Na jarmoku

Trhy, či jarmoky, patria k najstarším formám obchodovania. Demandice a ich okolie majú k tejto forme dosť blízko. Ako deti sme často počúvali o chýrnych jarmokoch na Hýbeci v rámci púte, ktorá sa tu každoročne konala na sviatok sv. Heleny. Za našich detských čias táto tradícia bola na zániku. Hlavne preto, že zanikli púte a na Hýbec v auguste chodili už len jednotliví predajcovia so stánkami, ktoré sme volali šiatre. Môj sused, Milan Grossman, si na to vytvoril samostatný názov „hýbece“, lebo zmienení stánkari popoludní prišli aj do dediny, aby si vylepšili obchodnú bilanciu. Vtedy sa v dedine prvý raz predávali dyne, tie sa až na jeden družstevný pokus v dedine nepestovali. Tradícia trhov však má oveľa hlbšie korene, ako sa zdá.

Historická rytina trhovej nálady. Neraz to skončilo bitkami na nože a nejeden jarmok preto zakázali.

Podľa tradície, kostol na Hýbeci vznikol už za panovania prvého uhorského kresťanského panovníka, sv. Štefana. Ten bol predtým známi pod menom Vajk a bol nitrianskym kniežaťom. Aj to asi prispelo k jeho pokresťančeniu. Štefan, v záujme upevnenia kresťanstva, jedným zo svojich prvých zákonov nariadil povinné účasti na bohoslužbách vo sviatočný deň. Každých desať obcí malo povinnosť spoločne vystavať kostol umiestnený na takom mieste, aby cesta k nemu a späť bola zvládnuteľná za jeden deň. Podľa tradície práve takýto kostol bol postavený na Hýbeci.
     Povinnosť návštevy kostola bola kontrolovaná hradskými jazdcami, sídliacimi na komitátnych hradoch. V Honte to bol, od nás len dvadsať kilometrov vzdialený, vodný hrad na Ipli, nachádzajúci sa v intraviláne dnešnej obce Hont. V siedmy deň týždňa bol kvôli tejto povinnosti nariadený pracovný pokoj. V zákone panovník umožnil po bohoslužbe konanie trhov, za účelom výmeny tovaru medzi obyvateľstvom. A tak si veriaci v nedeľu mohli niečo kúpiť a predať. Aby bol aj panovník spokojný, na trhoch sa vyberalo clo a to išlo do kráľovskej pokladnice. Aby bolo čo odovzdávať, začalo sa s razením peňazí. Z toho vyplýva, že ak je legenda o vzniku kostola na Hýbeci pravdivá, tak už vtedy na území dnešných Demandíc existovali jarmoky. V medzivojnovom období mali Demandice právo konať trh. Slúžil na to priestor dodnes zvaný jarmočnisko. Od tridsiatych rokov minulého storočia sa na ňom hrával aj futbal. Teraz je na ňom neodstránená divoká skládka odpadu, ktorá čoskoro prehradí tok potôčika Kamenná.

Jarmok na levickom námestí začiatkom 20. storočia

Ako vlastne vzniklo slovo jarmok? Jeho pôvod je nemecký. Vzniklo zo slova „Jahrmarkt“, teda ročný trh. Takýmito jarmokmi boli preslávené najmä bohaté banské mestá na našom severnom okolí, a preto sa z nich tento  názov v poslovenčenej forme rozšíril. Trh má v maďarskom jazyku výraz „vásár“ (vášár). Pre deň, kedy sa konali trhy, sa preto ujal názov vašárnap, čo v maďarčine znamená nedeľa, doslova trhový deň. Vidieť, že obyvateľstvo malo aj vtedy bližšie k trhom, ako ku kostolom.

     V stredoveku a neskôr naše okolie malo aj zaujímavé obchodné postavenie. Sídelné mestá Ostrihom a neskôr Vyšehrad boli blízko. Demandice a iné obce v údolí Búru ležali pri ceste Via magna, spájajúcej kráľovské sídlo s banskými mestami. V tomto smere získali výrazné postavenie susedné Sazdice, na ktoré sa vďaka trhovým právam hľadelo ako na mestečko.

S rodičmi po prvý raz na Martinskom jarmoku v Leviciach

V novodobých dejinách sa presadzovali mestá, v ktorých sa sústreďovala remeselná výroba a obchod. Významným obchodným mestom sa stali Levice, rozprestierajúce sa v susedstve mohutného hradu. Aj keď sa trhy najskôr konali v Starom Tekove, ako sídle Tekovskej stolice, Levice jeho význam prerástli.

     Levický jarmok sme v minulosti poznali ako Martinský jarmok. Martinský preto, že sa konal v dňoch okolo Martina, teda uprostred novembra. Aj termíny jarmokov sa riadili cirkevným kalendárom. To len v posledných dvoch desaťročiach sa zmenil termín konania niekoľkodenného jarmoku na október preto, aby jeho návštevníci netrpeli mrazivým počasím. Martinské jarmoky sa stali vyhľadávané v rámci širokého regiónu bývalého Tekova, Hontu a Nitrianskej stolice. Po poslednej zmene režimu sa zdalo, že nové ekonomické pomery vytlačia archaické jarmoky na okraj spoločenského záujmu. Jarmoky sa začiatkom deväťdesiatych rokov konali v redukovanej veľkosti. Časy, keď sa v päťdesiatych rokoch miestna tlač chválila, že na jarmok prišlo 180 000 návštevníkov boli preč. V súčasnosti sa obľuba jarmokov vyšplhala na nevídanú úroveň. Veď celé centrum mesta je obsadené šiatrami niekoľkých stoviek predávajúcich.

 

Perníkové srdce bolo dlho jarmočným č. 1

Na jarmoku si môžete prísť na svoje, ale to, čo bolo ich doménou a zlatým klincom návštevy, sa akosi vytratilo. Synonymom Martinského jarmoku v Leviciach boli pečené husi. Porcované sa predávali ako „fertále“, maďarsky „fertály“, čo oba jazyky prevzali z nemeckého fier teil, teda štvrtina. Husi preslávili Levice nie len ako pochúťka na stoloch jarmočníkov, ale aj ako dôležitý obranný prvok mohutného levického hradu, ktorý ani Turci, až na krátke obdobie, neovládali. Pričinili sa o to kŕdle husí, pasúce sa na lúkach okolo hradu, využívajúc vodné priekopy na zlepšovanie svojej kondície. Veď levický hrad bol vodným hradom. Keď sa plížilo turecké vojsko, husi spustili obrovský gagot a vzlietali z pastvísk. Turecký útok obrancov neprekvapil.

     Husi sa pásli popri Hrone najmä proti prúdu na sever, smerom k Slovenskej bráne a dediny v tomto priestore boli označované za „Čilejkáre“. Aj k tomu vedie husacia stopa. Tento názov vznikol vraj z častého používania slova „čilej“, teda teraz. Jedna z takýchto preslávených viet znie „Mara, čilej tušín hus prdla“. Nuž, a keď sa k paši pridalo aj dokrmovanie kukuricou, urodenou na čilejkárskych poliach, vznikla delikatesa takmer európskeho významu. Až sa čudujem, že čilejkárske pečené husi ešte nikto nenavrhol Bruselu na zápis chránenej značky. Možno ste to ešte nevedeli, ale pečené husi z okolia Levíc sa vyvážali až do Viedne, ba sa povráva, že až do Londýna. Vraj na to používali ľadom vychladzované vozne.

 

 Soľničku ste na dedine nekúpili. Jarmok bol na to príležitosťou.

Rodičia, ako mnoho iných, v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch chodili na jarmok do Levíc. Na to som sa nesmierne tešil, lebo mi priniesli jarmočné, teda šúľok sladkej dobroty z kokosu a čo ja viem z čohosi veľmi dobrého. Hoc som kadečo zhltol na posedenie, kokosový šúľok som uhrýzal po milimetri a šetril si ho po niekoľko dní. Na jarmok raz, asi v roku 1957, vzali aj mňa. Viem to preto, že medzi toľkými ľuďmi som bol prvý raz a otec aj mama ma držali každý za jednu ruku, aby som sa im nestratil. To by mi potom nemohli kúpiť zimný kabát. Ten mi podľa fotografie evidentne chýbal, lebo početné obecenstvo, videné na fotografii, je dobre zaodeté do zimy, až na mňa, poskakujúceho len v detskom saku. Moja mama si už od tohto veku predsavzala, že musím chodiť v obleku a veru mi to prischlo na ďalších šesťdesiat rokov. Po nevyhnutnom mykcovaní nakoniec rozhodli, že jeden, z vtedy módnych hitov, kabát „hubertus“ špinavo  zelenej farby ma na niekoľko zím bude chrániť pred zimou.
     Martinský jarmok bol, a chvalabohu aj je, jeden z najznámejších a najobľúbenejších ľudových trhov Poiplia a Pohronia. Vôbec sa nehnevá s tiež slávnym jarmokom Šimona a Júdu v Štúrove, alebo Radvanským jarmokom. Po pár rokoch od pamätnej prvej návštevy Martinského jarmoku, som za dobré vysvedčenie v siedmej triede dostal od rodičov prvý fotoaparát. A to mi umožnilo, aby som si z Martinského jarmoku odnášal aj niečo iné, ako nejakú drobnosť a plný žalúdok. Sú to fotky, ktoré ožívujú spomienky naň.