Železná studienka

Mlynská dolina v Bratislave je známy pojem najmä preto, že tu stoja budovy televízie. Dolina je dlhá niekoľko kilometrov, preteká ňou potok Vydrica, zberajúci vodu z výbežkov Malých Karpát západne od Bratislavy. Na Vydrici sa nachádzalo prvé priemyselné centrum Bratislavy, lebo tu boli vybudované vodné mlyny na obilie. Aj teraz sa časť doliny označuje „Pri deviatom mlyne“, alebo „Klepáč“, čo je tiež len názov jedného z mlynov. Mlynskú dolinu pretína železničná trať na Viedeň a na Brno. Železničným viaduktom, klenúcim sa ponad Vydricu, sa začína jej severná časť, známa ako Železná studienka. Meno nedostala od železničného mosta natretého na červeno, ale od farby vody, vyvierajúcej z prameňa oveľa vyššie proti toku potoka.

 V pozadí budova slávneho hostinca, ku ktorému vedie trolejbusová linka

Vyznávači románu Jaroslava Haška „Osudy dobrého vojaka Švejka za svetovej vojny“ iste vedia, čo je to železitá voda zo scénky na železničnej stanici v Humennom. Takúto železitú vodu, ale iba podľa farby, sme mali aj v Demandiciach. Tiež to bolo v doline, ktorá sa volá Studená dolina. Aj ňou preteká potok, i keď oveľa menší ako Vydrica. V slatine, na mieste, kde sa stretávajú oba výbežky doliny, sa kedysi nachádzal jeden výmok vody, ktorá mala červenkastú farbu. Asi to bol dôkaz o prítomnosti šachorinou zarasteného prameňa vody s obsahom rozpusteného železa. Poniektorí moji rovesníci doposiaľ tvrdia, že je to hrdza z potopeného sovietskeho tanku, ktorý tam uviazol v decembri 1944.

 V súčasnosti pramene majú už len železné rúrky a voda nie je pitná

Toto nie je jediná súvislosť nášho chotára s bratislavskou Železnou studienkou. Liečivý prameň silne železitej vody sa tu začal využívať na pitie. Začiatkom 19. storočia okolo neho vzniklo niekoľko drevených stavieb na rekreačné účely. Tieto zariadenia, už vtedy hrdo označované za kúpele, odkúpil bratislavský podnikateľ, Jakub Michal Palugyay. Firma J. Palugyay a synovia začala ako prvá v Uhorsku vyrábať šumivé víno. Preto sa im hovorilo šumiví Prešporáci. Svojim sektom dosiahla svetoznámu úroveň. Kdesi som čítal, že ich víno sa podávalo na svetoznámom Titanicu a asi dodnes leží na dne Tichého oceána, lebo zásoby palugyayovských sektov boli nesmierne. Ich podnik stál oproti prvej stanici železnice na parný pohon. Dávno pred ropovodom Družba tu existoval vínovod popod cestu k železničným nástupištiam. Bežní cestujúci k jeho vyústeniu prístup nemali.
     K jeho toku prispeli aj Demandice. Je známe, že v 19. storočí boli Palugyayovci významnými pozemkovými vlastníkmi v obci. V matrike som na to dôkazy nenašiel, nemuseli tu bývať, ale na čo asi mohli používať svoje pozemky, ak nie na výrobu vína. Sekt sa sceľuje z viacerých vín. Tie demandické bývali dosť kyslé, teda mohli byť používané ako suchá zložka ich sektov. Nuž nechávam bokom tieto špekulácie.

Historická idyla na dobovej pohľadnici. Vodné nádrže vznikli ako zdrže vody na pohon mlynov

Faktom je, že Palugyayovci vybudovali na Železničnej studienke v areáli desiateho mlyna kúpele s reštauráciou. Na priložených historických pohľadniciach sa skvie názov  Ferdinand király vasfürdö – Eisenbründel, teda železité kúpele kráľa Ferdinada. Na tie časy to bol luxusný hotel a Palugyayovci vedeli čo robia. Čoskoro sa stal známy svojou vynikajúcou kuchyňou a cieľom návštev poslancov Uhorského snemu, ktorý v Prešporku sídlil. Vraj sem chodil na obľúbené bratislavské rožky aj Ľudovít Košúth, preferujúci tie s mandľovým krémom. Konali sa tu majálesy, tanečné zábavy a rôzne spolkové zrazy. Aby sa sem hostia dostali, Palugyayovci vybudovali od svojho podniku k Ferdinandovým kúpeľom prvú trolejbusovú linku.

V súčasnosti je to už iba história, o ktorej nám dávajú predstavu dobové pohľadnice.

Železnú studienku si pamätám zo svojich študentských čias, začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia. Veď som býval celkom neďaleko v internáte v Horskom parku. Nemýľte si to so Železnou studienkou, tá je teraz kvalifikovaná ako lesopark. Viacero objektov, ktoré sa ešte v sedemdesiatych rokoch využívali, už neexistuje a niečo chátra. V tomto biologicky vzácnom teritóriu sa zatiaľ nič nové nepostavilo, asi preto, že v údolí pozdĺž Vydrice nie sú okrem jednej cesty žiadne inžinierske siete. Bratislavčania preto majú na okraji svojho mesta pohodlný prístup do relatívne nedotknutej prírody. Nuž k rodinnej vychádzke nemusí nevyhnutne patriť ďalšie parkovisko, piváreň a nebodaj aj billboardy. Dokedy to bude, závisí od mestských politikov. Dúfam, že nejaké voľby ich neprebudia k neprimeranej aktivite.

V zime v lete na Železnej studienke

Prameň železitej vody. Zanikol po výstavbe objektov, ktorých vznik podnietil

Červený most. Na začiatku a konci vychádzky

Kinooperatér

Premietanie pohyblivých obrazov sa na dediny dostávalo obtiažne. Príčinou bola absencia elektrického prúdu. Demandice, ako takmer prihraničná obec, sa k nemu dostala pomerne neskoro. Kino a televízne vysielanie vtrhli do večerov v Demandiciach až v druhej polovici päťdesiatych rokov. Premietať nemohol len tak hocikto.

Prvým kinooperatérom v dedine sa stal náš sused, Janko báči Keliar. Absolvoval na to kinooperatérsky kurz. Demandické kino dostalo názov „Hviezda“. Ten sa nikdy nezmenil. Dlho svietil nad kultúrnym domom. Kým sa tak stalo, pred zavedením elektriny, do dediny občas zavítalo pojazdné kino. Myslím, že to bol jeden pán zo šahanského komunálu. Prišiel na osobnom aute, ktoré malo pripojený vozík s malou elektrocentrálou na benzín. Premietal v bývalej maďarskej škole pri kostole. Do väčšej triedy natiahol gumený kábel a naň pripojil premietací prístroj. Na školskú tabuľu zavesil premietacie plátno a produkcia sa mohla po naštartovaní centrály začať. Tu som videl prvé filmy s Chaplinom, na ktorom sme sa mohli smiať donekonečna. 

     Janko báči už premietal v novom kultúrnom dome a na ten účel mal vybudovanú, od divákov oddelenú,  kabínu opatrenú záhadnou tabuľkou „Zákaz vstupu nepovolaným osobám“. Povolanými osobami boli len kinooperatér a upratovačka kultúrneho domu. Okrem toho, že Janko báči bol náš sused, rodina do ktorej sa priženil, Krištofovci, pochádzala rovnako, ako môj starý otec, z Dobrej Nivy a patrila do našej širšej rodiny. V družstve absolvoval aj traktoristický kurz a mňa si v žatve vyberal za pomocníka na samoväze. Nuž nečudo, že niekedy v roku 1958, keď sa do kín dostala slovenská filmová dráma s názvom „44“, ma požiadal o asistenciu pri výkone svojej príležitostnej funkcie kinostrojníka, tak sa to volalo po maďarsky. Ako obvykle sme čosi vyvádzali v šianci pred budovou MNV. Janko báčimu sa už nechcelo prejsť posledných osemdesiat metrov do kancelárie a oznámiť názov najbližšie premietaného filmu pre dospelých. Kázal mi, aby som zabehol povedať, nech v rozhlase vyhlásia, že sa bude premietať film 44. Radostne som prikývol, cítiac sa pred kamarátmi poctený, ako asistent kinooperatéra a hneď som fujazdil do kancelárie MNV. Už na rohu obecnej záhrady som však pribrzdil, lebo som s hrôzou zistil, že som zabudol číslo toho filmu. Ku schodom s tabuľou „Tu hláste požiar!“ som sa už len došuchtal a po chvíli otáľania som zaradil spiatočku. Hanbil som sa tajomníkovi MNV povedať, že neviem aké číslo filmu sa bude premietať. No a tak sa stalo, že v najbližšiu sobotu išli ľudia do kina, ak vôbec, bez toho aby vedeli čo sa dáva. Doposiaľ som sa s týmto faux pas nikomu nepochválil. 

     Janko báči sa mi asi aj pomstil, lebo v niektoré nedeľné popoludnie, určené na premietanie deťom, sme ho márne vyčakúvali. Neviem, či autobusom na linke Levice – Šahy nebol dovezený film, alebo na nás kinooperatér zabudol, či prespal nedeľné odpoludnie. Musím podotknúť, že nakladanie plechových krabíc s kotúčmi filmov bol pravidelný týždenný obrad, konajúci sa na zastávke, umiestnenej blízko  nášho domu. Neraz sme na hliníkových krabiciach skúmali nálepky, snažiac sa vylúštiť názov zážitku, ktorý na nás čakal v nedeľu.

     Sklamané detské obecenstvo sa stávalo netrpezlivým, nevediac čo s časom a korunou, ktorú každý stískal vo vrecku a veru nehodlal ju vrátiť do rodinného rozpočtu. Môj sused a kamarát Paľko Štutika prišiel so spásnou myšlienkou. Vyhlásil, že Milan má doma svoje vlastné kino a mohol by nám ho premietnuť. Súhlas bol spontánny. Paľo sa v okamžiku stal pokladníkom môjho kina a ja, žijúci v hlbokej ľudovej demokracii, obnoviteľom súkromného podnikania. Zozbieraných štrnásť korún ma bleskovo priviedlo k ochote, podeliť sa s ostatnými o rozprávky na dia pásoch. 

     Nestrácajúc čas sme poklusom zabehli k nám domov. Paľo, ako môj pomocník, niesol diaprojektor „Diar“. Dostal som ho pod stromček a bol to môj prvý elektrospotrebič, ktorý som mohol sám zapájať do elektriky, ktorú sme ešte veľmi málo poznali a boli pred ňou dôrazne vystríhaní zákazom dotýkať sa nielen drôtov padnutých na zem, ako hlásili tabuľky na smolou natretých elektrických stĺpoch, ale aj toho, čo sme mali doma. Diar bola bakelitová krabica, ktorá mala dopredu vybiehajúci tubus. Na jeho konci bol našraubovaný v bielom bakelite obalený objektív. Jeho krútením som zaostroval obraz. Na vyvolanie údivu môjho prvého obecenstva, som na úvod nasadil moju najobľúbenejšiu rozprávku „O rybárovi a zlatej rybke“. Podľa šiat deduška som usudzoval, že film bol namaľovaný v Sovietskom zväze“. Mal som ho rád rovnako ako teraz, už tiež dedko, keď sa teším na milióntu reprízu „Mrázika“ v televíznom vianočnom programe.

     Obecenstvo zhíklo, keď pred nimi zažiaril mimoriadne ostrý obraz, ktorý som sa snažil hodnú chvíľu ešte vylepšovať, aby som im ukázal, že neplatili za nič. Najväčší úspech však mala farba. Asi to bol prvý verejne premietaný farebný film v Demandiciach, lebo filmy s Chaplinom a maďarským humoristom  Latabálom boli výhradne čiernobiele. Až epopeja „Ján Žižka“ moju produkciu neskôr prekonala.

    Vďačné obecenstvo ma síce za premietací výkon neodmenilo potleskom, ale  bol som rád, že ma ani nevypískalo, alebo nevybubnovalo dupotom, aký sprevádzal kinooperatéra pri roztrhnutí filmu a nebodaj, ak pustil ďalší kotúč hore nohami.

     Diváci boli spokojní aj preto, že boli v kine, na ktoré dostali pridelenú korunu a nemuseli klamať, ak by si za ňu v krčme u Melicha kúpili cigarety Detva, alebo v lepšom prípade malinovku. Spokojný som bol aj ja a môj asistent. Na druhý deň, teda v pondelok po škole, sme zašli do potravinového obchodu, ktorý bol v dome Juraja Babica, a ktorý bol momentálne znárodnený, lebo bol predtým súkromným obchodom. V potravinách predávala pani Margita Babicová, za slobodna sa volala Kováčiková a bola naša dolná suseda. Spolu s ňou predávala aj tetka Zuza Keliarová, Janko báčiho manželka. Od nej som si smelo vypýtal za štrnásť, po prvý raz zarobených, korún turecký med, ktorý sa do obchodu vozil v tabuliach a obchodníci ho až na pulte rozbíjali na menšie kusy. Vložila mi ich do papierovej škarnicle, o ktorú sa hneď prilepil.

     So svojim asistentom sme si ním ešte niekoľko dní ničili sklovinu na nových zuboch.

Milan a Paľo

Ja som po rokoch fotografovania prešiel k filmovaniu 8 mm kamerou a neskôr k videozáznamom. Tie môžete nájsť aj na tomto mojom blogu.

Ján Keliar, prvý demandický kinooperatér. Po ňom premietali Štefan Pénzeš ( na fotografii nižšie) a Štefan Pásztor

Demandické kino Hviezda na fotografii Ladislava Csaba Tomisa

László Csaba Tomis bol dlhoročným a zdá sa, že aj posledným demandickým kinooperatérom  (Foto: Darina Turianová, Spektrum)

Tradičná technológia premietania skončila. Na novú, digitálnu obce peniaze nemajú

Lokomobila

Generácie, ktoré ešte neprekročili šesťdesiatku, nezažili to čo my. Zažívali sme poslednú fázu storočia pary. Stroje na parný pohon sme videli v nasadení. Parné lokomotívy sa bežne používali ešte v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Tie sme si užili najmä na najbližšej železničnej trase zo Šiah do Zvolena. V Tupej som v roku 1954 videl prvý parný rušeň. Keďže Demandice všetky železničné trate obišli, doma sme mali inú parnú atrakciu.

Ľudovít Košúth mladší, posledný, ešte žijúci mašinista od Košúthovcov. Priložené fotografie sú z jeho albumu

Rodina Košúthovcov sa prisťahovala do Demandíc po prvej svetovej vojne z Vígľašskej Huty. Vlastne to boli dve rodiny. Jedna bývala na osade Jaminy (Gödrök) a druhá na Hýbeci. Boli zdatní hospodári, veď ako inak by mohli mať vlastný parný stroj. A nebol to len nejaký stacionár, ale pohyblivý. Bola to lokomobila. Košúthova lokomobila mala na čele parného kotla umiestnený nápis John Fowler Budapest. To bolo meno anglického inžiniera, ktorý sa zaoberal vynaliezaním rôznych strojov pre poľnohospodárov. Jeden z jeho najznámejších a najvyužívanejších vynálezov bol systém orania na parný pohon. Tento systém sa rozšíril po celom svete a neobišiel ani Rakúsko - Uhorsko. V roku 1888 firma zriadila kanceláriu v Budapešti a neskôr tu vybudovala aj predajňu so skladom náhradných dielov a požičovňu lokomobíl. Systém bol veľmi kvalitný, ale aj poriadne drahý. Využiť ho mohli len veľkostatky s dostatočne veľkými plochami pôdy na orbu. Kvalitnejšiu hlbokú orbu, ako tieto stroje, doposiaľ nedokázali urobiť žiadne iné stroje. Ich výhodou bolo, že po poli jazdil len pluh bez hnacej jednotky, ktorá stála na okraji poľa z jednej i z druhej strany a pluh bol obracací, čo tiež šetrilo pôdu pred udlávením. Na obracanie pluhu sa používalo aj vratné zariadenie, a preto orbu zvládal aj jeden parný stroj.

Ľudovít Košúth starší pri svojej menšej lokomobile

Na lokomobile bolo umiestnené aj veľké koleso, ktoré cez remenicu mohlo poháňať iné stroje, ktoré vlastný pohon nemali. Boli to predovšetkým mláťačky na obilie. V čase nasadenia lokomobily do využívania, teda od júna do konca jesene, sme ako deti mali o atrakciu postarané. Cez dedinu sa po prašnej ceste, s množstvom drobných kamienkov, presúval železný stroj nesmiernych rozmerov. Veď v čase, keď sme ešte neboli ani školopovinní, naša výška nesiahala ani po ojnicu kolesa a to nad ňou nám pripadalo ako chodiaca kostolná veža.
     Zvuk blížiacej sa lokomobily sa dal predpokladať podľa toho, že z chotára sa prestalo ozývať krátke zapísknutie, ktorým si mašinisti dávali signál, že pluh  dorazil na koniec lánu a bude sa obracať, ako aj ťah lokomobily. Tie orávali na štátnom majetku ktorého polia boli južne od dediny, predtým patriace barónke Majthényi a jej potomkom. Znárodnené neboli len majetky veľkostatkárov, ale aj lokomobily.

Lokomobila vyrobená firmou John Folwer, ktorá nás ohromovala svojou veľkosťou

Ťažko si vie niekto predstaviť, čo to bol za zvuk, keď sa po kamenitej ceste blížila mohutná lokomobila. Škrípanie a praskot úbohých kameňov pod jej kolesami sa miešal s fučaním pary, svišťaním zotrvačníkových súkolí a iných súčastí stroja. Zo stredu dediny, kde sme bývali, sme sa po priblížení tejto harmónie hluku ozlomkrky rozbehli smerom na dolný koniec, ku križovatke pri dome Gazdíkovcov. Tu sme sediac v šianci očakávali príchod atrakcie, ktorú na niekoľko týždňov nič neprekonalo. Sediac v šianci nám lokomobila pripadala ako suchozemský parník Titanic, o ktorého potopení v roku 1912 často rozprával môj strýc, Juraj Ukrop a veru sprvu som si myslel, že tam na ňom aj cestoval. To som si však mýlil z druhými dvomi strýcami, ktorí do Ameriky plávali, ale iným parníkom, ktorý nahradil Titanic. Veru niekedy, keď sa nám pod zadkami triasla zem, sme zo šianca aj vyskočili. To sme potom fujazdili na križovatku pri obecnom dome, ktorý sa ešte nevolal MNV, aby sme tu striehli na technický zázrak z minulého storočia na briežku potôčika Harš. Lokomobila musela urobiť obrat o deväťdesiat stupňov preto, že sa presúvala smerom na Hýbec. Asi tam u pôvodných majiteľov, teraz mašinistov Košúthovcov parkovala, alebo len išla na iný post. Ešte sme ju začas sledovali, pokým sa nestratila z dohľadu v zákrute pri Hósovcoch a následne jej zvuky pohltila agačina v Bujdoške.

Pohľad na celú súpravu. Chýba len voz s uhlím a drevom

Posledné vystúpenie parného stroja na demandickej verejnosti si spájam s jednou z mašinovačiek v Araňbáni, kde sme samozrejme nemohli chýbať. Vtedy sa od iskier lokomobily vznietil stoh. Lokomobila to prežila, lebo vlastnou silou od stohu aj s mláťačkou vycúvala. Jej dni už boli spočítané. Nielen pre úctyhodný vek, ale preto, že do dediny prišlo niekoľko pásových traktorov, ktoré boli zo Sovietskeho zväzu a volali sme ich Stalinec.

   Nafta porazila paru.

Reformácia v povodí Búru

Keď som pred vyše polstoročím chodil na konfirmačnú prípravu na faru do Čankova, pán farár Kachnič nám do pamäti vštepoval udalosť z roku 1517. Dňa 31. októbra tohto pamätného roku nemecký augustínsky mních Martin Luther pribil na dvere zámockého chrámu vo Wittenbergu, zasvätenému všetkým svätým, 95 téz voči praxi vtedajšieho cirkevného života. V nasledovných dňoch chcel vyvolať diskusiu o ich obsahu. Protestoval nimi voči mnohým nešvárom v Katolíckej cirkvi.

Viacero téz Martina Luthera sa týkalo aj svetských vecí. Už pred ním bolo niekoľko snáh o reformy, ktoré klérus ignoroval. Veď stačí uviesť osud Jána Husa.  Martin Luther žil v čase, keď sa vo svete naplno uplatnila Gutenbergova metóda kníhtlače. Tá umožňovala tlač kníh a iných písomností veľmi zlacnieť a zrýchliť. 

Tézy Martina Luthera začínali týmito slovami: „Z lásky k pravde a zo snahy vyviesť ju na svetlo má sa o niže uvedených výpovediach konať verejná dišputa vo Wittenbergu pod predsedníctvom ctihodného otca Martina Luthera, magistra slobodných umení a svätej teológie a tam aj riadneho učiteľa. Tých, čo sa na dišpute nemôžu osobne zúčastniť, prosím, aby tak učinili písomne. V mene nášho Pána Ježiša Krista, Amen.“. Ohlas na tézy bol obrovský. Už za 14 dní sa stali známymi po celom Nemecku a za niekoľko týždňov v celom kresťanskom svete. Na rozdiel od predošlých reformátorov, tentoraz reformné myšlienky našli pochopenie v akademickom svete a v mestách. Luther nechcel cirkev rozdeliť. Veď bol známy svojim konzervativizmom, avšak dospel k presvedčeniu o nutnosti obnoviť čistotu viery v náboženskom živote. Asi nič viac jeho snahe neodporovalo, ako prax predávania odpustkov na krytie pápežských dlhov, ako  cesta k spáse. Videl v tom nahradzovanie Božej milosti kupovanými odpustkami.

Reformácia sa stala hnutím, ktoré od roku 1517 pokračuje dodnes ako snaha reformovať Katolícku cirkev. V samej podstate je to len snaha o nápravu chýb, ktoré vznikli v rímskokatolíckej cirkvi a v rámci jej pôsobenia na svetské záležitosti. Reformácia a protireformácia, náboženské vojny, násilie a iné neprávosti sprevádzali tento zápas. Tieto procesy neobišli ani našu krajinu. Reformačné myšlienky sa pochopiteľne najskôr uchytili v banských mestách s nemeckým obyvateľstvom a rýchlo sa šírili po krajine. Koncom 16. storočia sa až 90 percent obyvateľstva hlásilo k reformácii. Následná protireformácia tento pomer zvrátila. 

     Obe cirkvi prešli počas pol  tisícročia dlhú cestu. Sme generácia, ktorá dokázala aj v tomto smere niečo, čím prekonala minulosť. V roku 1999, pred záverom milénia Svetový luteránsky zväz a Pápežská rada pre napomáhanie jednoty kresťanov prijali Spoločné vyhlásenie k učeniu o ospravedlnení. V spoločnom vyhlásení najvyšších predstaviteľov Evanjelickej cirkvi a. v. a Katolíckej cirkvi sa uvádza „Slovenskej veriacej verejnosti, tak zo strany Evanjelickej cirkvi a. v., ako aj zo strany Katolíckej cirkvi, sa dostáva do rúk Spoločné vyhlásenie k učeniu o ospravedlnení, ktoré 31. októbra 1999 v Augsburgu podpísali zodpovední predstavitelia Katolíckej cirkvi a Svetového luteránskeho zväzu. Toto Spoločné vyhlásenie je výsledkom mnohoročných rozhovorov teológov z obidvoch strán.“.

Evanjelický kostol v Sazdiciach postavený v roku 1885

Dokument prijatý najvyššími cirkevnými autoritami si nedovoľujem analyzovať ani vykladať. Na jeho objasnenie pripájam citát piateho odseku  jeho preambuly: „Predkladané Spoločné vyhlásenie má tento zámer: ukázať, že na základe vzájomných rozhovorov sú podpisujúce evanjelické cirkvi a Rímskokatolícka cirkev teraz schopné vyjadriť spoločné chápanie nášho ospravedlnenia Božou milosťou skrze vieru v Krista. Toto vyhlásenie neobsahuje všetko, čo jedna či druhá cirkev učí o ospravedlnení; zahŕňa však konsenzus v základných pravdách učenia o ospravedlnení a ukazuje, že zostávajúce rozdiely v jeho vysvetľovaní už viac nie sú dôvodom na vzájomné odsúdenia učenia.“.

Evanjelické služby božie v sazdickom kostole

V Demandiciach sa reformné cirkvi nikdy organizačne neustanovili. No v povodí potoka Búr sa vytvorilo viacero reformovaných matkocirkví. Postavili si aj svoje kostoly v Sazdiciach,  Santovke,  Boroch, a v Brhlovciach. Môžeme sem zahrnúť aj Čankov. Náboženské rozdelenie ľudí ich neodlučovalo. Keď študujem záznamy v matrikách zmienených obcí, vidím, že láska aj cirkevné hranice prekonávala. Zmiešané manželstvá nie sú nijako výnimočné. 

    Je asi málo Demandičanov, ktorí sa ocitli v evanjelických stánkoch božích stojacich pozdĺž potoka Búr. Vo svojom archíve mám aj dokumentáciu o duchovno živote evanjelikov a kalvínov. Rád sa o ňu pri príležitosti historického výročia podelím.

Sazdická evanjelická matrika vedená od roku 1793 a písaná v slovenskom jazyku

Kostol evanjelickej cirkvi a. v. v Santovke postavený v roku 1911

Oltár v kostole v Santovke

Evanjelickí veriaci pred kostolom v Brhlovciach začiatkom 50. rokov minulého storočia

Konfirmanti v čankovskej ev. cirkvi a. v.  v medzivojnovom období

Evanjelický pohreb môjho starého otca v Santovke 

Krásna fotografia z nášho rodinného archívu

Celoštátna  oslava veriacich k päťstému výročiu reformácie v Sazdiciach v máji 2017

Naše rádio

Objav elektromagnetického vlnenia otvoril cestu k vynálezu prenosu ľudského hlasu na diaľku. Pri vynálezoch, vedúcich k masovému šíreniu hovoreného slova a hudobnej produkcie, bol aj Slovák, Jozef Murgaš. Prístroje, ktoré boli schopné zachytiť vo vzduchu sa šíriace vlnenie, sa nazývali rádiá. Aj to slovo samotné bolo nové. Najprv sa tieto prevratné vynálezy udomácnili v doprave, najmä námornej. Počas prvej svetovej vojny si rádio osvojili vojaci. Jeho vplyv na verejnosť považovali za nebezpečný, veď mohlo byť využívané na špionáž nedôveryhodnými osobami.

Asi takto sme počúvali rozhlas aj my v Demandiciach

Netrvalo dlho a verejnosť chcela využívať nový zázrak techniky. Krátko po vojne sa začínalo s rádiovým vysielaním pre verejnosť. V Československu sa to stalo v roku 1923. Zákon o telegrafoch ustanovil podmienky rádiového vysielania a príjmu. Na jedno i druhé bolo potrebné získať licenciu, lebo to bol štátny monopol. Aby niekto mohol počúvať rozhlasové vysielanie, ľudovo rádio, musel si o to zažiadať a za udelené oprávnenie platiť mesačne poplatok v hodnote priemerného týždenného platu robotníka. O drahom prístroji ani nehovoriac. Na udelenie licencie sa čakalo aj niekoľko mesiacov, lebo žiadateľ bol riadne preverovaný aj zo štátnobezpečnostného hľadiska. V tridsiatych rokoch sa tento postup uplatňoval najmä voči príslušníkom rôznych extrémistických hnutí. Nuž nečudo, že sa ľudia snažili neplatiť a predsa načúvať. Boli za to tvrdé postihy. Najhoršie počas ďalšej vojny. V Protektoráte Čechy a Morava za počúvanie zahraničného vysielania a šírenie jeho obsahu bol trest smrti.

     Po roku 1948 sme boli svedkami miernejšieho postupu. Neželané stanice boli rušené vysielaním všemožných pazvukov, napríklad na frekvencii Rádia slobodná Európa. Rádioprijímače potrebovali na svoju prevádzku elektrický prúd. To obmedzovalo dosť dlho ich prístupnosť. Môj otec mal už po vojne rádio, ktoré bolo umiestnené v spálni na stole pri posteli, aby po večeroch pred spaním mohol loviť v rádiových vlnách. Absenciu elektrickej energie v Demandiciach nahrádzal plochými batériami, ktoré boli naskladané za sebou a navzájom poprepájané zahnutím plieškov zlatistej farby, ktoré z nich na oboch koncoch vytŕčali, tvoriac ich póly. Na zvuk tohto rádia si veru nepamätám, zato tie batérie ma lákali. Keď sa vyčerpali, mohol som ešte skúšať, či mi neposlúžia vo vreckovom lampáši.

Naše  rádio Tesla 623A Máj. Ochraňujem ho doposiaľ a je funkčné

V roku 1956 sme už mali nové rádio, lebo do dediny bola zavedená elektrina. Bolo drevené, pekne nalakované, so štyrmi plexisklovými pásmi, na ktorých boli nápisy s menami rádiostaníc, ktoré sa dali chytať. Volalo sa „Máj“ a malo až dve magické oká. To bola taká okrúhla lampička, slúžiaca na presné naladenie frekvencie zvolenej stanice. Vľavo mala zeleno biele lúče a vpravo šedivobiele. V zásuvke pod rádiom bola licencia, oprávňujúca majiteľa Ondreja Ukropa na počúvanie rádiového vysielania. Snáď sme nič neporušili, keď sme ho počúvali aj my, ostatní členovia domácnosti. Na papierovej licencii sa povaľovalo viacero súčiastok, hlavne niekoľko lámp, lebo polovodiče ešte neboli v priemyselnom využívaní. Na opravu rádia neraz stačilo lampu so skleneným obalom vybrať a vreckovým nožíkom oškrabať jej kontakty. Tok elektrického prúdu, prerušený oxidáciou, sa obnovil a rádio fungovalo. Ak nie, pár ráz sa ešte po ňom udrelo päsťou, a ak sa ani potom nespamätalo, putovalo na káričku a ja som mal úlohu ho zaviesť k opravárovi, pánovi Kovalovi. Ten mal práce vždy dosť a to najmä potom, keď sa v dedine objavili televízory, ktoré tiež trpeli na neduhy elektronických lámp.

     Magické oko nás lákalo každý večer na počúvanie rozprávky. Hlásateľka oznámila, desať minút pred siedmou večer, že nám, milým deťom, povie rozprávočku na dobrú noc teta Viera Bálintová. Jej podmanivý hlas sme hltali v príbehoch dobra. V čase, keď sme zistili, že rozprávky sú ilúzia, sme sa sústredili na reláciu, ktorá sa vysielala popoludní každú sobotu. Bola to rozhlasová hra pre mládež. Nikdy v nej nechýbal hrdina s typicky chlapčenským hlasom, stvárnený hercom Emilom Filom, ktorý ním hovoril po celý život a to aj vtedy, keď sme my už preskákali obdobie mutácie. Niekedy sme sa pred rádio posadili viacerí, aby bol zážitok silnejší. Raz to bolo u nás, inokedy u Štutikovcov. Paľo bol už vtedy nezávislý poslucháč, lebo sa mu podarilo, asi vďaka starším bratom, zohnať súčiastky na kryštálku, ktorá fungovala aj bez elektriky, ale počúvať ju mohol len jeden z nás cez slúchadlo. Ako dôkaz, že mu to funguje, nám to stačilo.

    Vo vyššom veku, na začiatku puberty, sme sledovali reportáže z futbalových zápasov a z olympiády. Pamätám sa na prenosy z olympiády v Ríme, na súboj Brumeľa s Thomasom v skoku do výšky, či nadšené správy o výkonoch americkej šprintérky čiernej pleti, Vilmy Rudolphovej. Klaksónová zvučka uvádzala reportáže cestovateľov Zigmunda a Hanzelku. Avšak to, čím sa mi do pamäti vryl rozhlas boli udalosti  roku 1956, keď sme v októbri a novembri počúvali z rádia emotívny hlas maďarských hlásateliek,  začínajúcimi hlásenia slovami „Figyelem! Figyelem“, čiže Pozor! Pozor! A do toho prenikal zvuk streľby. To sme sa fakt báli. Hranica bola len desať kilometrov od nás a povstanie v Budapešti len osemdesiat.

     Prelom v rádiovom počúvaní nastal masovým zavedením montáže tranzistorových polovodičov do rádioprijímačov. Aj keď tranzistor vynašli v Amerike, v rádioprijímačoch ho využili Japonci, ktorí z rádiovej skrine, prinajmenšom drevenej debny, urobili škatuľku, ktorá v prvom rade nebola pripojená káblom o zásuvku na stene a preto sa rádio mohlo prenášať z miestnosti do miestnosti a mládež čoskoro zistila, že aj mimo domácnosti. Mladým na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov priniesla slobodu. Rozhlas nemuseli počúvať doma, pod dozorom rodičov, mohli si ľubovoľne vyberať aj stanice na počúvanie. V prvom rade to boli tie, ktoré vysielali hudbu tzv. modernú, ktorú aj vtedy staršia generácia neznášala. 

     Zrodili sa tínedžeri a my sme boli prví.

     Keď už niekto mal tranzistor, tak sa s ním patrične pretŕčal po dedine. Výbornou príležitosťou bol nedeľný futbalový zápas. Počas neho sa okolo ihriska, z každých pár metrov ozývala nejaká hudba, alebo aj reportáže z veľkého futbalu. Prím hralo počúvanie maďarskej Slobodnej Európy, na ktorej od tretej do šiestej popoludní išla relácia na želanie s názvom „A Délutáni Randevú“, Popoludňajšie randevú. Večer, keď sa príjem rádiových vĺn zlepšil, sme chytali stanicu Rádio Luxemburg, ktoré vysielalo najaktuálnejšie hity. Na stanici Československo 1 to bola domáca hitparáda „Na houpačce“.

S tranzistorom uprostred dediny, v druhej polovici 60. rokov minulého storočia

Rádio sa mi nakoniec takmer stalo osudom. Na vysokej škole, keď som bol v študentskom domove predsedom študentskej rady, mal nad nami patronát Slovenský rozhlas Bratislava. Naša trojročná spolupráca, keď som v rozhlase aj niekoľkokrát účinkoval, sa v piatom ročníku končila serióznou ponukou stať sa redaktorom v slovenskej redakcii československého vysielania do zahraničia, čo bola stanica Rádio Praha. Napokon som ostal pri tom, čo som študoval a rozhlasákom som sa nestal. Počas praxe som sa v jeho vysielaní neraz objavil. A paradoxne, napokon som na úrade vlády a v kancelárii prezidenta s profesionálnymi rozhlasákmi spolupracoval.

Naša teta Viera Bálintová

Štefan Štutika pri počúvaní rozhlasu, šíreného po drôte

Moja prvá sesternica s mojim prvým tarnzistorákom

A tu František Kočerha s jeho modelom

Ja s kávou pri dvojkombinácii, rádiogramofóne

S rozhasovou legendou, Gabom Zelenayom, v roku 1998

Po päťdesiatich rokoch pri našom rádiu