Ako kanás žandárov poučil

Keď som vyrastal v Demandiciach v prvej polovici 50. rokov, v dedine sa každé ráno vyháňal statok na pašu. Boli to kravičky, ktoré vychádzali zo dvorov, aby sa postupne pridali k sprievodu svojich družiek z druhého konca dediny. Po každom takomto rannom presune, vtedy ešte prašná cesta ostala poznačená splodinami ich celonočného trávenia. Nuž menej sa prášilo. Spoločne sa pásli kravičky, ktoré gazdinky oželeli, ako príspevok do živého inventára družstva, a tie, ktoré si nechali doma v rámci záhumienkového hospodárstva. V Demandiciach sa takto dobytok presúval až  do konca 50. rokov. Neskôr  sa koncom zimy nakladal do vagónov a putoval na pašu na Šumavu, lebo tam bolo po vysťahovaných Nemcoch množstvo nevyužitých pastvín. 

Trvalo viacero rokov, kým družstvo postavilo maštale pre hovädzí dobytok, ošipárne a ovčín. Kým sa tak stalo, kravy sa rozdeľovali na ustajnenie v maštaliach gazdov, ktorí vstúpili do družstva. Pastieri ich ráno a večer opatrovali. K nám chodil starký Jani báči Huszár, ktorého som si veľmi obľúbil a vyčkával ho na prahu maštale v podvečer, lebo mi cez deň niekde v chotári odtrhol slivku, hrušku a čo i len jablčnú plánku, v lete pár jahôdok truskavíc.  

      Keď sme v polovici 60. rokov už mohli chodiť do zahraničia, hoc len do susedného Maďarska, vídali sme aj inú atrakciu, ktorá už v Demandiciach nebola. Po dedinách, za hranicou, sa ešte presúvali kanási, ako sa hovorilo pastierom svíň. Demandickí kanási a vyháňanie svíň na pašu zaniklo na konci 40. rokov.

     Počas vojnových rokov, kedy boli Demandice opäť súčasťou Maďarského kráľovstva, boli v dedine kanásmi Jozef Nyúl a Štefan Šuba. Tak, ako som to ja vídal u kráv, oni vyháňali na pašu domáce svine. Na tento spôsob chovu sa hodilo plemeno mangalica. Svine, po celodennej paši,  večer prihnali na okraj dediny k mostu cez Búr a tie sa už samé rozišli do svojich dvorov. S kanásmi súviseli aj vianočné zvyky. Podľa spomienok Jána Bisztriczkého, kanás na Štedrý deň popoludní obchádzal gazdov, ktorým sa staral o svine na paši. Pod pazuchou mal snop prútov, gazdinej zavinšoval a zatancoval. Tá ho pritom  darovaným prútom pošibala, aby prasce boli zdravé a vraj ich do roka bolo toľko, koľkokrát kanása šibla po zadku. Ten za vinš a bolesť dostal odškodné vo forme vianočného koláča, ktorý putoval do vreca na jeho chrbte a neskôr presušený ešte dlho sýtil kanása, keď si ho drobil do bielej kávy alebo cigórky.
      Mimochodom, slovo mangalica vymyslel srbský jazykovedec Vuk Karadžič. V Bratislave máme po ňom pomenovanú jednu ulicu, ale to asi nie za vymyslenie názvu nového plemena svíň. Ja poznám legendu, ktorá hovorí, ako vznikla.

Mangalica obecného bubeníka Pavla Urbančoka staršieho

Keď do nášho okolia vtrhli v prvej polovici 16. storočia Turci, ako mohamedáni bravčovinu jesť nesmeli, a preto štvornohé svine z dedín vyhnali, a tie sa rozutekali po pustatinách, ktoré turecké rabovanie vytvorilo. Demandice v tom čase na niekoľko desaťročí ako dedina zmizli z tureckých aj cisárskych máp, lebo sa vyľudnili. Zato sviniam sa darilo. V teréne sa rýchlo spriatelili s divo žijúcimi družkami a druhmi, a následky nedali na seba dlho čakať. Z voľnej svinskej lásky vznikli životaschopné jedince, ktoré sa viac množili ako diviaky, a mali aj lepší kožuch, ktorý akoby podedili od oviec, doma v chlievoch ho pôvodne nepotrebovali. Na svete bolo bohato osrstené kučeravé monštrum schopné dorásť aj do päťstokilovej hmotnosti. Celkom tak to asi neprebehlo, ale ak sa na priloženom obrázku pozriete na prasa z Bakonských hôr, tak uznáte, že na tom niečo je. Sorta mangalica vznikla oficiálne v roku 1833 skrížením bakonského a srbského prasaťa. Mangalica bol typický uhorský produkt. Vuk Karadžič vytvoril  názov plemena spojením starogermánskeho základu slova mangh - "kríženec" so slovanskou ženskou koncovkou -ica.

Plemenná mangalica z hospodárstva miestneho mäsiara Imricha Bešeho, začiatkom 50. rokov

Slávne časy mangalíc sa zachovali aj v rodinných albumoch Demandičanov. Statné kusy choval napríklad Imrich Bese, ktorý pôsobil pred vojnou v susedných Maďarovciach ako hostinský, a potom ako mäsiar v Demandiciach, ktorý tu ako prvý vedel variť guláš. Jatku mal hneď vedľa žandárskej stanice, ktorá vznikla z učiteľského bytu.

     Maďarskí žandári prišli do Demandíc začiatkom novembra 1938, v prvý deň pripojenia dediny do Maďarského kráľovstva. Do dejín dediny sa zapísali nepekne, o tom, potom. V súvislosti s kanásmi sa traduje príbeh, ktorý má tragikomický nádych. Služba u kakaštolašov, tak sa im hovorilo preto, že na prilbe mali nastoknuté kohútie perá, sa skladala z neustálej pochôdzkovej aktivity. Jednoducho snorili po dedine a chotári, aby pátrali po neprávostiach. Taká hliadka musela vo svojom obvode denne prejsť najmenej dvadsať kilometrov.

Ošípanú chovali aj miestni kakaštolaši. Pred žandárskou stanicou im ju porcuje Imrich Bese

Demandické mangalice a iné plemená svíň boli vyháňané na pastviská na Silimáni, kde mali pod rypákmi aj močaristé jamy v záhybe potoka Búr, pod svätým Jankom. Nevedno, ktorý z kanásov bol vtedy v tejto dedinskej funkcii. Postávajúc pri demandických sviniach sa pri ňom zastavila aj hliadka žandárov. Snažili sa ho zosmiešniť všelijakými „duchaplnými“ otázkami,  smerujúcimi k obťažnosti výkonu jeho funkcie. Pýtali sa ho, aké schopnosti má preukázať, aby ju získal. Kanás im trpezlivo a dobromyseľne vysvetľoval, ako musí vedieť rozoznať svine od bravov, a tiež každý kus podľa toho, do ktorého dvora patrí. Na otázku, čo by sa stalo, keby to nevedel, im odpovedal, že tak potom by mohol ísť už len ku kakaštolašom. Pozabudol, komu to povedal. Toho chudáka tak dobili, že po tri týždne mu doma ratovali život. A to mal šťastie, lebo boli aj horšie prípady. Osud demandických kakaštolašov nakoniec mal tiež  tragický koniec. Keď ušli z väzby v Chorvaticiach a snažili sa prejsť cez frontovú líniu, hliadkami Červenej armády boli postrieľaní. Kanási v Demandiciach ich vo svojich funkciách prežili len niekoľko rokov.

     Posledný demandický kanás bol jeden zo Slovákov, ktorí do dediny prišli z Rumunska v rámci výmeny obyvateľstva. Volal sa Adler a inak mu hovorili Mufurc. Novo vznikajúca moc po februári 1948 ho využila na názornú agitáciu. Obliekli ho do fraku, asi po miestnom notárovi, a dali mu na hlavu aj cylinder. Oblečený ako multimilionár z Manhattanu pásol svine a buržujom ukazoval, čo ich  čaká v najbližších rokoch.

     Hlad po mäse, po rokoch vojnového strádania, bol veľký, a preto sa v chove ošípaných celosvetovo prešlo k intenzívnym plemenám a chovateľským spôsobom. V posledných rokoch mangalice zažívajú obnovu svojej slávy. Až tak, že sa ich meno zneužíva. Pomaly už v mäsiarstvach bude každá klobása a slanina z mangalice.