V tureckom hrdle

Tridsať kilometrov južne od Demandíc, na ľavom brehu Ipľa sa nachádza obec Ipolydamásd. Pri ceste z Letkésu  sa zvyšky Damášskeho hradu dajú objaviť v zarastenom teréne  nad cestou pred severným okrajom dediny. Hrad Damaš nevynikal mohutnosťou ani neprístupnosťou. Počas mnohých desaťročí tureckej okupácie Uhorska, ležiac v predpolí banských miest, plnil dôležitú pozorovaciu funkciu. Posádka hradu, ako aj posádka na Csehváre ( Český hrad na východnej strane pohoria), mali na očiach pohyby tureckých oddielov o čom informovali hlavného kapitána banských miest a preto sa o týchto hradoch tvrdilo, že Turkom ležali v hrdle.

Hrad Damaš vznikol dávno pred príchodom Turkov do nášho okolia. Doklady o jeho vzniku sa zatiaľ neobjavili. Prvá písomná zmienka o hradnom kapitánovi  menom Búza Balás je z roku 1361. Už predtým toto miesto zrejme slúžilo ako kráľovský poľovnícky kaštieľ. Dokazujú to viaceré listy uhorských panovníkov napísané  na Damaši. Na prelome tridsiatych a štyridsiatych rokov štrnásteho storočia kráľ Karol Róbert tu vydal desať listín. Na hrade sa zdržiaval aj jeho syn a nasledovník Ľudovít Veľký. Neskôr sa hrad dostal do rúk rodiny Kubiniovcov. Keď v roku 1543 a 1544 Turci dobyli Ostrihom a Vacov, nastali ťažké časy aj pre ipeľské hradné posádky a ich okolie.

      Od roku 1562 sa už Damaš uvádza ako súčasť budínskeho sandžaku. Turci v druhej polovici šestnásteho storočia pretvorili hrad a blízku osadou na opevnený palánok, ktorý sa uhorské vojská pokúšali získať späť. Podarilo sa im to počas pätnásťročnej vojny v roku 1595. Následne prebiehala obnova hradu a posilňovanie jeho posádky. 

      

      V roku 1632 sa uvádza, že na hrade bolo päťdesiat jazdcov, sto pešiakov a tri delá. V roku 1626 posádka neodolala útoku vojska budínskeho pašu Murtezu. Avšak už koncom roka mierová dohoda medzi Gáborom Betlenom a Ferdinadom II. vyžadovala, aby   Turci hrad vrátili. Aj keď sa tak čoskoro stalo, Turci okolie hradu ešte dlho sužovali svojimi nájazdmi. V roku 1641 počas neprítomnosti hradného kapitána hrad znovu dobyli. To bolo považované za porušenie mierovej zmluvy a preto ho mali vrátiť. Kým sa tak stalo hrad vyhorel, zrejme bol úmyselne zapálený. To len svedčí o tom, že aj keď z hľadiska umiestnenia v teréne nebol významnou vojenskou prekážkou, pre svoju  strategickú polohu pri ústí Ipľa do Dunaja a v predpolí Borzsonyských kopcov bol cenený.

 

---

Turkish Throat

Thirty miles south of Demandice, on the left bank of the Ipeľ river, the village Ipolydamásd is situated. The remains of the Damascus Castle can be discovered along the road from Letkés in the unmade grounds over the road, near the northern edge of the village. The Damascus Castle excelled neither in massiveness nor in inaccessibility. For many decades of the Turkish occupation of Ugria, lying in the foreground of the mining towns, it was an important lookout spot. The crew of the castle, together with the crew at Csehváre (Czech castle on the east side of the mountain), watched the movements of Turkish troops and reported to the Captain of the mining towns. Therefore these castles were well-known for lying in the very throat of the Turk territory.

Dúpä peňazokazcov

Na horskom chrbte zvanom Borzsony Várberécz (Boržoňské hradné bralo) v nadmorskej výške 715 metrov, len osemnásť kilometrov južne od Demandíc, sa nachádzajú v pohorí Borzsony ruiny hradu Šalgó (Salgóvár). Hrad nezanikol prirodzenou cestou a ani nebol zničený vojnovými udalosťami. Na príkaz kráľa bol zrovnaný so zemou ako sídlo peňazokazcov.

Salgóvár na turistickej mape

Prístup k hradným ruinám je z obce Perocsény . Výlet na Godovár môžete spojiť aj s túrou na Šalgov ležiaci na hrebeni horského chrbta tiahnúceho sa nad Čiernou dolinou ( Csarna volgy). K hradným ruinám vedie červená značka z obce Perocsény. Trasa je dlhá štyri kilometre  a končí pri hradnom brale v okolí ktorého sa dajú ešte rozoznať zvyšky stredovekého hradu.

 Predpokladaný vzhľad hradu hradu Šalgó (zdroj hu.wikipedia.org)

      Územie hradného brala nebolo ešte archeologicky preskúmané. Predpokladá sa, že v týchto miestach bolo hradisko už za Arpádovcov.  Zaniklo ešte pred vpádom mongolskej armády v roku 1241. Aj Šalgovský hrad patril medzi niekoľko desiatok hradov vybudovaných ako poučenie z ničivého nájazdu Mongolov, teda koncom trinásteho storočia. O jeho krátkej, ani nie dvestoročnej  existencii,  sa zachovalo málo dokladov. V druhej polovici trinásteho storočia sa spomína ako sídelný majetok rodu Hont-Poznan. Začiatkom štrnásteho storočia sa stal súčasťou dŕžav Matúša Čáka. Po jeho smrti v roku 1321 sa hrad dostal do kráľovských rúk. Od Kráľovskej komory  ho odkúpil   barón  Šimon Széczényi . Hrad sa nachádzal z hľadiska obrany na ťažko prístupnom  brale  a mimo krajinskej cestnej siete. Tieto vlastnosti  syn Šimona Széczényho,  Mikuláš zo Šalgova (Salgói Miklós)  využil na rozvracanie ekonomiky kráľovstva  výrobou falošných peňazí. Pre túto konkurenciu mincovne v Kremnici mal panovník Žigmund Luxemburský pramálo porozumenia. Keď sa k tomu pridala ešte aj nevera  Mikuláša s manželkou baróna Jána Garaja, osudy Mikuláša a jeho hradu, po ktorom mal aj meno, sa spečatili odsudzujúcim rozsudkom panovníka. Kráľ nariadil, okrem iného, aby boli dva zo štyroch hradov Mikuláša zbúrané po základy. Jeden za neveru a Šalgó ako dielňa peňazokazcov. A tak sa stalo, že v roku 1424 prišli na hrad stavitelia, ktorí hrad nestavali, ale ho zbúrali. Kamene rozkotúľané po okolí  z Borzsonyského hradného brala  uvidíte aj teraz.

 Hradné bralo

      Hrad už v budúcnosti nebol nikdy obnovený. Turista z neho dnes veľa nevidí avšak z hradného brala sa mu naskytne vyhliadka  ktorá mu je odmenou za vynaloženú námahu. Cesta na  tento tajomný hrad v Borzsonyi stojí zato.

---

The Den of ‘Money Spoilers‘

The ruin of Salgó Castle (Salgóvár) is located in the mountain ridge called Börzsöny Várberécz (Boržoňské castle rock) at an altitude of 715 meters, only eighteen kilometers south of Demandice. The castle was neither deserted nor destroyed by acts of war. On the King’s command, it was razed to the ground as the seat of so-called ‘Money Spoilers’.

Demandický drobizg

V tomto roku si vedecká verejnosť pripomína dvojité okrúhle výročia vzťahujúce sa k osobe MUDr. Jozefa Pantočka (1846 – 1916 ). Jozef Pantoček pochádzal z lekárnickej rodiny , narodil sa v Trnave, vyštudoval medicínu na univerzite v Gotingene a vo Viedni. Lekársku prax začal v Továrnikoch , pôsobil ako hlavný lekár v štátnej nemocnici v Bratislave. Popri medicíne sa intenzívne venoval botanike. Je to botanika, ktorá spojuje našu obec s týmto vynikajúcim vedcom. 

MUDr. Jozef Pantoček

      J. Pantoček vykonával botanický výskum    vo Veľkej Fatre, Vysokých Tatrách a neskôr i v Dalmácii, Bosne, Čiernej Hore, Hercegovine a v Albánsku i vo Francúzku.  Okrem opisu existujúcich rastlín sa venoval ako jeden z prvých vedcov  aj fytopaleontológii. V centre jeho záujmu boli jednobunečné kremičité riasy. V roku 1902 publikoval výsledky svojho  výskumu rozsievok ( Diatomaceae ) . V rámci jeho vedeckého popisu sa stretávame aj s menom Demandíc. Je to v súvislosti so zavedením taxonu pre jeden z druhov rozsievok, Fragilaria hungarica Pantocsek, ako porovnávacieho štandardu pre skupinu živočíchov, ktoré vykazujú spoločné vlastnosti.Ako miesto jej výskytu uvádza Demandice v Hontianskej stolici. Nález tejto vzorky bol datovaný na rok 1892. Vzorka pochádza z treťohorných usadenín. Bližšie miesto sa neuvádza. Podľa toho, že dnes sú známe takéto náleziská v okolí Banskej Štiavnice, Zvolena a Lučenca  dá sa podľa ich vzhľadu usúdiť, že vzorka bola pravdepodobne získaná v starej pieskovcovej bani na Bujdoške. Nie je však vylúčené ani iné miesto. V našom chotári treťohorné usadeniny  pieskovcov vystupujú na povrch na niekoľkých miestach. Napríklad na Bujdoške  v náprotivnom, na juh orientovanom svahu nad cestou. Môžeme ich vidieť aj v svahu východne od bývalého Klimkovho majera na Ilave. Pivnice v časti Pivničky a na Cinvári sú vyhĺbené tiež do takéhoto materiálu.

Treťohorné usadeniny v Demandiciach.Nad nimi usadeniny vytvorené  po ústupe mora.

      Rozsievky sú veľmi malé organizmy o veľkosti len niekoľkých mikrónov a preto ich voľným okom nevidíme. Najstaršie nálezy rosievok sa datujúu do obdobia pred 120 milónmi rokov. Ich vymieraním sa postupne v moriach usádzali a pod tlakom vody spevňovali kremité schránky čím vytvárali horninu – diatóm. Tieto horniny majú praktické využitie a ťažia sa v miestach s vyššou mocnosťou usadenej vrstvy. Najčistejšie ložisko tejto suroviny v Európe je v Macedónsku a dosahuje mocnosť 12 metrov. Ložisko v Kalifornii má hrúbku až 305 metrov. To dokazuje, že rosievky sa rozšírili po celom svete . Predpokladá sa, že existuje milión až desať miliónov druhov. Predstavujú podstatnú zložku biomasy a významne sa podieľajú na tvorbe kyslíka.

Vľavo pôvodná kresba J. Pantočka zobrazujúca Fragiláriu hungaricu podľa vzorky z Demandíc (1892) [podľa https://vm.mtmt.hu/download/1274327.pdf%5D

      Z praveku sa z nich zachovali kremičité schránky, ktoré sa dajú skúmať ako fosílie dodnes. J. Pantoček sa v rámci ich výskumu stal priekopníkom mikrofotografie. Svoje fotografie urobené cez mikroskop s úspechom vystavoval. Za svoj prínos pre rozvoj fotografie sa stal nositeľom Zlatej medaily amatérskej fotografie. Demandice tak mali šťastie, že sa v nich zdržiavala po J. Marastonim, ktorý bol priekopníkom fotografie v Uhorsku v polovici 19. storočia, aj tvorca mikrofotografie.
      Svoje celoživotné zbierky a dielo venoval Národnému múzeu v Budapešti. Žiaľ počas bojov o Budapešť na prelome rokov 1944/1945 bolo zničených osemdesiat percent jeho zbierkového materiálu. Zachovaná časť z nich je tu v úschove doposiaľ.

Zbierky MUDr. Jozefa Pantočeka v Národnom múzeu v Budapešti, ktoré neboli počas vojny zničené. Je medzi nimi aj taxon z Demandíc

Mikroorganizmy boli celoživotným osudom Jozefa Pantočka. Je paradoxom, že jeden z nich ho pripravil aj o život, keď v roku 1916 zomrel v Továrnikoch na nákazu brušným týfusom.

Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu:

Usadeniny rosievok

---

Little Things of Demandice

This year the scientific community honours twin anniversaries related to the person of MD. Pantočka Joseph (1846-1916). Joseph Pantočka came from a pharmacists Pantoček family, was born in Trnava and studied medicine at the University of Gotingene and Vienna. After having begun his Medical practice in Tovarniky, he served as chief physician in the state hospital in Bratislava. Alongside with medicine, he also intensely practised botany. It's botany which connects our community with this excellent scientist.

V meste Betleheme

Sviatok Narodenia Pána, jeden  z najväčších sviatkov cirkevného roka, slávia dnes kresťania na Slovensku i vo svete. Pripomínajú si udalosti v Betleheme, meste asi desať kilometrov južne od Jeruzalema, kde sa podľa tradície v jaskyni za mestom pred dvomi tisícročiami  narodil Ježiš. Mesto Dávidovo - Betlehem v hebrejčine znie aj ako mesto chleba, arabsky mesto mäsa, sme si už v útlom detstve spájali s obrázkami, ktoré sme vídali na pohľadniciach k Vianociam. Pacholiatko ležiace v jasličkách na slame bolo symbolom Vianoc nášho detstva a je tomu tak aj v dnešný deň v celom kresťanskom svete.

Pre návštevu Izraela sme sa rozhodli s manželkou pred rokom, dúfajúc v pokojný rok v ktorom zámery turistov a pútnikov nenarušia nepokoje v tejto oblasti sveta. O pár dní vypukla arabská jar a preto sme až do mája trnuli, či našu cestu do kolísky kresťanstva a miesta narodenia Ježiša z Nazaretu nestornujeme. Do nepokojnej Palestíny sme sa napokon koncom mája vydali.
      Palestínsku krajinu som spoznával v detstve na známkach listov a pohľadníc, ktoré posielali z Palestíny sestry Eislerové pochádzajúce z Demandíc. Po  návrate z koncentračného tábora sa vysťahovali do Palestíny. Naša skupina priletela po viacerých bezpečnostných kontrolách do Tel Avivu odkiaľ sme sa presunuli cez Jeruzalem na územie Palestínskej autonómie, do mesta Betlehem.
      Z Jeruzalema sa po štvrťhodinovej jazde mierne zvlnenou krajinou Júdska   zastavujeme pri nevábnom  železobetónovom osem metrov vysokom múre, ktorým Izrael ohradil Palestínu aby získal kontrolu nad pohybom jej obyvateľstva v snahe chrániť sa pred teroristickými útokmi. Poznal som Berlínsky múr, ten bol proti tomuto len slabým oplotením aj keď miestami tiež betónovým.

Naša skupina na Námestí Jasličiek

      Do mesta vchádzame cez jednu z kontrolných brán. Aj keď táto nemôže pri svojom niekoľkoročnom veku pamätať biblickú dobu, nachádza sa neďaleko Ráchelinej hrobky. Tu podľa Starého zákona patriarcha Jákob pochoval svoju manželku , ktorá mu porodila najmladšieho syna Benjamína. Betlehem sa spomína v biblických textoch aj v iných súvislostiach, napríklad z neho pochádzal rod Dávida, pastiera ktorý sa stal židovským kráľom už tisíc rokov pred udalosťou, ktorá Betlehem preslávila najviac, narodenie Ježiša Krista.
      Už aj naše ubytovanie na dve noci v Betleheme sa nesie v tomto znamení, hotel sa volá „Nativity“ – „Narodenie“.
      Slobodný rozvoj kresťanstva nastal až za vlády cisára Konštantína, ktorý v roku 313 udelil kresťanstvu slobodu kultu. Jeho matka  sv. Helena bola nadšenou zberateľkou relikvií a nie náhodou sa považuje za prvú archeologičku, ktorá sa v Svätej zemi snažila nájsť miesta spomínané Bibliou. Jej meno nesie aj kostolík na našom Hýbeci. Na naliehanie svojej matky nechal cisár Konštantín postaviť baziliku  nad Jaskyňou Narodenia, ktorá sa nachádzala pri vtedajšej osade Betlehem. Prvá spomienka na túto stavbu je z pamätí pútnikov z roku 333. Bazilika bola počas vzbury Samaritánov značne poškodená a preto bola cisárom Justinianom v rokoch 483-556 prestavaná. Stavba, ktorú dnes vidíme, je v podstate touto stavbou zo šiesteho storočia.

 Tu stáli jasličky

      Napätá bezpečnostná situácia v tejto oblasti, ktorá neobišla ani nás, značne poškodila turistický ruch. Keď v popoludňajších hodinách prichádzame na Námestie Jasličiek je  temer ľudoprázdne. S pokorou vstupujeme do Brány pokory temer na kolenách. Vchod do baziliky je zamurovaný tak, aby sa pútnici klaňali pri vstupe na posvätné miesta. Dôvod zníženia vchodu bol prozaickejší. Mal zabrániť tomu, aby rôzni dobyvatelia nevchádzali do Baziliky Narodenia Pána na koňoch a ťavách. Posledné krvavé udalosti sa tu odohrali v roku 2002, keď sa v bazilike zabarikádovalo 240 radikálnych Palestíncov. Deviati z nich pri dobýjaní baziliky prišli o život. O zložitosti pomerov svedčí aj to, že bazilika leží na území pod palestínskou správou  a samotná bazilika patrí trom cirkevným komunitám. Svoj priestor tu nachádza štrnásť kresťanských cirkví..
      Atmosféru v bazilike som mohol zaznamenať svojim fotoaparátom vďaka tomu, že v nej nie je zákaz fotografovania, čo na mnohých podobných miestach zažijete.
 

Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu:

Bazilika Narodenia Pána

---

In the Town of Betlehem

Feast of the Nativity, one of the biggest holidays of the church, is being celebrated by Christians in Slovakia and in the whole world. We are all recalling the events in Bethlehem, a town about ten kilometers south of Jerusalem, where according to tradition, in a cave outside the city Jesus was born two thousand years ago. The City of David - Bethlehem (in Hebrew, it also sounds like the city of bread, in Arabic city of meat) was even in the time of our childhood associated with images that we had seen on postcards for Christmas. “Pacholiatko” lying in the manger on straw has always been a symbol of Christmas of our childhood and this is the case even today, in all of Christendom.

Hrady na dohľad

Pri pohľade z Demandického kopca od kóty 235, po našom Pri kríži, sa pred siedmimi storočiami v pohorí Borzsony črtali belavé siluety hontianskych hradov stojace na severnej a západnej časti tohto pohoria. Pod dnešnými urastenými bukovými lesmi sa skrývajú zvyšky hradov o ktorých sa len málo vie. Z niektorých už neexistujú ani ruiny a ich poloha a veľkosť sa dá odhadnúť len podľa terénnych nerovností. Tieto sídla poväčšine zanikli už počas tureckej okupácie Uhorska alebo ešte skôr.

 Pohorie Borzyony pri pohľade z nášho chotára. Po jeho západnom úbočí popri Ipli viedla cesta z Budína a Ostrihomu na sever k banským mestám. Známa je aj pod menom „ via magna“.  Pozdĺž nej existovalo viacero opevnených sídel.

      Najsevernejšie leží hrad Drégely o ktorom som sa už zmienil. Na ľavom brehu Ipľa sa nachádzal vodný hrad Hont v dnešnej obci Hont. Nad ňou na kopci Pázmán hegy bol aj ďalší hrad. Najbližšie k Demandiciam sa nachádzal hrad vo Vyškovciach nad Ipľom na mieste kde existoval už rímsky tábor. Z obce Kemence ležiacej oproti Vyškovciam sa môžeme priblížiť Čiernou dolinou v ktorej vedie lesná železnička ku hradným ruinám Godóváru. O niečo južnejšie z obce Peroczény sa dostaneme k hradisku Salgóvár a odtiaľ pokračovaním cez najvyšší vrchol pohoria (Csóvanyos 934 m n.m.) na hradisko Pogányvár ( Pohanský hrad). Južnejšie, nad sútokom Ipľa o Dunaja, sa nachádzali dva hrady. Damásdvár v dnešnej obci Ipolydamásd a východne od nej hrad Zuvár. Pri ňom je známy kláštor Mária nostra v obci Mariánosztra založený kráľom Ľudovítom Veľkým v roku 1352.Naproti nemu  na pravom brehu Dunaja stojí slávny kráľovský Vyšegrád. Demandice ležia od neho vzdušnou čiarou iba   44 kilometrov a preto v stredoveku patrili do najbližšieho okolia centra politickej moci Uhorska.

Hrad Vyškovce nad Ipľom

Hradisko vo Vyškovciach nenájdete ani podľa ruín. Na mape sa nachádza na ľavom brehu Ipľa medzi železničnou traťou a hraničnou cestou na mieste zvanom Mahír.

      Vyškovce nad Ipľom ležia len desať kilometrov na juhovýchod od Demandíc. Po prechode cez most ponad Ipeľ sa vľavo od cesty nachádza nízka vyvýšenina zarastená vegetáciou. Na pohľad úplne nenápadné miesto skrýva stopy po rímskom tábore. Nie je náhodou, že na jednom z majerov sa pri hĺbení základov akejsi šopy našiel džbán s 1200 striebornými mincami z prvých storočí nášho letopočtu. Doteraz je to najrozsiahlejší nález rímskych mincí na našom území. Obsahuje mince do začiatku markomanských vojen z čoho sa dá usudzovať, že v tomto období (počas druhého storočia) bol uložený do zeme. Bolo to v čase, keď sa na Pohroní zdržiaval rímsky cisár Marcus Aurélius.

Jedna z rímskych mincí z pokladu nájdeného vo Vyškovciach nad Ipľom.

 
      Lokalita bola osídlená aj v neskoršom období putovania národov čo dosvedčujú bohaté nálezy črepov. Miesto bývalého rímskeho tábora na ľavom brehu Ipľa sa v trinástom storočí (v roku 1296) uvádza ako súčasť panstva Jána Ujlakyho, čo bola jedna z vetví  rodu Čákovcov. Na prelome 13. a 14. storočia tu Ján postavil hrad, ktorý sa prvýkrát spomína v roku 1312. V roku 1315 ho prepustil Matúšovi Čákovi. Kráľ Karol Róbert ešte v tomto roku začal vojenské ťaženie proti Matúšovi Čákovi. V rámci neho obliehal aj tento jeho hrad, ktorý údajne obliehaniu odolal, avšak neskôr sa už nespomína. Je pravdepodobné, že vo vojnách proti Matúšovi Čákovi bol nakoniec zničený, lebo panovníkovi sa podarilo dobyť späť banské mestá na ceste ku ktorým hrad stál . Bol dôležitým strážnym bodom na stredovekej ceste, ktorá viedla z Budína a z Ostrihomu po úbočí Borzsonyu  popri Vyškovskom hrade stojacom na križovatke s cestou  vedúcou údolím potoka Búr cez Demandice do Bátoviec a Banskej Štiavnice, ako aj  na severovýchod  do Šiach. Tu bol vybudovaný pri kláštore most cez Ipeľ na jeho pravý breh. Posledná zmienka o hrade je z roku 1323. Hradný areál sa rozprestieral na ploche  približne 280 x 120  metrov s rozlohou temer tri hektáre.

 Zaniknuté hradisko vo Vyškovciach nad Ipľom. Tento pahorok sa volá Mahir. Na poli v popredí bolo asi jadro stredovekého hradiska. 
 

 

Poloha hradiska v teréne pri pohľade z pravého brehu Ipľa.

Godóvár 

Ak  budete mať viac času, môžete výlet do Vyšškoviec spojiť aj s túrou na ďalší hontiansky hrad v pohorí Borzsony. Východne od Vyškoviec sa nachádza obec Kemence z ktorej sa dá pokračovať peši alebo lesnou železničkou štyri kilometre do stanice Godóvár. Od rovnomenného penziónu sa po turistickej značke dostanete na 574 m nad morom ležiaci kopec na ktorom stál hrad Godót.

      Územie ležiace v kaldere tohto stratovulkánu bolo obývané už v praveku. Po založení Uhorského kráľovstva sa stalo súčasťou obrovského panstva rodu Hunt-Pázmán. Traduje sa, že sídlisko založil člen tohto rodu Godót. Podľa neho bola pomenovaná dedina aj hrad. Kráľ Ondrej II. v roku 1156  hrad a panstvo pripojil ku svojmu zvolenskému panstvu. V roku 1291 kráľ Ondrej III. daroval hrad a panstvo zabrané Jánovi  istému Františkovi, od ktorého ho  o dva roky neskôr odkúpil za šesť mariek a predal  ostrihomskému biskupovi. V majetku cirkvi bol až do roku 1945. Mimochodam, právnym zástupcom Ostrihomskej kapituly bol v druhej polovici 19. storočia demandický rodák a tunajší zemepán a poslanec Ján Paczolay. V druhej polovici 60. rokov minulého storočia bol na hradisku vykonaný archeologický prieskum podľa ktorého tu hradisko existovala už  v dobe Kyjatickej kultúry patriacej do neskorej doby bronzovej. Poloha a rozloha hradu sa dá určiť len terénnymi obrysmi valov. Základy hradiska sú skryté pod vegetáciou a zeminou. Aj napriek tomu návšteva tohto miesta v srdci pohoria stojí za to. 

---

Castles within Sight

If you took a look from today’s Demandice Hill towards the Borsony Mountains, 7 centuries ago you could have spotted pale white silhouettes of Hont Castles. In the mysterious shadows of well-grown beech forests we can now discover the remnants of these castles that we know so little of. Not even ruins are left of some of them, thus their location and size can only be estimated based on the ground disparity. Most of these settlements were destroyed during the time of Turkish occupation of Ugria or even earlier.

Po okolitých hradoch

V starom uhorskom územnom usporiadaní sa Demandice nachádzali na území hontianskho komitátu z ktorého sa vyvinula hontianska stolica, či župa. Meno mala po rode Hunt a Poznan (Kuntz-Patzmann, Hont-Pázmány, ), ktorých korene siahajú až do veľkomoravského obdobia. Boli v službách kniežat Michala, Gejzu i jeho syna kráľa Štefana. Tešili sa jeho dôvere a pomáhali mu v boji proti odbojným maďarským kmeňovým vodcom na čele s kniežaťom Koppányom zdráhajúcich sa pristúpiť na kresťanstvo. Za svoje služby dostali Huntovci do správy rozsiahle územie v povodí Ipľa. Ich rod sa stal nesmierne bohatým a vďaka  tomu sa ženili aj s princeznami. Comes Lampert dostal za ženu Sepu, dcéru neskoršieho kráľa Bélu I. Ich slávna  svadba sa konala na Veľkú noc roku 1084 na Bzovíku za prítomnosti kráľa sv. Ladislava a jeho manželky Adhelaidy.

      Sídlom Huntovcov bol Ostrihom a neskôr nimi vybudovaný vodný hrad  v mieste kde sa rieka Ipeľ stáča zo západného smeru toku na juh  v úžine medzi dnešnými Šahami a obcou Hont na maďarskej strane hranice.

Naše putovanie po hontianskych hradoch začneme  v starom sídle Hontu.

      Prístup do Hontu je jednoduchý. Po prechode štátnej hranice na okraji Šiach po chvíli jazdy môžeme odbočiť vľavo do  prvej maďarskej obce Hont. Ipeľskou ulicou (Ipoly utca) prídeme do stredu tejto dedinky. Vľavo severovýchodným smerom sa nachádza Huňadyho ulica v tvare uzavretej elipsy, ktorá s okolitou zástavbou leží na bývalom polostrove Ipľa. Tu sa nachádzal teraz už neviditeľný hrad Hont. Dnešné koryto Ipľa tečie severnejšie a tak na polohu hradu upozorňuje len konfigurácia terénu. Pre lepšiu predstavu uvádzam jednu z dostupných ilustrácií zobrazujúcu umiestnenie a možný vzhľad tohto sídla.

Sídlo Hontianskej župy (zdroj: http://hu.wikipedia.org/wiki/Hont)

      V týchto miestach bol hrad aj na výšine západne od obce Hont na Kukučkinom vrchu (Kukucska hegy, Pazman hegy). Je to kopec vpravo nad cestou po ktorej sa vchádza z hraničného priechodu do Hontu. Obe hradiská existovali už pred tatárskym vpádom v roku 1240 a nespomínajú sa medzi tými, ktoré mu odolali. Dobové listiny z konca 13. storočia uvádzajú, že boli polorozpadnuté. Útoku mongolských vojsk odolali len dobre opevnené kamenné hrady a preto kráľ Bello II nariadil ako poučenie z katastrofy spôsobenej mongolskými hordami vybudovať niekoľko desiatok pevných hradísk. V tomto období boli v blízkom okolí postavené hrady Draguľ - Drégely a Litava-Čabraď. Tieto dva hrady si medzi seba podelili členovia rodu Hunt, Derž (Dezider) a Demeter v roku 1285. Ich pevnejšia fortifikácia vydržala do dnešných čias. Aj keď sú z nich ruiny je ich možné vidieť a navštíviť.
      Na východ od obce Hont sa nachádza ďalšia hontianska obec Drégelypalánk cez ktorú sa dostanete na turistický chodník na hrad Drégely. Do obce odporúčam vojsť vľavo až na tretej odbočke z hlavnej cesty do Hontinskej ulice  (Honti utca) a z nej po pár metroch doprava na Vár utca (Hradná ulica) ktorá vyústi do Rákoczi Ferencz utca. (V obci je smerové značenie  k hradu.)Na jej konci zabočíte doprava popri železničnej trati. Prejdete popod viadukt hlavnej cesty a zakrátko aj cez trať. Dajte si pozor na podvozok, lebo ste už temer na poľnej ceste. Po prechode trate miniete vľavo malú záhradkársku kolóniu. Tu sme na lúke chceli odstaviť auto ale nejaká dobrá duša záhradkára nás povzbudila k ďalšej jazde k hradu. Nuž opatrne po lesnej a úzkej cestičke sa opäť priblížite k trati pri mieste železničnej zastávky. Po prechode trate zídete z jej násypu na lúčku k prameňu nazvanému Schaffer kút. Tu na čistine zaparkujte, cesta ďalej neexistuje.
      Prameň horskej vody je upravený a podľa miestnych turistov,  odpočívajúcich pri stolíkoch,  je voda pitná. Doplnili sme si zásoby a nič sa nám po jej konzumácii nestalo. Na hrad sa dostanete po červenej značke v  tvare helvetského kríža. Zabudnite na serpentíny z našich hôr. Maďari chodia priamo k cieľu a preto vás čaká rovný pochod do kopca s nadmorskou výškou vyše štyristo metrov. Je zaujímavé, že podľa historických nákresov hradu sa naň takto chodilo od  dávna.

Hrad Drégeľ pred jeho zničením v roku 1552

      
      Po trase je rozmiestnených niekoľko náučných tabúľ informujúcich o geologickom pôvode pohoria, faune a flóre. Milo vás prekvapí, že text je aj v slovenskom jazyku. Ste v  Dunajsko-Ipeľskom národnom parku a tomu sa treba prispôsobiť. Pochod nie je príliš náročný ale ste stále v lese, čo sťažuje orientáciu. Zablúdiť nemôžete, ide sa stále rovno hore. Pred záverečným stúpaním k hradu je vtipné kreslené, upozornenie, že môžete ísť stále rovno ale je to prudké a tabuľa turistov s bakuľami posiela na kruhový chodník ktorý vás vari po osemsto metroch pohodlne vyvedie k hradu. Pred vrcholom sa držte stále doľava po svojej značke, lebo sa tu križuje niekoľko odbočiek. 

Reliéf na pamiatku Juraja Sondiho v podhradí

      Les sa pred vami vytratí a vstupujete do podhradia na miesta kde  9. júla 1552 vybojoval svoj posledný boj hradný kapitán Juraj Šucha - Sondi  (Gyorgy Sondi) čeliaci s nepočetnou posádkou tureckému útoku na rozstrieľaný hrad. Jeho pamiatke je venovaný veľký reliéf v podhradí.
      Kto bol Juraj Šucha, ktorý sa stal symbolom proti tureckého boja? Jeho rodinné meno bolo Šucha alebo Šucho. Sám prijal meno Sondi, ktoré si písal Sondi i Sondy. Ide o prídomok podľa obce Szond v báčskej župe. Po vpáde Turkov do Uhorska jeho rodina presídlila do turčianskej stolice kde mladý Juraj vyrastal v službách rodiny Révay  v Sklabini. Tu získal vojenské zručnosti a v bojoch s Turkami sa úspešne presadzoval vo vojenskom postupe. Po páde Novohradu sa do prednej línie dostal hrad Drégely, ktorý bol postavený okolo roku 1274 , patril do vlastníctva ostrihomského biskupstva, ktoré ho využívalo len ako poľovnícky zámok. Hrad už mal za sebou temer tristoročnú existenciu. Nebol modernizovaný a ani riadne udržiavaný. V tom čase bol hradný komplex aj ťažko poškodený výbuchom pušného prach uskladneného v hradnej veži po zásahu blesku. Pavol Váradi, ostrihomský biskup, za tejto situácie vymenoval Juraja Šuchu za hradného kapitána na čele sotva 80 člennej posádky. Nový hradný kapitán sa snažil všemožne posilniť posádku i hradný komplex. Písal žiadosti či už biskupovi, či hlavnému kapitanátu banských miest i kráľovskej komore. Posádka síce bola posilnená na 146 mužov, čo bolo proti chystanému útoku 10- 12 000 tureckých vojakov žalostne málo.
      Turecká armáda v čele s budínskym pašom Alim Hádimom  6. júla 1552 dorazila k Drégeľu. Obsadila prístupové cesty zo severu i z východu aby zamedzila príchodu posíl   posádke hradu. Tie sa však k hradu nikdy nevybrali. Juraj Šucha čelil s posádkou obrovskej presile. Po obkľúčení hradu ďalší deň turecké delostrelectvo z blízkeho návršia odstreľovalo narušené hradby. Zapálilo podhradie a v o vonkajšom múre vytvorilo otvor. Pri frontálnom útoku obrancov nepremohlo a so značnými stratami ustúpilo. Paša Ali vyslal do hradu parlamentárov s výzvou aby sa obrancovia vzdali. To kapitán hradu odmietol. Dal spáliť vlastný majetok, sám zabil svoje obľúbené kone a s celou posádkou prisahali, že budú bojovať do posledného muža. Ali pašovi po parlamentároch vyslal svoje dve pážatá s dvomi tureckými zajatcami a žiadosťou aby z pážat vychoval hrdinov. Sám pre seba žiadal čestný pohreb. Deviateho júla turecké vojsko rozstrieľalo delostrelectvom aj hradný palác a zaútočilo. Juraj Šucha po zásahu delostreleckou guľou už nemohol stáť a tak posledné chvíle prežil bojom  so šabľou kľačiac v ruinách hradu.
      Po boji pašovi priniesli hlavu hradného kapitána. Ali paša jeho žiadosti vyhovel a ako príklad udatnosti ho dal pochovať s vojenskými poctami na jednom z návrší medzi hrdom a Drégelypalánkom. Toto miesto sa volá Arany gomb. Pri pohľade z hradu na Drégelypalánk ho vidíte  v popredí. Je to kopec nad vyššie spomenutou záhradkárskou osadou.
      Hrdinstvo Juraja Šuchu ako obyčajného človeka z ľudu sa stalo legendou. V Maďarsku sa rozšíril jeho kult a aj na hrade Drégely je jeho symbolický hrob rovnako ako aj v Drégelypalánku. Už o mesiac  10.-11. augusta 1552 sa pri Plášťovciach v boji s Ali pašom stretol  Erasmus Teuffel stojaci na čele cisárskeho vojska. Jeho zbory o sile 8 000 mužov, prevažne žoldnierov, boli porazené. Na našom okolí začala na poldruha storočia turecká okupácia. Počas nej Demandice na niekoľko desaťročí zanikli.

      Z ruín hradu sa otvárajú krásne pohľady na východ do údolia Ipľa, na sever k slovenským horám a na juh a západ do hlbokých dolín zarastených bujnými lesmi pokrývajúcimi kalderu tohto stratovulkánu. Návštevu  hradu Drégely vrelo odporúčam.  Pamiatka  krajana  z oboch brehov Ipľa si to zasluhuje.

Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu:

Hrad Drégeľ - Drégelyvár

---

Surrounding Castles

Back in the Middle Ages, Demandice was part of the ‘Hont County’. This name was derived from the knight house of the brothers Hunt and Poznan (Kuntz-Patzmann, Hont-Pázmány) who entered Ugria at the end of the 9th century, during the reign of earl Gejza. They served as an escort to his future wife. Both of them had settled in Ugria as the very first knights to have done so. Subsequently, King ‘Steven the Great‘ was knighted by them in the waters of ‘Hron’. The two brothers had King’s complete trust and were helping him to fight the rebelling Hungarian clan leaders (lead by Koppany) who were reluctant to accept Christianity. For their service and loyalty, both knights obtained large pieces of land around the Ipeľ River. Their house had become so rich and affluent that even princesses wouldn’t hesitate to marry them. Comes Lampert got married to Sepa, the daughter of the future King Bela I. Their glorious wedding ceremony was held at Easter 1084 at Bzovik, in the presence of King Ladislav and his wife Adelaide.

Demandice „V srdci prírody“

V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch chodil do Demandíc na letný byt v sprievode svojej manželky Jaroslav Holeček  z  Prahy. Bol to jeden z najlepších československých fotografov zvierat. Pobyt v našej dedine spájal so svojim povolaním. Dobre ukrytý v krytoch z konárov a zeliny vysedával dlhé hodiny aby svojou kamerou zachytil to, čo aj nám rodákom  bolo skryté. S časťou demandickej prírody doslova zoznámil celý svet.

Vpravo Jaroslav Holeček počas besedy nad svojimi fotografiami

      Do začiatku šesťdesiatych rokov nebol ako autor ešte známy, lebo svoje fotky publikoval v rôznych časopisoch a v knihách iných autorov. Po vydaní knihy s prvým veľkým súborom jeho fotografií pod názvom „V srdci prírody“ si získal priazeň širokej verejnosti a uznanie odborných kruhov. Kniha bola preložená do niekoľkých cudzích  jazykov a v roku 1964 vyšlo v nakladateľstve Orbis jej druhé vydanie v náklade 25 000 výtlačkov. Jedna z týchto knižiek je aj v Demandiciach v rodine Katky Oberfrancovej, dcéry Štefana Fekiača, ktorý autorovi poskytoval nielen ubytovanie, ale aj vyhľadával hniezda vtákov ,o ktoré mal  Jaroslav Holeček záujem a neskôr tak robil aj pre jeho syna tiež Jaroslava.

 Vlhy z nášho chotára našli svoje miesto v knihách J. Holečka

      Vo venovaní, napísanom vlastnou rukou autora, s veľkou úctou pripisuje uznanie a vďaku  Štefanovi Fekiačovi za vyhľadanie hniezd dudka, ťuhýka, vlhy a mandelíkov u nás známych ako krakle.  Podľa záujmu o žlto vyfarbenú vlhu sa v dedine  rozprávalo, že na Hýbci fotí vzácne žlté straky. V knihe sa medzi dvesto päťdesiatimi fotografiami nachádzajú aj fotografie uvedených druhov pochádzajúce z nášho chotára. Väčšinu z nich vlastní pani Katarína Oberfrancová v originálnom vyhotovení autora a umožnila mi aby som vám ich predstavil ako hodnoty našej prírody z pred pol storočia.
        Jaroslav Holeček bol povolaním lovec živých zvierat a preto ich zvyky dobre poznal a vedel využiť pri svojej fotografickej tvorbe v čom prevzal jeho žezlo aj syn Jaroslav, ktorý do Demandíc  s otcom neskôr chodil a fotografoval. Srdečný vzťah autorov k našej obci vidieť na fotografiách z rodinného prostredia u Fekiačovcov i z takej drobnosti, ako si obstarával mlieko na Dolnom majery na občerstvenie pri  dlhých posedoch v korunách Hýbeckých lesíkov.
      Jaroslav Holeček  bol usilovným autorom. V rôznych nakladateľstvách v Československu a v cudzine vydal viacero kníh. Sú to  Barevné léto, Den bílého jelena, Jihočeské halali, Kůň pro Krakonoše, Mláďata,O  rezaté veverce, Osamělá vlčice, Povídání s liškou, Rytíři hlubokých lesů, Sivá vlčice, Tiché lovy, Už troubějí, V srdci přírody, Za zvířátky do lesa, Zaječí romance, Základy mysliveckého chovu, Zelené ticho. Fotografické dielo Jaroslava Holečka získalo viacero cien v medzinárodných súťažiach , vo svojej dobe ho cudzina dobre poznala. Britská fotografická ročenka Photograohy Year Book 1964 ho zaradila medzi tri najväčšie fotografické hviezdy.

      Zaslúži si, aby jeho dielo poznali aj Demandičania.

Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu:

Demandice v srdci prírody

---

Demandice in the Heart of Nature

In the 50ties and 60ties, Jaroslav Holeček from Prague would occasionally come and stay in his summer flat in Demandice, usually in the company of his wife. But why is this worth mentioning? Well, because he was one of the best Czecho-Slovak photographers of animals of his age. His stay in our village was also connected to his profession. Well hidden in his shelter made of tree branches and weed, he would spend long hours sitting and waiting in hope to capture on his camera something which was also hidden from us – the natives. Then, in his photographs, he had shown much of the local wildlife to the broader world.