Pod Bujdoškou: Reformácia v povodí Búru

Keď som pred vyše polstoročím chodil na konfirmačnú prípravu na faru do Čankova, pán farár Kachnič nám do pamäti vštepoval udalosť z roku 1517. Dňa 31. októbra tohto pamätného roku nemecký augustínsky mních Martin Luther pribil na dvere zámockého chrámu vo Wittenbergu, zasvätenému všetkým svätým, 95 téz voči praxi vtedajšieho cirkevného života. V nasledovných dňoch chcel vyvolať diskusiu o ich obsahu. Protestoval nimi voči mnohým nešvárom v Katolíckej cirkvi.

Viacero téz Martina Luthera sa týkalo aj svetských vecí. Už pred ním bolo niekoľko snáh o reformy, ktoré klérus ignoroval. Veď stačí uviesť osud Jána Husa. Martin Luther žil v čase, keď sa vo svete naplno uplatnila Gutenbergova metóda kníhtlače. Tá umožňovala tlač kníh a iných písomností veľmi zlacnieť a zrýchliť.

Tézy Martina Luthera začínali týmito slovami: „Z lásky k pravde a zo snahy vyviesť ju na svetlo má sa o niže uvedených výpovediach konať verejná dišputa vo Wittenbergu pod predsedníctvom ctihodného otca Martina Luthera, magistra slobodných umení a svätej teológie a tam aj riadneho učiteľa. Tých, čo sa na dišpute nemôžu osobne zúčastniť, prosím, aby tak učinili písomne. V mene nášho Pána Ježiša Krista, Amen.“. Ohlas na tézy bol obrovský. Už za 14 dní sa stali známymi po celom Nemecku a za niekoľko týždňov v celom kresťanskom svete. Na rozdiel od predošlých reformátorov, tentoraz reformné myšlienky našli pochopenie v akademickom svete a v mestách. Luther nechcel cirkev rozdeliť. Veď bol známy svojim konzervativizmom, avšak dospel k presvedčeniu o nutnosti obnoviť čistotu viery v náboženskom živote. Asi nič viac jeho snahe neodporovalo, ako prax predávania odpustkov na krytie pápežských dlhov, ako cesta k spáse. Videl v tom nahradzovanie Božej milosti kupovanými odpustkami.

Reformácia sa stala hnutím, ktoré od roku 1517 pokračuje dodnes ako snaha reformovať Katolícku cirkev. V samej podstate je to len snaha o nápravu chýb, ktoré vznikli v rímskokatolíckej cirkvi a v rámci jej pôsobenia na svetské záležitosti. Reformácia a protireformácia, náboženské vojny, násilie a iné neprávosti sprevádzali tento zápas. Tieto procesy neobišli ani našu krajinu. Reformačné myšlienky sa pochopiteľne najskôr uchytili v banských mestách s nemeckým obyvateľstvom a rýchlo sa šírili po krajine. Koncom 16. storočia sa až 90 percent obyvateľstva hlásilo k reformácii. Následná protireformácia tento pomer zvrátila.

Obe cirkvi prešli počas pol tisícročia dlhú cestu. Sme generácia, ktorá dokázala aj v tomto smere niečo, čím prekonala minulosť. V roku 1999, pred záverom milénia Svetový luteránsky zväz a Pápežská rada pre napomáhanie jednoty kresťanov prijali Spoločné vyhlásenie k učeniu o ospravedlnení. V spoločnom vyhlásení najvyšších predstaviteľov Evanjelickej cirkvi a. v. a Katolíckej cirkvi sa uvádza „Slovenskej veriacej verejnosti, tak zo strany Evanjelickej cirkvi a. v., ako aj zo strany Katolíckej cirkvi, sa dostáva do rúk Spoločné vyhlásenie k učeniu o ospravedlnení, ktoré 31. októbra 1999 v Augsburgu podpísali zodpovední predstavitelia Katolíckej cirkvi a Svetového luteránskeho zväzu. Toto Spoločné vyhlásenie je výsledkom mnohoročných rozhovorov teológov z obidvoch strán.“.

Evanjelický kostol v Sazdiciach postavený v roku 1885

Dokument prijatý najvyššími cirkevnými autoritami si nedovoľujem analyzovať ani vykladať. Na jeho objasnenie pripájam citát piateho odseku jeho preambuly: „Predkladané Spoločné vyhlásenie má tento zámer: ukázať, že na základe vzájomných rozhovorov sú podpisujúce evanjelické cirkvi a Rímskokatolícka cirkev teraz schopné vyjadriť spoločné chápanie nášho ospravedlnenia Božou milosťou skrze vieru v Krista. Toto vyhlásenie neobsahuje všetko, čo jedna či druhá cirkev učí o ospravedlnení; zahŕňa však konsenzus v základných pravdách učenia o ospravedlnení a ukazuje, že zostávajúce rozdiely v jeho vysvetľovaní už viac nie sú dôvodom na vzájomné odsúdenia učenia.“.

Evanjelické služby božie v sazdickom kostole

V Demandiciach sa reformné cirkvi nikdy organizačne neustanovili. No v povodí potoka Búr sa vytvorilo viacero reformovaných matkocirkví. Postavili si aj svoje kostoly v Sazdiciach, Santovke, Boroch, a v Brhlovciach. Môžeme sem zahrnúť aj Čankov. Náboženské rozdelenie ľudí ich neodlučovalo. Keď študujem záznamy v matrikách zmienených obcí, vidím, že láska aj cirkevné hranice prekonávala. Zmiešané manželstvá nie sú nijako výnimočné.

Je asi málo Demandičanov, ktorí sa ocitli v evanjelických stánkoch božích stojacich pozdĺž potoka Búr. Vo svojom archíve mám aj dokumentáciu o duchovno živote evanjelikov a kalvínov. Rád sa o ňu pri príležitosti historického výročia podelím.