Deviateho novembra 1938 prišlo do Demandíc kráľovstvo, nie nebeské, iba maďarské. Malo podobu jedného žandárskeho družstva, ktoré sa oddelilo od roty, pochodujúcej na západ k Hronu. Na sever, do Maďaroviec, sa nemohlo dostať, lebo mu v tom bránila hranica práve rozšíreného Maďarského kráľovstva, prebiehajúca potokom v Studenej doline. Maďarovčania sa museli pol roka snažiť, aby si spolu s Demandičanmi mohli v kostole povinne zaspievať maďarskú štátnu hymnu. To bola jedna z prvých vecí, na ktorú si obyvateľstvo, privyknuté na demokratické tradície prvej republiky, muselo zvyknúť. Najmä pre Slovákov, ktorí sa po maďarsky nenaučili ani za dve desaťročia, to bol problém. Kakaštolaši, ako sa ľudovo hovorilo žandárom podľa ich kohútích pier na prilbách, sa nezašívali ani v nedeľu. Počas omše stávali v predsieni kostola, kedysi vyhradenej pre chudobu, a bedlivým zrakom i sluchom skúmali, kto spieva, alebo len ústa otvára. Často si potom nejakého nešťastníka, neznalého „Isten, áldd meg a magyart“ predviedli na svoju stanicu do Bergerovho kaštieľa. Ako taký dohovor vyzeral, si môžete domyslieť. Podľa spomienok pamätníkov nemal verbálnu formu.
„Za Maďarov“ bola rozšírená móda nosenia „bočkajovských čiapok“. Vidno ich na hlavách od škôlkárov až po dospelých chlapov
V najbližšiu nedeľu, po zmene štátu a režimu, sa konala ľudová veselica, po ktorej miestni výrastkovia povybíjali skalami okná na domoch Slovákov. Na domy Nemcov si netrúfli. Pre objektívnosť treba povedať, že za to ani u Maďarov pochvalu nedostali. Po tomto úvode nastali bežné dni a horšie časy. Obchody sa vyprázdnili a po lacnom a kvalitnom textile sa len tak zaprášilo, lebo ho noví obyvatelia z materskej krajiny, prezývaní „aňáši“, rýchlo vykúpili. To boli predstavitelia kráľovstva. Tak ako po roku 1918, keď na Slovensku nebolo dosť vhodných ľudí na zabezpečenie výkonu štátnych funkcií, obsadzovali sa miesta v štátnej správe Čechmi, robilo sa to aj po nich. To by nebol problém, ak by to bolo len v nevyhnutnej miere. Skandovanie „Mindent vissza! - Lesz, lesz, lesz!“ čoskoro nahradila šuškanda „Minden drága! Vissza Prága!“.
Čakanie s vojakom na otvorenie miestnej krčmy
Nuž, ale to pomery nezmenilo. Najhoršie bolo, že maďarský režim, posmelený úspechom vo Viedenskej arbitráži, dostal chuť na ďalšie územné zisky. Zaplietol sa do vojenských riešení územných požiadaviek. Pár dní po definitívnom rozpade Československa, v marci 1939, napadol Slovensko a zmocnil sa časti jeho územia na východe. Tam nakoniec vojensky obsadil aj bývalú Podkarpatskú Rus. Nasledovali územné zisky od Rumunska a nakoniec štvrť roka potom, čo podpísali s Juhosláviou mierovú zmluvu na večné časy, aj tú po boku Nemecka napadli. To všetko sa stihlo pred začiatkom druhej svetovej vojny. Píšem o tom preto, že to bol dôvod zlých časov, ktoré nastali pre našich otcov a dedov. Prví sa pre vojnu ako branci narodili a druhí si ju mali zopakovať.
Vojnové roky si v Demandiciach vyžiadali životy takmer päťdesiatich obyvateľov, lebo do tohto čísla treba zarátať aj obete holokaustu. Skoro toľko vojakov bojujúcich armád tu padlo aj počas prechodu frontu a v následných troch mesiacoch vo frontovom pásme. Štát vojaka povolal na službu vlasti, ale to, že mu bez stopy zmizol, alebo ho zabili, už sám ani len neoznamoval. Evidencie padlých a zmiznutých vojakov spracúval Maďarský červený kríž. Nakoniec to bol miestny pán farár, ktorý musel tragickú správu oznámiť rodine. Chodenie do kostola v nedeľu malo trpkú príchuť modlitieb za padlých vojakov.
Na vojnovej vychádzke. „Bocskayi sapka“ to potvrdzuje. Vpravo dole s buzolou, Ondrej Ukrop, môj otec
Veľa fotografií dokumentujúcich túto dobu neostalo. Buď si ich robili aňáši, a tí ušli z dediny aj s miestnou kronikou už v decembri 1944, alebo ich obyvatelia v neistých povojnových rokoch zničili, prípadne sa im roztratili pri vysídľovaní do Čiech, alebo do Maďarska. Pre zmenu ani tu sa nebralo do úvahy, kto čo zavinil. Predstavitelia maďarskej menšiny sa k rozbitiu republiky prihlásili v mene celej menšiny. Tá neprotestovala, a preto po vojne niesla trpké následky kolektívne.
Aj naša rodina si týmto všetkým prešla. Otcov brat padol na východnom fronte, jeden bratranec do zajatia vo Francúzku a druhý sa vrátil ako tankista československej armády vytvorenej vo Veľkej Británii. Otec strávil v maďarskej armáde štyri vojnové roky. Jedného z jeho bratrancov tunajší žandári dobili na smrť pre podozrenie z členstva v miestnej odbojovej skupine. Nakoniec tetka s manželom z maminej strany v rámci výmeny obyvateľstva odišli do Maďarska. Nič z toho nie je dôvod na radosť. Toto sa udialo v dekáde od roku 1938 do roku 1948.
Vážme si sedem desaťročí spoločného mierového súžitia v obci. Snáď nás neomrzí.
Anton Svetík pózuje na ulici v období Maďarského kráľovstva. Zástava na dome Brigantovcov, je dôkazom
Zraz miestnych členov „Levente“, brannej organizácie v Maďarskom kráľovstve. Cvičili na Bujdoške, kde mali aj základňu v podobe akejsi šopy po československých vojakoch, ktorí sem pred nimi tiež radi chodili
Ktovie dokedy chodili na Osadách do kostolíka na Hýbeci s harmonikou. Čiapka bočkajovka nemohla chýbať
To už je povojnová prechádzka po ulici. Vpravo i vľavo už neexistujúce domy Kováčikovcov a Gergelyovcov. Reklamu na stene si pamätám. Bola oproti našim oknám
Fotografovanie v maku
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára