Ani druhá polovica minulého storočia nezačala dobre. Po Víťaznom februári sa naplno začali do života zavádzať zákonitosti nového spoločenského poriadku. Hovorilo sa tomu budovanie základov socializmu. Premenené na drobné, na dedine to znamenalo začiatok kolektivizácie. Sedliaci, po generácie pripútaní k pôde, si nevedeli predstaviť, že ju opustia, alebo sa o ňu musia deliť s ostatnými členmi družstva, ktorí neraz ani žiadnu pôdu nemali. V Demandiciach sa založili dve družstvá. Jedno v dedine a druhé na osadách.
V roku 1950 sa obnovujú práva maďarskej a nemeckej národnostnej menšiny a v dedine vzniká dosť masová miestna organizácia Csemadoku. V polovici dekády sa do Demandíc zavádza elektrický prúd. Industrializácia vytvorila nepreberné množstvo pracovných príležitostí, ktoré z obce odlákali mnoho pracovných síl. K týmto zmenám je potrebné pridať aj zlepšenie prístupu k vyššiemu vzdelaniu. Ak predtým, len zriedka niekto z majetnejších rodín študoval aj po povinnej školskej dochádzke, v päťdesiatych rokoch už na stredné školy dochádzalo niekoľko desiatok študentov. K nim ešte treba prirátať učňovské školy. Ak niekto po skončení osemročky ostal doma, musel sa nejako zapojiť do pracovného procesu a to prakticky znamenalo chodiť robiť do družstva.
Túto fotografiu mi venoval Jozef Výbošťok s komentárom, že na nej je povojnová slovenská mládež z dediny
Nové podmienky života zmenili aj tvár nedelí. Stále to bol jediný deň pracovného pokoja, ale napĺňal sa odlišne. V nedeľu, študenti a robotníci chodiaci na týždňovky po celej republike, opúšťali dedinu. Kvôli ich preprave sa rozšírilo autobusové spojenie, ale aj tak v nedeľu večer, spoj do Levíc k rýchlikom bol posilnený na dva autobusy. A veru, neraz som pozoroval na zastávke pri našom dome, ako sa na autobus štverali cestujúci po rebríku na jeho strechu, do ohrádky určenej na uloženie batožiny.
Koncom desaťročia sa v nebývalej miere rozbehla výstavba rodinných domov. Peňazí veľa nebolo a preto sa domy stavali do značnej miery svojpomocou. Rodiny a priatelia si navzájom pomáhali pri väčších prácach, ako bolo ťahanie múrov a omietanie. To sa robilo hlavne po nedeliach, kedy sa nemuselo ísť do zamestnania. Preto nedele na svojom duchovnom obsahu značne utrpeli. V súčasnosti stavebné brigády nahradili nákupy v obchodných centrách.
Prevádzku začalo kino a v novom kultúrnom dome boli vytvorené podmienky na nácvik a predvádzanie divadelných hier. A čo bolo veľmi pohodlné, aj dedinské zábavy a svadby sa mohli konať pod strechou. V tomto období som vyrastal a na detstvo sa už pamätám.
Mnoho z toho, čo som opísal v príspevkoch na tomto blogu, sa týkalo aj nedelí v polovici minulého storočia. Netreba to opakovať. Pozrite si to na fotografiách, ktorých počet v päťdesiatych rokoch začal rapídne stúpať.
Pred odchodom na nedeľnú omšu
Svätá omša odbavovaná na svahu, južne od kostola sv. Michala. Na harmóniu hrá Ján Régi, vpravo manželia Kováčikovci
A túto fotografiu mám od susedy Veronky Füssy. Spoločné maľovanie veľkonočných vajíčok maďarskými dievčatami pod heslom:
„Radostná práca, radostný život“
A tu dievky z našej ulice
Demandickí frajeri
Takto sa Demandičania brodili, po inak prašnej ceste, až do začiatku 60. rokov
Moja obľúbená fotografia rodiny Huszárovej
Hasičské preteky na starom ihrisku, na zábere z archívu Jána Bisztriczkého
V nedeľnom oblečení na novom ihrisku. V strede stojí obľúbená učiteľka maďarskej školy Piroška Prandorffy
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára