Lokomobila

Generácie, ktoré ešte neprekročili šesťdesiatku, nezažili to čo my. Zažívali sme poslednú fázu storočia pary. Stroje na parný pohon sme videli v nasadení. Parné lokomotívy sa bežne používali ešte v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Tie sme si užili najmä na najbližšej železničnej trase zo Šiah do Zvolena. V Tupej som v roku 1954 videl prvý parný rušeň. Keďže Demandice všetky železničné trate obišli, doma sme mali inú parnú atrakciu.

Ľudovít Košúth mladší, posledný, ešte žijúci mašinista od Košúthovcov. Priložené fotografie sú z jeho albumu

Rodina Košúthovcov sa prisťahovala do Demandíc po prvej svetovej vojne z Vígľašskej Huty. Vlastne to boli dve rodiny. Jedna bývala na osade Jaminy (Gödrök) a druhá na Hýbeci. Boli zdatní hospodári, veď ako inak by mohli mať vlastný parný stroj. A nebol to len nejaký stacionár, ale pohyblivý. Bola to lokomobila. Košúthova lokomobila mala na čele parného kotla umiestnený nápis John Fowler Budapest. To bolo meno anglického inžiniera, ktorý sa zaoberal vynaliezaním rôznych strojov pre poľnohospodárov. Jeden z jeho najznámejších a najvyužívanejších vynálezov bol systém orania na parný pohon. Tento systém sa rozšíril po celom svete a neobišiel ani Rakúsko - Uhorsko. V roku 1888 firma zriadila kanceláriu v Budapešti a neskôr tu vybudovala aj predajňu so skladom náhradných dielov a požičovňu lokomobíl. Systém bol veľmi kvalitný, ale aj poriadne drahý. Využiť ho mohli len veľkostatky s dostatočne veľkými plochami pôdy na orbu. Kvalitnejšiu hlbokú orbu, ako tieto stroje, doposiaľ nedokázali urobiť žiadne iné stroje. Ich výhodou bolo, že po poli jazdil len pluh bez hnacej jednotky, ktorá stála na okraji poľa z jednej i z druhej strany a pluh bol obracací, čo tiež šetrilo pôdu pred udlávením. Na obracanie pluhu sa používalo aj vratné zariadenie, a preto orbu zvládal aj jeden parný stroj.

Ľudovít Košúth starší pri svojej menšej lokomobile

Na lokomobile bolo umiestnené aj veľké koleso, ktoré cez remenicu mohlo poháňať iné stroje, ktoré vlastný pohon nemali. Boli to predovšetkým mláťačky na obilie. V čase nasadenia lokomobily do využívania, teda od júna do konca jesene, sme ako deti mali o atrakciu postarané. Cez dedinu sa po prašnej ceste, s množstvom drobných kamienkov, presúval železný stroj nesmiernych rozmerov. Veď v čase, keď sme ešte neboli ani školopovinní, naša výška nesiahala ani po ojnicu kolesa a to nad ňou nám pripadalo ako chodiaca kostolná veža.
     Zvuk blížiacej sa lokomobily sa dal predpokladať podľa toho, že z chotára sa prestalo ozývať krátke zapísknutie, ktorým si mašinisti dávali signál, že pluh  dorazil na koniec lánu a bude sa obracať, ako aj ťah lokomobily. Tie orávali na štátnom majetku ktorého polia boli južne od dediny, predtým patriace barónke Majthényi a jej potomkom. Znárodnené neboli len majetky veľkostatkárov, ale aj lokomobily.

Lokomobila vyrobená firmou John Folwer, ktorá nás ohromovala svojou veľkosťou

Ťažko si vie niekto predstaviť, čo to bol za zvuk, keď sa po kamenitej ceste blížila mohutná lokomobila. Škrípanie a praskot úbohých kameňov pod jej kolesami sa miešal s fučaním pary, svišťaním zotrvačníkových súkolí a iných súčastí stroja. Zo stredu dediny, kde sme bývali, sme sa po priblížení tejto harmónie hluku ozlomkrky rozbehli smerom na dolný koniec, ku križovatke pri dome Gazdíkovcov. Tu sme sediac v šianci očakávali príchod atrakcie, ktorú na niekoľko týždňov nič neprekonalo. Sediac v šianci nám lokomobila pripadala ako suchozemský parník Titanic, o ktorého potopení v roku 1912 často rozprával môj strýc, Juraj Ukrop a veru sprvu som si myslel, že tam na ňom aj cestoval. To som si však mýlil z druhými dvomi strýcami, ktorí do Ameriky plávali, ale iným parníkom, ktorý nahradil Titanic. Veru niekedy, keď sa nám pod zadkami triasla zem, sme zo šianca aj vyskočili. To sme potom fujazdili na križovatku pri obecnom dome, ktorý sa ešte nevolal MNV, aby sme tu striehli na technický zázrak z minulého storočia na briežku potôčika Harš. Lokomobila musela urobiť obrat o deväťdesiat stupňov preto, že sa presúvala smerom na Hýbec. Asi tam u pôvodných majiteľov, teraz mašinistov Košúthovcov parkovala, alebo len išla na iný post. Ešte sme ju začas sledovali, pokým sa nestratila z dohľadu v zákrute pri Hósovcoch a následne jej zvuky pohltila agačina v Bujdoške.

Pohľad na celú súpravu. Chýba len voz s uhlím a drevom

Posledné vystúpenie parného stroja na demandickej verejnosti si spájam s jednou z mašinovačiek v Araňbáni, kde sme samozrejme nemohli chýbať. Vtedy sa od iskier lokomobily vznietil stoh. Lokomobila to prežila, lebo vlastnou silou od stohu aj s mláťačkou vycúvala. Jej dni už boli spočítané. Nielen pre úctyhodný vek, ale preto, že do dediny prišlo niekoľko pásových traktorov, ktoré boli zo Sovietskeho zväzu a volali sme ich Stalinec.

   Nafta porazila paru.