Demandický osud

Na správy o odchode blízkeho človeka z okruhu rodiny, alebo priateľov, nie sme nikdy pripravení. V piatok ráno, 23. februára 2018, sa zavŕšil životný osud ďalšieho Demandičana, Jána Bisztriczkého. Bol našim priateľom na Facebooku, ale hlavne v živote. Nikto koho poznám, mu inak ako Janko, nehovoril. Bol odo mňa o desaťročie starší, avšak jeho osobu som vnímal už od útleho detstva. Ich dom stál v susedstve futbalového ihriska a potoka Búr, pri ktorom sme sa vídavali.

Ján Bisztriczki

Janko sa narodil do neistých časov, 7. februára 1939. Útle detstvo prežil v  rokoch vojnového strádania. Mal dobrú pamäť a ako dieťa intenzívne vnímal to, čo sa v obci udialo v závere vojny a tesne po nej. V ostatných rokoch sme sa k týmto udalostiam v jeho spomienkach neraz vracali. Pred týmito debatami však v potoku Búr pretieklo veľa vody. Tak ako desaťročia jeho života.

     Po skončení školskej dochádzky Janko odišiel do učenia. Stal sa murárom a okrem iných stavieb po okolí, staval aj v Demandiciach. Postavil si nový rodinný dom a nechýbal azda pri žiadnej stavbe, slúžiacej doposiaľ verejným účelom. V mládežníckych rokoch sa zapájal do verejného života. S úsmevom spomínal na to, ako bol miestnym hasičom, či futbalistom. Práve počas futbalových zápasov sme sa ako diváci viac zblížili. Súc, obaja už na dôchodku, sme našli spoločnú záľubu v regionálnej histórii.

     Janko, ako starší, zachytil spomienky našich starých otcov na život počas prelomu devätnásteho a dvadsiateho storočia. Neraz to boli len drobnosti, ktoré boli pre mňa inšpiráciou na hlbší prieskum udalostí. Na druhej strane, ak som prišiel s nejakou hypotézou, vedel si spomenúť na okolnosť, ktorá ju potvrdzovala. Bol tak nepriamo spolutvorcom môjho blogu. Nezištne mi pomáhal pri zariaďovaní miestnej galérie a s manželkou organizovať podujatia v nej. Boli to zlaté časy našej spoločnej práce.

     Životné osudy svojich starých rodičov, rodičov a aj svoje dokázal pred dvoma rokmi spísať do rodinnej autobiografie, na pamiatku pre svojich potomkov, ktorých vychovali s manželkou Mandikou. Volá sa „Deméndi sors“ – Demandický osud. Pri svojej skromnosti ju dal vytlačiť len pre rodinu a zopár priateľov. Chcel som mu pomôcť s grafickou úpravou a prekladom do slovenčiny, ale žiaľ, zákerná nemoc naše plány zmarila.

     Ako spomienka na Janka Bisztriczkého nech vám znejú slová z úryvku jeho knihy, ktorými popísal do demandickej histórie kus života našich predkov a aj toho svojho.

Requiescat in pace  -  Nech odpočíva v pokoji.

Úryvok z knihy Jána Bisztriczkého „Deméndi sors“ (Demandický osud):

„Na každé hody vtedajší prvý mládenec najal cigánsku hudbu, väčšinou Péterovcov z Ruskova. Slávnosť sa konala či už v miestnosti, alebo na voľnom priestranstve. Bolo zvykom, že na jednej strane sedeli sedliacke dievky, na druhej nádennícke dievky, oboje s matkami. Sedliacka dievka smela tancovať len s mládencom, s ktorým to matka dovolila. Ak pozývajúci nemal pôdu, alebo len veľmi málo, dostal košom.

    V tom čase boli v móde tučné dievčatá. Ak dievča nebolo dosť tučné, tak ju matka naobliekala do mnohých sukieň, aby vypadala tučná a tým potvrdzovala zámožnosť. Tam, kde pri dievke nebolo matky, alebo starej matky, o tento zvyk nedbali.

    Mladí sa po nedeliach spolu prechádzali, hrali, spievali, kúpali v potoku, nestarajúc sa, kto z akej rodiny je.

    V dedine kedysi učiteľ nacvičoval s mládežou divadlo. Sedliacke dievky oddeľovali od ostatných, matky sa o to už postarali, rovnako ako o to, kto s kým bude hrať.“

Prvý zľava, Janko v školskej lavici v druhej polovici 40. rokov

V záhrade pri potoku

Prvý sprava stojí Janko Bisztriczki, ako hasič

Prvý sprava dolu, ako vyučený murár

Prvé chvíle po sobáši s manželkou Mandikou, s ktorou prežil celý život

V rozhovore so mnou v obecnej galérii, ktorú pomáhal zariadiť

Janko Bisztriczki, vľavo, pri kladení venca k pomníku demandického richtára Eleka Paczolaya

Móda detských čias

Na konci štyridsiatych a začiatkom päťdesiatych rokov sa rodilo veľa detí. Spoločnosť akoby chcela nahradiť straty, utrpené vo vojne. Boli sme silné generačné ročníky. Porovnávať vtedajšie podmienky života s dneškom nie je reálne. Žili sme skromnejšie, ale nie v biede. Rodičia sa snažili dať deťom to, čo im v ich mladosti nebolo dopriate. Veď šesť rokov mladého života prežili vo vojnových časoch, kedy fyzické prežitie bolo dôležitejšie, ako módne oblečenie na každý deň.

Rodili sme sa pod starostlivosťou pôrodnej babičky Šimonovičovej. Na tento svet sme prichádzali skôr, ako do Demandíc zaviedli elektrický prúd. O umelých vláknach a alergiách na ne sa ešte nevedelo. Jedinou výnimkou bol asi umelý hodváb z balónov, ktoré k nám lietali zo západu s nákladmi letákov. Raz jeden takýto balón ukoristil Karol Štutika, ktorý vozil každý deň nadojené mlieko do šahanskej mliekarne a pri jednej z takýchto ciest sa mu podarilo spadnutý balón doniesť domov. To sa potom prejavilo na sukniach demandických dievok. Inak sme mohli poznať nanajvýš bakelit na elektrických lampách, ale to až po zavedení elektriky, v druhej polovici päťdesiatych rokov.

     Od prvých dní sme mali na sebe bavlnené plienky, plátené košieľky, vlnené macky, tak sa volala malá kombinéza s trakmi, a vlnený svetrík. Balili nás pevne do zarolovaných vankúšov, napchatých domácim perím, aby sme sa v nich nemohli hýbať a rástli nám rovné nohy a chrbtice. 

Moje macky a macko

V albumoch viacerých rodín nachádzam fotografie, na ktorých sú aj malinkí chlapci poobliekaní do dievčenských šatočiek. Dodnes neviem, prečo to matky svojim chlapcom robili. Oblečenie detí kopírovalo módu dospelých, a tak nečudo, že na fotografii zočíte trojročné chlápätko v rajtkách, čižmičkách a saku, ako to nosili ich otcovia. To bolo oblečenie len na sviatočnú príležitosť. Ktovie, či ho šťastní držitelia ešte niekedy mali na sebe. Veď vyrástli z nich skôr, ako sa stihlo ísť v nich opäť k fotografovi do Levíc, alebo Krupiny.

     V dennom nosení sa deti pretĺkali len v jednom kuse oblečenia, v jednoduchej košieľke, dolu bez a bosé. Dievčatká začínali nosiť nohavičky, až keď sa v škole už hanbili bez nich robiť kotrmelce. My chlapci sme boli zväčša opakom, lebo sme značnú časť roka nosili len trenírky, najčastejšie červenej farby, lebo tak to bolo ustanovené pre potreby telocviku. Ešte do polovice päťdesiatych rokov deti často v lete behali bosé. Leto sa u niektorých začínalo už v marci, kvetnou nedeľou. V škole sme si vystačili na 99 percent trampkami. Keď nám nohy v textilno-gumových trampkách už nadmieru smrdeli, prešli sme k sandálom. Už vtedy sme ich nosili bez ponožiek, veď ako by tie vydržali množstvo prepichnutí na strniskách, ktoré sme dva letné mesiace brázdili. Naše pokožky boli v sandálmi nekrytých miestach krvavé, ako po zácviku u fakíra.

     V škole sme uniformy nemali predpísané, ak nerátam uniformu pioniera v bielej košeli, s červenou šatkou. Iskričky nosili len červenú hviezdičku. Pioniersku rovnošatu sme využívali len minimálne, najmä pri povinnom fotografovaní v škole s otvorenou učebnicou. Generácia, narodená počas vojnových rokov, si počas dospievania užila slávu modrých zväzáckych košieľ. Nás to v polovici 60. rokov zastihlo už len v doznievaní. V nich sme však maturovali. 

K detskej móde patrili pančuškové nohavice, ktoré neviem prečo, tak obľubovali naše mamy. Ak boli hnedé a dávali nám ich pod nohavice, to sa dalo vydržať. Katastrofou boli v nedeľu umiestnené pod krátke nohavice, aby na nás z diaľky svietili. Dnes by slúžili ako antireflexné oblečenie pre chodcov. Ale vtedy cez Demandice chodilo len niekoľko áut a tie sme poznali podľa značky aj čísla. To sme si pritom mohli gratulovať k tomu, že nám sa obdobie nosenia matrózok vyhlo. Asi preto, že sme neboli námorná veľmoc. Nenosili sme ani námornícke čiapky s pentľami. 

     V prvej polovici 40. rokov, keď boli Demandice pripojené k Maďarsku, sa masovo nosili „bočkay čapky“. Tie nosilo 90 percent detskej populácie. Nás už zastihla iná móda. V jeseni a v zime sme nosili vlnené čiapky-fezy, vyrábané v Strakoniciach pre Turkov. V roku 1989 dostali pomenovanie „budajky“. Vynikajúco hriali a dali sa stiahnuť aj na uši, lebo zimy, ako sa nám starším zdá, boli tuhšie. Možno sme mali len tenšie uši.

     Päťdesiate roky sa prehupli do ďalšieho desaťročia a životy ľudí začala ovplyvňovať čoraz viac televízia a reklama v nej. To sa nás už detská móda netýkala. Veď sme sa vypracovali na prvých tínedžerov.    

Takto vymódené deti prichádzali zo stredného Slovenska do Demandíc začiatkom 20. rokov minulého storočia

 Dievčenské šaty v 30. rokoch minulého storočia

Koncom tridsiatych rokov

V 40. rokoch s parádnou „bočkay čapkou“

V matrózkach na konci 30. rokov

 

Malý gazda

V zajatí pančucháčov

Pioniersky odiel v rovnošate

Zdroj fotografií, rodinné albumy: M. Ukrop, G. Juhász, P. Bartko, K. Fekiačová-Oberfrancová, P. Kovácsik, V. Fussy, J. Huszár-Prokosová, I. Bese-A. Gáfriková, H. Fekiačová

Naše hračky

Drobné, jednoduché predmety, ktoré nám rodičia dávali do kolísky, boli pre nás svetom, ktorý sme ešte ani nevideli, ale začínali chápať cez dotyky, vďaka úchopovému reflexu. Na tie mesiace a prvé roky si ani nepamätáme. Na úsvite ľudstva to mohol byť konárik, farebný kamienok a postupne, aj pre tento účel ľudskou rukou zhotovený predmet. Nad Demandicami, v hone Čepek, je identifikované neolitické sídlisko, ktoré napovedá, že na našom území sa deti hrali už pred štyritisíc rokmi. Priame dôkazy o prvých hračkách pochádzajú z mladšieho sídliska v susedných Maďarovciach, ktoré dali názov jednej kultúrnej epoche - maďarovskej kultúre. Na sídlisku, ktorému archeológovia venujú pozornosť už 150 rokov, sa našli hlinené hračky v podobe  hrkálok.

Naše hračky na prelome štyridsiatych a päťdesiatych rokov boli obrazom vtedajšej doby, ako tomu bolo predtým a je aj v súčasnosti. S čím sme sa hrali? Nuž v povojnových rokoch, poznačených nedostatkom všetkého, boli materiálne zdroje venované v prvom rade obnove vojnou zničenej ekonomiky. Hračky určite neboli na prvom mieste, ale rodičia si ako vždy vedeli poradiť, veď sa starali o svoje malé poklady. Preto sme ani v povojnových rokoch bez hračiek neboli. V mnohom sme sa pričinili aj sami, vďaka svojej zručnosti a fantázii. Dá sa povedať, že naše hračky, neraz veľmi jednoduché, skôr len symbolické napodobeniny niečoho skutočného zo života dospelých, cibrili našu obrazotvornosť.

     Predstavu o prvých hračkách nám poskytujú fotografie zo začiatku tridsiatych rokov minulého storočia. V albume Vladimíra Hósa sú fotografie jeho otca vo veku batoľaťa, obklopeného hračkami z gumy, vyrábanými firmou Baťa. Na fotografiách dievčatiek z tej doby sú samozrejme bábiky. Jozef Výbošťok svojmu synovi vyrezal pár koníkov z dreva a k nim ušil aj postroje a zostrojil vozík, ktorí ťahali. Naše  hračky boli dvojaké. Tie, ktoré sme dostali, a tie, ktoré sme si vyrobili sami.

Na môj vzťah k darovaným hračkám, moje tety nespomínajú v dobrom. O každej hračke som sa domnieval, že je potrebné zistiť ako funguje, alebo aspoň čo je v nej. A tak som každú rozobral, čím jej funkčnosť padla na nulu. Teta Ida mi raz doniesla mliekarenské auto silnej drevenej konštrukcie a vyhlásila, že toto už nerozoberiem. Ja som vraj odbehol a príduc vyzbrojený kladivom z komory, som jedným dobre cieleným úderom odrazil zánovnú cisternu z podvozku. Potom mi darovali vzduchovku, ktorá bola príliš vzácna na to, aby som si ju pokazil. Nakoniec aj tá skončila deštrukciou. Keď som zápalkami, do nej napchatými, odstreľoval lýtka mojej sestry a sesterníc, mama na základe ich žalôb vzduchovku schmatla a tiež jedným, dobre miereným úderom ju rozbila o klát na rúbanie dreva. Tú už neopravil ani o niečo starší kamarát Imro Heral.

Medzi chlapčenské hračky sa na prvé miesto radil nožík „rybička“, pomenovaný podľa jeho rúčky v tvare rybieho tela. To bol aj nástroj na výrobu píšťaliek a trúbok z vŕby a tiež inej potrebnej veci – gumipušky. Rybička poslúžila aj na výrobu udice. Detské udičky,  kúpené za korunu v hračkárstve v Šahách, nám dlho nevydržali, lebo sa nám silon motal a trhal o konáre stromov nad potokom a konáre na dne potoka nás pripravili o priemyselne vyrobené háčiky. Rybársky prút sme si zhotovili z ročného výrastku agáta a naň sme pripevnili niť z maminho fióka so šijacími potrebami. Tu bolo aj dosť špendlíkov ako náhrady za stratené háčiky. Správne ohnutý celkom dobre splnil svoj druhotný účel.

Povojnová sánkovačka na farskom dvore. Sánky schovali široké sukne.

Nožík sa hodil aj na vytvorenie ďalšej hračky, ktorej základom boli drevené cievky, na ktoré sa motali nite na šitie, tróniace na šijacích mašinách značky Singer, akú mala aj moja starká. Aj na novej mašine, ktorú si kúpila mama, sa ešte používali. Túžobne sme očakávali, kedy sa zásoba nite na cievke, zvanej špuľka minie, aby sme si ju vydrankali. Cievka mala po stranách zvýšené boky. V nich  sme nožíkom vyrezali zúbky, cez stred sme prevliekli gumičku, spravidla vystrihnutú zo starej bicyklovej duše, a na jednom konci sme ju zachytili o kratšie drievko. Na druhej strane bolo dlhšie, prevyšujúce priemer cievky tak, aby sa dotýkalo podložky. Po natiahnutí gumičky mnohonásobným otáčaním, sa sila prenášala na dlhšie drievko a tým vyvolávala pohyb tohto čuda, ktoré v našej mysli predstavovalo traktorík. Rybička sa využila aj pri zhotovovaní luku a šípov. Niekedy sme ju, po vzore hrdinov dobrodružných filmov, vrhali do kmeňov stromov, rastúcich v záhrade.

Špuľky z Bratislavskej cvernovej továrne

Obľúbenou hračkou boli kovové hlavolamy.  Dali sa kúpiť v obchode, alebo sme si ich z pevnejšieho drôtu vedeli vyrobiť aj sami. Základné tvary boli srdce a kľúč. Tie boli vpletené do iného tvaru, z ktorého sa dali vybrať len špeciálnou manipuláciou. Rubikova kocka ešte nebola, nakoniec ju vynašiel náš generačný vrstovník.
    Keď sa v dedine na hody objavili stánky s predajom hračiek, často sme dostali do daru kaleidoskop. Bola to trubica v tvare zrezaného kužela. Z užšej strany sme do nej hľadeli proti svetlu a pomalým otáčaním po pozdĺžnej osi sme v nej sledovali zložité svetelné obrazce. Každý pokus o objasnenie jeho záhady končil hŕbkou drobných sklíčok a zrkadielok.
     Na trh sa postupne dostali aj jednoduché kolobežky. Aj ja som mal takúto, až kým som ju pri hraní niekde v dedine nezabudol. To mi mama dlho vyhadzovala na oči, lebo jej nikto nález kolobežky neohlásil. Piťo Šuba mal dokonca trojkolku s volantom, ktorú sme mu závideli. Nám stačili aj motokáry, vyrobené z podvozkov našich kočíkov, ktoré už na povale márne čakali na naplnenie svojho pôvodného poslania. Na svahu, od kultúrneho domu po krčmu, sme s nimi jazdili rýchlosťou, ktorú Piťo na šliapacej trojkolke nemohol dosiahnuť. Preto sme sa pretekali len dole kopcom. V zime, na zľadovatelej ceste, nám ako podvozok poslúžili staré korčule – kvintovky.
     Dievčatá mali svoje kočíky pre bábiky, šatôčky pre ne a kuchynské riadiky s kredencíkmi. Do nácviku plnenia materských úloh sa zaplietli ešte pred pubertou. Zo športového náradia mali nanajvýš gumy, inak slúžiace do pásov na teplákoch, alebo ženských bombarďákoch. Dva konce vari dvojmetrovej gumy spojili a potom ju podľa záhadných pravidiel naťahovali na úrovni kolien a nejako preskakovali. V menšom to robili s bavlnenou priadzou, ktorú si prepletali pomedzi prsty oboch rúk a potom si ich medzi sebou preberali, všelijako pritom vykrúcajúc prsty a lakte. Športovo sa vyžívali aj v skákaní na jednej nohe, po obrazci, nakreslenom na zemi kusom nejakého konára. My sme preferovali hru na guľôčky. Neraz sme hrali iba o staré gombíky, lebo guľky boli vzácne.
     Postupom rokov dostávalo prednosť športové náčinie a výstroj. V tom sa rozdiely medzi dievčatami a chlapcami zmazávali a v puberte sme už mysleli na iné veci, ako detské hry. Začínali sme sa hrať na dospelých.

Fotografie pochádzajú z albumov rodín:
 Ukropovej, Fekiačovej, Kočerhovej, Výbošťokovej, Hósovej, Košúth
ovej a Mikulajszovej (Juhászovej)

Za pani Helenou

Šestnásteho januára sa rodina a  verejnosť rozlúčili s osobnosťou demandického kultúrneho života, Helenou Príbojovou. Neuveriteľných päť desaťročí bola dušou všetkých foriem kultúrnych aktivít, vyvíjaných miestnou organizáciou Čemadoku.

Helena Príbojová pochádzala z neďalekej obce Horné Semerovce, kde sa narodila v roku 1924. Do školy už chodila v Demandiciach, kam sa jej otec, Ján Huszár, presťahoval s rodinou. Podľa výstupného vysvedčenia z ľudovej školy v Demandiciach, školskú dochádzku ukončila v roku 1938. Rodičovský dom, v ktorom vyrastala, stál pri potôčiku Harš, oproti terajšiemu domu Bartkovcov-Výbošťokovcov. 

S rodičmi

Ilonka néni, ako ju mnohí volali, sa do kultúrneho diania zapojila už za svojich dievockých rokov. V prvom povojnovom divadelnom predstavení, v roku 1946, je medzi účinkujúcimi. Keď bola v roku 1950 založená miestna organizácia maďarského kultúrneho spolku Čemadok, pani Helena, už ako Príbojová, bola členkou každej umeleckej skupiny. V mojom archíve nie je problém vybrať dôkazy jej činorodosti. Účinkovala ako tanečná partnerka Pavla Urbančoka a iných v hudobno-dramatickom pásme „Deméndi lakodalom“ (Demandická svadba), s ktorým demandický súbor vyhral celoštátnu súťaž v roku 1957 a vystupoval s ním aj v Čechách. Keď jej nohy oťaželi, počúvali sme ju v ženskom spevokole. V ďalších rokoch pracovala s miestnou mládežou pri nácviku maďarských divadelných hier. Ešte aj v osemdesiatych rokoch reprezentovala Demandice v súťaži „Spieva celá dedina“. Jej rovesníčky ju kvôli jej záľube vtipne volali „áriáška“.

Vďaka starostlivosti rodiny, ktorá uchovávala rodinné fotografie,  som si mohol o aktivitách pani Heleny zriadiť zložku, venovanú tejto zaujímavej osobnosti obecného života v druhej polovici minulého storočia. V mojej publikačnej aktivite sa s ňou ešte určite stretneme.

      Odišla ticho, ako posledná z veľkej generácie Demandičanov, ktorými obec žila. Zaradila sa k takým kamarátkam, ako boli Piroška Prandorffy a Júlia Kajasová. Spomínajme na ňu!

Foto: L. Tomis,  a. r. Milana Príboja

Za mlada, do kostola

Účinkujúca (v strede) v divadelnom predstavení v roku 1946

Členka speváckej skupiny

V úlohe divadelnej režisérky

Ocenenie za výkon v súťaži „Spieva celá dedina“

Nezištná pomocníčka a kuchárka na svadbách

S manželom Michalom vychovali štyroch synov

ĎAKUJEME!

Rakári na Búre

V jeden prázdninový deň, na konci päťdesiatych rokov, som s kamarátom Paľom zašiel na majer Ilava. To je celoslovenská rarita, lebo to nie je Ilava, inak známa svojim špecifickým zariadením, ale majer s piatimi domami, ktoré už neexistujú. Na našu Ilavu sme chodili radi. Býval tu ujo Klinko, s ktorým sme boli rodina, lebo u nich si môj o generáciu starší bratranec našiel manželku. Ujo Ďuro bol vyhlásený čerešniar. Okolo svojej usadlosti, pozdĺž poľných ciest, vysadil desiatky čerešní, ktoré zreli na začiatku prázdnin, a tak sme ich mohli ako návšteva legálne konzumovať. Občas aj ilegálne. To už oficiálne patrili družstvu, a preto sme uja neokrádali.

Dvaja rakári, Milan a Paľo

Na Ilavu, ktorá leží v severozápadnom cípe chotára, viedli štyri trasy. Každá mala svoje špecifiká. Najpohodlnejšia viedla po ceste na Maďarovce a používali sme ju pri jazde na bicykli. Pri Maďarovskej hôrke sme odbočili na poľnú cestu vedúcu cez most ponad Búr, k osade Jaminy, čo bola pred štyristo rokmi samostatná dedina. Stála na pieskovcovom ostrohu a za ňou, zo dvesto metrov, do údolia Egrešského potoka ústila dolina spod santovských viníc. Tu sa v polovici 50. rokov uskutočnila prvá investičná akcia družstva. Chcelo tu vybudovať tehelňu, v ktorej by sa vyrábali tehly na kravíny, ošipárne a salaš, ktoré družstevníci ešte stále nemali. Mnohé roky tu na tento počin ostala pamiatka v podobe pece na vypaľovanie tehál a pred ňou ťažké kolesá z tehliarskych lisov. Pokusné vypaľovanie skončilo krachom. Pamätám sa, že tehly mali dosť svetlý odtieň a boli plné puklín. Z tehelne na Jaminách sa stal prvý priemyselný cintorín v Demandiciach. Po miernej zákrute sme za chvíľu boli na Ilave pred domom Klinkovcov. Cyklotrasu sme mali zavedenú aj po poľnej ceste, pozdĺž pravého brehu Búru, na ktorý sme sa dostali cez odbočku z hradskej do dvora Viškyovcov a na most pred ovčínom. Potom sme sa po peknej poľnej ceste bez stúpania dostali až na Jaminy. Tu sme pokračovali po už spomínanej trase na Ilavu.

     Ďalšie dve trasy boli obťažnejšie, ale efektnejšie. Obe viedli na Ilavu cez Strechu Búru. Tento názov je veľmi výstižný, lebo je to miesto s dvestometrovou nadmorskou výškou, odkiaľ je výhľad na potok Búr od Sazdíc, na juhu, až po Santovku na severe. Pradávno to bol malý morský ostrovček, ale o tom inokedy. Na Strechu Búru sme sa presúvali cez Jarmočnisko, na ktorom sme prudkým stúpaním vyšli na hrebeň Silimáňa a po ňom priamou poľnou cestou až na kótu 201. Tu cesta prechádzala do jednej z čerešňových alejí uja Klinka a potom sa skrúcala na východ k domom na Ilave. 

Juraj Klinko

My sme chodili tou najťažšou trasou. Pri ovčíne sme sa dali rovno do kopca. Po neveľkej čistinke sa terén prudko dvíhal dohora. Nečudo, veď aj tu sme išli po niekdajšej morskej terase. Navyše to bolo v agačine s množstvom žihľavy. Za okrajom lesa sme sa dostali na planinu, na ktorej nikdy väčšej trávy nebolo, lebo zem bola preplnená štrkom. Táto demandická savana sa tiahla dolu k spomínanému torzu tehelne a ďalej k Ilave, a na Jaminy. Keď bol porast na poli nízky, brali sme to vzdušnou čiarou rovno na Ilavu.

Bývalá usadlosť rodiny Klinkovej na Ilave. Fotografia je  z fondu rodiny Balkovej, ktorá usadlosť nadobudla po nich

Na dôvod našej vtedajšej cesty si nespomínam, a možno ani nijaký nebol, okrem tých čerešní. Aj tak sa tento výlet na Ilavu stal pamätným a ovplyvnil naše detské životy. Ujo sa z nejakých dôvodov motal okolo domu, a my dvaja sme obchendovali okolo neho, až zašiel do drevenej šopy po akési náradie. My sme museli byť pritom, a tam sme naďabili na vec, ktorá nás zaujala. Vôbec sme nevedeli na aký účel mohla slúžiť. Na strešnej hrade viseli dve sieťky, upevnené na kruhovom drôte s tromi motúzmi, uviazanými na drôt a spojenými na druhom konci uzlom. Z neho už pokračoval len jeden. Hneď sme vyzvedali: „Ujo a toto tu je na čo?“. Ujo Ďuro nás len tak neodbil a zdalo sa mi, že ho náš záujem aj potešil. Celkom ochotne sa preniesol nad tým, že ho zabávame, a dal sa do vysvetľovania záhady tých kruhov. Vysvitlo, že sú to sieťky na raky.

     Dosť sa začudoval, že my ani dobre nevieme, čo to raky sú, veď biológiu sme ešte v škole nemali, a pritom on ich nielen poznal, ale aj chytal, aby ich zjedol. Asi videl, že sme z toho zaskočení a ohromení. Veľkodušne nám jednu sieťku daroval, aby sme aj my mohli loviť raky v mútnych vodách Búru. Zároveň nás poučil, že raky sa dajú chytiť len v mesiacoch, ktoré vo svojom pomenovaní nemajú písmeno „r“ . Nevedeli sme prečo, ale sme to rešpektovali. V tých er-kových mesiacoch, Búr aj tak nebol v našich záujmoch na poprednom mieste. Výnimkou bolo len korčuľovanie na jeho zamrznutej hladine. Sekať diery v ľade sa nám nechcelo, okrem toho sme pod čírym ľadom  žiadne raky nevideli. Asi sa vyhrievali hlboko v bahne Búru. Teraz už viem, že ujo nám nevdojak vymedzil dobu hájenia rakov. Tie sa pária v septembri a račice potom niekoľko mesiacov nosia pod sebou oplodnené vajíčka a neskôr aj drobné raky. Tie svoju škôlku opúšťali až začiatkom leta.

Na týchto rakoch  z Mississippi som si pochutnával

Jeho čin a náš objav na niekoľko sezón ovplyvnil program prázdninových dní. Raky obľubujú okrem čistej vody aj toky s pobrežným porastom a bahenným dnom. Oboje v Búre nechýbalo. Voda síce bola na dedinskom úseku potoka permanentne nepriehľadná od rozvíreného bahna, o čo sa starali desiatky kačíc a husí. Chemicky bola čistá, lebo sa v nej darilo rakom prežívať. Neviem, či raky nášho detstva boli tunajší pôvodný druh, lebo v 19. storočí boli zdecimované račím morom. V Európe ich nahradili  bratranci z Haliče, ako raky východoeurópske, ktoré moru dovlečenému s rybami z Ameriky lepšie odolávali. Na mojich fotografiách vidno len siluety uvarených klepiet, a preto to neviem posúdiť. Či už boli stredoeurópskeho alebo východoeurópskeho pôvodu,  bolo nám jedno. Boli to naše raky. O celoplošnom zákaze ich lovu sme nepočuli. Ktovie, či vtedy bol vydaný. Asi ho nariadili potom, keď v Búre v polovici 60. rokov raky opäť vykapali. Domnievam sa, že to bola chemizácia v poľnohospodárstve, ktorá ich zlikvidovala. Potok bol prehĺbený a stala sa z neho stoka, na dne ozdobená dlhými zelenými riasami. To ale ešte len malo prísť.

     My dvaja, priekopníci a obnovitelia rakárstva, známeho v Demandiciach už v 19. storočí, sme skopírovali model sieťky Juraja Klinku a vydali sme sa na lov, sprevádzaní čumilmi z Bujdošky. Tí neverili našim rozprávkam o bohatom úlovku rakov. Tak, ako sme boli zvyknutí z lovu rýb, ako návnadu do sieťky sme použili telá koníkov lúčnych, ktorých na lúkach okolo potoka skákali milióny; v našom ponímaní, toho, čo milión je. Lov kobyliek museli vykonať čumilovia, ktorí sa tým posunuli do funkcií pomocníkov a mali za to sľúbené po jednom rakovi, ktorého sme ešte nechytili, ba ani len nevideli a nevedeli ako vyzerá. Na drobné koníky sa raky, zvyknuté cez deň spávať, nehrnuli.

Varenie rakov na našom dvore

Pokusný lov sa napriek tomu vydaril. Sieťky, upevnené na vari metrovej paličke, sme s Paľom striedavo pomaly spúšťali a po pár minútach opatrne dvíhali. Pri jednom takomto zdvihu sme strnuli. V sieťke trónilo akési čudo s množstvom nôh. Najmä ich prvý pár vyzeral nebezpečne. Rak, vyzdvihnutý na breh, a stále uvelebený v sieťke, na nás vyvaľoval oči na stopkách a my sme sa mu v tej chvíli dosť podobali. Jeden z nás dvoch, majstrov rakárov, sa musel odhodlať raka zo sieťky vybrať. Potvora sa tromi pármi klepiet držala motúzov a koristi. Prirodzenou inteligenciu sme pochopili, že na jeho hlavohruď sa dostaneme len úchopom palca a ukazováka na našej ruke. Pre istotu sme použili tú menej potrebnú, ľavú. Aj neskôr sme boli pri tomto úchope opatrní, lebo sa medzi našimi úlovkami objavovali aj dvadsaťpäť centimetrov dlhé exempláre, ktoré sme hádzali do plechovíc od marmelády, ukoristených na hromade kartónu a iných obalov vo dvore za obchodom. Slabšie nátury raky nechytali. Prispela k tomu aj fáma, že tie väčšie môžu klepetom aj prst odcvaknúť. Dôkazom boli raky, ktoré mali len jedno veľké klepeto. O tom druhom sme predpokladali, že im bolo pri súboji o párenie odcvaknuté iným rakom.

     Koníková návnada bola neúčinná a ani pomocníci sa k nám už nehrnuli, lebo o prvý úlovok sme sa s nimi nepodelili. V lete v špajze viseli na háku kusy zožltnutej slaniny, ktorá už nikomu nechutila a bola by skončila v kotle pri varení mydla. Šikovne odrezaný pás slaniny sme prepichli a uviazali v strede sieťky. Takúto návnadu sme použili aj počas viacerých lovov.

     Ja som neskôr chodil na raky sám, a to až k úseku potoka oproti Svätému Jankovi. Tu bola voda priehľadná a v dne bolo vidieť diery o ktorých som predpokladal, že sú skrýšami rakov. Musel som zmeniť aj techniku lovu. Nepoužíval som už model klinkovej sieťky, ale len slaninu a motúz. Slaninu som umiestnil do ústia diery a čochvíľa už bola v moci raka. Tak sa do nej klepetami  zaťal, že ju nepustil ani vtedy, keď som ho z diery ťahal, ba ani vo vzduchu, visiac nad rodnou vodou. A preto skončil v kandli od marmelády. Takto som vedel v podvečer, kedy sa raky preberali k nočnému lovu, nachytať šesťdesiat až sedemdesiat kusov. O konzumentov úlovku nebola núdza. Okolo bývajúci Bujdoškári sa radi pridali k zakladaniu ohníka na našom dvore. Ten bol potrebný na to, aby sme s rakmi definitívne skoncovali. Mama nechcela ani počuť o tom, aby som tie ohavy vyváral v jej rajničkách. Nuž som nejakú otlčenú, ktorá sa používala na napájanie hydiny, uchmatol. Do vody, ktorá zovrela, sme tie úbohé tvory hádzali, aby sme ich potom, keď sčerveneli ich panciere, ako skúsení zálesáci zbavovali brnenia, pod ktorým bola skrytá pochúťka z bieleho mäsa s ružovým povrchom. Našu, v čase puberty, rapídne rastúcu potrebu živočíšnych proteínov sme tak kryli aj vlastným pričinením. Pochvaly sme sa za to nedočkali.

     Od dní, keď som na našom dvore jedol raky, prešlo tridsať rokov. V roku 1992 som strávil služobne dva týždne v americkej Louisiane, na brehu Mississippi. Starosta hlavného mesta  Baton Rouge našu delegáciu ocenil čestným občianstvom. Na záhradnej party, ktorá po tomto akte nasledovala, bolo vo veľkom kotle uvarených zo dvadsať kíl rakov a ugrilovaný aligátor. S aligátorom som skúsenosti nemal, ale vďaka zručnosti, získanej v detstve na brehu Búru, som sa zaradil na brehu Mississippi medzi tých domácich, ktorí zručne lúpali klepetá a chvosty rakov. Čechoslováci, neznalí veci, mali zväčša prázdne gamby. Omáľali medzi nimi tvrdú aligátorčinu. 

Potôčik Egreš, zásobujúci vodou Búr v našom chotári. Nejakým riadením osudu sa mi táto fotka zachovala už vyše 50 rokov

Na brehu Mississippi. Raky som tu nenachytal, zato po desaťročiach výdatne konzumoval

Búr na fotografii z albumu Jozefa Urbana, v tomto už raky neboli

Smutný pohľad na Ilavu. Zlodeji, vandali a po nich príroda sa takto podpísali na trvalo neobývaných domoch. Z piatich tu trčí už len komín na ruinách domu Juraja Klinka

Lov na Búre, tri desaťročia po nás  (a. r. Pásztorovej)