Pod Bujdoškou: Naše rádio

Objav elektromagnetického vlnenia otvoril cestu k vynálezu prenosu ľudského hlasu na diaľku. Pri vynálezoch, vedúcich k masovému šíreniu hovoreného slova a hudobnej produkcie, bol aj Slovák, Jozef Murgaš. Prístroje, ktoré boli schopné zachytiť vo vzduchu sa šíriace vlnenie, sa nazývali rádiá. Aj to slovo samotné bolo nové. Najprv sa tieto prevratné vynálezy udomácnili v doprave, najmä námornej. Počas prvej svetovej vojny si rádio osvojili vojaci. Jeho vplyv na verejnosť považovali za nebezpečný, veď mohlo byť využívané na špionáž nedôveryhodnými osobami.

Asi takto sme počúvali rozhlas aj my v Demandiciach

Netrvalo dlho a verejnosť chcela využívať nový zázrak techniky. Krátko po vojne sa začínalo s rádiovým vysielaním pre verejnosť. V Československu sa to stalo v roku 1923. Zákon o telegrafoch ustanovil podmienky rádiového vysielania a príjmu. Na jedno i druhé bolo potrebné získať licenciu, lebo to bol štátny monopol. Aby niekto mohol počúvať rozhlasové vysielanie, ľudovo rádio, musel si o to zažiadať a za udelené oprávnenie platiť mesačne poplatok v hodnote priemerného týždenného platu robotníka. O drahom prístroji ani nehovoriac. Na udelenie licencie sa čakalo aj niekoľko mesiacov, lebo žiadateľ bol riadne preverovaný aj zo štátnobezpečnostného hľadiska. V tridsiatych rokoch sa tento postup uplatňoval najmä voči príslušníkom rôznych extrémistických hnutí. Nuž nečudo, že sa ľudia snažili neplatiť a predsa načúvať. Boli za to tvrdé postihy. Najhoršie počas ďalšej vojny. V Protektoráte Čechy a Morava za počúvanie zahraničného vysielania a šírenie jeho obsahu bol trest smrti.

Po roku 1948 sme boli svedkami miernejšieho postupu. Neželané stanice boli rušené vysielaním všemožných pazvukov, napríklad na frekvencii Rádia slobodná Európa. Rádioprijímače potrebovali na svoju prevádzku elektrický prúd. To obmedzovalo dosť dlho ich prístupnosť. Môj otec mal už po vojne rádio, ktoré bolo umiestnené v spálni na stole pri posteli, aby po večeroch pred spaním mohol loviť v rádiových vlnách. Absenciu elektrickej energie v Demandiciach nahrádzal plochými batériami, ktoré boli naskladané za sebou a navzájom poprepájané zahnutím plieškov zlatistej farby, ktoré z nich na oboch koncoch vytŕčali, tvoriac ich póly. Na zvuk tohto rádia si veru nepamätám, zato tie batérie ma lákali. Keď sa vyčerpali, mohol som ešte skúšať, či mi neposlúžia vo vreckovom lampáši.

Naše rádio Tesla 623A Máj. Ochraňujem ho doposiaľ a je funkčné

V roku 1956 sme už mali nové rádio, lebo do dediny bola zavedená elektrina. Bolo drevené, pekne nalakované, so štyrmi plexisklovými pásmi, na ktorých boli nápisy s menami rádiostaníc, ktoré sa dali chytať. Volalo sa „Máj“ a malo až dve magické oká. To bola taká okrúhla lampička, slúžiaca na presné naladenie frekvencie zvolenej stanice. Vľavo mala zeleno biele lúče a vpravo šedivobiele. V zásuvke pod rádiom bola licencia, oprávňujúca majiteľa Ondreja Ukropa na počúvanie rádiového vysielania. Snáď sme nič neporušili, keď sme ho počúvali aj my, ostatní členovia domácnosti. Na papierovej licencii sa povaľovalo viacero súčiastok, hlavne niekoľko lámp, lebo polovodiče ešte neboli v priemyselnom využívaní. Na opravu rádia neraz stačilo lampu so skleneným obalom vybrať a vreckovým nožíkom oškrabať jej kontakty. Tok elektrického prúdu, prerušený oxidáciou, sa obnovil a rádio fungovalo. Ak nie, pár ráz sa ešte po ňom udrelo päsťou, a ak sa ani potom nespamätalo, putovalo na káričku a ja som mal úlohu ho zaviesť k opravárovi, pánovi Kovalovi. Ten mal práce vždy dosť a to najmä potom, keď sa v dedine objavili televízory, ktoré tiež trpeli na neduhy elektronických lámp.

Magické oko nás lákalo každý večer na počúvanie rozprávky. Hlásateľka oznámila, desať minút pred siedmou večer, že nám, milým deťom, povie rozprávočku na dobrú noc teta Viera Bálintová. Jej podmanivý hlas sme hltali v príbehoch dobra. V čase, keď sme zistili, že rozprávky sú ilúzia, sme sa sústredili na reláciu, ktorá sa vysielala popoludní každú sobotu. Bola to rozhlasová hra pre mládež. Nikdy v nej nechýbal hrdina s typicky chlapčenským hlasom, stvárnený hercom Emilom Filom, ktorý ním hovoril po celý život a to aj vtedy, keď sme my už preskákali obdobie mutácie. Niekedy sme sa pred rádio posadili viacerí, aby bol zážitok silnejší. Raz to bolo u nás, inokedy u Štutikovcov. Paľo bol už vtedy nezávislý poslucháč, lebo sa mu podarilo, asi vďaka starším bratom, zohnať súčiastky na kryštálku, ktorá fungovala aj bez elektriky, ale počúvať ju mohol len jeden z nás cez slúchadlo. Ako dôkaz, že mu to funguje, nám to stačilo.

Vo vyššom veku, na začiatku puberty, sme sledovali reportáže z futbalových zápasov a z olympiády. Pamätám sa na prenosy z olympiády v Ríme, na súboj Brumeľa s Thomasom v skoku do výšky, či nadšené správy o výkonoch americkej šprintérky čiernej pleti, Vilmy Rudolphovej. Klaksónová zvučka uvádzala reportáže cestovateľov Zigmunda a Hanzelku. Avšak to, čím sa mi do pamäti vryl rozhlas boli udalosti roku 1956, keď sme v októbri a novembri počúvali z rádia emotívny hlas maďarských hlásateliek, začínajúcimi hlásenia slovami „Figyelem! Figyelem“, čiže Pozor! Pozor! A do toho prenikal zvuk streľby. To sme sa fakt báli. Hranica bola len desať kilometrov od nás a povstanie v Budapešti len osemdesiat.

Prelom v rádiovom počúvaní nastal masovým zavedením montáže tranzistorových polovodičov do rádioprijímačov. Aj keď tranzistor vynašli v Amerike, v rádioprijímačoch ho využili Japonci, ktorí z rádiovej skrine, prinajmenšom drevenej debny, urobili škatuľku, ktorá v prvom rade nebola pripojená káblom o zásuvku na stene a preto sa rádio mohlo prenášať z miestnosti do miestnosti a mládež čoskoro zistila, že aj mimo domácnosti. Mladým na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov priniesla slobodu. Rozhlas nemuseli počúvať doma, pod dozorom rodičov, mohli si ľubovoľne vyberať aj stanice na počúvanie. V prvom rade to boli tie, ktoré vysielali hudbu tzv. modernú, ktorú aj vtedy staršia generácia neznášala.

Zrodili sa tínedžeri a my sme boli prví.

Keď už niekto mal tranzistor, tak sa s ním patrične pretŕčal po dedine. Výbornou príležitosťou bol nedeľný futbalový zápas. Počas neho sa okolo ihriska, z každých pár metrov ozývala nejaká hudba, alebo aj reportáže z veľkého futbalu. Prím hralo počúvanie maďarskej Slobodnej Európy, na ktorej od tretej do šiestej popoludní išla relácia na želanie s názvom „A Délutáni Randevú“, Popoludňajšie randevú. Večer, keď sa príjem rádiových vĺn zlepšil, sme chytali stanicu Rádio Luxemburg, ktoré vysielalo najaktuálnejšie hity. Na stanici Československo 1 to bola domáca hitparáda „Na houpačce“.

S tranzistorom uprostred dediny, v druhej polovici 60. rokov minulého storočia

Rádio sa mi nakoniec takmer stalo osudom. Na vysokej škole, keď som bol v študentskom domove predsedom študentskej rady, mal nad nami patronát Slovenský rozhlas Bratislava. Naša trojročná spolupráca, keď som v rozhlase aj niekoľkokrát účinkoval, sa v piatom ročníku končila serióznou ponukou stať sa redaktorom v slovenskej redakcii československého vysielania do zahraničia, čo bola stanica Rádio Praha. Napokon som ostal pri tom, čo som študoval a rozhlasákom som sa nestal. Počas praxe som sa v jeho vysielaní neraz objavil. A paradoxne, napokon som na úrade vlády a v kancelárii prezidenta s profesionálnymi rozhlasákmi spolupracoval.