V letopočtoch nie je veľa významných rokov so sedemnástkou na konci. Okrem toho, v ktorom bola Veľká októbrová socialistická revolúcia, si už na iný nespomínam. Avšak v našich malých obecných dejinách sa takýto rok nachádza. Je to rok 1317. Na jeho význam som sa už snažil upozorniť. Je to rok prvej písomnej zmienky o cirkvi v Demandiciach. Nie je to novinka, keď pripomeniem to, čo sa uvádza v obsahu listiny, vyhotovenej v kláštore premonštrátov v Šahách. V roku 1317 si príslušníci rodu Demandických (Deméndi) vymenili pozemky pri potokoch Harš a Búr. Na ľavom brehu Haršu chcel jeden z aktérov výmeny postaviť kostol.
Mapa z prvého vojenského zamerania, na ktorej je zakreslená poloha kostola v Demaniciach, ako aj potok Harš, Búr a Kamanná
V tom čase už existoval kostol na Hýbeci. Podľa tradície, postavený ako desiatkový kostol za kráľa Štefana I., ktorý bol prvým kresťanským uhorským kráľom. Vo vtedajšej dedine, nesúcej meno Demien, už niekoľko desaťročí sídlili potomkovia bývalého obyvateľa Ostrihomu, Štefana. Boli to Harbord a Štefan, synovia Ibora, teda Štefanovi vnuci. V listine z roku 1291 sa uvádzajú ako šľachtici z Demienu. Existujú dve hodnoverné listiny, v ktorých sa bližšie uvádza ich titul „ispán“. Toto slovo má slovanský pôvod a je odvodené zo slova pán - spán - župan. Do maďarčiny sa prenieslo ako išpán. Dá sa stotožniť s titulom gróf. Demandickovci boli teda predstaviteľmi vyššej šľachty. Ďalším dôkazom ich príslušnosti k nej je skutočnosť, že Ibor si vzal za manželku dcéru grófa Gregora zo Žemberoviec. Ten by sotva dal svoju dcéru Vialach postavením nerovnej osobe. Iborov syn Štefan máva uvádzaný aj titul „magister, majster“. Vo vyššie uvedenej zmluve o výmene pozemkov je jednou zo zmluvných strán. Svojmu synovcovi Andrejovi, za pozemok ležiaci na brehu potoka Harš, dáva ako náhradu dvojnásobnú rozlohu pozemku pri riečke Búr. Štefan v zmluve uvádza, že na získanom pozemku hodlá vystavať kostol.
Kto bol magister Štefan z Demandíc? Osoba magistra, alebo majstra Štefana ma zaujala aj preto, že som z hodnovernej dokumentácie (neskôr vedeného súdneho sporu o majetky Deméndiovcov, vymretých po meči a matričnej postupnosti našej rodiny) zistil, že po praslici je to môj predok v dvadsiatom stupni. Patril medzi prvú generáciu rodu, ktorý po získaní majetkov v Honte, presídlil z Ostrihomu do našej obce, a podľa nej si zvolil prídomok de Demién, teda z Demandíc.
Magister Štefan mal viacero dôvodov na to, aby takýto bohumilý skutok vykonal. Jeho titul magister naznačuje, že to bol človek, ktorý zaujímal dôležitejšiu funkciu na kráľovskom dvore. Z historických záznamov o ňom vyplýva, že išlo najskôr o vojenskú funkciu. Žil v období, kedy v Uhorsku vymrel po niekoľko storočí vládnuci rod Arpádovcov. Po Arpádovcoch nastalo v krajine mocenské vákuum. O moc bojovalo niekoľko veľmožov a medzi nimi, na našom území, Matúš Čák Trenčiansky. Jedným z jeho stúpencov a vojenských veliteľov, pôsobiacich v povodí Ipľa, bol práve magister Štefan. Je na to dostatok dôkazov, popisujúcich jeho účasť v bojoch magnátov, svetských aj cirkevných, v niečom, čo by sa dnes nazývalo občianska vojna.
Keďže sa do mocenského zápasu o trón zapojili aj cirkevní hodnostári, ich majetky a sídla boli vnímané ako nepriateľské a napádané. Matúš Čák so svojim vojskom okrem iného napadol aj Nitriansky hrad, na ktorom sídlil biskup. Počas jeho dobývania bol cirkevný archív zničený požiarom, vrátane písomných pamiatok, tu uschovávaných ešte z čias Veľkej Moravy. Tento a iné skutky Matúša viedli cirkev k tomu, že ho exkomunikovala, a to až tri razy. Je pravdepodobné, že družina magistra Štefana sa na ťažení proti biskupovi tiež podieľala.
Ďalší príklad aktivít Štefana, ako stúpenca Matúša Čáka, máme z jeho činov v neďalekom okolí. Okrem toho, že získal hrad Vyškovce, napadol aj dedinu Beršen (Börzsöny, teraz Nagybörzsöny, Deutschpilsen) na východnom brehu Ipľa, južne od Demandíc. Patrila do cirkevných majetkov a okrem nich sa Štefan zmocnil aj tunajšej bane na striebro, lebo vtedy v tomto sopečnom pohorí prebiehala ťažba kovov. Biskup Tomáš si ťažkal, že mu bola spôsobená škoda za dvesto mariek striebra, čo je ekvivalent približne tristotridsať kilogramov a zažaloval ho u veszprémskej kapituly.
Rekonštrukčný nákres podoby hradu Bujak
Pred rokom 1312 ešte horšie pochodila dedina Leľa. Magister Štefan sa jej zmocnil a tak ju spustošil, že ostala bez obyvateľov. Tiež patrila do biskupských majetkov. O významnom postavení Štefana vo vojsku Matúša Čáka svedčí skutočnosť, že okolo roku 1317 (1313) na jeho priamy rozkaz viedol útok proti hradu Bujak. Bol to ešte zánovný hrad, vybudovaný po mongolskom vpáde a Štefanovmu útoku odolával. Karol Róbert zorganizoval vyslobodzovaciu akciu. Dénešov syn majster Pavol, kapitán hradov Buda a Szeged, Štefana pri obliehaní prekvapil a jeho vojsko rozohnal. Sám Štefan bol zajatý, ale sa mu podarilo ujsť. Po bitke pri Rozhanovciach Matúš Čák stratil významných spojencov, Abbovcov. Jeho moc sa po odtlačení od stredoslovenských banských miest už nemohla opierať o bohaté finančné zdroje, ale svoje panstvo na Považí si udržal až do smrti.
Horšie to bolo s jeho spojencami, ktorých panstvá, medzi nimi aj demandické, sa ocitli vo sfére vplyvu panovníka. Demandickovcom sa z toho, že bojovali na strane Čáka, napokon nejako podarilo vykrútiť. Kráľovská moc ešte nebola stabilizovaná a zahnanie protivníkov do zúfalej situácie by bolo nebezpečné. Demandickovci dostali od panovníka milosť, ale museli obetovať časť svojich majetkov, napríklad Vyškovce. Táto lokalita bola osídlená už od dávna, čo dosvedčujú bohaté nálezy črepov. Miesto bývalého rímskeho tábora na ľavom brehu Ipľa sa v trinástom storočí (v roku 1296) uvádza ako súčasť panstva Jána Ujlakyho, čo bola jedna z vetví rodu Čákovcov. Na prelome 13. a 14. storočia tu Ján postavil hrad, ktorý sa prvýkrát spomína v roku 1312. V roku 1315 ho prepustil Matúšovi Čákovi, ktorý ho daroval Štefanovi. Kráľ Karol Róbert ešte v tomto roku začal vojenské ťaženie proti Matúšovi Čákovi. V rámci neho obliehal aj hrad Vyškovce stojaci na pahorku Mahir, ktorý odolal, avšak neskôr sa už nespomína. Je pravdepodobné, že vo vojnách proti Matúšovi Čákovi bol nakoniec zničený, lebo panovníkovi sa podarilo dobyť späť banské mestá, na ceste ku ktorým hrad stál. Bol dôležitým strážnym bodom na stredovekej ceste, ktorá viedla z Budína a z Ostrihomu po západnom úbočí Novohradských hôr. Stál na križovatke cesty, vedúcej údolím potoka Búr cez Demandice do Bátoviec a Banskej Štiavnice, a cesty na severovýchod do Šiah.
Dŕžava Demandickovcov bola dosť silná na to, aby im umožnila naďalej prežívať ako silný zemepanský rod. Už vnuk magistra Štefana, Ladislav, sa dostal na kráľovský dvor a tu získal postavenie biskupa a dvorného chirurga. Sto rokov po búrlivých rokoch, sprevádzajúcich príchod nového panovníckeho rodu, cisár Žigmund v roku 1419 potvrdil (dvoch vnukov Štefana a pravnuka) Ladislava Téseri, Jána (Brigant) - Vavrincovho syna a Petra II. Deméndi vo vlastníctve majetkov nielen v Demandiciach ale aj v Dvorníkoch, Drážovciach, Hýbeci, Godrogu, Hontianskych Tesároch, Klastave, Merovciach a Súdovciach. Majetok mali aj v Pravoticiach. Iborovi predkovia už pred rokom 1241 vlastnili obec Lišov.
Syn Beňadika, Ladislav, ktorý užíval majetky v Tesároch, začal používať prídomok de Theser. Z tejto vetvy pochádza aj môj rod. V Demandiciach sa rod rozčlenil na dve vetvy. Jedna z nich sa označovala ako Deméndi a druhá Brigant. V preklade to znamená aj zbojník. Nuž zápas o majetky bol taký.
Existencia kostola v Demandiciach sa po roku 1317 ešte niekoľko desaťročí nedá preukázať. Až v roku 1387 sa tak stáva. Či je to kostol, ktorý mienil postaviť gróf Štefan, alebo je to dielo až jeho syna Petra, nie je isté. Podľa niektorých domnienok kostol z roku 1387 bol postavený na mieste staršieho kostola, ale to je len hypotéza, ktorá nie je podložená cirkevnou dokumentáciou. Avšak nebol by to jediný kostol, ktorý v nej nebol a pritom existoval. Nakoniec, kostoly sa stavali aj desiatky rokov. Ten z roku 1387 tak rozsiahly nebol. Nesie však v sebe predpoklady toho, že na jeho stavbe vtedy participoval biskup Ladislav z Demandíc. Paradoxom je, že na južnom múre je okno, aké možno vidieť na trenčianskom hrade. To okrem reminiscencie na Matúša Čáka, pomáha najmä v datovaní stavby kostola, ktorý bol v roku 2017 vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku.
Vývojová analýza stavby kostola sv. Michala v Demandiciach, podľa nákresu Martina Bónu s využitím podkladu P. Jakaba. Ružovou farbou označená časť dáva predstavu o veľkosti kostola v 14. storočí
V týchto miestach bolo jadro hradu Vyškovce
Takýto výhľad na Štiavnické pohorie sa mi naskytol z pahorku Mahír pri Vyškovciach. Stál na ňom hrad magistra Štefana z Demandíc
Pri ceste do Zvolena sa pred Hontianskymi Tesármi nachádza osada Patkoš. Nesie meno jedného z majiteľov, ktorí odkúpili sídlo niekdajších Demandickovcov. Jediné presne identifikovateľné sídlo tohto rodu je už len ruinou.
Ruiny hradu Bujak, ktoré odolali obliehaniu magistra Štefana z Demandíc, ale nie útoku času
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára