Premietanie pohyblivých obrazov sa na dediny dostávalo obtiažne. Príčinou bola absencia elektrického prúdu. Demandice, ako takmer prihraničná obec, sa k nemu dostala pomerne neskoro. Kino a televízne vysielanie vtrhli do večerov v Demandiciach až v druhej polovici päťdesiatych rokov. Premietať nemohol len tak hocikto.
Prvým kinooperatérom v dedine sa stal náš sused, Janko báči Keliar. Absolvoval na to kinooperatérsky kurz. Demandické kino dostalo názov „Hviezda“. Ten sa nikdy nezmenil. Dlho svietil nad kultúrnym domom. Kým sa tak stalo, pred zavedením elektriny, do dediny občas zavítalo pojazdné kino. Myslím, že to bol jeden pán zo šahanského komunálu. Prišiel na osobnom aute, ktoré malo pripojený vozík s malou elektrocentrálou na benzín. Premietal v bývalej maďarskej škole pri kostole. Do väčšej triedy natiahol gumený kábel a naň pripojil premietací prístroj. Na školskú tabuľu zavesil premietacie plátno a produkcia sa mohla po naštartovaní centrály začať. Tu som videl prvé filmy s Chaplinom, na ktorom sme sa mohli smiať donekonečna.
Janko báči už premietal v novom kultúrnom dome a na ten účel mal vybudovanú, od divákov oddelenú, kabínu opatrenú záhadnou tabuľkou „Zákaz vstupu nepovolaným osobám“. Povolanými osobami boli len kinooperatér a upratovačka kultúrneho domu. Okrem toho, že Janko báči bol náš sused, rodina do ktorej sa priženil, Krištofovci, pochádzala rovnako, ako môj starý otec, z Dobrej Nivy a patrila do našej širšej rodiny. V družstve absolvoval aj traktoristický kurz a mňa si v žatve vyberal za pomocníka na samoväze. Nuž nečudo, že niekedy v roku 1958, keď sa do kín dostala slovenská filmová dráma s názvom „44“, ma požiadal o asistenciu pri výkone svojej príležitostnej funkcie kinostrojníka, tak sa to volalo po maďarsky. Ako obvykle sme čosi vyvádzali v šianci pred budovou MNV. Janko báčimu sa už nechcelo prejsť posledných osemdesiat metrov do kancelárie a oznámiť názov najbližšie premietaného filmu pre dospelých. Kázal mi, aby som zabehol povedať, nech v rozhlase vyhlásia, že sa bude premietať film 44. Radostne som prikývol, cítiac sa pred kamarátmi poctený, ako asistent kinooperatéra a hneď som fujazdil do kancelárie MNV. Už na rohu obecnej záhrady som však pribrzdil, lebo som s hrôzou zistil, že som zabudol číslo toho filmu. Ku schodom s tabuľou „Tu hláste požiar!“ som sa už len došuchtal a po chvíli otáľania som zaradil spiatočku. Hanbil som sa tajomníkovi MNV povedať, že neviem aké číslo filmu sa bude premietať. No a tak sa stalo, že v najbližšiu sobotu išli ľudia do kina, ak vôbec, bez toho aby vedeli čo sa dáva. Doposiaľ som sa s týmto faux pas nikomu nepochválil.
Janko báči sa mi asi aj pomstil, lebo v niektoré nedeľné popoludnie, určené na premietanie deťom, sme ho márne vyčakúvali. Neviem, či autobusom na linke Levice – Šahy nebol dovezený film, alebo na nás kinooperatér zabudol, či prespal nedeľné odpoludnie. Musím podotknúť, že nakladanie plechových krabíc s kotúčmi filmov bol pravidelný týždenný obrad, konajúci sa na zastávke, umiestnenej blízko nášho domu. Neraz sme na hliníkových krabiciach skúmali nálepky, snažiac sa vylúštiť názov zážitku, ktorý na nás čakal v nedeľu.
Sklamané detské obecenstvo sa stávalo netrpezlivým, nevediac čo s časom a korunou, ktorú každý stískal vo vrecku a veru nehodlal ju vrátiť do rodinného rozpočtu. Môj sused a kamarát Paľko Štutika prišiel so spásnou myšlienkou. Vyhlásil, že Milan má doma svoje vlastné kino a mohol by nám ho premietnuť. Súhlas bol spontánny. Paľo sa v okamžiku stal pokladníkom môjho kina a ja, žijúci v hlbokej ľudovej demokracii, obnoviteľom súkromného podnikania. Zozbieraných štrnásť korún ma bleskovo priviedlo k ochote, podeliť sa s ostatnými o rozprávky na dia pásoch.
Nestrácajúc čas sme poklusom zabehli k nám domov. Paľo, ako môj pomocník, niesol diaprojektor „Diar“. Dostal som ho pod stromček a bol to môj prvý elektrospotrebič, ktorý som mohol sám zapájať do elektriky, ktorú sme ešte veľmi málo poznali a boli pred ňou dôrazne vystríhaní zákazom dotýkať sa nielen drôtov padnutých na zem, ako hlásili tabuľky na smolou natretých elektrických stĺpoch, ale aj toho, čo sme mali doma. Diar bola bakelitová krabica, ktorá mala dopredu vybiehajúci tubus. Na jeho konci bol našraubovaný v bielom bakelite obalený objektív. Jeho krútením som zaostroval obraz. Na vyvolanie údivu môjho prvého obecenstva, som na úvod nasadil moju najobľúbenejšiu rozprávku „O rybárovi a zlatej rybke“. Podľa šiat deduška som usudzoval, že film bol namaľovaný v Sovietskom zväze“. Mal som ho rád rovnako ako teraz, už tiež dedko, keď sa teším na milióntu reprízu „Mrázika“ v televíznom vianočnom programe.
Obecenstvo zhíklo, keď pred nimi zažiaril mimoriadne ostrý obraz, ktorý som sa snažil hodnú chvíľu ešte vylepšovať, aby som im ukázal, že neplatili za nič. Najväčší úspech však mala farba. Asi to bol prvý verejne premietaný farebný film v Demandiciach, lebo filmy s Chaplinom a maďarským humoristom Latabálom boli výhradne čiernobiele. Až epopeja „Ján Žižka“ moju produkciu neskôr prekonala.
Vďačné obecenstvo ma síce za premietací výkon neodmenilo potleskom, ale bol som rád, že ma ani nevypískalo, alebo nevybubnovalo dupotom, aký sprevádzal kinooperatéra pri roztrhnutí filmu a nebodaj, ak pustil ďalší kotúč hore nohami.
Diváci boli spokojní aj preto, že boli v kine, na ktoré dostali pridelenú korunu a nemuseli klamať, ak by si za ňu v krčme u Melicha kúpili cigarety Detva, alebo v lepšom prípade malinovku. Spokojný som bol aj ja a môj asistent. Na druhý deň, teda v pondelok po škole, sme zašli do potravinového obchodu, ktorý bol v dome Juraja Babica, a ktorý bol momentálne znárodnený, lebo bol predtým súkromným obchodom. V potravinách predávala pani Margita Babicová, za slobodna sa volala Kováčiková a bola naša dolná suseda. Spolu s ňou predávala aj tetka Zuza Keliarová, Janko báčiho manželka. Od nej som si smelo vypýtal za štrnásť, po prvý raz zarobených, korún turecký med, ktorý sa do obchodu vozil v tabuliach a obchodníci ho až na pulte rozbíjali na menšie kusy. Vložila mi ich do papierovej škarnicle, o ktorú sa hneď prilepil.
So svojim asistentom sme si ním ešte niekoľko dní ničili sklovinu na nových zuboch.
Milan a Paľo
Ja som po rokoch fotografovania prešiel k filmovaniu 8 mm kamerou a neskôr k videozáznamom. Tie môžete nájsť aj na tomto mojom blogu.
Ján Keliar, prvý demandický kinooperatér. Po ňom premietali Štefan Pénzeš ( na fotografii nižšie) a Štefan Pásztor
Demandické kino Hviezda na fotografii Ladislava Csaba Tomisa
László Csaba Tomis bol dlhoročným a zdá sa, že aj posledným demandickým kinooperatérom (Foto: Darina Turianová, Spektrum)
Tradičná technológia premietania skončila. Na novú, digitálnu obce peniaze nemajú
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára