Jediné, čo tu v tom čase fungovalo, bol velikánsky amfiteáter. Také slovo som dovtedy nepočul, lebo v Demandiciach sme amfiteáter nemali, ak nerátam čistinku na Bujdoške, ktorá slúžila na konanie majálesov. V amfiteátri vystupovali, na vtedy populárnych estrádach, hviezdy humoru, ako Vlasta Burian a aj nám známy maďarský komik Ferenc Latabár. Filmy s ním premietali v putovnom kine, ktorému ako premietacia sála slúžila jedna z tried maďarskej školy pri kostole.
Keď sa v poslednej tretine päťdesiatych rokov minulého storočia rozbehli práce na obnove hradu, nejaká múdra hlava si spomenula, že po požiari hradu bolo z neho odnesené krásne mramorové schodisko na niektorý z hradov v Rakúsku. Mesto mramor zo schodiska nepredalo, schodisko bolo len zapožičané do času obnovy hradu, ktorá nastala až po sto päťdesiatich rokoch. To sa v Rakúsku čudovali, že prídu o schody, ktoré už brali ako svoje. Nuž zmluva je zmluva, a tak sa schody opäť rozobrali a v Bratislave nám slúžia doposiaľ.
Na hrade som sa bol pozrieť aj v predvečer podpísania ústavného zákona o československej federácii, teda 29. októbra 1968. Hrad, po tucte rokov obnovy, bol pri tejto príležitosti odovzdaný do užívania. V tento deň som bol svedkom montáže mohutnej drevenej brány. Ako obvykle, do rána sa stihlo to, čo sa za dvanásť rokov nedarilo. Hrad sa dočkal lepších časov aj v poslednom desaťročí. Vďaka štátnym investíciám sa z neho stal objekt, ktorý nebol v lepšom stave ani v časoch, keď sem chodila úradovať Mária Terézia. Nuž pozrite sa, ako sa stôl nad Bratislavou vyníma.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára