Pod Bujdoškou: Tajomstvo malého cintorína

„Kde je umlčané slovo, tam mlčanie hovorí.
Kde je mĺkvo, tam hovorí cintorín.“

Je to už dávno, čo sa v malej dedinke Rakovec ozýval zvon oznamujúci koniec životov ľudí, ktorí tu žili na majetkoch rodiny Rákóczy. To sa týkalo aj ich samotných. Dnes keď si sadám ku klávesnici počítača uplynulo 166 rokov, čo tu naposledy vydýchol tabulárny sudca vo viacerých stoliciach, Juraj Rákóczy. Po niekoľkých dňoch nasledoval na večný odpočinok manželku Kláru, zemianku tiež z rodu Rákóczy. Na druhý svet odišli iba niekoľko týždňov potom, čo sa dozvedeli o odsúdení svojho syna Jána na smrť za účasť v revolúcii v rokoch 1848/1849. O štvrťstoročie k nim uložili aj Jána. Prežil búrlivý život, ktorý som opísal v príspevku „Tajomník revolúcie“. Medzi tajomstvami opradený život Jána Rákóczyho, tajomníka Ľudovíta Košútha, patrí aj miesto jeho večného odpočinku. Pokúsil som sa toto tajomstvo odhaliť.

Evanjelicý cintorín v Rakovci. V kovovej ohrade sa nachádza hrob rodiny Šántovcov, ktorý je na mieste hrobov rodiny Rákóczy

Na severnom okraji Hontianskych Nemiec sa nachádza, krátkou stavebnou prielukou oddelená, časť Rakovec. V 14. storočí to bolo územie nazývané „peres terram Deutsch“, tj. na okraji Nemiec pri ceste vedúcej do Štiavnice. Kráľ Karol Róbert ju v roku 1324 daroval ako odmenu za hrdinské činy v bitke pri Macsó comesovi Andreas de Láncz. Andrej bol spoločným predkom rodu Rákoczi, ktorý sa neskôr rozštiepil na dve vetvy. Na kniežaciu v Sedmohradsku a na zemiansku, ktorej odvekým domovom bola malá obec Rakovec. Táto vetva sa navonok odlišovala od kniežacej dôsledným písaním mena v podobe „Rákóczy. Po sedem storočí boli Rákóczyovci v Rakovci výlučnými vlastníkmi pôdy a do dejín krajiny sa zapísali ako úspešní členovia nižšej šľachty, ktorí svoje spoločenské postavenie odvodzovali nielen od majetkového základu, ale aj vzdelania. Viacerí zastávali volené funkcie v župnej správe v Honte, Novohrade, Tekove a Pešti. Poväčšine to boli vzdelaní tabulárni sudcovia alebo slúžny, čiže funkcionári politickej a štátnej župnej správy.

Životné osudy tejto rodiny opísal Dr. István Miklauzič v monografii „A nemesi Rákóczy-család Történelmi életutak (Historické životné cesty zemianskej rodiny Rákóczy). K spracovaniu tejto problematiky ma podnietili jeho pesimistické konštatovania o osude hrobov príslušníkov rodu či už v Tápioszelle, alebo v Rakovci.

Erb rodu, prevzatý z monografie I. Miklauziča

V deň pamiatky zosnulých som si okrem návštevy cintorínov, v ktorých sú pochovaní moji predkovia na okolí Krupiny, našiel čas aj na návštevu Rakovca, aby som na mieste preskúmal to, čo po rodine Rákóczy v tejto bývalej malej dedinke ostalo. Svoju obchôdzku som začal na parkovisku pri miestnom motoreste, stojacom pri hlavnej ceste na brehu potôčika Rakovček. Asi v ňom treba hľadať pôvod názvu obce, ktorá sa stala prídomkom mena aj menom rodu Rákóczy. Rak a „rák“ znejú v slovenčine a maďarčine takmer rovnako a aj podoba tohto kôrovca sa nachádza v erboch rodu, rekonštruovaných podľa rodinných pečatí, na historických listinách. O motoreste sa ešte zmienim.

Historická časť Rakovca sa nachádza na západ od cesty prvej triedy na Krupinu a železničnej trate vedľa nej. Za potôčkom Rakovček sa vinie stará cesta, popri ktorej stoja domy miestnych obyvateľov. Na nej, čakajúc na pojazdnú predajňu, stálo niekoľko ženičiek. V inak vyľudnenej ulici som sa potešil, že nemusím ľudí obťažovať z dom do domu. Na moju otázku, či v dedine ešte stojí kúria Rákóczyovcov, ma zasypali odpoveďami, ktoré ma potešili. Dom, v ktorom Rákóczyovci žili, ešte stojí a miestni ho volajú kaštieľ. Ba čo viac, medzi mojimi respondentkami bola aj jeho obyvateľka, pani Mária, ktorá mi ochotne sľúbila sprístupniť objekt a nafotografovať si ho. Opýtal som sa aj na cintorín, ktorý mal byť niekde pri kaštieli. Aj tu som dostal kladnú odpoveď, a tak som sa mohol pustiť do skúmania pamiatok, ktoré po rodine Rákóczy v Rakovci ostali.

Dom s popisným číslom 308, ktorý v Rakovci nazývajú kaštieľ

Na dolnom konci Rakovca, tam kde sa stará cesta napojuje na hlavnú cestu, stojí malá drevená zvonica na otesaných kameňoch z tufitu. Veď Rakovec leží doslova na úpätí Štiavnického stratovulkánu. Nevedno, z ktorého roku je zvonička s malým zvonom, uchyteným na starej drevenej konštrukcii. Možno tu už v nejakej podobe stála v 19. storočí v čase rozkvetu Rákóczyovskej famílie. Zvon sotva prežil prvú svetovú vojnu, keď ich väčšina skončila roztavená na zbrojné účely. Aj keď Rakovec počas vojny neležal vo frontovom pásme, po nej sa tam dostal, a to s dosť tragickými dôsledkami. Zvonica kedysi stála v rohu pozemku, na ktorom bol situovaný kaštieľ Rákóczyovcov. V súčasnosti je medzi ňou a kaštieľom novší dom. Južné priečelie kaštieľa je však prístupné krátkou uličkou. Už na prvý pohľad pôsobí stavba nejako mätúco. Na spoločných múroch sú dve sedlové strechy. Súčasná obyvateľka budovy mi povedala, že je to preto, že za prvej svetovej vojny na strechu padla bomba a následným požiarom bola zničená. Trochu som si to musel v hlave zrovnať, ale napokon je na jej tvrdení dosť pravdy. Formálne to nebolo cez 1. svetovú vojnu, ale takmer isto začiatkom júna 1919. Vtedy maďarská červená armáda podnikla útok proti novej republike, ktorá ešte nemala pevne určené a medzinárodne garantované hranice. Maďarské vojsko útočilo od Šiah na Krupinu a Zvolen. Zvolen napokon aj obsadili, ale protiofenzívou legionárov bola obsadená Banská Štiavnica a následný útok na Hontianske Nemce, ktorých časťou je Rakovec, rozpútal tvrdé boje. Obsadením obce by sa pre maďarskú červenú armádu vytvorilo nebezpečenstvo obkľúčenia vo Zvolenskej kotline. O prudkosti bojov svedčí skutočnosť, že v obci vyhorelo 40 percent domov. Z tejto rany sa už kaštieľ nikdy nespamätal. Jeho posledný obyvateľ, Alexander Rákóczy, brat Jána Rákoczyho,, tu zomrel v roku 1896. Po požiari v roku 1919 objekt obývali rôzne rodiny a preto si ho aj na vlastnú päsť rozdelili a nečudo, že ho zastrešili dodnes stojacimi dvomi súbežnými sedlovými strechami. Vo dvore kaštieľa ešte stoja časti bývalých hospodárskych budov. Na sýpke s pevnejšími múrmi bola donedávna aj strecha, ale tá sa už prepadla. Z maštalí stojí západný múr postavený s pieskovca a torzá priečnych múrov. Zachovaná je aj pivnica v svahu nad nimi.

Budova ako kaštieľ nepôsobí, ale vďaka tomu, že sa stále využíva na bývanie, sa zachovala. István Miklauzič sa zmieňuje o tom, že po prvej svetovej vojne boli vedľa kaštieľa postavené žandárske kasárne a potom aj krčma, aby sa československí žandári mali kde zabávať. V tomto sa sčasti mýli. Boli tu postavené malé kasárne pre vojsko a nie žandárstvo. V súvislosti s krčmou uvádza, že pri nej bolo vybudované parkovisko a jeho predkovia boli vyhodení z tohto miesta, lebo tu bol rodinný cintorín, v ktorom pochovávali Rákoczyovcov. Autor pravdepodobne čerpal len zo spomienok niektorých potomkov, napríklad Aladára Rákóczyho mladšieho a staršieho, a pravdepodobne si zamieňa niekdajšie kasárne s terajším motorestom pri hlavnej ceste. A pritom na tom niečo je. Jedna z obyvateliek Rakovca mi uviedla, že v obci existuje malý starý evanjelický cintorín a ten je na hornom konci, tak ako motorest, ale nie pri hlavnej ceste, ale oproti motorestu na západ. Od Rákóczyho kaštieľa je to len asi dvestopäťdesiat metrov. Ak si predstavíme, že takéto kúrie bývali obkolesené hospodárskymi objektmi a veľkou záhradou či parkom, tak cintorín je na severnom okraji bývalého Rákóczyovského gruntu. Podľa Miklauziča mal cintorín rozlohu len 50 – 60 metrov štvorcových. Ani existujúci cintorín nemusel mať pôvodne väčšiu rozlohu. Tiahne sa v svahu nad brehom suchého potoka smerom do lesného porastu. Najmladšie hroby, kde sa dá rozoznať datovanie, sú zo začiatku minulého storočia a je tam pochovaný aj jeden vojak, možno práve obeť bojov v roku 1919.

Bývalá sýpka na veľkostatku Rákóczyovcov

Umiestnenie cintorína v zastavanej časti obce by bolo v rozpore s právnou reguláciou pochovávania. Už od Jozefínskych reforiem sa vo vnútri obcí pochovávať nesmelo. Pri skúmaní matričných záznamov som zistil, že obyvatelia katolíckeho vierovyznania, ktorí zomreli v Rakovci, majú uvedené miesto pochovania Nemce. Okrem toho, u evanjelikov podľa matriky v Devičí, v Rakovci zomretí cirkevníci boli pochovávaní v Rakovci. Rákóczyovci boli dvoch konfesií. V Rakovci, vetva po Pavlovi Rákoczy, bola katolícka. Do nej patrila aj manželka Juraja Rákóczyho, Klára. Jurajovi potomkovia tiež pochádzali z tejto vetvy, ale po presťahovaní do Tápioszelle v dnešnom Maďarsku sa stali evanjelikmi augsburského vyznania. Juraj a Klára boli rodičmi Jána, ktorý bol funkcionárom župnej správy v župe Pešť a neskôr aj tajomníkom Ľ. Košútha. Ich sňatok bol uzavretý v Rakovci na základe dišpenzu. Klára zomrela v Rakovci 6. novembra 1851. Pochovaná bola podľa matričného záznamu v Rakovci dňa 8. novembra. Juraj 10. novembra spisuje svoj tretí závet datovaný v Rakovci. V jeho prvom bode uvádza, že si želá, aby bol pochovaný vedľa svojej milovanej manželky podľa pravidiel evanjelickej cirkvi augsburského vyznania. To v spojení faktov znamená, že aj on ako evanjelik bol pochovaný v Rakovci v terajšom evanjelickom cintoríne. Klárin brat Ignác, ktorý bol katolíckeho vierovyznania, bol tiež pochovaný podľa matriky už v roku 1828 v Rakovci. Z tohto je zrejmé, že cintorín v Rakovci bol rodinným cintorínom Rákóczyovcov a potom, čo sa sem dal pochovať Juraj, sa sem pochovávali aj miestni evanjelici, ktorých bolo veľmi málo.

Prešlo štvrťstoročie od smrti Kláry a Juraja a v Rakovci sa rodina lúčila s ďalšími evanjelickými príslušníkmi rodu. Po strastiplnej ceste životom sa do Rakovca uchýlil dožiť aj Ján Rákóczy s manželkou. Tá zomrela podľa I. Miklauziča v roku 1876 v Tápioszelle. Avšak v súvislosti s úmrtím Jána autor uvádza, že nasledoval svoju manželku na miesto večného odpočinku v Rakovci. Ján žil v roku 1878 v Rakovci, kde aj 8. marca toho roku zomrel. Na posledné obdobie jeho života spomína jeho vnuk Aladár, ktorý ho sprevádzal na prechádzkach po krupinskej ceste už ako slepého. Je preto pravdepodobné, že s Jánom tu žila aj jeho manželka. Okolnosti ich úmrtia som ešte nemohol preveriť záznamami v matrike, lebo z tohto obdobia sú uložené v archíve a nie sú prístupné na internete. Smrť Jána v Rakovci je nepochybná, a preto môžeme predpokladať, že spočinul na mieste, kde už v čase jeho smrti 26 rokov spočívali jeho rodičia.

Ostáva už len zistiť, na ktorom mieste v cintoríne sú uložené telesné pozostatky Jána Rákóczyho. Aj toto je tajomstvom. Na cintoríne v obci, v ktorej už jeho potomkovia sto rokov nebývali, sa o hroby nemal kto starať. Neviem, či mali nad hrobmi umiestnené kamenné náhrobky. Žiadne takéto na cintoríne nie sú. Je tu však pol tucta náhrobných krížov z liatiny. Na nich nie sú uvedené mená zosnulých. Takéto kríže sa vyrábali v polovici 19. storočia v pohronských železiarňach a s obľubou ich používala stredná trieda. K určeniu miesta Jánovho hrobu mi pomohla informácia od Emílie Lazaríkovej, ktorej rodičia a starí rodičia sú pochovaní v čelnej strane cintorína. Miesto, kde ležia, už bolo pred ich úmrtím využívané na hrob. Uviedla mi, že pri ukladaní naposledy zosnulého do hrobu sa v pôde našli zvyšky brokátu ženských šiat a zvyšky dámskej obuvi. Jedinými majetnými ľuďmi v dedine boli Rákóczyovci. Len Terézia Ruttkay, Jánova manželka, zomretá v roku 1876 a jej svokra Klára, mohli byť pochované v šatách z brokátu. Hrob rodiny Šántovcov a jeho bezprostredné okolie na cintoríne v Rakovci je to miesto, kde spočíva Juraj, Klára, Ján a jeho manželka Terézia. Vedľa neho stojí jeden liatinový kríž s motívom srdca.

A cintorín prehovoril!