Modrý klenot

V zákutiach dejín z času načas naďabím na skutočnosti, ktoré sú odmenou za hodiny strávené ich štúdiom. Nie je to ani rok, čo sa mi podarilo cez množstvo matričných záznamov zistiť, že patrím k rodu, ktorý je pokračovateľom najslávnejšie demandického rodu, k Demandickovcom. Tento rod po vymretí mužskej línie, od druhej polovice 16. storočia, pokračoval v ženskej vetve ako Pomothyovci, keď sa Alžbeta Demandická vydala za Františka Pomothy. V polovici minulého storočia si Zuzana Pomothy vzala za manžela Imricha Tunáka, môjho prapra starého otca. V rodovej histórii som natrafil na ďalšiu zaujímavosť.

Alžbeta Durínska, dcéra uhorského kráľa Ondreja II, zobrazená na mozaike Modrého kostolíka

Už počas štúdií na Právnickej fakulte Univerzity Komenského ma zaujal kostolík modrej farby, stojaci neďaleko nej. Sem tam som ho aj odfotil, ale o jeho históriu som sa hlbšie nezaujímal. Kostol je v Bratislave známy ako „Modrý kostolík“, avšak jeho oficiálny názov je „Kostol sv. Alžbety z rodu Arpádovcov“. V Bratislave táto uhorská  princezná má takmer osobný kult. Na hradnom návrší stojí jej zánovná socha a okrem Modrého kostolíka je v Bratislave na Špitálskej ulici aj ďalší kostol sv. Alžbety, súčasťou jeho areálu bol  kláštor. Do stavebného komplexu patrí aj Onkologický ústav sv. Alžbety. 

     Alžbeta bola dcérou kráľa Ondreja II., ktorého panovanie je známe tým, že rozšafne rozdával šľachte kráľovské majetky. V roku 1235 takýmto darom obšťastnil aj predkov Ibura z Demandíc. Daroval im neďalekú obec Lišov. Medzi Demandicami, kráľom Ondrejom II a jeho dcérou Alžbetou existujú historické väzby. Zmienená darovacia listina je najstaršou písomnou zmienkou súvisiacou s Demandicami. Kráľ zomrel 21. septembra v tom istom roku a vlády sa ujal  brat Alžbety, Belo IV.  Vlastnosť rozdávať majetok zdedila po otcovi aj dcéra Alžbeta. Narodila sa 7. júla v roku 1207 buď niekde v Bratislavskej župe, alebo, ako to uvádzajú maďarské pramene, v Sárospataku. Do svojich štyroch rokov vyrastala na bratislavskom hrade a preto tu umiestnili aj súsošie znázorňujúce obdarovanie biedneho lazara.

     Alžbeta, ako princezná, bola už v detskom veku zasnúbená Ľudovítovi Durínskemu a žila na hrade Wartburg. Po smrti manžela, zahynuvšieho vo vojnovom ťažení, ako dvadsaťročná ovdovela. Manželova rodina ju z hradu vyhnala. V roku 1228 vstúpila do kláštora, zložila sľub chudoby a svoju časť dedičstva venovala kláštoru na starostlivosť o chudobných a chorých. Sama sa osobne ich opatere venovala, a iba ako dvadsaťštyriročná zomrela. Už v roku 1235 ju vyhlásili za svätú. Rehoľa sv. Alžbety ju uctieva ako svoju patrónku. V súčasnosti ju za svoju patrónku považujú aj  žobráci, vdovy a siroty, chorí, prenasledovaní, núdzni, pekári, čipkári a  charitatívne organizácie.

     Na žiadosť mesta Bratislavy a ministerstva kultu v prvej dekáde minulého storočia budapeštiansky architekt Ödön Lechner vyprojektoval stavbu nového kostola v Bratislave, ktorý začlenil do komplexu budov gymnázia a fary, ako jeden celok. Jeho dielo bolo  realizované a patrí k vrcholom secesného slohu v Uhorsku, s výraznými črtami maďarských špecifík, avšak s celkovou orientálne vyznievajúcou výzdobou. Kostol sa v Bratislave teší veľkej obľube mladých párov, ktoré si v jeho očarujúcej atmosféra dávajú sľub vernosti a krstia v ňom svoje deti. V bruselskom parku „Minieurópa“ jeho model symbolizuje Slovensko.

Socha sv. Alžbety v Bratislave

Kostol sv. Alžbety (Modrý kostolík)

K špecifikám stavby patrí aj samostatne stojaca veža 

Hlavný portál umiestnený netradične na východnej strane

Interiér kostola, ktorý mal slúžiť aj ako symbolické mauzóleum kráľovnej Alžbety Bavorskej /Sisi, zavraždenej v roku 1899

Poklady malej dediny

Sú dediny, ktorých dejiny svojim historickým odkazom presahujú rámec ich dnešnej veľkosti. Pritom majú to šťastie, že ich vedenia sa o hodnoty vytvorené predkami príkladne starajú a posúvajú ich nasledovnej generácii. Takouto dedinou sú aj Sazdice, náš južný sused. 

Na dohľad z Demandíc stojí starobylý rímskokatolícky kostol sv. Mikuláša biskupa, predtým sv. Ladislava. Ranogotický jednoloďový kostolík s kvadratickým presbytériom, severnou sakristiou a strešnou vežičkou. Takto som pred troma rokmi zachytil jeho stav ešte pred obnovou exteriéru. Práce odvtedy pokročili a verím, že sa čoskoro zaskvie vo svojej plnej kráse.

     V Sazdiciach, viac než v ktorejkoľvek dedine, na nás dýcha atmosféra dávnych čias prostredníctvom domcov, ktoré si pamätám spred šesťdesiatich rokov, keď som sem občas chodil v sprievode rodičov. Málokto nazrel do neskutočne rozsiahlych pivníc pod kopcom Morda. Vo vekmi poznačených stromoch čítame odkaz starých ovocinárov a lesníkov. Malé Sazdice si v posledných rokoch obľúbili milovníci stredovekého umenia aj vďaka krásnej, práci reštaurátora Vladimíra Úradníčka, ktorý ju tu zanechal v podobe obnovených nástenných malieb. Tieto maľby sa stali pojmom v celej Európe. V kostole, postavenom okolo roku 1330, v národnej kultúrnej pamiatke, dýcha na človeka atmosféra talianskej renesancie. 

Loď kostola sv. Mikuláša biskupa v Sazdiciach      

Okrem menších úprav v minulosti, kostol nebol dotknutý zásadnými stavebnými úpravami. Prestál aj povojnové udalosti roku 1919 a najmä frontové mesiace na prelome rokov 1944 - 1945. Podobne v skúškach dejín obstál, bez zmien v originálnom prevedení, aj kostol evanjelickej cirkvi augsburského vyznania, postavený v roku 1885 na mieste staršej budovy. Oba kostoly sa využívajú na náboženské účely a sú turistickou zaujímavosťou obce. Obsahujú prvky, ktoré zaujímajú kunsthistorikov. V nedávnej dobe boli miestom konania medzinárodnej konferencie reštaurátorov ICOMOS. 

     Teraz  ešte nebudem písať o  historickom vývoji Sazdíc, to je na viacero príspevkov. Chcem, len tak zľahka, načrieť do toho, čo môže každý návštevník Sazdíc uvidieť na vlastné oči. Dva kostoly a dva bývalé sedliacke domy poskytujú na to príležitosť. Vedenie obce v nich zhromaždilo zbierky predmetov, dokladujúce spôsob života v minulom storočí, a tiež aktivity miestneho urbárskeho spolku. A čo treba zvlášť oceniť, je ochota sprístupniť ich návštevníkom.

Jedna z nástenných malieb (sv. Ján evanjelista), zreštaurovaná Vladimírom Úradníčkom 

Kým budova kostola prečkala stáročia, mobiliáru sa to netýkalo. Tento barokový oltár stál v kostole ešte v 70. rokoch minulého storočia. Snahu o obnovu neprečkal. Pri rozoberaní bol zničený. Sošky, ktoré na ňom vidíte, boli v roku 1993 ukradnuté.

(Zdroj foto: archív obce Sazdice)

Neogotický kostol evanjelickej cirkvi augsburského vyznania v Sazdiciach, postavený v roku 1885 na mieste staršej budovy kostola

Loď kostola evanjelickej cirkvi augsburského vyznania v Sazdiciach

Pomník vojakov padlých v 1. svetovej vojne

Z expozícií Sedliackeho domu v Sazdiciach

Hrad prepevný

Na bratislavskom hrade som bol prvý raz ako prváčik v rámci školského výletu. Napodiv si cestu z Zukermandlu na hradný kopec dobre pamätám. Pán učiteľ Wágner nás poučoval, že hrad sa podobá na obrátený stôl, a veru sme to aj na vlastné oči videli. To bolo preto, že v roku 1956 bol hrad starobylá ruina pred rekonštrukciou. Vďačil za to vojakom, ktorí tu mali kasárne, a nedopatrením si ho v roku 1811 podpálili tak dokonale, že od neho vyhorela aj časť podhradia, na ktoré padali žeravé uhlíky.

 Takto som videl hrad prvý raz   (Foto: archív TASR)

Jediné, čo tu v tom čase fungovalo, bol velikánsky amfiteáter. Také slovo som dovtedy nepočul, lebo v Demandiciach sme amfiteáter nemali, ak nerátam čistinku na Bujdoške, ktorá slúžila na konanie majálesov. V amfiteátri vystupovali, na vtedy populárnych estrádach, hviezdy humoru, ako Vlasta Burian a aj nám známy maďarský komik Ferenc Latabár. Filmy s ním premietali v putovnom kine, ktorému ako premietacia sála slúžila jedna z tried maďarskej školy pri kostole.

     Keď sa v poslednej tretine päťdesiatych rokov minulého storočia rozbehli práce na obnove hradu, nejaká múdra hlava si spomenula, že po požiari hradu bolo z neho odnesené krásne mramorové schodisko na niektorý z hradov v Rakúsku. Mesto mramor zo schodiska nepredalo, schodisko bolo len zapožičané do času obnovy hradu, ktorá nastala až po sto päťdesiatich rokoch. To sa v Rakúsku čudovali, že prídu o schody, ktoré už brali ako svoje. Nuž zmluva je zmluva, a tak sa schody opäť rozobrali a  v Bratislave nám slúžia doposiaľ.  

Podoba hradu pred požiarom

Na hrade som sa bol pozrieť aj v predvečer podpísania ústavného zákona o československej federácii, teda 29. októbra 1968. Hrad, po tucte rokov obnovy, bol pri tejto príležitosti odovzdaný do užívania. V tento deň som bol svedkom montáže mohutnej drevenej brány. Ako obvykle, do rána sa stihlo to, čo sa za dvanásť rokov nedarilo. Hrad sa dočkal lepších časov aj v poslednom desaťročí. Vďaka štátnym investíciám sa z neho stal objekt, ktorý nebol v lepšom stave ani v časoch, keď sem chodila úradovať Mária Terézia. Nuž pozrite sa, ako sa stôl nad Bratislavou vyníma.

© Foto: Milan Ukrop

Ako na svetoznámej fotografii

V medzivojnovom období hľadalo zdroj obživy svojich rodín mnoho ľudí  v Amerike. Ich úsilie najviac spropagovala svetoznáma fotografia „Obed na vrchole mrakodrapu“, ktorá vyšla v jednej z nedeľných  príloh denníka New York Herald Tribune v roku 1932, zobrazujúca robotníkov z Liptova a Spiša. Bola vytlačená aj ako pohľadnica, a tak sa vďaka Gustimu Popovičovi, jednému z robotníkov na fotografii, dostala na Slovensko.
    Jej skromnejšiu podobu som našiel v archíve rodiny Ing. Vladimíra Greča. Jeho starý otec, Ján Oberfranz (tretí zľava), v rovnakom čase pracoval v Amerike. Na priloženej fotografii nie je v Amerike, a ani tak vysoko. So skupinou spolupracovníkov pózujú počas montáže niekde na Morave. Paralela je to zaujímavá.
    O demandických Amerikánoch sa zmienim osobitne.

Deravé nohavice

Hovorí sa, že v móde nie je nič nové, všetko tu už bolo, a z času na čas sa vráti. Keď som v útlom detstve vyrastal v Demandiciach, uličkou popri našom dvore sa neraz ťažkým krokom ťarbal starý žobrák v roztrhaných nohaviciach, a dlhom, nemenej opotrebovanom kabáte, aby obišiel domácnosti aj v povyše stojacom Winklerovom kaštieli. Ako deti sme sa ho báli a nakúkali sme naň spoza múrika nášho gangu. Postava muža, v roztrhaných nohaviciach, na desaťročia z nášho života vymizla. Už som si myslel, že to bude len nepekná spomienka na detstvo začiatkom päťdesiatych rokov minulého storočia. Ale nestalo sa. Žobráci, ktorým dnes hovoríme bezdomovci, majú obdobný životný štýl, či osud, len nie sú tak otrhaní. 

     Dnešná móda vie urobiť biznis aj z niekdajšej ľudskej biedy. Už niekoľko sezón sa „pseudo chudoba“ demonštruje v módnom trende, nosením deravých nohavíc, hovorí sa im „Boyfriend džínsy“. Treba priznať, že na mladej slečne aj diera na kolene priťahuje. Pritom ani tu móda neobjavila Ameriku, aj keď džínsy tam vynašiel jeden z nemeckých prisťahovalcov, ako odolné nohavice pre baníkov. Obliekať sa za žobráka, aj to tu už bolo. V rodine Fussyovcov som našiel fotografiu, umiestnenú vyššie, zobrazujúcu v žobráckom kostýme sa pred dievčatami producírujúcich mládencov.
     Apropo, nohavice boli ešte v päťdesiatych rokoch v Demandiciach výhradne mužskou záležitosťou. Až v druhej polovici tohto desaťročia sa začali postupne objavovať na dievčatách a oveľa neskôr sa ich opovážili nosiť aj vydaté ženy. Keď v roku 1957 prišiel k nám na návštevu otcov brat, môj strýko Ján Ukrop z Kanady, ukazoval nám fotografiu zadnej paluby „šífu“, na ktorom sa preplavil cez oceán. Na nej bola žena stojaca pri zábradlí a mala na sebe nohavice. To bola prvá žena, ktorú som videl oblečenú v nohaviciach.

Vľavo sediaca, Katka Oberfrancová počas detskej rekreácie koncom 50. rokov, všetky už v teplákoch.

     U nás v dedine sa najprv objavili dievčatá v teplákových súpravách, používaných na telocvik a turistiku. Vtedy sme tomu hovorili vychádzky. Až šesťdesiate roky znamenali prelom. Tak ako v mnohých veciach, aj v móde sme zažili nebývalé zmeny. Pre nás chlapcov, nastupujúcich do puberty, to bola veľmi príjemná zmena. Sukne, podostlané neraz aj spodničkami, zakrývali na dievčatách to, čo nohavice zdôraznili. V polovici šesťdesiatych rokov spolužiačky nosili nohavice, väčšinou šité doma, z  bielej látky. V kombinácii s tesnejším námorníckym tričkom nás privádzali prinajmenšom do úžasu. Nuž niet sa čo čudovať, že o pár rokov sa táto generácia pričinila o demografický skok a rodila množstvo detí, nazývaných aj z iných dôvodov „Husákove deti“.

     V zime sa nosili „šponovky“, tak dievčatá, ako aj chlapci. Boli to pôvodne lyžiarske nohavice. Pre svoju praktičnosť, a ešte nedostatok džínsov, sa často denne obliekali. Ani móda mužských nohavíc neustrnula. Z vojnového obdobia ešte pretrvávali „birgerky“, ako široké nohavice s tesným zúžením od kolien, aby sa vošli za sáru čižiem. Po nich prišli „pumpky“,  v polovici  lýtka ukončené gumičkou. To sa zakrývalo svetlými podkolienkami. Ja si v nich pamätám, vtedy už bývalého demandického povojnového notára, pána Sabinovského. Pumpky nahradili široké nohavice so záložkami a tie vystriedali tesnejšie vzory, šité z tesilu, čo nesmierne uľahčilo udržiavanie „pukov“ na nohaviciach. Všetko u žien aj mužov napokon rozdrvil masový nástup texasiek, alebo džínsov, ako sa im hovorilo. Ale to už všetci poznáte.

 Anton Svetík, ešte v čase, keď vládli „birgerky“

Recesistická fotografia, na ktorej môj svokor Ondrej Kliment zachytil v jeho nohaviciach vymódenú manželku Máriu.

Demandičan František Kočerha (vľavo), v pumpkách

Začiatkom 60. rokov už dievčatá, ako moja sestra Božena, pobehovali v dedine aj v nohaviciach

Nohavicová rovnoprávnosť sa presadila v polovici 60. rokov. Rudolf Oberfranc s Matildou Oberfrancovou a Katkou Fekiačovou

Takto som si odfotil  spolužiačky na školskom výlete v roku 1965

A takto  v šponovkách počas lyžiarskeho výcviku v roku 1966

Sazdické citary

Citara, aj napriek archaickému výzoru, patrí medzi novšie hudobné nástroje. Vznikla okolo roku 1850 v prostredí Rakúsko – Uhorska. To poznačilo jej osudy na našom území. Po roku 1918 bola ako symbol mocnárstva odmietaná, v Čechách pre spojenie s nemeckým a na Slovensku s maďarským pôvodom. Preto nebola veľmi na očiach. 

     V roku 1972 skupina starších obyvateľov v Sazdiciach obnovila tradíciu hudobno-spevného prejavu s citarou a založila citarový súbor. V poslednom období má aj detskú zložku. Stal sa známym nielen na Slovensku, ale aj z vystúpení v Maďarsku. Svojou kamerou som zaznamenal hru a spev nadšených Sazdičanov, ktorí sú dôkazom toho, že aj na malých dedinách miestna kultúra môže žiť, ak má podporu obecných orgánov a teší sa zo záujmu spoluobčanov.

Pamiatka reformácie v Sazdiciach

(A Szlovákiai magyar nyelvű evangelikus X. országos misszós nap)

V sobotu, 17. júna 2017, sa v Sazdiciach v evanjelickom kostole zišli maďarsky hovoriaci evanjelici augsburgského vyznania z celého Slovenska. V rámci jubilejného, desiateho celoštátneho misijného dňa, si pripomenuli päťsté výročie reformácie. V spomienke na tento pamätný rok vo svojich príhovoroch, Ferenczy Erzsébet, ako aj predstaviteľ evanjelikov z Maďarska, dr. Fabiny Tamás, vyzdvihli ako hlavný prínos reformácie, možnosť konať bohoslužby v materinskom jazyku. Pán biskup vyzval slovenskú evanjelickú cirkev k bližšej spolupráci, hlavne výpomocou kňazov ovládajúcich materinský jazyk Slovákov v Maďarsku a opačne, materinskú reč maďarských veriacich na Slovensku. V tomto smere vyzdvihol angažovanosť viacerých duchovných, konštatujúc, že to pomôže obom stranám. Účastníci podujatia ocenili pohostinnosť organizátorov a to spoločnosti „Cappela Polgári társulás, Sajógömör és Százd – Ipolyszakállosi Egyházkozség“ a pána starostu Sazdíc, Zoltána Srnu.