Pod Bujdoškou: Železná studienka

Mlynská dolina v Bratislave je známy pojem najmä preto, že tu stoja budovy televízie. Dolina je dlhá niekoľko kilometrov, preteká ňou potok Vydrica, zberajúci vodu z výbežkov Malých Karpát západne od Bratislavy. Na Vydrici sa nachádzalo prvé priemyselné centrum Bratislavy, lebo tu boli vybudované vodné mlyny na obilie. Aj teraz sa časť doliny označuje „Pri deviatom mlyne“, alebo „Klepáč“, čo je tiež len názov jedného z mlynov. Mlynskú dolinu pretína železničná trať na Viedeň a na Brno. Železničným viaduktom, klenúcim sa ponad Vydricu, sa začína jej severná časť, známa ako Železná studienka. Meno nedostala od železničného mosta natretého na červeno, ale od farby vody, vyvierajúcej z prameňa oveľa vyššie proti toku potoka.

V pozadí budova slávneho hostinca, ku ktorému vedie trolejbusová linka

Vyznávači románu Jaroslava Haška „Osudy dobrého vojaka Švejka za svetovej vojny“ iste vedia, čo je to železitá voda zo scénky na železničnej stanici v Humennom. Takúto železitú vodu, ale iba podľa farby, sme mali aj v Demandiciach. Tiež to bolo v doline, ktorá sa volá Studená dolina. Aj ňou preteká potok, i keď oveľa menší ako Vydrica. V slatine, na mieste, kde sa stretávajú oba výbežky doliny, sa kedysi nachádzal jeden výmok vody, ktorá mala červenkastú farbu. Asi to bol dôkaz o prítomnosti šachorinou zarasteného prameňa vody s obsahom rozpusteného železa. Poniektorí moji rovesníci doposiaľ tvrdia, že je to hrdza z potopeného sovietskeho tanku, ktorý tam uviazol v decembri 1944.

V súčasnosti pramene majú už len železné rúrky a voda nie je pitná

Toto nie je jediná súvislosť nášho chotára s bratislavskou Železnou studienkou. Liečivý prameň silne železitej vody sa tu začal využívať na pitie. Začiatkom 19. storočia okolo neho vzniklo niekoľko drevených stavieb na rekreačné účely. Tieto zariadenia, už vtedy hrdo označované za kúpele, odkúpil bratislavský podnikateľ, Jakub Michal Palugyay. Firma J. Palugyay a synovia začala ako prvá v Uhorsku vyrábať šumivé víno. Preto sa im hovorilo šumiví Prešporáci. Svojim sektom dosiahla svetoznámu úroveň. Kdesi som čítal, že ich víno sa podávalo na svetoznámom Titanicu a asi dodnes leží na dne Tichého oceána, lebo zásoby palugyayovských sektov boli nesmierne. Ich podnik stál oproti prvej stanici železnice na parný pohon. Dávno pred ropovodom Družba tu existoval vínovod popod cestu k železničným nástupištiam. Bežní cestujúci k jeho vyústeniu prístup nemali.
K jeho toku prispeli aj Demandice. Je známe, že v 19. storočí boli Palugyayovci významnými pozemkovými vlastníkmi v obci. V matrike som na to dôkazy nenašiel, nemuseli tu bývať, ale na čo asi mohli používať svoje pozemky, ak nie na výrobu vína. Sekt sa sceľuje z viacerých vín. Tie demandické bývali dosť kyslé, teda mohli byť používané ako suchá zložka ich sektov. Nuž nechávam bokom tieto špekulácie.

Historická idyla na dobovej pohľadnici. Vodné nádrže vznikli ako zdrže vody na pohon mlynov

Faktom je, že Palugyayovci vybudovali na Železničnej studienke v areáli desiateho mlyna kúpele s reštauráciou. Na priložených historických pohľadniciach sa skvie názov Ferdinand király vasfürdö – Eisenbründel, teda železité kúpele kráľa Ferdinada. Na tie časy to bol luxusný hotel a Palugyayovci vedeli čo robia. Čoskoro sa stal známy svojou vynikajúcou kuchyňou a cieľom návštev poslancov Uhorského snemu, ktorý v Prešporku sídlil. Vraj sem chodil na obľúbené bratislavské rožky aj Ľudovít Košúth, preferujúci tie s mandľovým krémom. Konali sa tu majálesy, tanečné zábavy a rôzne spolkové zrazy. Aby sa sem hostia dostali, Palugyayovci vybudovali od svojho podniku k Ferdinandovým kúpeľom prvú trolejbusovú linku.

V súčasnosti je to už iba história, o ktorej nám dávajú predstavu dobové pohľadnice.

Železnú studienku si pamätám zo svojich študentských čias, začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia. Veď som býval celkom neďaleko v internáte v Horskom parku. Nemýľte si to so Železnou studienkou, tá je teraz kvalifikovaná ako lesopark. Viacero objektov, ktoré sa ešte v sedemdesiatych rokoch využívali, už neexistuje a niečo chátra. V tomto biologicky vzácnom teritóriu sa zatiaľ nič nové nepostavilo, asi preto, že v údolí pozdĺž Vydrice nie sú okrem jednej cesty žiadne inžinierske siete. Bratislavčania preto majú na okraji svojho mesta pohodlný prístup do relatívne nedotknutej prírody. Nuž k rodinnej vychádzke nemusí nevyhnutne patriť ďalšie parkovisko, piváreň a nebodaj aj billboardy. Dokedy to bude, závisí od mestských politikov. Dúfam, že nejaké voľby ich neprebudia k neprimeranej aktivite.