Sú miesta, ktoré majú svojho ducha, v nich driemajúceho niekde aj tisícročia. Takýmto miestom je nepochybne Devín. Osada, ktorá dala meno dvom obciam a hradisku. O dvoch osadách hovorím preto, že neďaleko proti prúdu rieky Morava je jej dvojníčka, Devínska Nová Ves. Denne sa dívam z okna a lodžie na Devínsku kobylu, prírodný útvar, ktorým začínajú Karpaty. Na jeho západnej hrane sú lokality Na pieskach a Nad lomom. Z geologického hľadiska je to abrázna morská terasa, známa bohatým výskytom fosílií spred miliónov rokov, kedy bola morským útesom. Na oboch platformách terasy boli v minulosti postavené opevnenia, chrániace prístup k centrálnemu opevneniu, k hradisku Devín. Spolu tvorili vynikajúci fortifikačný systém. Ľudia ho využívali po tisícročia v mieste, kde sa do seba vkliňujú toky riek Morava a Dunaj. Spoločnou silou sa opierajú do osemdesiat metrov vysokého vápencového útesu.
Na devínskom brale mali svoje osady najstarší známi obyvatelia hradného kopca v mladšej dobe kamennej, ľud kultúry lineárnej keramiky, neskôr bádenskej kultúry a ľud so šnúrovou keramikou. Prekvitala tu aj maďarovská kultúra. Tá, ktorá dostala meno podľa osady Maďarovce primknutej k severnej hranici demandického chotára. Bol to ľud maďarovskej kultúry, ktorý ako prvý na našom území začal budovať opevnené osady a urobil tak aj na strategicky úžasnom mieste, devínskom vápencovom brale, týčiacom sa nad hladinou dvoch riek. Tu sa spájajú výhody výškovej obrany a ťažkej prístupnosti, spôsobenej vodným tokom a močarinami.
Osídlenie Devína pokračovalo aj v ďalších tisícročiach. Dokladujú to nálezy, svedčiace o prítomnosti Keltov, Germánov, najmä Kvádov a Markomanov. Ich aktivita prinútila Rímsku ríšu opevňovať svoju hranicu na Dunaji. V týchto miestach sa tiahla Limes Romanum. Neďaleko, na ľavom brehu Dunaja, spevnená silnou vojenskou posádkou v Petronele. Na Devíne mala svoju predsunutú ľavobrežnú strážnu stanicu. Objavená bola pri systematickom archeologickom výskume hradiska, ktorý začal v roku 1976. Počas niekoľkých desaťročí Devín doslova odkryl svoju minulosť. Čo bolo len legendou, alebo hmlistou domnienkou, potvrdilo sa hmotnými nálezmi.
Rieka Morava pred sútokom s Dunajom. V pozadí v strede terasy Sandbergu.
Po dobe rímskej, začiatkom nášho veku, sa tu usadili Avari a prví Slovania. Početné hroby avarských bojovníkov, nájdené v Devínskej Novej Vsi, dokladujú hustotu osídlenia tohto územia. Aj neraz spochybňovaná slovanská prítomnosť na Devíne, sa potvrdila odkrytím veľkomoravského kostola z druhej polovice 9. storočia a slovanskej osady. Je zaujímavé, že hradisko Devín bolo aj v tej dobe pohraničnou pevnosťou. Stýkalo sa tu územie Moravanov a Nitranov. Devín bol baštou Moravanov a Bratislavské hradisko patrilo k Nitrianskemu kniežatstvu, ako jeho západná tvŕdza na Dunaji. To je dôvod, prečo na území veľkej Bratislavy máme dve tak významné a rozsiahle hradiská.
Bratislava a Devín sa v roku 907 stali miestom významného vojenského stretu s novou silou, ktorá sa objavila koncom deviateho storočia v Karpatskej kotline – Maďarmi. Tí, vytlačení zo svojich pôvodných sídel, sa usadili medzi Dunajom a Tisou. Kočovný národ podnikal výboje aj ďalej na západ, pozdĺž Dunaja. Drancoval východné územia Frankov a odpoveď nedala na seba dlho čakať. Frankovia mali snahu podmaniť si Moravanov a viedli vojny s Rastislavom. Ako sa zdá, Slovania v Nitriansku a Blatnohrade sa do určitej miery zžili s novou mocou v stredoeurópskom priestore a v stretnutí Bavorov s Maďarmi, útok Bavorov považovali za ich ďalšiu snahu o podrobenie dunajského priestoru.
Samotná bitka prebiehala v lete roku 907, niekde v okolí dnešnej Bratislavy a Devína. Braslav, ktorý mal pôvodne tlmiť nájazdy Maďarov, sa k nim asi pridal a prispel k porážke Bavorov, ktorých bol vazalom. Veď prečo by ho víťazi nechali vládnuť z Bratislavského hradiska, ktorému dal dnes známe meno, ako aj mestu, ktoré pod jeho hradbami vyrástlo. Maďarské kmene využili porážku Bavorov a po štyri desaťročia podnikali lúpežné nájazdy cez ich územia, až na sever Španielska a severom Talianska sa vracali do Karpatskej kotliny. Až v roku 955 sa jeden z ich ďalších nájazdov, skončil katastrofálnou porážkou pri Ausburgu na rieke Lech. Z pätnásťtisícového jazdeckého zboru sa domov vrátila bez koristi len hŕstka bojovníkov a bez troch významných vodcov. To bol definitívny záver zaujímania novej vlasti Maďarmi. Boli prinútení ostať v Karpatskej kotline lebo európske vojsko našlo spôsob ako im čeliť.
Nitrianske kniežactvo si počas dvoch storočí udržiavalo špecifické postavenie, možno ako dôsledok spolupráce v boji s Bavormi. Ešte sto rokov po porážke na rieke Lech bolo na území Nitrianska a na východ od neho vytvorené tzv. tretinové kráľovstvo (Tercia pars regni) nazývané aj Nitrianske pohraničné vojvodstvo. Jeho vojvodami boli budúci panovníci kráľovstva. Jedným z nich sa stal aj Vajk z rodu Arpádovcov, neskôr známy ako Štefan I. Až za jeho vlády, ktorú mu pomohli udržať stredovekí magnáti z Nitrianska, medzi nimi aj rod Huntovcov, vládnucich na našom okolí, bolo Maďarmi definitívne prijaté kresťanstvo. Maďarské kmene sa tým politicky zaradili do Európy a mohli rozvíjať svoj štát. Ďalšou expanziou vytvorili personálnu úniu s Chorvátskom a na čas aj s Poľskom. Pri zrode všetkých týchto dejinných procesov boli udalosti, ktoré sa odohrali pod Devínom.
Podoba hradu Devín v roku 1680
Ten sa rozvíjal aj v stredoveku a dožil sa ako osídlené miesto aj novoveku. Ešte v roku 1809, teda deväťsto rokov po pamätnej bitke v jeho okolí, sa stal svedkom ďalšej vojenskej zrážky. Bratislavský mier, ktorý bol nútený prijať za tvrdých podmienok rakúsky cisár po prehratej bitke pri Slavkove, nechcel rešpektovať, a preto sa Napoleon znovu objavil pri Dunaji. Takmer na dohľad od Devína sa jeho armáda stretla s rakúskou, ktorú 5. júla v bitke pri Wagrame porazila. Porážka mala na osud hradu Devín katastrofálne následky. Aj keď už hrad nemal svoje vojenské využitie, francúzski granátnici ho vyhodili do vzduchu, rovnako ako neďaleký hrad Pajštún. Mali smolu, že ležali v demilitarizovanej zóne medzi dvomi armádami. Majitelia hradu, rod Pálfi, do obnovy hradu už neinvestovali a počas poldruha storočia spustol. Aj z toho mála, čo sa zachovalo, ak nebolo roznosené ako stavebný materiál, ubudlo aj pri stavbe monumentu na Hornom hrade v roku 1896. Pri stavbe pylónu so sochou arpádovského bojovníka boli až po základy odstránené zvyšky Horného hradu. Ani to nebol koniec búrania. Sochu, ktorá sa stala dominantou vstupu do Uhorska zo západu, v januári 1921 vyhodili legionári do vzduchu.
Chvalabohu, v súčasnosti žijeme v lepších časoch. Aj keď sme kvôli následným rekonštrukčným prácam v posledných deviatich rokoch nemohli vystúpiť na najvyššiu časť hradiska, od mája tohto roku sa môžu návštevníci kochať výhľadom do zvláštnej krajiny, krajiny spájajúcej životný priestor štyroch národov. Kým na vrchole opevneného brala sa človeka zmocňuje pocit majestátnosti, pri posedení pod jeho kolmou stenou ste drvený pohľadom na masu kameňa, visiacu nad vašimi hlavami, ale aj valiacou sa masou vody spredu a sprava. Máte pocit, že niektorý z víriacich prúdov vás schváti do hlbín.
Devín je úchvatný.
Sútok Dunaja a Moravy
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára