Ešte som nevyčerpal všetky spomienky na roky života prežité v rodných Demandiciach, ale tentoraz trochu predbehnem sled udalostí. Demandice som trvalo opustil práve pred polstoročím. Po maturite v Šahách som sa vybral do širšieho sveta na vysokoškolské štúdiá. Koncom septembra 1967 som išiel do Bratislavy na zápis do prvého ročníka Chemicko-technologickej fakulty Slovenskej vysokej školy technickej. Už pred železničnou stanicou mi do očí udreli veľké pútače, ohlasujúce konanie prvého ročníka Bratislavského bienále. Sotva som vedel, že čo to je. Ako tak som to tušil podľa obrazov z ilustrácií detských kníh. Ajhľa a od prvej BIB-ky, ako sme si ju nazvali, uplynulo už päťdesiat rokov. Skoro všetky som prežil v meste na Dunaji. Vtedy sa jej propagandisticky hovorilo, že je to „krásavica na Dunaji“ a týmto prívlastkom sa v nej vítali aj návštevníci.
Pred študentským domovom Juraja Hronca v roku 1967
Mnoho Prešporákov si to o starej Bratislave myslí dodnes, ale celkom tak to nebolo. Mesto malo svoju atmosféru, ale inak sotva niečím oslňovalo. Školu sme mali v priestore medzi Radlinského ulicou a námestím Slobody. V bezprostrednom okolí moderných stavieb školských budov boli schátralé prízemné domce, neraz držiace pokope len vďaka mohutným dreveným podperám. Zato, na Obchodnej ulici, začínajúcej na rohu našej fakulty, ešte prekvitali ozajstné bratislavské viechy, do ktorých mali študenti často príčinu vbehnúť na zapitie radosti zo získaného zápočtu, alebo skúšky. Pravda, aj nezdar v tomto smere mal rovnaké dôsledky.
Cesta z Bernolákovej ulice, kde stál úplne nový internát, pomenovaný po profesorovi Jurajovi Hroncovi, na fakultu na Jánskeho námestí bola jednoduchá a zvládli sme ju raz dva bez zablúdenia. Do mesta som sa ako prvácke ucho dostal so spolubývajúcimi východniarmi až 7. novembra, keď bola v meste manifestácia na výročie Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie v Rusku. Niežeby sme už predtým nezažili radostné manifestácie na prvého mája, ale u nás, na vidieku, to nebolo spojené s večerným ohňostrojom nad Dunajom. A preto sme sa na nábreží tmolili s tisíckami iných zvedavcov, čakajúc, kedy tá paráda nastane. A aj sme sa dočkali. Bol to môj prvý večer vo veľkomeste, ak sa tak dá vtedajšia Bratislava nazvať. Veď za Bernolákom, ako sme si internát prekrstili, bolo už len zánovné sídlisko Februárového víťazstva a za ním zapáchajúce chemické prevádzky Dimitrovky. Kdeže boli ešte sídliská Dolné Hony, Dúbravka, Lamač, Dlhé Diely, Karlova Ves a Devínska Nová Ves.
Môj preukaz predsedu študentskej rady na Internáte v Horskom Parku
Dokonca neexistovalo ani veľkosídlisko Petržalka. Sem sme chodili na vojenskú katedru, raz do týždňa po dva roky, aby sme si potom odbavili vojenčinu za rok a nie za dva. Petržalka bola ešte stále najväčšia dedina na Slovensku. Za Uhorska jej v tomto patrilo celoštátne prvenstvo.
PKO, teda park kultúry a oddychu, už vtedy stál vari desaťročie. Stal sa historickou budovou, lebo už nestojí. Sem sme zamierili na nevyhnutnú beániu, ktorou sa v Bratislave predstavovali prváci a hlavne prváčky po jednotlivých fakultách svojim starším kolegom. Mnoho prindišov do Bratislavy, ktorí sa tu neskôr usadili, sa dodnes nevie zmieriť s jeho stratou a nostalgiou je viazaná na toto miesto, veď tu im po prvý raz zahoreli lýtka. Ďalej za PKO už bola len zastávka pri budove strednej vojenskej školy Jána Žižku, známa len ako „žižkáreň“. Medzi ňou a PKO bol Výskumný ústav vodného hospodárstva a azda preto aj školský objekt niesol meno Lafranconi a pôvodne slúžil vysokoškolákom. Lafranconi bol prvý vodohospodár, ktorý spútal Dunaj, ale to mu nepomohlo, lebo v päťdesiatych rokoch zvíťazil v boji o názov školy Jan Žižka z Trocnova. Pravda však zvíťazila a v súčasnosti zas máme Lafranconi, hoci tu nesídlia študenti vodného hospodárstva, ale telocviku. Neďaleko majú svoje člnkárske prístavisko, a tak napĺňajú aj odkaz Lafranconiho. Ten sme napĺňali aj my, študenti z iných fakúlt, lebo budovanie a údržba prístaviska sa radili k dlhovekým stavbám a pracovné sily tvorili študenti, ktorí si narobili absencie na telocviku. Medzi telocvikármi bola tajná dohoda, že náhradou nebolo sto klikov, alebo beh na nejakú vzdialenosť, ale dupľovaná doba práce v prístavisku. Neďaleko neho boli aj „švédske domky“, stavby montované z drevených prefabrikátov a to bola skoro posledná šanca na ubytovanie študenta v Bratislave, ak si nezvolil ponocúvanie načierno u kamarátov, ktorí mali šťastie na internát. Veru oplatilo sa mať kamarátov.
Za Lafranconi bola už len botanická záhrada a hneď za ňou sa otáčali električky do mesta. Točňa bola pri výletnom hostinci Riviéra. Od neho vychádzal autobus do Devína, čo už bolo pohraničné pásmo a ďalej sa dalo dostať len na priepustku. Už tri desaťročia v tom zakázanom pásme bývam.
V roku 1967 sa začala aj výstavba nového mosta cez Dunaj. Študenti, ktorým mesačná apanáž z rodiny nedochodila do konca mesiaca, chodili brigádovať na stavbu mosta, o ktorom sme ešte nevedeli, že sa bude volať Most SNP. Vtedy to bola len jama, hĺbená bagrami, a okolo nej sa robili všelijaké výkopy a na to boli študenti dobrí. Hlavne, že sa platilo po šichte na dlaň a neboli s tým žiadne opletačky. Ja som preferoval iné príležitosti. Vtedy ešte rozkvitali filmové ateliéry na Kolibe a aj televízia sa činila nepretržitým seriálom pondelkových inscenácií. Nuž, aj tu potrebovali nestálu pracovnú silu pre komparzy. Postupne som získal základnú hereckú triedu a tým aj väčší honorár, a nakoniec aj funkciu asistenta scény, teda zháňal som komparzistov. Najatraktívnejšie bolo pod touto zámienkou oslovovať dievčatá.
Počas natáčania filmu „Naši pred bránami“
Nuž, ale zlaté študentské roky akosi rýchlo ubehli a bolo treba sa rozhodovať, čo ďalej. Ja som zostal v Bratislave a to pri tom, čo som ako tak poznal z hľadiska výkonu povolania, stal som sa asistentom na katedre medzinárodného práva a politiky Univerzity Komenského. Na ňu som stihol prebehnúť po dvoch chabých rokoch štúdií chemickej technológie. Na dvanásť rokov som si ešte odskočil do Prahy, ale vo zvyšku z uplynulej polstoročnice som sa stal usadlým Blavákom.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára