winkler. Ich kaštieľ sa stal prvým obydlím rodiny.

Winklerov kaštieľ začiatkom 20. storočia.  V jeho východnom krídle sa usídlil v januári 1923 Ján Ukrop s rodinou.

     V tridsiatych rokoch postavil poniže kaštieľa hospodárske budovy a neskôr aj obytnú časť. To už financoval jeho syn Ján, ktorý sa koncom dvadsiatych rokov vysťahoval za prácou s bratom Štefanom do Kanady. Žiaľ, Štefan tu vo veku 24 rokov zomrel a v Demandiciach zanechal manželku Máriu a dcérku Annu. Aj druhá svetová vojna našu rodinu poznačila. Môj otec slúžil v maďarskej armáde štyri roky, stratil tu najkrajšie roky života, ale prežil. Jeho brat Martin, ktorý patril k najzdatnejším chlapom v dedine, bol odvedený na prvej asentírke, a to nebol častý jav. Žiaľ v roku 1944 zahynul niekde na východnom fronte ako vojak.

Túto fotografiu urobil v roku 1935 strýc Ján počas prvej návštevy z Kanady.

     Aj v Demandiciach sa naša rodina živila poľnohospodárstvom. Po vojne a založení družstva otec pracoval v poľnohospodárskom nákupe až do dôchodku. V jeho stopách išiel aj Štefan Ukrop, ktorého zaučil a neskôr sa presťahoval do Hontianskych Tesár. V miestnom družstve bol strýc Juraj pokladníkom a účtovníkom a jeho syn Ján jeden čas aj predsedom družstva.
     Mladší členovia rodiny sa rozpŕchli do škôl a neskoršie si našli pracovné miesta mimo obce. Dcéra Štefana Ukropa Ľubica Nejezchlebová vyštudovala ekonómiu a v súčasnosti pôsobí v diplomatických službách. Po Prahe a Ženeve je na misii v Bruseli. Ja som vyštudoval právo a počas kariéry pôsobil ako vysokoškolský učiteľ, legislatívec na ministerstve spravodlivosti, generálny riaditeľ sekcie legislatívy a vonkajších vzťahov ministerstva vnútra i riaditeľ kancelárie podpredsedu vlády pre legislatívu. Pracovné pôsobenie ukončujem v Kancelárii prezidenta Slovenskej republiky. Môj syn Milan je špecialista na právnu lingvistiku, syn Ľuboš je programátor a pôsobí vo Viedni. Vo Viedni v oblasti bankovej sféry pracuje aj syn Ľubice Nejezchlebovej Richard. Dcéra Boženy Alfoldiovej Zdenka vyštudovala masmediálnu komunikáciu a pôsobí v Bratislave  v ústredí Slovenského červeného kríža. Vnuk Martina Ukropa Ľubomír Lorincz je už desať rokov starostom susednej Santovky.
     Z Ukropovcov už v druhom desaťročí tohto storočia v Demandiciach nikto nežije. Po deväťdesiatich rokoch našu prítomnosť tu pripomínajú len Gáfrikovci, ako nástupnícka ženská vetva dcéry Jána Ukropa - Anny. Po meči držia štafetu našej rodinnej vetvy moji synovia Milan a Ľuboš.

Vo svete

Podľa databázy priezvisk na Slovensku vytvorenej z publikácie P. Ďurča a kol. „Databáza vlastných mien a názvov lokalít na Slovensku z r. 1998“ priezvisko ÚKROP sa na Slovensku v roku 1995 nachádzalo 15×, celkový počet lokalít: 8, v lokalitách:ŽILINA, okr. ŽILINA – 4×; HÔRKY, okr. ŽILINA – 4×; BÁNOVÁ (obec ŽILINA), okr. ŽILINA – 2×; DUBOVÉ, okr. ZVOLEN – 1×; PLIEŠOVCE, okr. ZVOLEN – 1×; POVAŽSKÁ BYSTRICA, okr. POVAŽSKÁ BYSTRICA – 1×; RUŽINOV (obec BRATISLAVA), okr. BRATISLAVA – 1×; MESTO-JUH (obec KRUPINA), okr. ZVOLEN (od r. 1996 KRUPINA) – 1×.

Ján Ukrop (v strede) s rodinou pri nedeľnom pikniku. Vpavo v klobúkoch brat starého otca Štefan Ukrop s manželkou.

     Priezvisko UKROP sa na Slovensku v roku 1995 nachádzalo 54×, celkový počet lokalít: 13, v lokalitách: DOBRÁ NIVA, okr. ZVOLEN – 17×; ZVOLEN, okr. ZVOLEN – 10×; BUKOVINA (obec BZENICA), okr. ŽIAR NAD HRONOM – 4×; SNEŽNICA, okr. ČADCA (od r. 1996 KYSUCKÉ NOVÉ MESTO) – 4×; BANSKÁ BYSTRICA, okr. BANSKÁ BYSTRICA – 3×; LEVICE, okr. LEVICE – 3×; DEVÍNSKA NOVÁ VES (obec BRATISLAVA), okr. BRATISLAVA – 3×; ŽEMBEROVCE, okr. LEVICE – 2×; DEMANDICE, okr. LEVICE – 2×; HÔRKY, okr. ŽILINA – 2×; LUČENEC, okr. LUČENEC – 2×; ŽIAR NAD HRONOM, okr. ŽIAR NAD HRONOM – 1×; KMEŤOVCE (obec DRŽENICE), okr. LEVICE – 1×.
     Priezvisko UKROPOVÁ sa na Slovensku v roku 1995 nachádzalo 52×, celkový počet lokalít: 17, v lokalitách: DOBRÁ NIVA, okr. ZVOLEN – 18×; ZVOLEN, okr. ZVOLEN – 11×; ŽIAR NAD HRONOM, okr. ŽIAR NAD HRONOM – 3×; BANSKÁ BYSTRICA, okr. BANSKÁ BYSTRICA – 3×; ŽEMBEROVCE, okr. LEVICE – 2×; BUKOVINA (obec BZENICA), okr. ŽIAR NAD HRONOM – 2×; DEMANDICE, okr. LEVICE – 2×; LUČENEC, okr. LUČENEC – 2×; DUBOVÉ, okr. ZVOLEN – 1×; HÔRKY, okr. ŽILINA – 1×; HONTIANSKE TESÁRE, okr. ZVOLEN (od r. 1996 KRUPINA) – 1×; KMEŤOVCE (obec DRŽENICE), okr. LEVICE – 1×; LEVICE, okr. LEVICE – 1×; PLIEŠOVCE, okr. ZVOLEN – 1×; RYBÁRE (obec SLIAČ), okr. ZVOLEN – 1×; SNEŽNICA, okr. ČADCA (od r. 1996 KYSUCKÉ NOVÉ MESTO) – 1×; DEVÍNSKA NOVÁ VES (obec BRATISLAVA), okr. BRATISLAVA – 1×.
     Priezvisko ÚKROPOVÁ sa na Slovensku v roku 1995 nachádzalo 18×, celkový počet lokalít: 9, v lokalitách: HÔRKY, okr. ŽILINA – 6×; ŽILINA, okr. ŽILINA – 2×; DAČOV LOM, okr. VEĽKÝ KRTÍŠ – 2×; DUBOVÉ, okr. ZVOLEN – 2×; POVAŽSKÁ BYSTRICA, okr. POVAŽSKÁ BYSTRICA – 2×; BÁNOVÁ (obec ŽILINA), okr. ŽILINA – 1×; PLIEŠOVCE, okr. ZVOLEN – 1×; RUŽINOV (obec BRATISLAVA), okr. BRATISLAVA – 1×; MESTO-JUH (obec KRUPINA), okr. ZVOLEN (od r. 1996 KRUPINA) – 1×.
     V roku 1995 žilo na Slovensku v 47 lokalitách 139 nositeľov týchto priezvisk. Popri tom sa na Slovensku vyskytuje aj priezvisko UKROPEC. V roku 1995 sa nachádzalo 85× v 30 lokalitách; priezvisko UKROPCOVÁ 88x v 35 lokalitách. Priezvisko ÚKROPEC sa nachádzalo 1x v jednej lokalite.
     V Českej republike sa priezvisko Ukrop vyskytuje len 2 x a Ukropová 5 x. Zaujímavý pohľad je na webovú popularitu mena Ukrop. Stretnete sa s ním 4 960 000 krát.
     Slovensko od konca 19. storočia nedokázalo uživiť svojich obyvateľov a preto sa ich státisíce vybrali do sveta za obživou. Z Dobrej Nivy sa emigrovalo najmä do Spojených štátov Amerických a do Kanady. Môj starý otec Ján Ukrop mal bratov Juraja a Štefana. Obaja emigrovali za robotou do USA. Kým Juraj sa vrátil a ďalej žil v Dobrej Nive, Štefan v Amerike zostal a tu aj bezdetný s manželkou zomreli. Starý otec mal šesť detí a preto aj u nich vyvstala otázka, ako uživiť rodinu. Synovia Ján a Štefan v roku 1927 emigrovali do Kanady. Ján mal s manželkou Bertou, rodenou Moravská zo Santovky dcéru Bertu a Štefan s manželkou Máriou rodenou Kocmanová z Kamenného chotára dcéru Annu. Štefan v Kanade v roku 1931 zomrel. Ján sa živil prácou na farme a neskôr založil vlastný obchod s čím sa živil až do dôchodku. Najskôr pôsobil v Oschave a potom vo Windsore. Do vlasti sa už natrvalo nikdy nevrátili a tak sa rod v Kanade a v USA, kam sa Berta vydala, rozrastal už po ženskej línii. S oboma vetvami dodnes udržiavame vzťahy. Naposledy bol na Slovensku z nich pra-pra vnuk môjho starého otca Justin Fantauzzo, ktorého stará mama Anna Ukropová sa narodila v Demandiciach v roku 1930.

Strýc Ján Ukrop (vpravo) s nadšením niekoľko desaťročí organizoval krajanský život. Sám hrával divadlo a ako vidno aj na husliach.

     Ekonomicky najúspešnejšou vetvou Ukropovcov je rodina po Štefanovi a Anne Ukropovcoch, ktorí pochádzali z Dobrej Nivy. Do Ameriky vycestovali v roku 1900. Štefan a Anna boli rovesníci mojich starých rodičov. Ich rodinný vzťah som ešte nepreskúmal. Tak ako mnoho Slovákov aj oni farmárčili a pracovali aj v priemyselnom centre Pittsburg. Ich syn Joe Ukrop v máji roku 1937 otvoril svoj prvý obchod. Keď Joe Ukrop zomrel v roku 2002 v Americkom štáte Virgínia už pôsobila sieť 27 supermarketov s obchodnou značkou „UKROP´s“- Ukropovci. K poznatku o ich existencii ma priviedla jedna pracovníčka Centra pre neziskové organizácie z USA s ktorým som koncom deväťdesiatych rokov spolupracoval. Na jedno zo stretnutí mi priniesla pohárik horčice s názvom UKROP´s.

Spoločnosť  UKROP´s je známa aj svojimi verejnoprospešnými aktivitami. Sponzoruje napríklad mestský beh v Richmonde na ktorom sa zúčastňuje okolo 60 tisíc bežcov. Vybudovali a financujú stredisko mládežníckeho futbalu pre 600 detí a juniorov.

     Ukropovci nezabudli ani na rodnú dedinu. Viem, že v Dobrej Nive boli a svedčí o tom aj skutočnosť, že vo svojich obchodoch predávali koláčiky podľa dobronivskej receptúry s fotografiou Dobrej Nivy na etikete s názvom Good Meadow, čiže Dobrá Niva.
    S menom Ukrop sa stretneme aj v Južnej Amerike. V Argentíne existoval pred časom knižný obchod pod menom Ukrop. Avšak aj v Rusku, vzhľadom na vecný význam slova, sa s názvom Ukrop stretneme najviac. Napríklad v Petrohrade je kaviareň Ukrop a existuje aj ruská nadácia Ukrop.
    Nuž Ukropovcov vo svete veľa nie je, ale sa v ňom nestratili.

Pre vstup do galérie kliknite na obrázok:

Demandické rody Ukropovci

Smutná správa

Správa o smrti človeka, ktorého sme poznali, nás vždy zaskočí. Je to pravda? Je to možné? Nuž je. Dnes po krátkom relaxe som otvoril počítač a hneď ma ohromila informácia, že náš krajan a spolužiak zo šahanského gymnázia, spisovateľ a diplomat Ladislav Ballek  podľa vyjadrenia rodiny už nie je medzi nami.

Príhovor Ladislava Balleka počas osláv storočnice Gymnázia Šahy

     Bolo to len nedávno, ani nie pred polrokom, keď som sa s majstrom slovenského slova zišiel na bratislavskej stanici, aby sme spolu absolvovali cestu do nášho kraja medzi štiavnickým a borzsonským pohorím. Po celý čas mi v hlave zneli slová úvodnej vety Ballekovho románu Pomocník. Iba tie koľajnice medzi Bratislavou a Šuranmi tak rytmicky nedrncali, ako kedysi medzi Zvolenom a Šahami.
     Išli sme na oslavy storočnice našej strednej školy, ktorú sme absolvovali v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch v Šahách. Pán Ballek predniesol v sále župného domu vrúcny príhovor, v ktorom sa vyznal z lásky k svojmu rodnému kraju, do ktorého sa tak rád vracal zo Záhoria, kde trávil dni svojho odpočinku. Nuž nik z nás netušil, že toto je posledná cesta Ladislava Balleka medzi nás Honťanov. Nech je pre nás dlho živý jeho odkaz, ktorý v besede so študentami a verejnosťou vyjadril spomienkami na slušný a ohľaduplný vzťah mládeže k starším, mužov k ženám a medzi ľuďmi navzájom.
     Bol to slušný a citlivý človek. Také boli aj jeho diela a preto sa k nim vráťme. Majú nám čo povedať, aj keď Ladislav Ballek už nie je medzi nami.

Beseda so študentami gymnázia a šahanskou verejnosťou.

 

Foto: http://www.unsk.sk

Z demandickej minulosti

Vďaka Valike Bitter-Voksán som sa v posledných týždňoch dostal k tejto najstaršej fotografii demandických futbalistov. Na fotografii v strednom rade je na ľavej strane František Voksán, ktorý tragicky zahyhul v roku 1935 pri futbalovom zápase medzi FC Demandice a FC Lontov. Mal iba dvadsať rokov. Fotbalový klub bol založený v roku 1933 a preto na fotografii vidíte prvú generáciu demandických futbalistov. Kladiem si otázku „Kto ďalší je na fotografii starej demandickej gardy?“. Pomôžte mi nájsť odpoveď. Možno je tam Váš starký alebo dedko.

 

Prvé ihrisko bolo na Jarmočnisku.

 

     A tu je ešte jedna hádanka. Na sánkach v strede je všadebolka Bežika Mikulajszová. Viete kde sa to v dedine sánkovali? Dlho som špekuloval ale prišiel som nato. Skúste to tiež.

 

Z archívu Gábora Juhásza.

 

„Hodnoty predkov zachovajme!“

Vážení Demandičania a priatelia Demandíc!

Náš život sa v ostatnom polstoročí podstatne zmenil. Čo iné generácie prežívali pri pozvoľnom vývoji spoločnosti a techniky po stáročia, my sme prežili za tri až štyri dekády svojich životov. Keď som začal v roku 1955 chodiť do školy, ešte sme domáce úlohy písali pri svetle petrolejových lámp a ženy prali šatstvo v potoku Búr. Ručná práca a drina na každom kroku spájala ľudí. Pri nárazových prácach či na poli alebo stavbe domov sa nachádzali neraz desiatky Demandičanov všetkých generácií. Spoločne vytvorili náš domov - dnešné Demandice.

Sprievod pútnikov na Hýbeci v 19. storočí.

     Je škoda, ak o ne prichádzame tým, že sa kde čo vyhodí ako stará nepotrebná vec, fotka na ktorej už nepoznáme prastarých rodičov, alebo zbúrame stavbu vytvorenú rukami našich predkov. V snahe zachrániť kultúrne pamiatky sa v našom okolí zriaďujú rôzne dedinské múzeá, sedliacke domy, či aspoň historické izby. Naša obec by v tomto nemala byť bokom. Demandice sú obec so skvelou históriou vytváranou na území osídlenom od praveku, obývaná v stredoveku i v novšej dobe významnými šľachtickými rodmi a dejateľmi pôsobiacimi nielen v rámci Hontianskej stolice, ale aj na celoštátnej úrovni. Nezabudnime  ani na zaniknuté obce v našom chotári Hýbec a Jaminy.
     Sme hrdí na naše sakrálne pamiatky a dlhovekú cirkevnú históriu doloženú od roku 1317, ako aj pestrú národnostnú skladbu obce.

Rannobarokový kaštieľ Agátsovcov zo začiatku 18. storočia.

     Tristo rokov stojí v Demandiciach ranobarokový kaštieľ. Nedopusťme, aby sme boli poslednou generáciou, ktorá ho prežije. Rokom 2014 začína nové programovacie obdobie umožňujúce získanie finančných prostriedkov z európskych fondov na obnovu kultúrneho dedičstva. Usilujme sa o ich získanie. Nepremárnime možno poslednú šancu prejaviť úctu ku kulúrnemu dedičstvu po našich predkoch. Zachovajme ho  pre potomkov.

     Úprimne sa obraciam na všetkých dobrých rodákov, obyvateľov Demandíc a ich priateľov s výzvou spojiť svoje sily a možnosti s cieľom vybudovať obecné múzeum v Demandiciach. 

JUDr. Milan Ukrop, CSc.   
Iniciátor výzvy   

Demandická galéria
Návrh libreta
(Vypracoval: Milan Ukrop)

Vstupný priestor:

1. Informácie o histórii budovy, jej stavebnej charakteristike.
2. Plán expozícií.
3. O vzniku galérie a jej zameraní.

Prvá  expozícia
NAJSTARŠIE DEJINY

1. Najstaršie osídlenie.
2. Prvé doklady o existencii obcí Demandice, Hýbec a Jaminy (Godrok).
3. Demandice v stredoveku.
4. Významní rodáci a dejatelia z Demandíc ( Ibor z Demandíc a jeho synovia Štefan a Herbord, Ladislav  Demandický, Mikuláš Brighant, Juraj Johanides, Karol Baross, Juraj Palkovič, Samuel Blaskovich, Ján Paczolay a iní).
5. Zemepnské rody.
6. Cirkevné dejiny.
7. Demandice na historických mapách, kópie historických dokumentov z najstarších dejín obce, letecké a satelitné fotografie obce.
8. Vojnová história v obci a v blízkom okolí.
9. Kultúrne pamiatky podľa dostupnosti. 

Druhá expozícia
DEMANDICE V 20. STOROČÍ

1. Štátne zriadenie, štátna správa, obyvateľstvo.
2. Historické udalosti.
3. Historické dokumenty tohto obdobia.
4. Fotogaléria.

Tretia expozícia
ŽIVÁ A NEŽIVÁ PRÍRODA

1. Geologický vývoj na území Demandíc a blízkom okolí.
2. Vzorky nerastov.
3. Klimatické charakteristiky.
4. Rastlinstvo- vzorky drevín, bylín, preparované  zvieratá, hmyz.
5. Fotografická a filmová dokumentácia živej prírody v Demandiciach.

Štvrtá expozícia
OBECNÁ ŠKOLA

1. Zariadenie školskej triedy z polovice 20. storočia.
2. Učebné pomôcky používané v Demandiciach (knihy, zošity, školské práce).
3. Fotografie  školského života.
4. Galéria učiteľov.

Piata expozícia
SPOLKOVÝ ŽIVOT

1. Včelársky spolok
2. Hasičský zbor.
3. Futbalová história.
4. Divadelní ochotníci a hudobná tradícia.
5. Vinohradnícka tradícia.
6. Poľovníctvo.

 Šiesta expozícia
TEXTILNÁ VÝROBA A OBLIEKANIE

1. Inštalované tkáčske krosná vo funkčnom stave  so vzorom na tkanie kobercov, návštevníci si môžu skúsiť tkanie.
2. Nástroje používané pri spracovaní ľanu a konope (trlice, česadlá, kolovraty a pod. )
3. Zbierka textilu, oblečenia, obuvi , strojov  na šitie,  pomôcok na vyšívanie a  iných výrobkov.

Siedma expozícia
V DEMANDICKEJ KUCHYNI

     Funkčne zariadená kuchyňa s dobovým kuchynskými nástrojmi z 20. storočia, vhodná na demonštrácie varenia a pečenia podľa historických receptov.

Ôsma expozícia
Exteriér

1. Využiť historicky doloženú existenciu parku okolo Simonyiho kaštieľa, ktorý sa nachádzal v zozname uhorských okrasných záhrad, na vykonanie parkových úprav okolia kaštieľa ako jednotného komplexu s okolím kultúrneho domu, hasičskej zbrojnice, kostola a námestia.
2. Vyhotoviť a na príslušných miestach inštalovať tabule významných historických osobnosí spätých s Demandicami (Ibor z Demandíc a Štefan z Demandíc, Ladislav Demandický, Samuel Blaskovich a Judita Grasalkovich, Juraj Johanides, Imrich Palkovič,maršal M.I.Kutuzov, Ján Paczolay,Jaroslav Filip)
3. Vyhotoviť a na vhodnom mieste umiestniť miniatúry dnes už neexistujúcich kúrii (Winkler, Sánta, Berger, Jancsó) a iných budov.

 Deviata expozícia
HOSPODÁRSKE  NÁRADIE  A  STROJE

     Zbierka hospodárskych zariadení, nástrojov a strojov. Pre jej inštaláciu získať vhodnú hospodársku budovu.

Objektové umiestnenie 

V súčasnosti nevyužívaná budova kaštieľa Agátsovcov zo začiatku 18. storočia je ideálnym  objektom na umiestnenie historickej expozície o obci. Ide o najstaršiu občiansku budovu v obci a umiestnením zbierok by našla po rekonštrukcii svoje nové uplatnenie. Zároveň by slúžila aj na rozvoj osvety aktívnou propagáciou dejín obce. Klubová činnosť v jej priestoroch oživí záujmové združenia, ktoré by prevzali patronát nad zbierkami z oblasti ich pôsobenia.

Inštitucionálna forma

1. Obec Demandice ako zriaďovateľ poskytne pre svoje účelové zariadenie budovu kaštieľa, ktorú bude ako vlastník naďalej udržiavať  v prevádzkovom stave s podporou kruhu priateľov múzea, ktorý sa môže vytvoriť ako forma občianskej angažovanosti.
2. Za obsahovú náplň expozícií, ich inštaláciu a estetickú úroveň bude zodpovedať kurátor vymenovaný obcou.