Morena v Búre

Keď sa nad Bujdoškou objavujú ranné zore, už pred šiestou hodinou rannou, je to neklamný znak blížiacej sa jarnej rovnodennosti. Slnko začína nakúkať aj do najzapadlejších zákutí oboch jej úžľabín. Pre detváky na našej ulici to kedysi bol znak, že sa blíži jar a s ňou teplo, ktoré potlačí vládu zimy. Tú sme mali v obľube, ale jej slabnúca moc sa nám zunovala, a keď už nebola poriadna zima, milšie nám bolo slniečko, ktoré prehrievalo svahy Bujdošky. V jej riedkom poraste sme pátrali po prvých fialkách.

Demandická pani Morena.

     V Demandiciach sa veľa ľudových tradícií nezachovalo. Ale na čosi sa dá natrafiť, či už v  spomienkach našich rodičov, alebo na niekoľkých fotografiách. Jedným z ľudových zvykov, patriacich ku koncu zimy a k príchodu jari patrí aj vynášanie Moreny. V zbierkovom fonde našej galérie máme fotografiu pekne vystrojenej Moreny. Je to spomienka nato, ako naši predkovia skoncovali s vládou zimy.
     Blížiaci sa koniec tohoročnej zimy je príležitosť, pripomenúť si ľudovú tradíciu vynášania Moreny z dediny , jej  spálenie a utopenie v potoku Búr. V sobotu, 19. marca, chceme nadviazať na veľmi úspešné stretnutie pri páraní peria v našej galérii. Vo výstavnej sieni sprevádzkujeme „Veľkonočnú dielňu“ s  nácvikom pletenia korbáčov na šibanie, výrobou kraslíc a vŕbových píšťaliek. Morenu vystrojíme na jej poslednú cestu.
     V podvečer ju vynesieme na starý most ponad Búr a jej zapálenú figurínu utopíme v jarných vodách potoka. Srdečne pozývame priateľov Demandíc na naše prvé jarné podujatie. Tešíme sa najmä na účasť rodičov s deťmi, aby to bolo stretnutie generácií. 

Pozvánka

Galéria Pod Bujdoškou

Všetkých priateľov Demandíc pozývame na „Veľkonočnú dielňu“ do galérie „Pod Bujdoškou“

19. marca od 15. hodiny.

Kto ešte neplietol vŕbový korbáč, nemaľoval kraslice, alebo nevyrobil píšťaľku, môže si to skúsiť.

Vystrojenie Moreny a jej vynášanie z dediny.
 

 Pri spomienkach pamätníkov a hudobnom sprievode ste vítaní.

Kurátor galérie

Milan Ukrop

Bohu na slávu, blížnemu na pomoc

"BOHU NA SLÁVU, BLÍŽNEMU NA POMOC!", to je heslo, ktoré dodnes môžeme čítať na zástave dobrovoľného hasičského zboru, pôsobiaceho v Demandiciach a v susedných Maďarovciach v medzivojnovom období. Hasičstvo sa v minulom storočí stalo fenoménom obecného života v tisíckach dedín a miest.

Na schôdzi hasičov

     Prvé organizované formy boja s dobrým sluhom človeka, ale jeho zlým pánom, teda ohňom, sa objavili za vlády cisára Jozefa II. koncom osemnásteho storočia. Po sto rokoch panovník František Jozef vydal ďalšie regulatívy, majúce zefektívniť boj s ohňom najmä vo väčších sídliskách. Tam sa mali zriaďovať stále platené zbory hasičov. Menšie obce mali povinnosť zaobstarať si hasičské náradie a udržiavať protipožiarnu hliadkovú činnosť, ako novú občiansku povinnosť. Pravdepodobne vtedy aj Demandice zaobstarali halapartňu na strhávanie horiaceho materiálu pri požiaroch. S touto halapartňou noc čo noc, prechádzali dvojčlenné hliadky celú dedinu. V našom okolí bol ako prvý zriadený dobrovoľný hasičský zbor v Šahách v roku 1876. Na činnosť Dobrovoľnej hasičskej jednoty, ako sa volal, vyčleňovalo mesto Šahy ročne sumu 1200 korún.

     Po vzniku Československej republiky sa vytvárajú  nové organizačné predpisy, upravujúce protipožiarnu činnosť. Popri profesionálnych jednotkách sa veľký význam prikladal dobrovoľnému prispeniu občianstva pri ochrane jeho životov a majetku ohrozovaných požiarmi. Dobrovoľné zbory boli zastrešené celoštátnou organizáciou, Zväzom dobrovoľného hasičstva Československa. Na Slovensku bola strešnou organizáciou Slovenská zemská hasičská jednota, založená v roku 1922. Už v nasledovnom roku 1923 vzniká Dobrovoľná hasičská jednota aj v Demandiciach. 

     Pamiatkou na jej pôsobenie je doteraz zachovaná zástava jednoty, ktorá bola vyhotovená pri 15. výročí jej vzniku. Na jej drevenej rúčke sú pribité pliešky zo žltého kovu s menami dobrovoľných hasičov. Je zaujímavé, že jednota pôsobila pod patronátom sv. Floriána v rámci cirkevnej organizácie, lebo združovala hasičov nielen z Demandíc, ale aj z cirkevnej fílie Maďarovce. Vybavená bola hasičskou striekačkou, ktorá sa ešte aj po vojne dala používať. Bola na ručný pohon a starí hasiči sa v krčme dušovali, že s jej madlami vedeli tak mávať, že vodu vystrekli až nad kostolnú vežu. V päťdesiatych rokoch  ju nahradil hasičský automobil a striekačka sa ocitla mimo zbrojnice. Dlhý čas ju bolo vídať na lúke pod Bujdoškou, až kým odtiaľ v polovici 60. rokov zmizla neznámo kam. Obec sa sama pripravila o peknú technickú pamiatku. 

   Hasičstvo sa stalo fenoménom, ktorý zasiahol do života obcí celoplošne. Koncom prvorepublikového obdobia pôsobilo v Československu vyše 65 tisíc členov v 3221 hasičských jednotkách. Profesionálne zbory boli stále zriedkavé a vydržiavali si ich len veľké mestá.

Prvý prúd! Vodu daj!

    V povojnovom období boli hasičské zbory začlenené pod kompetenciu ministerstva vnútra zákonom č. 62/1950 Zb. o ochrane pred požiarmi a inými živelnými pohromami. Štátne funkcie na tomto úseku zastrešovala Ústredná správa štátneho požiarneho dozoru v Prahe. Dobrovoľnú zložku zastrešoval Československý zväz požiarnej ochrany, združujúci dobrovoľné hasičské jednotky. Na toto obdobie činnosti si už mnohí Demandičania pamätajú. Hasiči si obliekli modré uniformy miesto predtým používaných bielych súkenných. Tie dožívali v hasičskej zbrojnici na hromade, až kým sa nerozpadli. Hasičská zbrojnica stála v rohu záhrady Molnárovcov, tam kde je teraz materská škôlka. Nahradila pôvodnú drevenú hasičskú búdum naproti fare v rohu záhrady, pri Melichovej krčme. Nad ňou sa týčila drevená rozhľadňa slúžiaca na hliadkovú činnosť a zároveň ako sušiak na hadice. Terajšia budova hasičskej zbrojnice bola postavená v roku 1975. 

     Činnosť hasičov nebola len symbolická. V 50. a 60. rokoch bolo v obci niekoľko požiarov stohov so slamou, alebo krmovinami. Vyskytol sa aj požiar jedného rodinného domu, družstevnej maštale a senníka. Občas hasičom nedal spávať aj zbúrený potok Búr, najmä do polovice 60. rokov, keď už jeho koryto bolo značne zanesené.

     V hasičskej jednotke pôsobilo mnoho dedinských mužov a v druhej polovici storočia aj dievčatá a ženy. Súťaže hasičskej zručnosti nahradili medzivojnové cvičenia so sekerkami a rebríkmi. Boli organizované aj na okresnej úrovni, kde nechýbali naše požiarne družstvá. Z predkov, ktorí sa v demandickom hasičstve angažovali si pripomeňme Štefana Pénzeša st., ktorý bol aj zakladajúcim členom miestnej organizácie a prvým trubačom. Ďalšími funkcionármi boli  Štefan Kováčik, František Hós st., Gejza Oberfranc, neskôr Štefan Vištík, Ladislav Herda, Štefan Murín, Július Štutika a ďalší dobrovoľníci, ktorých máme zaznamenaných na fotografiách v našej obecnej galérii.

     Moderná budova a hasičská technika osireli. V dedine život nespestrujú a samaritánsku činnosť, ako sa jej v minulosti hovorilo, nevyvíjajú dobrovoľní hasiči. Mobily vo vrecku a rýchly príjazd profesionálnych hasičov nenahradili všetky hodnoty, ktoré v minulosti hasiči a neskôr požiarnici pre obec vytvárali.

Pre vstup do galérie kliknite na obrázok:

Hasiči

Foto: ©Archív obecnej galérie

Volebné pastorále

Voľby sa málokedy dajú považovať za idilické v zmysle nadpisu. Volebné praktiky v minulosti popísali naši spisovatelia, Ján Kalinčiak a Janko Jesenský. Ich romány „Reštaurácia“, respektíve „Demokrati“, sme v škole mali ako povinné čítanie. Patrili k tým zábavnejším titulom. Pritom  vo voľbách kandidátom, ale aj voličom neraz išlo o život. 

Pred voľbou kandidátov Národného frontu.

     V Demandiciach sa volila obecná samospráva predstavovaná richtárom a prísažníkmi, neskôr výborníkmi, ako sa jeho  pomocníci nazývali. O richtároch sa hovorilo „Richtár v dedine, cisár v krajine“. Pritom to bola nevďačná funkcia, lebo vďaky sa na dedine ťažko niekdo dočkal. Veď platila aj ľudová múdrosť, že „Farár sa vyhráža peklom a richtár áreštom“. V našej dedine sme to mali ešte pestrejšie preto, že Demandice mali aj dvoch richtárov. Niekedy možno preto, že existovali Dolné Demandice a Horné Demandice. Avšak hlavne preto, že obecná správa bola takpovediac dvojkoľajná. Volil sa sedliacky richtár a panský richtár. Podmieňoval to kuriálny charakter dediny, tvorenej historicky piatimi až siedmimi kúriami, v ktorých žili zemepánske rodiny a tiež aj viaceré zemianske rodiny usídlené v obci.

     V polovici 19. storočia mal najväčšie skúsenosti s obsadzovaním volených funkcií miestny zeman a advokát Ostrihomskej kapituly, Ján Paczolay, ktorý sa priženil do barónskeho rodu Majthényi. Presadil sa ako župný kandidát vo voľbách do krajinského parlamentu za obvod Šahy. Historické pramene popisujú okolnosti jeho voľby. V meruôsmom roku bol aj richtárom Demandíc. V celoštátnych voľbách sa v rámci Deákovej strany po roku 1865 stal krajinským poslancom niekoľkokrát. 

     Voľby v uhorských podmienkach mali mnoho špecifík. Uplácanie kandidátov i voličov, volebné machinácie a bitky neboli výnimkou, skôr pravidlom. Hlasovalo sa proklamačne, čo si vyžadovalo od kandidátov sústrediť svoj voličský elektorát, spolu sa dostaviť na miesto volieb a tam deklarovať svoju vôľu ako skupina. Tábory boli obvykle dva, za vládnu stranu a za opozíciu. Oba sa pred ťarchou realizácie volebného aktu na účet kandidáta patrične posilnili. Veď do volebnej miestnosti sa museli doslova prebiť cez protistranu. V Demandiciach bolo oproti iným obciam viac voličov, čo vyplývalo z početnosti zemianstva. Volebné právo nebolo ani zďaleka všeobecné. Obmedzovali ho viaceré cenzy, tj. podmienky viažuce sa k veku, majetnosti, pôvodu, pohlaviu, vlastníctvu domu, či plateniu daní. V celoštátnom meradle mohlo voliť nanajvýš osem percent dospelých voličov. Pri veľkosti, akú Demandice mali, to mohlo byť len okolo 70 voličov, aj s ohľadom na silné  zastúpenie zemianstva. 

     Ženy voliť nemohli, a to ani vtedy, ak aj vyhoveli rôznym cenzom. Nanajvýš so mohli dať zastúpiť iným „človekom“, ako sa v zákone uvádzalo. Tým človekom bol len muž. Ženy u nás volili až za prvej republiky, vo voľbách v roku 1923. Aj prvorepublikové voľby mali svoje špecifiká. Násilnosti sa nevytratili ani v republikánskom štátoprávnom usporiadaní. Ruvačky medzi tábormi ľudákov, agrárnikov a socdemákov patrili ku koloritu volieb. Za prvej republiky sa vo volebnom systéme siahlo k opačnému extrému. Kým predtým voliť mohli len vyvolení, za demokracie to bola pod hrozbou pokuty povinnosť ustanovená zákonom. Voliť chodilo okolo 90 percent oprávnených voličov. Pri voľbe, ako kompenzáciu za nútenú účasť, mali voliči k dispozícii tzv. Biely lístok, ktorý vhodili do volebnej urny, ak nechceli voliť žiadnu stranu. V našich rodinných relikviách som našiel aj jeden volebný lístok z volieb v roku 1928 do zastupiteľstva okresu Krupina. Demonštruje príklad kandidátky jednej z politických strán. Z politických strán sa v obci najviac agitovalo za Republikánsku stranu, Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu, Maďarskú národnú stranu a Sociálno-demokratickú stranu.

     V povojnovom období nastali ďalšie prevratné zmeny, podmienené politickým vývojom. Predovšetkým sa zriaďujú národné výbory, ako nové orgány, združujúce miestny výkon štátnej moci a štátnej správy. Demandice patrili medzi obce s prvými zriadenými národnými výbormi. Ten bol konštituovaný už 17. januára 1945 a obnovený v apríli toho roku. Pod jeho pôsobnosť patrili aj obce Maďarovce a Sazdice. Poslancov zboru v demandickom obvode vidíte na priloženej fotografii.  Vo voľbách v roku 1948 sa po prvýkrát objavuje dôsledok „Víťazného februára“, v ktorom zvíťazivšie strany zostavili jednotnú kandidátku Národného frontu. Voliči mohli hlasovať len za ňu, ako celok, alebo k voľbám neprísť. Povinnosť voliť nebola, ale v priebehu rokov sa rozmohla prax, že sa agilní voliči zúčastňovali na voľbách manifestačne. Spolu, ako kedysi po kortešačke, iba že triezvi, tiahli do volebnej miestnosti, aby všetkým ukázali, svoju vôľu. Dnes nás volebné predpisy šetria pred vymývaním mozgu počas volebného aktu. Pravda, vo volebnej kampani si čo to treba v rámci televízneho vysielania vytrpieť. Ešteže máme tých kanálov toľko, že na niektorých sa z volebných sľubov tešiť nemusíme. Zodpovednosť za správu vecí verejných máme, či už volíme, alebo nevolíme.

Hasiči jednotne za kandidátku Národného frontu.

Foto: Archív obecnej galérie a autor

Naše kohúty

Nie, nebude reč o kohútoch, ktoré pobehujúc po demandických dvoroch naplňovali poslanie, rozdávaím svojho genetického materiálu. A napriek tomu majú niečo podobné s úlohou, ktorú plnili „kohúty“ na hlavách demandických mládencov. Začiatkom šesťdesiatych rokov sa rozmohla mužská móda vyčesávania vlasov do zložitého tvaru na vrchole hlavy, ktorého názov sa prevzal s podoby kohútieho hrebeňa.

Môj prvý kohút
 

     V súčasnosti sa módna špirála vrátila a najznámejšieho kohúta medzi Slovákmi nosí kapitán futbalovej reprezentácie Marek Hamšík. Demandické kohúty mali iný tvar a nevyrastali z oholenej hlavy. Apropo, holičstvo v dedine neexistovalo, kým v polovici 60. rokov nezačal Laco Cserba podnikať ako holič - kaderník v jednej z miestností ich domu, poniže Melichovej krčmy. Strihanie vykonávali niekoľkí chlapi, ktorí si zaobstarali strihací strojček. Takýto mal aj môj otec ako dar od brata, ktorý žil v Kanade a túto cennú pomôcku mu priniesol pri jednej z jeho návštev spoza veľkej mláky.

     Mašinka, ako sme ju volali, bola celokovová a poniklovaná. Fungovala ako kombinácia kosačky, akú ťahali družstevné kone pri kosení ďateliny a nožníc. Mašinku bolo potrebné udržiavať v pohybe neustálym zvieraním prstov pravej  ruky, zapretých do rukoväte na pravej strane a do ľavého úchopu mašinky. Nepríjemnou stránkou týchto mechanických miniatúr bolo, že nás pri strihaní kvákali. Tento jav vyšklbávania vlasov nastával pri zahltení strojčeka, spôsobeným či už jeho tuposťou, alebo nízkou frekvenciou kmitania holičových prstov. Holiča sme si vyberali podľa toho, ako veľmi to kvákalo pri jeho strihaní. Výber bol však žalostne úzky. Môj otec, aj keď vedel strihať, cudzích nestrihal. Túto službu poskytoval len mne a strýčkovi Ďurovi, jeho najstaršiemu bratovi. Kým u neho býval syn Štefan, otcovmu strihaniu boli podrobované aj jeho dcéry, lebo vládlo presvedčenie, že v útlom detstve pravidelne strihané vlasy budú neskôr krajšie a hustejšie, asi ako kanadský trávnik. To bol vtedy aj názov jedného z pánskych zostrihov. My sme mu však hovorili „na ježka“. Takto sme sa dávali strihať, keď sme sa stali hasičským dorastom a tiež sme sa chceli česať dohora ako starí hasiči, po ktorých sme nosili ich bývalé uniformy, ktoré na naše útle postavy prešil miestny krajčír Laci báči Kurthy. Sesternice, prinášané svojim otcom na pravidelný zostrih, z toho mali traumu a len čo zazreli náš gang od Winklerovho kaštieľa, začali sa v neblahej predtuche strihania metať a vrieskať. Nepomohli si, mali mať pekné vlasy. Doma som si dovoľoval frflať pri každom kvaku, a preto mi otec, ktorý v tejto činnosti potešenie nenachádzal, urazene  nariadil chodiť sa strihať k Rehorovi.

U nášho holiča

     Ujo Rehor býval na Bujdoške pár domov povyše nás a za korunu zbavoval zarastených Bujdoškárov pokryvu ich hlavy. U neho som sa už neopovážil akokoľvek prejavovať útlocitnosť pri každom vyšklbnutí vlasu. Holičský salón mal umiestnený na gangu rodinného domu. Mal len tri rekvizity. Mašinku, ktorá tiež pochádzala z Ameriky, lebo aj u nich boli v rodine migranti, drevenú stoličku a obstarožný uterák, ktorý sa už na lepší účel využiť nedal. My mlaďasi sme sedeli vystretý pozdĺž vysokého operadla, ako by na elektrickom kresle, o ktorého existencii sme už vedeli a báli sme sa elektriky, ktorú len prednedávnom zaviedli do dediny. Strihalo sa poväčšine v nedeľu skoro dopoludnia, aby sa kunčafti ešte stihli doma oholiť a vychystať do kostola. Pravda, dalo sa to po dohode s majstrom holičským aj inokedy. V sobotu sa robilo a možností preto veľa nebolo a holič voľky, nevoľky musel voliť medzi malým príjmom na pivo a zanedbaním jedného z božích prikázaní.

     Česanie zákazníka nebolo súčasťou strihania. Uterákom nám oprášil hlavu a položiac korunu na gang sme mohli fujazdiť domov. Až tu sme si vyčesali vlasy a ak posekané kúsky pichali na krku, radi sme si ich umyli. Taká samozrejmosť, ako dnes, to nebola. V hrnci na šporáku sme si museli prihriať vodu a ak sa nekúrilo, mali sme smolu. Studená voda ťažko rozpúšťala tuk na našich hlavách najmä preto, že o šampóne sme ešte nevedeli. Sapúnom, ako sme volali doma vyrobené mydlo, sme si namydlili hlavu. Keďže toto mydlo bolo účinné na pranie aj preto, že v ňom boli zvyšky lúhu z varenia, nesmelo sa dostať do oka. Ak áno, to sme vyvádzali inak, ako pri zanedbateľnom kvaku od mašinky. Vlasy sme si prepláchali čistou vodou. Na záverečné opláchnutie sme do vody cvrkli trochu kuchynského octu , čím sa voda zmäkčila, vlasy ostali hebké a aj po octe mierne zaváňali, čo budilo dojem čistoty. Ešte sme nepoznali ani brezovú vodu a iné chemikálie. Kozmetický priemysel sa už v národnom hospodárstve prebúdzal a na hrane 60. rokov sa v domácnostiach začali objavovať kadejaké fľaštičky, tuby a kelímky. Čoskoro sa začali v domácnostiach budovať kúpeľne. Dovtedy bola v dedine jediná, v bývalom notárskom dome v byte lekára MUDr. Kajzera.

Kombinácia nedeľného obeda a strihania na Dolnom majeri.

     Kohút, ako účes nebol dielom holiča, či kaderníka, ale mládenca, ktorý si ho sám vytvaroval. Kohúty sa dokonale vymykali z uniformity tých čias. Vyžadovali si stálu starostlivosť, a preto mládenci nosili pri sebe hrebene. Na udržiavanie kohúta sa najlepšie hodili plastové, s tvarovanou rúčkou. Obvykle boli žltej a červenej farby. Nosili sa zastoknuté v pravom zadnom vrecku nohavíc, z ktorého trčala rúčka, aby bol hrebeň ľahko dostupný  na občasné prehrabnutie vlasovej vlny, ktorá za zošmykla na nepatričné miesto. Tie hrebene sa vo vačkoch nosili ešte dlho, a to aj vtedy, keď našu generáciu zasiahla beatlesmánia a prišli účesy zvané „Mánička“. 

S kohútom na sobáš.

Pre vstup do fotoalbumu kliknite na obrázok:

Naše kohúty

Potomok rytiera?

Ladislav z Demandíc, príslušník najvýznamnejšieho demandického rodu, ktorý pôsobil v druhej polovici 14. storočia na dvore kráľa Ľudovíta Veľkého ako dvorný chirurg a neskôr aj ako biskup, mohol sa tam stretávať s neskoršou legendou uhorskej histórie, rytierom Mikulášom Toldim. Ten bol kráľom vymenovaný za veliteľa vojska, ktoré vyslal do Talianska na obranu záujmov pápežskej stolice. O živote tohto rytiera sa zachovali len zlomky faktov, avšak  vďaka najčítanejšieho maďarského románu, trilógii spisovateľa Jánosa Aranya, sa skutky Mikuláša Toldiho spopularizovali. V Demandiciach sa koncom 19. storočia stretávame s menom zemepána Žigmunda Toldyho. Ide o osobu, ktorej rodinné korene siahajú až k populárnemu rytierovi? 

Erb rodu Toldy

     Rod Žigmunda Toldyho pochádza z Liptovskej Štiavničky. Nobilitačný dekrét získali v Liptovskej župe v roku 1736 a v roku 1824 v Hontianskej župe. V tomto období Toldyovci sídlili v Santovke a na konci 19. storočia aj v Demandiciach. Z môjho prieskumu matrík a ani z dostupných rodokmeňov sa vyššie naznačené kontakty príslušníkov dvoch demandických rodov spred pol tisícročia nedajú doložiť. To platí najmä o Toldyovcoch. Nevedno, či sa jedná o potomkov rytiera Mikuláša Toldiho.

     Čo sa doložiť dá, je skutočnosť, že v Demandiciach sa 16. júna 1894 konala veľká svadba. Demandický zemepán Mikuláš Baros s manželkou Alžbetou Dúbravickou vydávali svoju dcéru Agnešu. Zaťom bol syn zemepánskeho rodu zo susednej Santovky, Žigmund Toldy, syn Žigmunda Toldyho a Alžbety Štanglovej. Ženích mal 28 rokov a nevesta 20. Svedkom zo stany nevesty bol generál Štefan Pongrácz. Na strane mladého zaťa svedčil santovský zemepán Alexander  Konkoly Thege. Obaja svedkovia sú zaujímavými osobnosťami z nášho bezprostredného okolia.

     Štefan Pongrácz sa narodil 12. augusta 1821 v Horných Turovciach ako syn tabulárneho sudcu Štefana Pongrácza a Kláry Okolicsányiovej. Už ako jedenásťročný stratil otca a nad jeho výchovou prevzal starostlivosť strýc podplukovník Ján Pongrácz, ktorý ho poslal na  vojenské učilište do Trnavy. Po absolvovaní vojenských škôl nastúpil službu v Haliči v 8. husárskom pluku. V roku 1848 sa stal členom generálneho štábu revolučných vojsk a zúčastnil sa na zimnom vojenskom ťažení proti banským mestám. Neskôr bol v Komárne náčelníkom štábu generála Nagysándora. Po  porážke pri Világoši bol uväznený v Arade, kde bol najskôr odsúdený na trest smrti, ktorý mu bol milosťou zmenený na desaťročný trest v pevnosti. Po troch rokoch a ďalšej milosti sa vrátil do rodného kraja. Naďalej sa venoval vojenským vedám a záhradničeniu. Oženil sa s Rozáliou Pákozdy.

     Po vyrovnaní sa obnovovala uhorská branná moc a v roku 1869 sa vrátil do služby v armáde ako veliteľ  Bratislavského práporu. O dva roky neskôr bol vymenovaný za veliteľa polbrigády v Šahách. Do roku 1879 bol  veliteľom niekoľkých brigád a pri odchode do dôchodku dostal hodnosť generála.
     Zomrel 7. augusta 1900 v Ostrihome. Jeho telesné pozostatky boli uložené do rodinnej hrobky v rodných Horných Turovciach.

Generál Štefan Pongrácz

     Mladý zať Žigmund Toldy mal za svedka v Santovke bývajúceho člena rodiny Konkoly  Thege , Alexandra. Bol to úspešný advokát a  poslanec krajinského snemu. Mimochodom, v tom období bol poslancom aj Karol Baross, narodený v Demandiciach. Alexander mal za manželku Alžbetu Toldyovú a so ženíchom bol švagor. Sňatkom Agneši a Žigmunda sa obaja poslanci dostali do príbuzenského vzťahu.
     Toldyovci, ako aj Konkoly Thege boli starobylé rody. Strýko Alexandra Konkoly Thegeho, Mikuláš, sa preslávil ako hvezdár a zakladateľ observatória v Hurbanove.  Alexandrov otec, Pavol, bol v rokoch 1861 – 1865 krajinským poslancom a do roku 1872, tekovským podžupanom. Od roku 1872 dvanásť rokov predsedal kráľovskému súdu.

Pavol Konkoly Thege.

Okrem uvedených funkcií bol správcom reformovanej cirkvi v Tekovskej župe. 

     Z manželstva Žigmunda a Agneši sa narodili tri deti. Najskôr to boli dvojičky Žigmund a Šarlota a v roku 1901 Agneša. Pokračovateľ rodu, mladý Alexander, bol v roku 1915 ako poručík zranený v bojoch na fronte v Haliči. Na následky zranenia zomrel vo vojenskom lazarete v Šahách, kde je pochovaný na katolíckom cintoríne. Ani jeho sestra Agneša sa nedožila dlhého veku, keď v roku 1929 zomrela.

Rodokmeň osoby Michal Toldy

(kliknutím na obrázok stiahnete diagram v PDF formáte)

     Zigmund Toldy starší bol demandickým zemepánom a pracoval v župných hospodárskych funkciách. Nečudo, že sa podieľal na vypracovaní komplexného diela o Hontianskej župe. S pracovníkom ministerstva poľnohospodárstva dr. Hellerom Farkasom napísali štúdiu „Hont vármegye mezőgazdasága és állattenyésztése.“ (Poľnohopodástvo a chov dobytka v Hontianskej župe.). Táto práca je pre nás zaujímavá tým, že obsahuje údaje o troch najväčších hospodárstvach v Demandiciach na prelome 19. a 20. storočia. Tieto hospodárstva sú charakterizované nasledovne:
     Hospodárstvo Kalmána Jancso. Rozloha 800 maďarských holdov ( hold = 0, 56 ha). Voľné hospodárstvo zaoberajúce sa najmä pestovaním ďateliny, lucerny, repového semena; popritom  sa vo väčšej miere pestuje aj mak. V chove hovädzieho dobytka sa venujú sedmohradským a červenostrakatým plemenám. Hospodárstvo má aj väčší chov sliepok na produkciu vajec, ktoré predávajú predovšetkým vo Viedni. Zo strojového vybavenia sa dá uviesť používanie mláťačky na parný pohon a sejačiek. Denný plat robotníka bol od 80 halierov do päť korún. U žien od 60 halierov do dvoch korún.
     Hospodárstvo o rozlohe 720 holdov po Jánovi Paczolayovi viedla jeho dcéra a od roku 1900 vdova po Zoltánovi Szabadhegyi, Katarína. Toto hospodárstvo produkovalo predovšetkým pšenicu, raž a jačmeň ; v menšom merítku sa zaoberali aj chovom koní. Práve takéto ich kone môžeme vidieť na fotografiách rodiny z prvej polovice minulého storočia. V záprahu štvorka lipicánov a okrem nich chovali aj maďarské plemeno nónius vhodné na intenzívne práce v poľnohospodárstve. Z tohto obdobia sa zachovali mená dvoch žrebcov Capriol a Nónius.
     V chove hovädzieho dobytka sa venovali simentálskemu, bielemu a strakatému plemenu. Na hospodárstve sa páslo 300 oviec a prosperoval chov ošípaných. Zaujímavá je aj zmienka o chove 70 včelstiev. Mimochodom, už desaťročia predtým v Demandiciach pôsobil jeden z prvých uhorských spolkov podľa prvého zákona o včelárstve. Denný plat robotníka sa pohyboval od jednej do troch korún. Robotníčky mali denne od 80 halierov do dvoch korún.

Štvorzáprach z chovu koní na hospodárstve Kataríny Szabadhegyi, rodenej Paczolay.

     Tretie z najväčších hospodárstiev (796 holdov) patrilo Žigmundovi Toldymu, zaťovi Barossovcov. Vybavené šesťradovou sejačkou produkovalo pšenicu, jačmeň, raž, ďatelinu, lucernu, vičinec, kukuricu a zemiaky. Okrem toho, na  hospodárstve sa venovali aj pestovaniu cukrovej repy. Popri hovädzom dobytku, chovali aj kone plemena anglických polokrvníkov. Zváštnosťou bol chov 600 kusov oviec rôznych plemien. Produkcia bravčového mäsa bola založená na bergšírskom plemene. Včelárske hospodárstvo malo 24 rodín. Poľovné právo uplatňovali na srnčiu zver, bažanty, zajace a jarabice. Lesy ťažili v dvadsaťročnom cykle. Hospodárstvo podporoval aj jeden parný stroj. Robotníci mali denný plat od 60 halierov do dvoch korún 40 halierov. Robotníčky od 50 halierov do koruny a 80 halierov.
     O hospodárskej činnosti menších vlastníkov pôdy sa uvedení autori vo svojej práci nezmieňujú. Na začiatku dvadsiateho storočia nie je spomínaná ani produkcia hrozna. Pritom Demandice boli tradičná vinohradnícka enkláva s viacerými vinohradníckymi traťami, tak ako ich v roku 1865 popísal Elek Paczolay. Poškodenie vinohradov fyloxérou bolo tak značné, že tieto plochy boli opustené. Zmienky o starých opustených vinohradoch nachádzame napríklad v rodinnej korešpodencii Szabadhegyiovcov. Vinohradníckej tradícii v Demandiciach sa budem venovať v samostatnej stati.

Mikuláš Konkoly Thege,

najslávnejší člen rodiny, ozdobený najvyššími vyznamenaniami mocnárstva.

Donačná listina kráľa Žigmunda Luxemburského z 20. februára 1388, ktorou daruje Mikulášovi Toldimu majetok v Darnóci v Szatmárskej župe.

(Zdroj: MNL OL, Mohács előtti gyűjtemény, Diplomatikai Levéltár, DL 71421.)

Füstbe ment házasság

(Verzia príspevku „Nesplnený sľub“ v maďarskom jazyku vypracovaná na žiadosť čitateľov)

Deménd község történelmét vizsgálva néha érdekes eseményekre bukkanok rá, melyek az őseikkel történtek és még másfél évszázad után is felkavarják az érzelmeket. Ez az eset Novotny-Mlinarčík Mihály családjához fűződik, aki a Majthényi bárók egykori kastélyában él. Miközben az érintett családok családfája összeállításán dolgoztam, nővérétől Bodnár Máriától kaptam a mellékelt képet. Egy eljegyzési gyűrű, melyet soha senki nem viselt, mert az ifjúhölgy az eljegyzéskor még kisleány volt és a házasság nem valósult meg. 

     Esetünk kezdete a 19. század elején Söjtör nevű magyarországi kis faluban vette kezdetét. A helyi földesúr Deák Ferencz felesége Sibrik Erzsébet 1803.október.17-én hetedik gyermekének adott életet. A kis Ferencz életet kapott, de az anyuka nem élte túl a nehéz szülés utáni komplikációkat. A szerencsétlen apa a csecsemőt József nevű nagybátyjához vitette el.  

     Ott éppen voltak szoptató szolgák. A sors nem volt túl kegyelmes a gyermekhez, mert 1808-ban elhalálozott az édesapja is.  

     Ez után az 5 éves árva Kehidára kerül. Idősebb testvérei Antal, József és Klára nevelték és viselték gondját. Tanulmányait több helyen végezte,  majd Zala megyében kezdte  ügyvédi pályafutását. Betegség miatt Antal bátyja feladta az országgyűlési képviselői mandátumát és ezekkel a szavakkal ajánlotta maga helyett az öccsét, Ferenczet:  "Küldök én nektek magam helyett egy fiatalembert, kinek kisujjában több tudomány és képesség van, mint egész magamban."  Az országgyűlési összejöveteleken kötött barátságot Hont megye képviselőjével a Deméndi származású Paczolay Jánossal. A fiatal Deák Ferencet elragadta a politika világa.  

    Amikor 37  évesen eljegyezte Vilhelmina de Héját úgy tűnt mégis lesz családi élete is. Az eljegyzés emlékét őrzi a gyűrű, melyben még ma is látszik a D.F 1840. A fiatal Deák Ferencz valószínűleg azon a véleményen volt, mint a Szlovák Ľudovít Štúr, aki akkor Zólyom megye képviselője volt, mégpedig:  keveset költekezni, sokat dolgozni és nem nősülni.  Tizenegy év elteltével a  kisleányból nagyleány lett  és úgy döntött nem vár tovább.  

     Deák Ferencz életében nagy események zajlottak ez alatt. Kossuth kormányában igazságügyi miniszter posztját töltötte be. De ez nem tartott sokáig a különböző nézetek miatt. 1865-ben pártot alapított.  

     Karrierje csúcsát a  "kiegyezéskor"  érte el. Az ő pártjában vállalt szerepet a Deméndi Paczolay János is.  Öccse Paczolay László, aki akkor uradalmi ügyész volt, vette feleségül a hoppon maradt Vilhelmínát, aki négy gyermeket szült neki. A híres Selmecbányai erdészeti és bányászati egyetem professzorához Schwartz Otto- hoz adta férjül Teréziát, majd halála után Irént.  Dr. Schwartz Ottó és Paczolay Irén unokája Rohn Ilona házasságot kötött Novotny-Mlinarcsik Károllyal 1937-ben. Legfiatalabbik leányuk most a tulajdonosa ennek a bizonyos  eljegyzési gyűrűnek mellyel Deák Ferenc eljegyezte volt az ükanyjukat. Novotny-Mlinarcsik Károly gyerekei lettek a Majthényi-Paczolay birtokok  örökösei.  

     Ebbe a családi körbe tartoznak a Szabadhegyiek is. A kapocs Nedeczky Károly, aki 41 évesen elhunyt és hátrahagyott   öt gyermeket.

     Deák Ferencz támogatta a családot és főleg keresztleányával, Idával volt nagyon jó viszonyban. Nedeczky Ida Szabadhegyi Sándorhoz ment férjhez, majd fiuk Zoltán vette feleségül Pazcolay János és báró Majthényi Kamilla leányát Katalint, aki később megkapta a csillagkereszt kitüntetést is. Mindketten Deménden a Majthényi családi kriptában vannak eltemetve.  

     Az előbb említett Nedeczky Ida nem csak leány korában, hanem férjhezmenetele után is nagyon  kötődött Deák Ferenczhez és tartotta vele továbbá is a kapcsolatot. Levelezéseiket valaki a második világháború vége előtt letétbe helyezte a francia nagykövetségen.  

      Ezek is bizonyítják Deák Ferencz és  Deméndi őseink kapcsolatának a voltát.

     Deák Ferencz 1876.01.28-án hunyt el. Halálát megelőzően az utolsó hónapokat Széll Kálmán és nejénél Vörösmarty Ilonánál töltötte. Ez az Ilona, akit gyermekkorában ő segített, most ő volt a halálos ágya mellett.  Emberi és államférfibeli jótetteiért soha semmi ajándékot nem fogadott el. Temetése nagy pompával zajlott le. Sisi - Erzsébet királyné személyesen helyezte a babérkoszorút a ravatala mellé.  

     Örök nyugalomra a Fiumei úti sírkápolnába helyezték.  

Autor:    Milan Ukrop

Fordította: Bodnár Mária

Barónka

V demandickom mauzóleu rodiny Majthényi je mramorová tabuľa so zvláštnym menom Ludovika Nagy de Pél. Kto bola táto osoba, ktorej podobizeň nachádzame medzi pamätihodnosťami jej potomkov? Tak, ako je to dnes, aj v minulosti rodičia dávali mená svojim deťom podľa módneho trendu, alebo jednoducho napodobňovali známe osobnosti. Samozrejme, pre šľachtu bol vzorom panovnícky dvor. Ludovika dostala meno po vzore princezny Márie Ludoviky, neskôr známej aj ako Mária Lujza, manželka cisára Napoleóna Bonaparte. Bola barónkou a pochádzala z protestantskej rodiny Nagyovcov, ktorá používala prídomok podľa sídla „Pél“, teda z Pialu.

 

 Barónka Ludovika Nagy de Pély.

     Odvekým sídlom rodiny bol Dolný Pial. Prvé písomné zmienky o rodine pochádzajú z roku 1626 a zmieňujú sa o Michalovi Nagy Pély. Ďalší prameň sa týka pôsobenia Jána v rokoch 1667 – 1672. Ten mal troch synov. Najstarší Ondrej v rokoch 1688 – 1697 vykonával vojenskú službu. Za ňu potom získal, ako to bolo vtedy obvyklé, donáciu a stal sa zemepánom. Ondrej, jeho syn Ondrej a vnuk Ján boli podporovateľmi reformácie, a v tom ich nasledovala aj Jánova dcéra Ludovika. V dejinách reformovanej cirkvi v Tekovskej župe nachádzame opisy viacerých dobročinných skutkov od najstaršieho Ondreja, po Ludoviku. Rodina neskôr mala sídlo aj v dnešnej Kalnej nad Hronom, vtedy ešte rozčlenenej na Malú Kalnú (Kiss Kálna) a Veľkú Kalnú (Nagy Kálna).

 

Rodokmeň osoby Ján Nagy de Pél.

(kliknutím na obrázok stiahnete diagram v PDF formáte)

     Otec Ludoviky, Ján, financoval stavbu kostola v Malej Kalnej. Keď neskôr v roku 1863 rodinné majetky v obci prešli do vlastníctva katolíckeho zemepána, reformovaná cirkev stratila donnora. Tým prišla aj o poskytovateľa obydlia pre farára a platu pre učiteľa. Ludovika preto zriadila na podporu cirkvi základinu z ktorej výnosov sa mali tieto výdavky pokrývať. Jej skutky, ako aj skutky predkov mali tiež sociálny aspekt. Skupovali zadlžené hospodárstva cirkevníkov, aby ich zachránili pred exekúciami, a neskôr im umožnili na nich hospodáriť ako nájomcom.
     Spôsob riešenia podpory cirkvi demonštruje výkaz výnosov zo základín rodiny Ondreja Nagya z Pialu, ktorý v roku 1816 zanechal v prospech reformovanej cirkvi v levickom chotári lúku o rozlohe 18 koscov (17 holdov) čo je asi 9 hektárov. Jej výnos nariadil deliť na štyri rovnaké diely tak, že výnos z jedného dielu patril kňazovi, druhý učiteľovi, tretí diel cirkvi a štvrtý sa mal zhodnocovať dovtedy až dosiahne päť tisíc forintov a potom sa úrok z neho mal deliť na šesť rovnakých dielov.  Z nich tri šestiny mali naďalej byť zhodnocované, jedna šestina patrila kňazovi, jedna šestina učiteľovi a jedna šestina cirkvi. V roku 1838 mala základina hodnotu 1600 forintov.
     V tom istom roku statočný darca venoval na tie isté účely bez udania podmienok 258 forintov, ktoré s predošlým darom mali v roku 1878 hodnotu 6567 forintov.
     Ludovika, nasledujúc príklad predkov darovala na podporu výchovy a vzdelávania výnos z v levickom chotári ležiacej lúky o rozlohe 200 koscov. V roku 1875 mal po predaji hodnotu 2831 forintov a 15 grajciarov. Z výnosov tejto čiastky sa mali tri štvrtiny použiť na školskú prevádzku a jedna štvrtina ako štipendium pre chudobných žiakov a na nákup učebníc pre nich.
     Zaujímavou je aj základina, ktorú založilo 39 členov. Tí  darovali obilie, ako substrát základiny. Po zhodnotení mal v roku 1875 hodnotu 310 forintov.
     Podporovateľom reformných cirkví v šestnástom až devätnástom storočí boli aj iné vtedajšie zemepánske rody v Honte a Tekove. Karol S. Kiss v diele : „Monografiai vázlatok a Barsi Ref. esperesség multja s jelenéből“ z roku 1878, pojednávajúcom o histórii a súčasnosti biskupstva Tekovskej reformovanej cirkvi uvádza, že : „Za reformáciu v Tekove a Honte môžeme ďakovať rodinám Balassa, Dobó, Nyáry, Eszterházy, Dersfy a sčasti aj Enying Török." Veľkí páni, zastávajúci  župné funkcie priamo, alebo sprostredkovane, mohutne prispeli k rozšíreniu reformácie.

 Ukážka z monografie Karola Kissa.

     Tekovský župan, levický Gabriel Čech (1543), Balaša Meňhár, ktorý sa oženil s vdovou po predošlom, a ktorý sa stal županom Hontu, vlastník rozsiahlych majetkov v Novohrade, Dobó Štefan a Dobó Imrich (1550 - 60), ako aj viacero rodín v Honte a Tekove : Ghimesi, Forgách, Diosy, Majthényi, Soos, Nagy de Pél, Brogyányi, Simonyi, Héderváry, Rudnyánszky, Pajor, Endródy, Dócy, Kosztolányi, Nyáry, Majláth a Esterházy sa stali vyznavačmi reformácie.“. Tento jav súvisel s odvekým odbojom uhorskej šľachty voči vláde Habsburgovcov v Uhorsku. Po Szatmárskom mieri a upokojení vzťahov i vďaka Tolerančnému patentu sa v živote zemepánov prejavil pragmatizmus. Majetková stabilita rodu, profesionálna dráha vo vojsku, alebo  v štátnej správe, viedli k tolerancii v náboženských otázkach. Rody sa postupne miešali, ako to vidíme aj na príklade Ludoviky.

Záznam o krste Natálie Majthényi, dcéry baróna Ladislava Majthényiho a Ludoviky Nag de Pél, u ktorej je vyznačená „helvétska konfesia“.

     Takmer poldruha storočia relatívneho mieru s cisárskym dvorom viedlo k narastaniu konzervativizmu v zemepanskych rodoch. Preto rok 1848 zasiahol uhorské stavy rozpoltené. V Demandiciach dominujúci rod Majthényiovcov nepreferoval radikálny revolučný prístup, ako som na to už poukázal v iných statiach. Nakoniec, Majthényiovci a Paczolayovci boli spriaznení s Ferencom Deákom, ktorý vyrokoval s panovníkom vyrovnanie vzťahov, čo sa predtým nepodarilo ani jednému z povstaní uhorskej šľachty.

     Dôkazom historického zmierenia je aj mauzóleum v demandickom cintoríne, v krypte ktorého spočinuli vedľa seba manželia Ladislav Majthényi a Ludovika z rodu Nagy de Pél.

Erb rodu Nagy de Pél, ktorý v druhej polovici 19. storočia v mužskej línii vymrel.