Čakali sme na nedeľu

„Hoc som ja azda, malý len gazda, veselo si gazdujem. Prácu na poli, na svojej roli, spevom si ja skracujem. A potom čakám len na nedeľu, tú s dievčatami pretancujem vždy celú.“ Takto vyspevoval František Krištof Veselý v jednom zo svojich šlágrov. Veru tak, ako on aj my, sme sa tešili na nedeľu. Veď, až takmer do našej dospelosti, to bol jediný deň pracovného pokoja. Ten sa týkal aj učiteľov, a preto sme na tom profitovali aj my, v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch minulého storočia, školopovinné deti. 

Demandickí mládenci  s nedeľnou cigaretkou, v polovici 20. rokov minulého storočia.

Nedeľa v našom jazyku lingvisticky pochádza zo slov „ne“ a „delati“. Hoci v tradičnom židovskom a kresťanskom kalendári sa považovala za prvý deň týždňa. My, u nás, v strede Európy, sme si museli najprv šesť dní odrobiť, aby sme jeden nerobili. O to sa nám postaral rímsky cisár Konštantín, ktorému ďakujeme za to, že už 1696 rokov v nedeľu robiť nemusíme. Ba, boli časy, že to ľudia ani nesmeli. Bolo to preto, aby nedeľu venovali návšteve kostola a cirkev mohla na nich pôsobiť šírením evanjelia. V tento deň bol podľa Nového zákona dňom Kristovho vzkriesenia. Preto sa označoval aj ako „Pánov deň“. V starom zákone sa považuje za deň, kedy Pán oddychoval po stvorení sveta.

     Ľudia si toto všetko spojili a nedeľa dostala obojakú náplň. V Demandiciach sa to prejavovalo v tom, že dopoludnie bolo venované cirkevnej náplni, návšteve kostola. Do tej doby sa muži postarali o dobytok a osobnú hygienu, kým ženy museli nachystať obed, ktorý čakal na rodinu po príchode z kostola. Ján Bisztriczki, miestny obyvateľ, vo svojej knihe spomienok „Demandický osud“ o kostolných zvykoch v starých Demandiciach uvádza nasledovné: „ V Demandiciach bolo zvykom, že sa sedliaci oddeľovali od bírešov a nádenníkov. Najprednejšie miesta patrili urodzenému panstvu. Ich päťmiestna lavica bola umiestnená po strane pri oltári. V laviciach na pravej strane sedeli samostatní sedliaci. Tí si vyhradzovali počas procesií nosenie cirkevných zástav, ako aj hasičskej zástavy, lebo hasičský zbor bol vytvorený pri cirkvi. Na ľavej strane lavíc, v prvej, sedel kostolný otec. Bíreši, čeľaď a nádenníci sedeli za ním. Ozaj najchudobnejší mohli stáť v miestnosti pre chudobu, to je priestor pod vežou. Tam mohli v noci prespať aj pocestní žobráci, aby mali kde v dedine hlavu zložiť.“

Nedeľa pod Bujdoškou, dievky per pazuch a mládenci pri fotení

Popoludní si ľudia mohli oddýchnuť od celotýždennej roboty. Náplň nedele bola rôzna. V medzivojnovom období sa kedy-tedy v dedine aj fotografovalo. Vďaka tomu sa nám zachovali snímky, ktoré dokladujú atmosféru nedeľných popoludní. Potom, čo dievčatá poumývali riad po nedeľnom obede, na ktorom bolo obyčajne raz do týždňa  mäso,  mohli sa vyparádiť, tak ako aj mládenci, na popoludňajšie špacírovanie po dedine. Ulice sa stali prehliadkou dievok na vydaj a potuliek mládencov, ktorí po nich poškuľovali. Dievčatá ako aj mládenci sa kamarátili v skupinkách a v nich  nedeľu prechodili hore, dole po uliciach. V Demandiciach sa na to používali tri hlavné ulice. Od Jančovho kaštieľa, teda z niekdajších Dolných Demandíc, ku križovatke pri kostolnej záhrade, druhá smerom na Maďarovce. Tá sa využívala aj pri presune do Maďarovských kúpeľov v letnej sezóne. Pred hostincom Kevického hrávala muzika, rovnako ako v kúpeľnom altáne. Čajové večierky bývali v hoteli, zvanom len ako Száloda. Stál na mieste terajšieho obilného skladu. To ale pre dedinskú mládež nebolo. Chodilo sa tam len na pozvanie majiteľov, adresované  zámožnejším osobám z okolia.

Tretia trasa, veľmi obľúbená, smerovala od Eislerovej krčmy na Bujdošku. Na jej konci sa  schádzalo do kameňolomu a na čistinku za ním. Na nej bývali majálesy. Ich doznievanie sme ešte v polovici päťdesiatych rokov zažili aj my, bujdoškárskí výrastkovia. V dedine sa inokedy tancovalo pod prístreškom pred Eislerovou krčmou, ktorý bežne slúžil na vyväzovanie dobytka, vedeného pocestnými na predaj, na niektorom z trhov v okolí. Na tanec dievky chodili v sprievode starostlivých materí a tie dbali nielen o ich mravopočestnosť, ale aj o budúcnosť. Dievča mohlo tancovať len s tým záujemcom, ktorého jej mama považovala za vhodného kandidáta na prípadné manželstvo a dala súhlas na tanec. Ako sa im inak darilo popáriť neviem, okrem jedného, veľmi chúlostivého príbehu, o ktorom verejne hovoriť nemôžem. Vstupné na muziku nejaké bolo, ale to bola konzumácia v krčme. Mládenci vreckové zväčša nemali, a preto si vypomáhali pár vajíčkami, o ktoré znížili znášku počas týždňa, lebo gazdiná každú sliepku neustrážila. Ak sliepky neniesli, dalo sa v komore odsypať obilie z hambála. Obe komodity krčmár akceptoval pri výmene za pálenku, alebo pohárik vína.

Hudobné popoludnie u Prandorffyovcov

Kto mal gramofón, mohol sa tešiť z hudobnej produkcie aj doma. Samozrejme, že sa to konalo za voľného prístupu zvedavcov, ktorí chceli počuť šlágre z platní. Atmosféru takéhoto odpoludnia na dvore rodiny Prandorffy dokumentuje veľmi pekná fotografia. Aj naši susedia, Keliarovci, bývajúci povyše v niekdajšom Beňovského kaštieli, mali takýto gramofón. Ešte aj ja, desať rokov po vojne, som ho mohol kurbľovať, teda naťahovať mu pružinu, aby potom vydával z posledných síl svoje starecké tóny. Najviac nás bavilo, že po nakurbľovaní sa na ňom v divokom kolísaní sama točila čierna platňa.

Prví futbalisti na Jarmočnisku v polovici 30. rokov minulého storočia

Nedeľa sa v lete nezaobišla bez futbalových zápasov, ktoré sa za prvej republiky najskôr hrali na lúke, oproti maštaliam veľkostatkárky Szabadhegyovej. Neskôr na tento účel slúžilo Jarmočnisko, lebo Demandice v tom čase mali právo usporadúvať niekoľko krát do roka trh. Futbal sa hral len do nešťastnej udalosti, keď bol pri ňom smrteľne zranený jeden miestny hráč. To potom matky chlapcom aj v lete dávali na seba len dlhé gate, aby v nich nemohli na Jarmočnisku naháňať handrovú guľu, sťaby futbalovú loptu. 

     V podvečer, keď už v šere zanikali siluety vyfintených dievok, mládenci pochytaní okolo pliec chodili po dedine a vyspevovali pesničky. Pravdaže, si vyberali postate, pred obydlím dievčat, ktoré ich zaujímali. Aj to postupne stíchlo, lebo na druhý deň ich čakala celotýždňová lopota na poli, pri dome, alebo aj v službe u cudzích.

Nedeľná pohoda pri káve na dvore kaštieľa Majthényiovcov

Sprava Katarína Szabadhegyi, rodená Paczolay, jej sesternica Helena Baloghy, Irena Schwartz rod. Paczolay, jej dcéra Mária Róhnová, Karol Novotný – Mlinarčík. Vpredu zľava Karolova manželka Helena Róhnová a jej sestra Mária.

Zdroj fotografií: Demandické rodinné albumy