V prvej polovici 60. rokov v obci vrcholila demografická krivka. Pri sčítaní obyvateľstva v roku 1961 mali Demandice 1323 obyvateľov. V školskom roku 1962/1963 nás do školy chodilo 315 žiakov, pravda aj s cezpoľnými na druhom stupni. Od polovice dekády si vyššia úroveň vzdelania a rozsiahla výstavba bytov v mestách začali vyberať daň. Nastal presun mladých ľudí do miest, kde mali prácu a vo všeobecnosti pohodlnejšie podmienky života. Po maturite v roku 1967 som sa medzi nich zaradil aj ja, najprv počas štúdií v Bratislave a potom tuctom pracovných rokov v Prahe. Podobne to bolo s desiatkami mojich rovesníkov. Nie je veľa takých, čo si kontakt s rodnou obcou udržali. V súčasnosti dedina už nemá ani tisícku stálych obyvateľov.
Naša šuštiaková generácia, v pozadí Bujdoška
Šesťdesiate roky sa zvyknú označovať aj ako „zlaté šesťdesiate“ a veru aj v Demandiciach to vo viacerých ohľadoch bol zlatý vek. Kino premietalo tri razy do týždňa, miestne organizácie Osvetovej besedy, Csemadoku a školská mládež predviedli aj pol tucta divadelných hier. Úroveň mal futbalový klub, dve hudobné skupiny a náš školský hudobno-spevácky súbor. Aj hasiči, vtedy už požiarnici, prispeli k náplni spoločenského života počas nedeľných dní.
(kliknite na obrázok pre spustenie videa)
Okolo roku 1965 nás čoraz viac obklopovali dovtedy neznáme umelé hmoty. V móde vládol šuštiakový ošiaľ. Každý musel mať šuštiak. To bol nástupca niekdajších baloňákov, teda ľahkých plášťov do prechodného obdobia na jar a v jeseni. Vlastne to bol pršiplášť. V nich sme chodili nielen do školy, ale hlavne na nedeľné špacírky. Na farbe nezáležalo, aj tak boli len modré a hnedé, taký som mal aj ja. V rámci RVHP bol dederón na ne vyrábaný v NDR, za čo si jej obyvatelia vyslúžili posmešnú prezývku dederóni. Dederónové boli aj naše nedeľné košele, viazanky a aj topánky, predávané v Obuve po Baťovi, sa zmenili z kože na akýsi barex. Lámalo sa to jedna radosť a opraviť sa nedalo. Preto zanikla aj dielnička na opravu topánok s posledným šustrom v dedine, Jóži báčim Huszárom.
Takto som na Bujdoške odfotil svojich kamarátov počas nedeľných prechádzok
V tomto čase moja generácia prechádzala z puberty do mládeneckých rokov. Prechádzky po dedine ešte nezanikli. Pravda, vodenie per pazuch už bolo staromódne. Veď v ruke bolo treba držať a vytŕčať tranzistorové rádio. Pamätám sa, že dievčatá prepadli móde bielych nohavíc. Aj tie ich chceli mať všetky naraz. Socialistickí plánovači sa mohli zblázniť. Odevný priemysel mal vyťažené kapacity, čo bola výhovorka na to, ak nejaký tovar bol nedostatkovým. Krajčír Laci báči Kürthy sa tiež musel obracať, lebo aspoň bielych plachiet do postelí bolo v predajni Vesna dostatok, a ak aj nie, nejaká z dievockej výbavy sa mohla oželieť. Veď načo by dievke bola výbava, ak by si v dedine bez bielych nohavíc nenašla chlapa, s ktorým by na tej plachte spávala.
My sme zažili zrod tínedžerizmu v našich podmienkach a tiež oneskorený príchod trampizmu, lebo sme chodili aj stanovať. Šaleli sme z hudby The Beatles a ich filmov, spolu s vtedy zánovnými Winnetou-kami. Všetko to bolo krásne a vzrušujúce a to nás ešte len čakala dospelosť vo veľkom svete mimo rodiny a rodnej dediny.
Na mojej fotografii dievčatá na prechádzke pred školou v roku 1967
Dievčatá na demandickej návsi na konci 60. rokov
Helenka Huszárová-Hrušková, na kultivovanejšej forme prechádzky, s knihou
Moje spolužiačky módne vystrojené
Nedeľný relax ženáčov v Maďarovských kúpeľoch
Nedeľná pohoda u Rehorovcov
Susedské stretnutie seniorov na našej ulici.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára