Pod Bujdoškou: Za pár!

Slovné spojenie, ktoré súčasným mladým mužom už nič nehovorí. V časoch, keď ledva dospelí chlapci rukovali na vojenčinu, to bol cieľ ich dvojročnej vojenskej anabázy.

Za pár vo vojenskej službe Kováčikovcov koncom 20. rokov minulého storočia (a. r. M. Psotová)

S prvým prejavom mazáctva sa vojak stretol pri fasovaní výstroja, po úvodnom ostrihaní. Jeho starší spolubojovníci na povrch vojenského krému na obuv vyryli číslo 730. Od jeho zotretia a prvého vzorného vyleštenia kanád, sa to číslo už len zmenšovalo. Prvý rok sa ani veľmi nesledovalo, lebo bažanti mali iných starostí vyše hlavy, avšak sa tešili na to, kedy z kasární odíde predošlý nástupný ročník a miesto nich sa stanú mazákmi oni. Služba v druhom roku plynula účasťou na výcviku prvoročiakov, chodením do stráží rôznych objektov a pochopiteľne na jednotlivé stupne cvičení.

Rukovalo sa v drvivej väčšine prvého októbra, a tak to vychádzalo, že v druhom mesiaci apríla sa vojaci začali chystať na odchod do vysnívaného civilu. Galantérie sa každoročne na tieto dni tešili, lebo sa v nich objavovali vojaci základnej služby a vykupovali krajčírske páskové metre. Tie síce mali 150 dielikov, ale práve preto boli vítané. Vojaci na nich mohli skôr začať s odpočítavaním konca vojenskej služby. Začali so strihaním metra, ktorý si patrične dozdobili, dielik po dieliku. 150 dní pred prvým októbrom z neho potom odstrihávali každý deň jeden dielik, aby každý videl k čomu spejú. Takto vyzdobený meter sa nosil na nohaviciach vpredu vpravo, obtočený okolo pútka na opasok. Pár centimetrov bolo odvinutých, aby vynikala ich informačná hodnota.

Niektorým vojakom sa však meter minul voľačo skôr, než mohli kasárne definitívne opustiť. To sa stávalo vtedy, keď si za nejaký disciplinárny priestupok museli odpykať trest v base, označený ako ostrý a také dni sa do tých 730 nezapočítavali. Nemožnosť odísť z vojenčiny za bujarej nálady spolubojovníkov bol väčší trest, ako dni odležané na drevenom kavalci, len pod dekou.

S vojenčinou sa muži, podliehajúci brannej povinnosti, do svojej šesťdesiatky nerozišli. Niekoľkokrát museli nastúpiť ako záložníci na vojenské cvičenia. To už mnohí brali neraz ako úľavu z monotónneho plnenia pracovných povinností a vypadnutie z kruhu rodiny im pripomenulo slasti života za slobodna. V polovici 50. rokov boli vo vojenskej bdelosti udržiavaní aj cvičeniami priamo v miestach ich obydlia. Aj v Demandiciach mali vedľa ihriska postavenú prekážkovú dráhu, ktorú vojaci poznajú pod odborným názvom „opičárna“. V zamknutej miestnosti niektorého z rodinných domov bývali uskladnené samopaly, s ktorými sa cvičilo.

Ak budete v tieto dni na konci septembra cestovať vlakom, nemusíte sa obávať, že sa dostanete do masy desať tisícov mladých mužov, presúvajúcich sa z vojenčiny a na vojenčinu. O obranu vlasti sa nám stará zopár profesionálov. Takými sa stávali aj kedysi niektorí záklaďáci, ktorým sa vojenská služba zapáčila ako nové povolanie. Tí ostali na vojenčine na furt, stali sa furťáci.

Ján Balla počas prvého roku vojenčiny

František Kočerha starší, vo vojenskej izbe za 1. čs. republiky v roku 1932
(a. r. F. Kočerha ml.)

Aj Pavol Gergely odpočítaval dni do civilu (a. r. V. Hós)

Z archívu Štefana Michňu

Odratúvanie na vojenčine Jozefa Rehora

Odpočítavenie metra u Hósovcov na dvore (a. r. V. Hós)

Pred prepustením do zálohy sa robili takéto vojenské tablá, odrážajúce spomienky na dva roky spoločného života, ako to bolo aj v jednotkách Františka Hósa, Ladislava Vargu a Štefana Oberfranca