Český hrad v Börzsönyi

Na východnej strane pohoria Börzsöny, už za hranicou Hontu, stáli neďaleko seba dva hrady, ktoré podľa mena a vlastníkov sa viažu k nášmu okoliu. Sú to hrady Nógrád známy už pod slovanským názvom Novigrad a Český hrad. Najpohodlnejší prístup k nim je z hlavnej cesty Šahy – Vác. Z nej je to len malé odbočenie do obcí Diósjenó a Nógrád. Ak by ste chceli prejsť cez kalderu börzsönyského stratovulkánu môžete využiť trasu cez Veľkú dolinu z Kemence na Diósjenó.

Krajina na západ od obce Diósjenó na historickej pohľadnici. V popredí Český hrad a Hrubý vrch.

      Tak ako u ostatných starých hradov v Börzsönyi ani tu neočakávajte majestátne múry a veže. Západne od obce Diósjenó sa naskytuje turistovi pohľad akoby práve tu vznikla predloha vyobrazenia trojvŕšia zo štátneho znaku oboch našich krajín. Na kopci v popredí v nadmorskej výške 523 metrov stál Český hrad (Csehvár). Prvé zmienky o hrade sa datujú do posledného desaťročia 13. storočia. Mimochodom z tohto obdobia je aj prvá písomná zmienka o Demandiciach.
      V priebehu 14. storočia sa o hrade nevyskytujú žiadne zmienky a z toho sa dá predpokladať, že spustol a zanikol. Podivný názov hradu súvisí s udalosťami 15. storočia. V tomto období územie dnešného Slovenska obsadili husitské vojská a držali sa tu päť desaťročí. Uhorská obranná línia v podstate prebiehala údolím Ipľa. Husitským vojvodcom neunikol strategický význam Börzsönyského pohoria a to aj náležite využili. Na mieste starého hradiska na neprístupnom kopci s výborným výhľadom na okolie vybudovali opevnené hradisko. Husitskí hajtmani neraz tvrdze, ktoré vybudovali alebo získali opevnením kláštorov, po dohodách predávali pôvodným majiteľom alebo iným záujemcom. To sa stalo aj s hradom pri obci Diósjenó. Husitský hajtman Peter Axamit ho v roku  1456 predal Mikulášovi Ujlakimu za 2 200 forintov. Zanedlho sa hrad dostal do vlastníctva Petra Čecha z Levíc.  

      Peter Čech je známa postava protihusitského odboja. Rodina Čechovcov pochádzala z neďalekých Šároviec. Za boj proti husitom ho panovník Žigmund Luxemburský štedro odmeňoval a jeho panstvo i moc sa nebývale rozrastala. Známe je jeho obliehanie husitskej posádky v Topoľčanoch. Dodnes nie je známe, či pomenovanie Český hrad súvisí s pobytom husitov alebo menom jeho

najznámejšieho vlastníka.

Pamätník na bitku s Markomanmi pri jazere poniže obce Diósjenó.

      Hrad nemal dlhého trvania.Posledná zmienka o ňom je z roku 1470 keď ho vlastnil syn Petra Čecha Ladislav. Hrad v polovici 16. storočia, keď naše okolie začali obsadzovať Turci, už neexistoval.K rumovisku hradu sa dá dostať po červenej turistickej značke. Z hradného vrchu sa otvára panoráma na široké okolie. Všimnite si jazero neďaleko dediny. Pri ňom sa počas markomanských vojen v roku 173 n.l. odohrala bitka v ktorej rímskemu vojsku velil cisár Markus Aurélius, v tých časoch sa zdržiavajúci  v predsunutých táboroch rímskych légií na strednom Dunaji.Najbližší z týchto táborov bol vo Vyškovciach.

---

Czech Castle In Börzsönyi

In the eastern part of the Börzsönyi mountain range, just beyond the borders of Hont, two castles stand not too far from each other. Both for their names and their owners, they are closely connected to our region. Their names are Nógrád (formerly known under the Slavonic name Novigrad) and Český Hrad (The Czech Castle), both most conveniently accessible from the main road  Šahy – Vác. From there, it’s just a small detour to the villages of Diósjenó and Nógrád.

Prenesený hrad

Na samostatne stojacom kopci východne od Ipolydamásdu sa nachádzal jeden z ďalších a najstarších hradov v Borzsonyi. Keď kráľ Ľudovít Veľký založil v roku 1352 neďaleko od neho kláštor Mária Nostra, jeho stavitelia ako murivo používali skaly z múrov tohto kráľovského hradu. Dá sa teda povedať, že kláštor je prevtelením hradu Zuvár. Dnes je v ňom umiestnené nápravnovýchovné zariadenie. Za rakúsko-uhorského mocnárstva tu bol psychiatrický ústav. Ako turista sa sem nedostanete, leda že inak.

Hrad Zuvár stál na  kamennej homole s nadmorskou výškou 318 m. 
Z vrcholu sa otvára panoráma na tok Dunaja.

Predpokladaný vzhľad hradu z ktorého veľa neostalo.

Po ceste z Ipolydamásdu do obce Márianosztra sa vľavo nad rozsiahlym kameňolomom nachádza ruina svedčiaca o tom, že tu bol opevnený priestor 30 x 50 metrov obohnaný priekopou a múrom ohraničujúcim plochu 100 x 100 metrov. Múry opevnenej stavby mali hrúbku od 140 do 300 centimetrov. Najstaršie nálezy sa datujú do desiateho a jedenásteho storočia. Hradisko bolo obývané do začiatku 14. storočia. Po jeho zničení sa stavebný kameň použil na stavbu zmieneného kláštora.

Kláštor Mária Nostra zo 14. storočia postavili aj z kameňov Zuváru.

      Zuvár je posledný z hradov v Borzsonyi, ktoré stáli na jeho západných úbočiach. Z opačnej strany sa môžeme niekedy pozrieť na ruiny Novohradu, Českého hradu a konečne pri výstupe na najvyšší vrchol tohto pohoria (Csóványos) aj na Pohanský hrad.

---

Transported Castle

On a separately standing hill, east from Ipolydamásd, another of the old castles of Borzsonyi used to be situated. In 1352, when King Ludovit the Great founded the Monastery Mary Nostra in close proximity, the builders deliberately used material from the castle’s walls for their construction. Therefore this Monastery is an incarnation, as it were, of the old castle Zuvár. In the age of Austria-Hungarian Monarchy it was also used as a psychiatric hospital. Currently, it serves the purpose of a penitentiary so you won’t be able to explore it as a tourist, only if you found some other way…

V tureckom hrdle

Tridsať kilometrov južne od Demandíc, na ľavom brehu Ipľa sa nachádza obec Ipolydamásd. Pri ceste z Letkésu  sa zvyšky Damášskeho hradu dajú objaviť v zarastenom teréne  nad cestou pred severným okrajom dediny. Hrad Damaš nevynikal mohutnosťou ani neprístupnosťou. Počas mnohých desaťročí tureckej okupácie Uhorska, ležiac v predpolí banských miest, plnil dôležitú pozorovaciu funkciu. Posádka hradu, ako aj posádka na Csehváre ( Český hrad na východnej strane pohoria), mali na očiach pohyby tureckých oddielov o čom informovali hlavného kapitána banských miest a preto sa o týchto hradoch tvrdilo, že Turkom ležali v hrdle.

Hrad Damaš vznikol dávno pred príchodom Turkov do nášho okolia. Doklady o jeho vzniku sa zatiaľ neobjavili. Prvá písomná zmienka o hradnom kapitánovi  menom Búza Balás je z roku 1361. Už predtým toto miesto zrejme slúžilo ako kráľovský poľovnícky kaštieľ. Dokazujú to viaceré listy uhorských panovníkov napísané  na Damaši. Na prelome tridsiatych a štyridsiatych rokov štrnásteho storočia kráľ Karol Róbert tu vydal desať listín. Na hrade sa zdržiaval aj jeho syn a nasledovník Ľudovít Veľký. Neskôr sa hrad dostal do rúk rodiny Kubiniovcov. Keď v roku 1543 a 1544 Turci dobyli Ostrihom a Vacov, nastali ťažké časy aj pre ipeľské hradné posádky a ich okolie.

      Od roku 1562 sa už Damaš uvádza ako súčasť budínskeho sandžaku. Turci v druhej polovici šestnásteho storočia pretvorili hrad a blízku osadou na opevnený palánok, ktorý sa uhorské vojská pokúšali získať späť. Podarilo sa im to počas pätnásťročnej vojny v roku 1595. Následne prebiehala obnova hradu a posilňovanie jeho posádky. 

      

      V roku 1632 sa uvádza, že na hrade bolo päťdesiat jazdcov, sto pešiakov a tri delá. V roku 1626 posádka neodolala útoku vojska budínskeho pašu Murtezu. Avšak už koncom roka mierová dohoda medzi Gáborom Betlenom a Ferdinadom II. vyžadovala, aby   Turci hrad vrátili. Aj keď sa tak čoskoro stalo, Turci okolie hradu ešte dlho sužovali svojimi nájazdmi. V roku 1641 počas neprítomnosti hradného kapitána hrad znovu dobyli. To bolo považované za porušenie mierovej zmluvy a preto ho mali vrátiť. Kým sa tak stalo hrad vyhorel, zrejme bol úmyselne zapálený. To len svedčí o tom, že aj keď z hľadiska umiestnenia v teréne nebol významnou vojenskou prekážkou, pre svoju  strategickú polohu pri ústí Ipľa do Dunaja a v predpolí Borzsonyských kopcov bol cenený.

 

---

Turkish Throat

Thirty miles south of Demandice, on the left bank of the Ipeľ river, the village Ipolydamásd is situated. The remains of the Damascus Castle can be discovered along the road from Letkés in the unmade grounds over the road, near the northern edge of the village. The Damascus Castle excelled neither in massiveness nor in inaccessibility. For many decades of the Turkish occupation of Ugria, lying in the foreground of the mining towns, it was an important lookout spot. The crew of the castle, together with the crew at Csehváre (Czech castle on the east side of the mountain), watched the movements of Turkish troops and reported to the Captain of the mining towns. Therefore these castles were well-known for lying in the very throat of the Turk territory.

Dúpä peňazokazcov

Na horskom chrbte zvanom Borzsony Várberécz (Boržoňské hradné bralo) v nadmorskej výške 715 metrov, len osemnásť kilometrov južne od Demandíc, sa nachádzajú v pohorí Borzsony ruiny hradu Šalgó (Salgóvár). Hrad nezanikol prirodzenou cestou a ani nebol zničený vojnovými udalosťami. Na príkaz kráľa bol zrovnaný so zemou ako sídlo peňazokazcov.

Salgóvár na turistickej mape

Prístup k hradným ruinám je z obce Perocsény . Výlet na Godovár môžete spojiť aj s túrou na Šalgov ležiaci na hrebeni horského chrbta tiahnúceho sa nad Čiernou dolinou ( Csarna volgy). K hradným ruinám vedie červená značka z obce Perocsény. Trasa je dlhá štyri kilometre  a končí pri hradnom brale v okolí ktorého sa dajú ešte rozoznať zvyšky stredovekého hradu.

 Predpokladaný vzhľad hradu hradu Šalgó (zdroj hu.wikipedia.org)

      Územie hradného brala nebolo ešte archeologicky preskúmané. Predpokladá sa, že v týchto miestach bolo hradisko už za Arpádovcov.  Zaniklo ešte pred vpádom mongolskej armády v roku 1241. Aj Šalgovský hrad patril medzi niekoľko desiatok hradov vybudovaných ako poučenie z ničivého nájazdu Mongolov, teda koncom trinásteho storočia. O jeho krátkej, ani nie dvestoročnej  existencii,  sa zachovalo málo dokladov. V druhej polovici trinásteho storočia sa spomína ako sídelný majetok rodu Hont-Poznan. Začiatkom štrnásteho storočia sa stal súčasťou dŕžav Matúša Čáka. Po jeho smrti v roku 1321 sa hrad dostal do kráľovských rúk. Od Kráľovskej komory  ho odkúpil   barón  Šimon Széczényi . Hrad sa nachádzal z hľadiska obrany na ťažko prístupnom  brale  a mimo krajinskej cestnej siete. Tieto vlastnosti  syn Šimona Széczényho,  Mikuláš zo Šalgova (Salgói Miklós)  využil na rozvracanie ekonomiky kráľovstva  výrobou falošných peňazí. Pre túto konkurenciu mincovne v Kremnici mal panovník Žigmund Luxemburský pramálo porozumenia. Keď sa k tomu pridala ešte aj nevera  Mikuláša s manželkou baróna Jána Garaja, osudy Mikuláša a jeho hradu, po ktorom mal aj meno, sa spečatili odsudzujúcim rozsudkom panovníka. Kráľ nariadil, okrem iného, aby boli dva zo štyroch hradov Mikuláša zbúrané po základy. Jeden za neveru a Šalgó ako dielňa peňazokazcov. A tak sa stalo, že v roku 1424 prišli na hrad stavitelia, ktorí hrad nestavali, ale ho zbúrali. Kamene rozkotúľané po okolí  z Borzsonyského hradného brala  uvidíte aj teraz.

 Hradné bralo

      Hrad už v budúcnosti nebol nikdy obnovený. Turista z neho dnes veľa nevidí avšak z hradného brala sa mu naskytne vyhliadka  ktorá mu je odmenou za vynaloženú námahu. Cesta na  tento tajomný hrad v Borzsonyi stojí zato.

---

The Den of ‘Money Spoilers‘

The ruin of Salgó Castle (Salgóvár) is located in the mountain ridge called Börzsöny Várberécz (Boržoňské castle rock) at an altitude of 715 meters, only eighteen kilometers south of Demandice. The castle was neither deserted nor destroyed by acts of war. On the King’s command, it was razed to the ground as the seat of so-called ‘Money Spoilers’.

Demandický drobizg

V tomto roku si vedecká verejnosť pripomína dvojité okrúhle výročia vzťahujúce sa k osobe MUDr. Jozefa Pantočka (1846 – 1916 ). Jozef Pantoček pochádzal z lekárnickej rodiny , narodil sa v Trnave, vyštudoval medicínu na univerzite v Gotingene a vo Viedni. Lekársku prax začal v Továrnikoch , pôsobil ako hlavný lekár v štátnej nemocnici v Bratislave. Popri medicíne sa intenzívne venoval botanike. Je to botanika, ktorá spojuje našu obec s týmto vynikajúcim vedcom. 

MUDr. Jozef Pantoček

      J. Pantoček vykonával botanický výskum    vo Veľkej Fatre, Vysokých Tatrách a neskôr i v Dalmácii, Bosne, Čiernej Hore, Hercegovine a v Albánsku i vo Francúzku.  Okrem opisu existujúcich rastlín sa venoval ako jeden z prvých vedcov  aj fytopaleontológii. V centre jeho záujmu boli jednobunečné kremičité riasy. V roku 1902 publikoval výsledky svojho  výskumu rozsievok ( Diatomaceae ) . V rámci jeho vedeckého popisu sa stretávame aj s menom Demandíc. Je to v súvislosti so zavedením taxonu pre jeden z druhov rozsievok, Fragilaria hungarica Pantocsek, ako porovnávacieho štandardu pre skupinu živočíchov, ktoré vykazujú spoločné vlastnosti.Ako miesto jej výskytu uvádza Demandice v Hontianskej stolici. Nález tejto vzorky bol datovaný na rok 1892. Vzorka pochádza z treťohorných usadenín. Bližšie miesto sa neuvádza. Podľa toho, že dnes sú známe takéto náleziská v okolí Banskej Štiavnice, Zvolena a Lučenca  dá sa podľa ich vzhľadu usúdiť, že vzorka bola pravdepodobne získaná v starej pieskovcovej bani na Bujdoške. Nie je však vylúčené ani iné miesto. V našom chotári treťohorné usadeniny  pieskovcov vystupujú na povrch na niekoľkých miestach. Napríklad na Bujdoške  v náprotivnom, na juh orientovanom svahu nad cestou. Môžeme ich vidieť aj v svahu východne od bývalého Klimkovho majera na Ilave. Pivnice v časti Pivničky a na Cinvári sú vyhĺbené tiež do takéhoto materiálu.

Treťohorné usadeniny v Demandiciach.Nad nimi usadeniny vytvorené  po ústupe mora.

      Rozsievky sú veľmi malé organizmy o veľkosti len niekoľkých mikrónov a preto ich voľným okom nevidíme. Najstaršie nálezy rosievok sa datujúu do obdobia pred 120 milónmi rokov. Ich vymieraním sa postupne v moriach usádzali a pod tlakom vody spevňovali kremité schránky čím vytvárali horninu – diatóm. Tieto horniny majú praktické využitie a ťažia sa v miestach s vyššou mocnosťou usadenej vrstvy. Najčistejšie ložisko tejto suroviny v Európe je v Macedónsku a dosahuje mocnosť 12 metrov. Ložisko v Kalifornii má hrúbku až 305 metrov. To dokazuje, že rosievky sa rozšírili po celom svete . Predpokladá sa, že existuje milión až desať miliónov druhov. Predstavujú podstatnú zložku biomasy a významne sa podieľajú na tvorbe kyslíka.

Vľavo pôvodná kresba J. Pantočka zobrazujúca Fragiláriu hungaricu podľa vzorky z Demandíc (1892) [podľa https://vm.mtmt.hu/download/1274327.pdf%5D

      Z praveku sa z nich zachovali kremičité schránky, ktoré sa dajú skúmať ako fosílie dodnes. J. Pantoček sa v rámci ich výskumu stal priekopníkom mikrofotografie. Svoje fotografie urobené cez mikroskop s úspechom vystavoval. Za svoj prínos pre rozvoj fotografie sa stal nositeľom Zlatej medaily amatérskej fotografie. Demandice tak mali šťastie, že sa v nich zdržiavala po J. Marastonim, ktorý bol priekopníkom fotografie v Uhorsku v polovici 19. storočia, aj tvorca mikrofotografie.
      Svoje celoživotné zbierky a dielo venoval Národnému múzeu v Budapešti. Žiaľ počas bojov o Budapešť na prelome rokov 1944/1945 bolo zničených osemdesiat percent jeho zbierkového materiálu. Zachovaná časť z nich je tu v úschove doposiaľ.

Zbierky MUDr. Jozefa Pantočeka v Národnom múzeu v Budapešti, ktoré neboli počas vojny zničené. Je medzi nimi aj taxon z Demandíc

Mikroorganizmy boli celoživotným osudom Jozefa Pantočka. Je paradoxom, že jeden z nich ho pripravil aj o život, keď v roku 1916 zomrel v Továrnikoch na nákazu brušným týfusom.

Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu:

Usadeniny rosievok

---

Little Things of Demandice

This year the scientific community honours twin anniversaries related to the person of MD. Pantočka Joseph (1846-1916). Joseph Pantočka came from a pharmacists Pantoček family, was born in Trnava and studied medicine at the University of Gotingene and Vienna. After having begun his Medical practice in Tovarniky, he served as chief physician in the state hospital in Bratislava. Alongside with medicine, he also intensely practised botany. It's botany which connects our community with this excellent scientist.

V meste Betleheme

Sviatok Narodenia Pána, jeden  z najväčších sviatkov cirkevného roka, slávia dnes kresťania na Slovensku i vo svete. Pripomínajú si udalosti v Betleheme, meste asi desať kilometrov južne od Jeruzalema, kde sa podľa tradície v jaskyni za mestom pred dvomi tisícročiami  narodil Ježiš. Mesto Dávidovo - Betlehem v hebrejčine znie aj ako mesto chleba, arabsky mesto mäsa, sme si už v útlom detstve spájali s obrázkami, ktoré sme vídali na pohľadniciach k Vianociam. Pacholiatko ležiace v jasličkách na slame bolo symbolom Vianoc nášho detstva a je tomu tak aj v dnešný deň v celom kresťanskom svete.

Pre návštevu Izraela sme sa rozhodli s manželkou pred rokom, dúfajúc v pokojný rok v ktorom zámery turistov a pútnikov nenarušia nepokoje v tejto oblasti sveta. O pár dní vypukla arabská jar a preto sme až do mája trnuli, či našu cestu do kolísky kresťanstva a miesta narodenia Ježiša z Nazaretu nestornujeme. Do nepokojnej Palestíny sme sa napokon koncom mája vydali.
      Palestínsku krajinu som spoznával v detstve na známkach listov a pohľadníc, ktoré posielali z Palestíny sestry Eislerové pochádzajúce z Demandíc. Po  návrate z koncentračného tábora sa vysťahovali do Palestíny. Naša skupina priletela po viacerých bezpečnostných kontrolách do Tel Avivu odkiaľ sme sa presunuli cez Jeruzalem na územie Palestínskej autonómie, do mesta Betlehem.
      Z Jeruzalema sa po štvrťhodinovej jazde mierne zvlnenou krajinou Júdska   zastavujeme pri nevábnom  železobetónovom osem metrov vysokom múre, ktorým Izrael ohradil Palestínu aby získal kontrolu nad pohybom jej obyvateľstva v snahe chrániť sa pred teroristickými útokmi. Poznal som Berlínsky múr, ten bol proti tomuto len slabým oplotením aj keď miestami tiež betónovým.

Naša skupina na Námestí Jasličiek

      Do mesta vchádzame cez jednu z kontrolných brán. Aj keď táto nemôže pri svojom niekoľkoročnom veku pamätať biblickú dobu, nachádza sa neďaleko Ráchelinej hrobky. Tu podľa Starého zákona patriarcha Jákob pochoval svoju manželku , ktorá mu porodila najmladšieho syna Benjamína. Betlehem sa spomína v biblických textoch aj v iných súvislostiach, napríklad z neho pochádzal rod Dávida, pastiera ktorý sa stal židovským kráľom už tisíc rokov pred udalosťou, ktorá Betlehem preslávila najviac, narodenie Ježiša Krista.
      Už aj naše ubytovanie na dve noci v Betleheme sa nesie v tomto znamení, hotel sa volá „Nativity“ – „Narodenie“.
      Slobodný rozvoj kresťanstva nastal až za vlády cisára Konštantína, ktorý v roku 313 udelil kresťanstvu slobodu kultu. Jeho matka  sv. Helena bola nadšenou zberateľkou relikvií a nie náhodou sa považuje za prvú archeologičku, ktorá sa v Svätej zemi snažila nájsť miesta spomínané Bibliou. Jej meno nesie aj kostolík na našom Hýbeci. Na naliehanie svojej matky nechal cisár Konštantín postaviť baziliku  nad Jaskyňou Narodenia, ktorá sa nachádzala pri vtedajšej osade Betlehem. Prvá spomienka na túto stavbu je z pamätí pútnikov z roku 333. Bazilika bola počas vzbury Samaritánov značne poškodená a preto bola cisárom Justinianom v rokoch 483-556 prestavaná. Stavba, ktorú dnes vidíme, je v podstate touto stavbou zo šiesteho storočia.

 Tu stáli jasličky

      Napätá bezpečnostná situácia v tejto oblasti, ktorá neobišla ani nás, značne poškodila turistický ruch. Keď v popoludňajších hodinách prichádzame na Námestie Jasličiek je  temer ľudoprázdne. S pokorou vstupujeme do Brány pokory temer na kolenách. Vchod do baziliky je zamurovaný tak, aby sa pútnici klaňali pri vstupe na posvätné miesta. Dôvod zníženia vchodu bol prozaickejší. Mal zabrániť tomu, aby rôzni dobyvatelia nevchádzali do Baziliky Narodenia Pána na koňoch a ťavách. Posledné krvavé udalosti sa tu odohrali v roku 2002, keď sa v bazilike zabarikádovalo 240 radikálnych Palestíncov. Deviati z nich pri dobýjaní baziliky prišli o život. O zložitosti pomerov svedčí aj to, že bazilika leží na území pod palestínskou správou  a samotná bazilika patrí trom cirkevným komunitám. Svoj priestor tu nachádza štrnásť kresťanských cirkví..
      Atmosféru v bazilike som mohol zaznamenať svojim fotoaparátom vďaka tomu, že v nej nie je zákaz fotografovania, čo na mnohých podobných miestach zažijete.
 

Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu:

Bazilika Narodenia Pána

---

In the Town of Betlehem

Feast of the Nativity, one of the biggest holidays of the church, is being celebrated by Christians in Slovakia and in the whole world. We are all recalling the events in Bethlehem, a town about ten kilometers south of Jerusalem, where according to tradition, in a cave outside the city Jesus was born two thousand years ago. The City of David - Bethlehem (in Hebrew, it also sounds like the city of bread, in Arabic city of meat) was even in the time of our childhood associated with images that we had seen on postcards for Christmas. “Pacholiatko” lying in the manger on straw has always been a symbol of Christmas of our childhood and this is the case even today, in all of Christendom.

Hrady na dohľad

Pri pohľade z Demandického kopca od kóty 235, po našom Pri kríži, sa pred siedmimi storočiami v pohorí Borzsony črtali belavé siluety hontianskych hradov stojace na severnej a západnej časti tohto pohoria. Pod dnešnými urastenými bukovými lesmi sa skrývajú zvyšky hradov o ktorých sa len málo vie. Z niektorých už neexistujú ani ruiny a ich poloha a veľkosť sa dá odhadnúť len podľa terénnych nerovností. Tieto sídla poväčšine zanikli už počas tureckej okupácie Uhorska alebo ešte skôr.

 Pohorie Borzyony pri pohľade z nášho chotára. Po jeho západnom úbočí popri Ipli viedla cesta z Budína a Ostrihomu na sever k banským mestám. Známa je aj pod menom „ via magna“.  Pozdĺž nej existovalo viacero opevnených sídel.

      Najsevernejšie leží hrad Drégely o ktorom som sa už zmienil. Na ľavom brehu Ipľa sa nachádzal vodný hrad Hont v dnešnej obci Hont. Nad ňou na kopci Pázmán hegy bol aj ďalší hrad. Najbližšie k Demandiciam sa nachádzal hrad vo Vyškovciach nad Ipľom na mieste kde existoval už rímsky tábor. Z obce Kemence ležiacej oproti Vyškovciam sa môžeme priblížiť Čiernou dolinou v ktorej vedie lesná železnička ku hradným ruinám Godóváru. O niečo južnejšie z obce Peroczény sa dostaneme k hradisku Salgóvár a odtiaľ pokračovaním cez najvyšší vrchol pohoria (Csóvanyos 934 m n.m.) na hradisko Pogányvár ( Pohanský hrad). Južnejšie, nad sútokom Ipľa o Dunaja, sa nachádzali dva hrady. Damásdvár v dnešnej obci Ipolydamásd a východne od nej hrad Zuvár. Pri ňom je známy kláštor Mária nostra v obci Mariánosztra založený kráľom Ľudovítom Veľkým v roku 1352.Naproti nemu  na pravom brehu Dunaja stojí slávny kráľovský Vyšegrád. Demandice ležia od neho vzdušnou čiarou iba   44 kilometrov a preto v stredoveku patrili do najbližšieho okolia centra politickej moci Uhorska.

Hrad Vyškovce nad Ipľom

Hradisko vo Vyškovciach nenájdete ani podľa ruín. Na mape sa nachádza na ľavom brehu Ipľa medzi železničnou traťou a hraničnou cestou na mieste zvanom Mahír.

      Vyškovce nad Ipľom ležia len desať kilometrov na juhovýchod od Demandíc. Po prechode cez most ponad Ipeľ sa vľavo od cesty nachádza nízka vyvýšenina zarastená vegetáciou. Na pohľad úplne nenápadné miesto skrýva stopy po rímskom tábore. Nie je náhodou, že na jednom z majerov sa pri hĺbení základov akejsi šopy našiel džbán s 1200 striebornými mincami z prvých storočí nášho letopočtu. Doteraz je to najrozsiahlejší nález rímskych mincí na našom území. Obsahuje mince do začiatku markomanských vojen z čoho sa dá usudzovať, že v tomto období (počas druhého storočia) bol uložený do zeme. Bolo to v čase, keď sa na Pohroní zdržiaval rímsky cisár Marcus Aurélius.

Jedna z rímskych mincí z pokladu nájdeného vo Vyškovciach nad Ipľom.

 
      Lokalita bola osídlená aj v neskoršom období putovania národov čo dosvedčujú bohaté nálezy črepov. Miesto bývalého rímskeho tábora na ľavom brehu Ipľa sa v trinástom storočí (v roku 1296) uvádza ako súčasť panstva Jána Ujlakyho, čo bola jedna z vetví  rodu Čákovcov. Na prelome 13. a 14. storočia tu Ján postavil hrad, ktorý sa prvýkrát spomína v roku 1312. V roku 1315 ho prepustil Matúšovi Čákovi. Kráľ Karol Róbert ešte v tomto roku začal vojenské ťaženie proti Matúšovi Čákovi. V rámci neho obliehal aj tento jeho hrad, ktorý údajne obliehaniu odolal, avšak neskôr sa už nespomína. Je pravdepodobné, že vo vojnách proti Matúšovi Čákovi bol nakoniec zničený, lebo panovníkovi sa podarilo dobyť späť banské mestá na ceste ku ktorým hrad stál . Bol dôležitým strážnym bodom na stredovekej ceste, ktorá viedla z Budína a z Ostrihomu po úbočí Borzsonyu  popri Vyškovskom hrade stojacom na križovatke s cestou  vedúcou údolím potoka Búr cez Demandice do Bátoviec a Banskej Štiavnice, ako aj  na severovýchod  do Šiach. Tu bol vybudovaný pri kláštore most cez Ipeľ na jeho pravý breh. Posledná zmienka o hrade je z roku 1323. Hradný areál sa rozprestieral na ploche  približne 280 x 120  metrov s rozlohou temer tri hektáre.

 Zaniknuté hradisko vo Vyškovciach nad Ipľom. Tento pahorok sa volá Mahir. Na poli v popredí bolo asi jadro stredovekého hradiska. 
 

 

Poloha hradiska v teréne pri pohľade z pravého brehu Ipľa.

Godóvár 

Ak  budete mať viac času, môžete výlet do Vyšškoviec spojiť aj s túrou na ďalší hontiansky hrad v pohorí Borzsony. Východne od Vyškoviec sa nachádza obec Kemence z ktorej sa dá pokračovať peši alebo lesnou železničkou štyri kilometre do stanice Godóvár. Od rovnomenného penziónu sa po turistickej značke dostanete na 574 m nad morom ležiaci kopec na ktorom stál hrad Godót.

      Územie ležiace v kaldere tohto stratovulkánu bolo obývané už v praveku. Po založení Uhorského kráľovstva sa stalo súčasťou obrovského panstva rodu Hunt-Pázmán. Traduje sa, že sídlisko založil člen tohto rodu Godót. Podľa neho bola pomenovaná dedina aj hrad. Kráľ Ondrej II. v roku 1156  hrad a panstvo pripojil ku svojmu zvolenskému panstvu. V roku 1291 kráľ Ondrej III. daroval hrad a panstvo zabrané Jánovi  istému Františkovi, od ktorého ho  o dva roky neskôr odkúpil za šesť mariek a predal  ostrihomskému biskupovi. V majetku cirkvi bol až do roku 1945. Mimochodam, právnym zástupcom Ostrihomskej kapituly bol v druhej polovici 19. storočia demandický rodák a tunajší zemepán a poslanec Ján Paczolay. V druhej polovici 60. rokov minulého storočia bol na hradisku vykonaný archeologický prieskum podľa ktorého tu hradisko existovala už  v dobe Kyjatickej kultúry patriacej do neskorej doby bronzovej. Poloha a rozloha hradu sa dá určiť len terénnymi obrysmi valov. Základy hradiska sú skryté pod vegetáciou a zeminou. Aj napriek tomu návšteva tohto miesta v srdci pohoria stojí za to. 

---

Castles within Sight

If you took a look from today’s Demandice Hill towards the Borsony Mountains, 7 centuries ago you could have spotted pale white silhouettes of Hont Castles. In the mysterious shadows of well-grown beech forests we can now discover the remnants of these castles that we know so little of. Not even ruins are left of some of them, thus their location and size can only be estimated based on the ground disparity. Most of these settlements were destroyed during the time of Turkish occupation of Ugria or even earlier.