Smutné nedele

Deviateho novembra 1938 prišlo do Demandíc kráľovstvo, nie nebeské, iba maďarské. Malo podobu jedného žandárskeho družstva, ktoré sa oddelilo od roty, pochodujúcej na západ k Hronu. Na sever, do Maďaroviec, sa nemohlo dostať, lebo mu v tom bránila hranica práve rozšíreného Maďarského kráľovstva, prebiehajúca potokom v Studenej doline. Maďarovčania sa museli pol roka snažiť, aby si spolu s Demandičanmi mohli v kostole povinne zaspievať maďarskú štátnu hymnu. To bola jedna z prvých vecí, na ktorú si obyvateľstvo, privyknuté na demokratické tradície prvej republiky, muselo zvyknúť. Najmä pre Slovákov, ktorí sa po maďarsky nenaučili ani za dve desaťročia, to bol problém. Kakaštolaši, ako sa ľudovo hovorilo žandárom podľa ich kohútích pier na prilbách, sa  nezašívali ani v nedeľu. Počas omše stávali v predsieni kostola, kedysi vyhradenej pre chudobu, a bedlivým zrakom i sluchom skúmali, kto spieva, alebo len ústa otvára. Často si potom nejakého nešťastníka,  neznalého „Isten, áldd meg a magyart“ predviedli na svoju stanicu do Bergerovho kaštieľa. Ako taký dohovor vyzeral, si môžete domyslieť. Podľa spomienok pamätníkov nemal verbálnu formu. 

„Za Maďarov“ bola rozšírená móda nosenia „bočkajovských čiapok“. Vidno ich na hlavách od škôlkárov až po  dospelých chlapov 

V najbližšiu nedeľu, po zmene štátu a režimu, sa konala ľudová veselica, po ktorej miestni výrastkovia povybíjali skalami okná na domoch Slovákov. Na domy Nemcov si netrúfli. Pre objektívnosť treba povedať, že za to ani u Maďarov pochvalu nedostali. Po tomto úvode nastali bežné dni a horšie časy. Obchody sa vyprázdnili a po lacnom a kvalitnom textile sa len tak zaprášilo, lebo ho noví obyvatelia z materskej krajiny, prezývaní „aňáši“, rýchlo vykúpili. To boli predstavitelia kráľovstva. Tak ako po roku 1918, keď na Slovensku nebolo dosť vhodných ľudí na zabezpečenie výkonu štátnych funkcií, obsadzovali sa miesta v štátnej správe Čechmi, robilo sa to aj po nich. To by nebol  problém, ak by to bolo len v nevyhnutnej miere. Skandovanie „Mindent vissza! - Lesz, lesz, lesz!“ čoskoro nahradila šuškanda „Minden drága! Vissza Prága!“. 

Čakanie s vojakom na otvorenie miestnej krčmy 

Nuž, ale to pomery nezmenilo. Najhoršie bolo, že maďarský režim, posmelený úspechom vo Viedenskej arbitráži, dostal chuť na ďalšie územné zisky. Zaplietol sa do vojenských riešení územných požiadaviek. Pár dní po definitívnom rozpade Československa, v marci 1939, napadol Slovensko a zmocnil sa časti jeho územia na východe. Tam nakoniec vojensky obsadil aj bývalú Podkarpatskú Rus. Nasledovali územné zisky od Rumunska a nakoniec štvrť roka potom, čo podpísali s Juhosláviou mierovú zmluvu na večné časy, aj tú po boku Nemecka napadli. To všetko sa stihlo pred začiatkom druhej svetovej vojny. Píšem o tom preto, že to bol dôvod zlých časov, ktoré nastali pre našich otcov a dedov. Prví sa pre vojnu ako branci narodili a druhí si ju mali zopakovať. 

     Vojnové roky si v Demandiciach vyžiadali životy takmer päťdesiatich obyvateľov, lebo do tohto čísla treba zarátať aj obete holokaustu. Skoro toľko vojakov bojujúcich armád tu padlo aj počas prechodu frontu a v následných troch mesiacoch vo frontovom pásme. Štát vojaka povolal na službu vlasti, ale to, že mu bez stopy zmizol, alebo ho zabili, už sám ani len neoznamoval. Evidencie padlých a zmiznutých vojakov spracúval Maďarský červený kríž. Nakoniec to bol miestny pán farár, ktorý musel tragickú správu oznámiť rodine. Chodenie do kostola v nedeľu malo trpkú príchuť modlitieb za padlých vojakov.

Na vojnovej vychádzke. „Bocskayi sapka“ to potvrdzuje. Vpravo dole s buzolou, Ondrej Ukrop, môj otec

Veľa fotografií dokumentujúcich túto dobu neostalo. Buď si ich robili aňáši, a tí ušli z dediny aj s miestnou kronikou už v decembri 1944, alebo ich obyvatelia v neistých povojnových rokoch zničili, prípadne sa im roztratili pri vysídľovaní do Čiech, alebo do Maďarska. Pre zmenu ani tu sa nebralo do úvahy, kto čo zavinil. Predstavitelia maďarskej menšiny sa k rozbitiu republiky prihlásili v mene celej menšiny. Tá neprotestovala, a preto po vojne niesla trpké následky kolektívne. 

     Aj naša rodina si týmto všetkým prešla. Otcov brat padol na východnom fronte, jeden bratranec do zajatia vo Francúzku a druhý sa vrátil ako tankista československej armády vytvorenej vo Veľkej Británii. Otec strávil v maďarskej  armáde štyri vojnové roky. Jedného z jeho bratrancov tunajší žandári dobili na smrť pre podozrenie z členstva v miestnej odbojovej skupine. Nakoniec tetka s manželom z maminej strany v rámci výmeny obyvateľstva odišli do Maďarska. Nič z toho nie je dôvod na radosť. Toto sa udialo v dekáde od roku 1938 do roku 1948.

     Vážme si sedem desaťročí spoločného mierového súžitia v obci. Snáď nás neomrzí.

Anton Svetík pózuje na ulici v období Maďarského kráľovstva. Zástava na dome Brigantovcov, je dôkazom

Zraz miestnych členov „Levente“, brannej organizácie v Maďarskom kráľovstve. Cvičili na Bujdoške, kde mali aj základňu v podobe akejsi šopy po československých vojakoch, ktorí sem pred nimi tiež radi chodili

Ktovie dokedy chodili na Osadách do kostolíka na Hýbeci s harmonikou. Čiapka bočkajovka nemohla chýbať

To už je povojnová prechádzka po ulici. Vpravo i vľavo už neexistujúce domy Kováčikovcov a Gergelyovcov. Reklamu na stene si pamätám. Bola oproti našim oknám

Fotografovanie v maku 

Čakali sme na nedeľu

„Hoc som ja azda, malý len gazda, veselo si gazdujem. Prácu na poli, na svojej roli, spevom si ja skracujem. A potom čakám len na nedeľu, tú s dievčatami pretancujem vždy celú.“ Takto vyspevoval František Krištof Veselý v jednom zo svojich šlágrov. Veru tak, ako on aj my, sme sa tešili na nedeľu. Veď, až takmer do našej dospelosti, to bol jediný deň pracovného pokoja. Ten sa týkal aj učiteľov, a preto sme na tom profitovali aj my, v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch minulého storočia, školopovinné deti. 

Demandickí mládenci  s nedeľnou cigaretkou, v polovici 20. rokov minulého storočia.

Nedeľa v našom jazyku lingvisticky pochádza zo slov „ne“ a „delati“. Hoci v tradičnom židovskom a kresťanskom kalendári sa považovala za prvý deň týždňa. My, u nás, v strede Európy, sme si museli najprv šesť dní odrobiť, aby sme jeden nerobili. O to sa nám postaral rímsky cisár Konštantín, ktorému ďakujeme za to, že už 1696 rokov v nedeľu robiť nemusíme. Ba, boli časy, že to ľudia ani nesmeli. Bolo to preto, aby nedeľu venovali návšteve kostola a cirkev mohla na nich pôsobiť šírením evanjelia. V tento deň bol podľa Nového zákona dňom Kristovho vzkriesenia. Preto sa označoval aj ako „Pánov deň“. V starom zákone sa považuje za deň, kedy Pán oddychoval po stvorení sveta.

     Ľudia si toto všetko spojili a nedeľa dostala obojakú náplň. V Demandiciach sa to prejavovalo v tom, že dopoludnie bolo venované cirkevnej náplni, návšteve kostola. Do tej doby sa muži postarali o dobytok a osobnú hygienu, kým ženy museli nachystať obed, ktorý čakal na rodinu po príchode z kostola. Ján Bisztriczki, miestny obyvateľ, vo svojej knihe spomienok „Demandický osud“ o kostolných zvykoch v starých Demandiciach uvádza nasledovné: „ V Demandiciach bolo zvykom, že sa sedliaci oddeľovali od bírešov a nádenníkov. Najprednejšie miesta patrili urodzenému panstvu. Ich päťmiestna lavica bola umiestnená po strane pri oltári. V laviciach na pravej strane sedeli samostatní sedliaci. Tí si vyhradzovali počas procesií nosenie cirkevných zástav, ako aj hasičskej zástavy, lebo hasičský zbor bol vytvorený pri cirkvi. Na ľavej strane lavíc, v prvej, sedel kostolný otec. Bíreši, čeľaď a nádenníci sedeli za ním. Ozaj najchudobnejší mohli stáť v miestnosti pre chudobu, to je priestor pod vežou. Tam mohli v noci prespať aj pocestní žobráci, aby mali kde v dedine hlavu zložiť.“

Nedeľa pod Bujdoškou, dievky per pazuch a mládenci pri fotení

Popoludní si ľudia mohli oddýchnuť od celotýždennej roboty. Náplň nedele bola rôzna. V medzivojnovom období sa kedy-tedy v dedine aj fotografovalo. Vďaka tomu sa nám zachovali snímky, ktoré dokladujú atmosféru nedeľných popoludní. Potom, čo dievčatá poumývali riad po nedeľnom obede, na ktorom bolo obyčajne raz do týždňa  mäso,  mohli sa vyparádiť, tak ako aj mládenci, na popoludňajšie špacírovanie po dedine. Ulice sa stali prehliadkou dievok na vydaj a potuliek mládencov, ktorí po nich poškuľovali. Dievčatá ako aj mládenci sa kamarátili v skupinkách a v nich  nedeľu prechodili hore, dole po uliciach. V Demandiciach sa na to používali tri hlavné ulice. Od Jančovho kaštieľa, teda z niekdajších Dolných Demandíc, ku križovatke pri kostolnej záhrade, druhá smerom na Maďarovce. Tá sa využívala aj pri presune do Maďarovských kúpeľov v letnej sezóne. Pred hostincom Kevického hrávala muzika, rovnako ako v kúpeľnom altáne. Čajové večierky bývali v hoteli, zvanom len ako Száloda. Stál na mieste terajšieho obilného skladu. To ale pre dedinskú mládež nebolo. Chodilo sa tam len na pozvanie majiteľov, adresované  zámožnejším osobám z okolia.

Tretia trasa, veľmi obľúbená, smerovala od Eislerovej krčmy na Bujdošku. Na jej konci sa  schádzalo do kameňolomu a na čistinku za ním. Na nej bývali majálesy. Ich doznievanie sme ešte v polovici päťdesiatych rokov zažili aj my, bujdoškárskí výrastkovia. V dedine sa inokedy tancovalo pod prístreškom pred Eislerovou krčmou, ktorý bežne slúžil na vyväzovanie dobytka, vedeného pocestnými na predaj, na niektorom z trhov v okolí. Na tanec dievky chodili v sprievode starostlivých materí a tie dbali nielen o ich mravopočestnosť, ale aj o budúcnosť. Dievča mohlo tancovať len s tým záujemcom, ktorého jej mama považovala za vhodného kandidáta na prípadné manželstvo a dala súhlas na tanec. Ako sa im inak darilo popáriť neviem, okrem jedného, veľmi chúlostivého príbehu, o ktorom verejne hovoriť nemôžem. Vstupné na muziku nejaké bolo, ale to bola konzumácia v krčme. Mládenci vreckové zväčša nemali, a preto si vypomáhali pár vajíčkami, o ktoré znížili znášku počas týždňa, lebo gazdiná každú sliepku neustrážila. Ak sliepky neniesli, dalo sa v komore odsypať obilie z hambála. Obe komodity krčmár akceptoval pri výmene za pálenku, alebo pohárik vína.

Hudobné popoludnie u Prandorffyovcov

Kto mal gramofón, mohol sa tešiť z hudobnej produkcie aj doma. Samozrejme, že sa to konalo za voľného prístupu zvedavcov, ktorí chceli počuť šlágre z platní. Atmosféru takéhoto odpoludnia na dvore rodiny Prandorffy dokumentuje veľmi pekná fotografia. Aj naši susedia, Keliarovci, bývajúci povyše v niekdajšom Beňovského kaštieli, mali takýto gramofón. Ešte aj ja, desať rokov po vojne, som ho mohol kurbľovať, teda naťahovať mu pružinu, aby potom vydával z posledných síl svoje starecké tóny. Najviac nás bavilo, že po nakurbľovaní sa na ňom v divokom kolísaní sama točila čierna platňa.

Prví futbalisti na Jarmočnisku v polovici 30. rokov minulého storočia

Nedeľa sa v lete nezaobišla bez futbalových zápasov, ktoré sa za prvej republiky najskôr hrali na lúke, oproti maštaliam veľkostatkárky Szabadhegyovej. Neskôr na tento účel slúžilo Jarmočnisko, lebo Demandice v tom čase mali právo usporadúvať niekoľko krát do roka trh. Futbal sa hral len do nešťastnej udalosti, keď bol pri ňom smrteľne zranený jeden miestny hráč. To potom matky chlapcom aj v lete dávali na seba len dlhé gate, aby v nich nemohli na Jarmočnisku naháňať handrovú guľu, sťaby futbalovú loptu. 

     V podvečer, keď už v šere zanikali siluety vyfintených dievok, mládenci pochytaní okolo pliec chodili po dedine a vyspevovali pesničky. Pravdaže, si vyberali postate, pred obydlím dievčat, ktoré ich zaujímali. Aj to postupne stíchlo, lebo na druhý deň ich čakala celotýždňová lopota na poli, pri dome, alebo aj v službe u cudzích.

Nedeľná pohoda pri káve na dvore kaštieľa Majthényiovcov

Sprava Katarína Szabadhegyi, rodená Paczolay, jej sesternica Helena Baloghy, Irena Schwartz rod. Paczolay, jej dcéra Mária Róhnová, Karol Novotný – Mlinarčík. Vpredu zľava Karolova manželka Helena Róhnová a jej sestra Mária.

Zdroj fotografií: Demandické rodinné albumy

Tajomstvo malého cintorína

„Kde je umlčané slovo, tam mlčanie hovorí.
Kde je mĺkvo, tam hovorí cintorín.“

Je to už dávno, čo sa v malej dedinke Rakovec ozýval zvon oznamujúci koniec životov ľudí, ktorí tu žili na majetkoch rodiny Rákóczy. To sa týkalo aj ich samotných. Dnes keď si sadám ku klávesnici počítača uplynulo 166 rokov, čo tu naposledy vydýchol tabulárny sudca vo viacerých stoliciach, Juraj Rákóczy. Po niekoľkých dňoch nasledoval na večný odpočinok manželku Kláru, zemianku tiež z rodu Rákóczy. Na druhý svet odišli iba niekoľko týždňov potom, čo sa dozvedeli o odsúdení svojho syna Jána na smrť za účasť v revolúcii v rokoch 1848/1849. O štvrťstoročie k nim uložili aj Jána. Prežil búrlivý život, ktorý som opísal v príspevku „Tajomník revolúcie“. Medzi tajomstvami opradený život Jána Rákóczyho, tajomníka Ľudovíta Košútha, patrí aj miesto jeho večného odpočinku. Pokúsil som sa toto tajomstvo odhaliť.

Evanjelicý cintorín v Rakovci. V kovovej ohrade sa nachádza hrob rodiny Šántovcov, ktorý je  na mieste hrobov rodiny Rákóczy

Na severnom okraji Hontianskych Nemiec sa nachádza, krátkou stavebnou prielukou oddelená, časť Rakovec. V 14. storočí to bolo územie nazývané „peres terram Deutsch“, tj. na okraji Nemiec pri ceste vedúcej do Štiavnice. Kráľ Karol Róbert ju v roku 1324 daroval ako odmenu za hrdinské činy v bitke pri Macsó comesovi  Andreas de Láncz. Andrej bol spoločným predkom rodu Rákoczi, ktorý sa neskôr rozštiepil na dve vetvy. Na kniežaciu v Sedmohradsku a na zemiansku, ktorej odvekým domovom bola malá obec Rakovec. Táto vetva sa navonok odlišovala od kniežacej dôsledným písaním mena v podobe „Rákóczy. Po sedem storočí boli Rákóczyovci v Rakovci výlučnými vlastníkmi pôdy a do dejín krajiny sa zapísali ako úspešní členovia nižšej šľachty, ktorí svoje spoločenské postavenie odvodzovali nielen od majetkového základu, ale aj vzdelania. Viacerí zastávali volené funkcie v župnej správe v Honte, Novohrade, Tekove a Pešti. Poväčšine to boli vzdelaní tabulárni sudcovia alebo slúžny, čiže funkcionári politickej a štátnej župnej správy.

     Životné osudy tejto rodiny opísal Dr. István Miklauzič v monografii „A nemesi Rákóczy-család Történelmi életutak (Historické životné cesty zemianskej rodiny Rákóczy). K spracovaniu tejto problematiky ma podnietili jeho pesimistické konštatovania o osude hrobov príslušníkov rodu či už v Tápioszelle, alebo v Rakovci.  

Erb rodu, prevzatý z monografie I. Miklauziča

V deň pamiatky zosnulých som si okrem návštevy cintorínov, v ktorých sú pochovaní moji predkovia na okolí Krupiny, našiel čas aj na návštevu Rakovca, aby som na mieste preskúmal to, čo po rodine Rákóczy v tejto bývalej malej dedinke ostalo. Svoju obchôdzku som začal na parkovisku pri miestnom motoreste, stojacom pri hlavnej ceste na brehu potôčika Rakovček. Asi v ňom treba hľadať pôvod názvu obce, ktorá sa stala prídomkom mena aj menom rodu Rákóczy. Rak a „rák“ znejú v slovenčine a maďarčine takmer rovnako a aj podoba tohto kôrovca sa nachádza v erboch rodu, rekonštruovaných podľa rodinných pečatí, na historických listinách. O motoreste sa ešte zmienim.

     Historická časť Rakovca sa nachádza na západ od cesty prvej triedy na Krupinu a železničnej trate vedľa nej. Za potôčkom Rakovček sa vinie stará cesta, popri ktorej stoja domy miestnych obyvateľov. Na nej, čakajúc na pojazdnú predajňu, stálo niekoľko ženičiek. V inak vyľudnenej ulici som sa potešil, že nemusím ľudí obťažovať z dom do domu. Na moju otázku, či v dedine ešte stojí kúria Rákóczyovcov, ma zasypali odpoveďami, ktoré ma potešili. Dom, v ktorom Rákóczyovci žili, ešte stojí a miestni ho volajú kaštieľ. Ba čo viac, medzi mojimi respondentkami bola aj jeho obyvateľka, pani  Mária, ktorá mi ochotne sľúbila sprístupniť objekt a nafotografovať si ho. Opýtal som sa aj na cintorín, ktorý mal byť niekde pri kaštieli. Aj tu som dostal kladnú odpoveď, a tak som sa mohol pustiť do skúmania pamiatok, ktoré po rodine Rákóczy v Rakovci ostali.

Dom s popisným číslom 308, ktorý v Rakovci nazývajú kaštieľ

Na dolnom konci Rakovca, tam kde sa stará cesta napojuje na hlavnú cestu, stojí malá drevená zvonica na otesaných kameňoch z tufitu. Veď Rakovec leží doslova na úpätí Štiavnického stratovulkánu. Nevedno, z ktorého roku je zvonička s malým zvonom, uchyteným na starej drevenej konštrukcii. Možno tu už v nejakej podobe stála v 19. storočí v čase rozkvetu Rákóczyovskej famílie. Zvon sotva prežil prvú svetovú vojnu, keď ich väčšina skončila roztavená na zbrojné účely. Aj keď Rakovec počas vojny neležal vo frontovom pásme, po nej sa tam dostal, a to s dosť tragickými dôsledkami. Zvonica kedysi stála v rohu pozemku, na ktorom bol situovaný kaštieľ Rákóczyovcov. V súčasnosti je medzi ňou a kaštieľom novší dom. Južné priečelie kaštieľa je však prístupné krátkou uličkou. Už na prvý pohľad  pôsobí stavba nejako mätúco. Na spoločných múroch sú dve sedlové strechy. Súčasná obyvateľka budovy mi povedala, že je to preto, že za prvej svetovej vojny na strechu padla bomba a  následným požiarom bola zničená. Trochu som si to musel v hlave zrovnať, ale napokon je na jej tvrdení dosť pravdy. Formálne to nebolo cez 1. svetovú vojnu, ale takmer isto začiatkom júna 1919. Vtedy maďarská červená armáda podnikla útok proti novej republike, ktorá ešte nemala pevne určené a medzinárodne garantované hranice. Maďarské vojsko útočilo od Šiah na Krupinu a Zvolen. Zvolen napokon aj obsadili, ale protiofenzívou legionárov bola obsadená Banská Štiavnica a následný útok na Hontianske Nemce, ktorých časťou je Rakovec, rozpútal tvrdé boje. Obsadením obce by sa pre maďarskú červenú armádu vytvorilo nebezpečenstvo obkľúčenia vo Zvolenskej kotline. O prudkosti bojov svedčí skutočnosť, že v obci vyhorelo 40 percent domov. Z tejto rany sa už kaštieľ nikdy nespamätal. Jeho posledný obyvateľ, Alexander Rákóczy, brat Jána Rákoczyho,, tu zomrel v roku 1896. Po požiari v roku 1919 objekt obývali rôzne rodiny a preto si ho aj na vlastnú päsť rozdelili a nečudo,  že ho zastrešili dodnes stojacimi dvomi súbežnými sedlovými strechami. Vo dvore kaštieľa ešte stoja časti bývalých hospodárskych budov. Na sýpke s pevnejšími múrmi bola donedávna aj strecha, ale tá sa už prepadla.  Z maštalí stojí západný múr postavený s pieskovca a torzá priečnych múrov. Zachovaná je aj pivnica v svahu nad nimi.

     Budova ako kaštieľ nepôsobí, ale vďaka tomu, že sa stále využíva na bývanie, sa zachovala. István Miklauzič sa zmieňuje o tom, že po prvej svetovej vojne boli vedľa kaštieľa postavené žandárske kasárne a potom aj krčma, aby sa československí žandári mali kde zabávať. V tomto sa sčasti mýli. Boli tu postavené malé kasárne  pre vojsko a nie žandárstvo. V súvislosti s krčmou uvádza, že pri nej bolo vybudované parkovisko a jeho predkovia boli vyhodení z tohto miesta, lebo tu bol rodinný cintorín, v ktorom pochovávali Rákoczyovcov. Autor pravdepodobne čerpal len zo spomienok niektorých potomkov, napríklad Aladára Rákóczyho mladšieho a staršieho, a pravdepodobne si zamieňa niekdajšie kasárne s terajším motorestom pri hlavnej ceste. A pritom na tom niečo je. Jedna z obyvateliek Rakovca mi uviedla, že v obci existuje malý starý evanjelický cintorín a ten je na hornom konci, tak ako motorest, ale nie pri hlavnej ceste, ale oproti motorestu na západ. Od Rákóczyho kaštieľa je to len asi dvestopäťdesiat metrov. Ak si predstavíme, že takéto kúrie bývali obkolesené hospodárskymi objektmi a veľkou záhradou či parkom, tak cintorín je na severnom okraji bývalého Rákóczyovského gruntu. Podľa Miklauziča mal cintorín rozlohu len 50 – 60 metrov štvorcových. Ani existujúci cintorín nemusel mať pôvodne väčšiu rozlohu. Tiahne sa v svahu nad brehom suchého potoka smerom do lesného porastu. Najmladšie hroby, kde sa dá rozoznať datovanie, sú zo začiatku minulého storočia a je tam pochovaný aj jeden vojak, možno práve obeť bojov v roku 1919.

Bývalá sýpka na veľkostatku Rákóczyovcov

Umiestnenie cintorína v zastavanej časti obce by bolo v rozpore s právnou reguláciou pochovávania. Už od Jozefínskych reforiem sa vo vnútri obcí pochovávať nesmelo. Pri skúmaní matričných záznamov som zistil, že obyvatelia katolíckeho vierovyznania, ktorí zomreli v Rakovci, majú uvedené miesto pochovania Nemce. Okrem toho, u evanjelikov podľa matriky v Devičí, v Rakovci zomretí cirkevníci boli pochovávaní v Rakovci. Rákóczyovci boli dvoch konfesií. V Rakovci, vetva po Pavlovi Rákoczy, bola katolícka. Do nej patrila aj manželka Juraja Rákóczyho, Klára. Jurajovi potomkovia tiež pochádzali z tejto vetvy, ale po presťahovaní do Tápioszelle v dnešnom Maďarsku sa stali evanjelikmi augsburského vyznania. Juraj a Klára boli rodičmi Jána, ktorý bol funkcionárom župnej správy v župe Pešť a neskôr aj tajomníkom Ľ. Košútha. Ich sňatok bol uzavretý v Rakovci na základe dišpenzu. Klára zomrela v Rakovci 6. novembra 1851. Pochovaná bola podľa matričného záznamu v Rakovci dňa 8. novembra. Juraj 10. novembra spisuje svoj tretí závet datovaný v Rakovci. V jeho prvom bode uvádza, že si želá, aby bol pochovaný vedľa svojej milovanej manželky podľa pravidiel evanjelickej cirkvi augsburského vyznania. To v spojení faktov znamená, že aj on ako evanjelik bol pochovaný v Rakovci v terajšom evanjelickom cintoríne. Klárin brat Ignác, ktorý bol katolíckeho vierovyznania, bol tiež pochovaný podľa matriky už v roku 1828 v Rakovci. Z tohto je zrejmé, že cintorín v Rakovci bol rodinným cintorínom Rákóczyovcov a potom, čo sa sem dal pochovať Juraj, sa sem pochovávali aj miestni evanjelici, ktorých bolo veľmi málo. 

     Prešlo štvrťstoročie od smrti Kláry a Juraja  a v Rakovci sa rodina lúčila s ďalšími evanjelickými príslušníkmi rodu. Po strastiplnej ceste životom sa do Rakovca uchýlil dožiť aj Ján Rákóczy s manželkou. Tá zomrela podľa I. Miklauziča v roku 1876 v Tápioszelle. Avšak v súvislosti s úmrtím Jána autor uvádza, že nasledoval svoju manželku na miesto večného odpočinku v Rakovci. Ján žil v roku 1878 v Rakovci, kde aj 8. marca toho roku zomrel. Na posledné  obdobie jeho života spomína jeho vnuk Aladár, ktorý ho sprevádzal na prechádzkach po krupinskej ceste už ako slepého. Je preto pravdepodobné, že s Jánom tu žila aj jeho manželka. Okolnosti ich úmrtia som ešte nemohol preveriť záznamami v matrike, lebo z tohto obdobia sú uložené v archíve a nie sú prístupné na internete. Smrť Jána v Rakovci je nepochybná, a preto môžeme predpokladať, že spočinul na mieste, kde už v čase jeho smrti 26 rokov spočívali jeho rodičia.

     Ostáva už len zistiť, na ktorom mieste v cintoríne sú uložené telesné pozostatky Jána Rákóczyho. Aj toto je tajomstvom. Na cintoríne v obci, v ktorej už jeho potomkovia sto rokov nebývali, sa o hroby nemal kto starať. Neviem, či mali nad hrobmi umiestnené kamenné náhrobky. Žiadne takéto na cintoríne nie sú. Je tu však pol tucta náhrobných krížov z liatiny. Na nich nie sú uvedené mená zosnulých. Takéto kríže sa vyrábali v polovici 19. storočia v pohronských železiarňach a s obľubou ich používala stredná trieda. K určeniu miesta Jánovho hrobu mi pomohla informácia od Emílie Lazaríkovej, ktorej rodičia a starí rodičia sú pochovaní v čelnej strane cintorína. Miesto, kde ležia, už bolo pred ich úmrtím využívané na hrob. Uviedla mi, že pri ukladaní naposledy zosnulého do hrobu sa v pôde našli zvyšky brokátu ženských šiat a zvyšky dámskej obuvi. Jedinými majetnými ľuďmi v dedine boli Rákóczyovci. Len Terézia Ruttkay, Jánova manželka, zomretá v roku 1876 a jej svokra Klára, mohli byť  pochované v šatách z brokátu. Hrob rodiny Šántovcov a jeho bezprostredné okolie na cintoríne v Rakovci je to miesto, kde spočíva Juraj, Klára, Ján a jeho manželka Terézia. Vedľa neho stojí jeden liatinový kríž s motívom srdca.

     A cintorín prehovoril! 

Záznam v matrike o úmrtí Kláry Rákóczy v Rakovci 6.11.1851

(kliknite pre zväčšenie)

Ján Ráróczy, podoba v roku 1861

Terézia Ruttkay, manželka Jána Rákóczy, podoba v roku 1861

Emília Lazaríková, rodená Šántová nad hrobom s liatinovým krížom vedľa hrobu jej rodičov a starých rodičov

Liatinové náhrobky z 19. storočia

Bývalé vojenské kasárne v Rakovci, súčasný stav

Železná studienka

Mlynská dolina v Bratislave je známy pojem najmä preto, že tu stoja budovy televízie. Dolina je dlhá niekoľko kilometrov, preteká ňou potok Vydrica, zberajúci vodu z výbežkov Malých Karpát západne od Bratislavy. Na Vydrici sa nachádzalo prvé priemyselné centrum Bratislavy, lebo tu boli vybudované vodné mlyny na obilie. Aj teraz sa časť doliny označuje „Pri deviatom mlyne“, alebo „Klepáč“, čo je tiež len názov jedného z mlynov. Mlynskú dolinu pretína železničná trať na Viedeň a na Brno. Železničným viaduktom, klenúcim sa ponad Vydricu, sa začína jej severná časť, známa ako Železná studienka. Meno nedostala od železničného mosta natretého na červeno, ale od farby vody, vyvierajúcej z prameňa oveľa vyššie proti toku potoka.

 V pozadí budova slávneho hostinca, ku ktorému vedie trolejbusová linka

Vyznávači románu Jaroslava Haška „Osudy dobrého vojaka Švejka za svetovej vojny“ iste vedia, čo je to železitá voda zo scénky na železničnej stanici v Humennom. Takúto železitú vodu, ale iba podľa farby, sme mali aj v Demandiciach. Tiež to bolo v doline, ktorá sa volá Studená dolina. Aj ňou preteká potok, i keď oveľa menší ako Vydrica. V slatine, na mieste, kde sa stretávajú oba výbežky doliny, sa kedysi nachádzal jeden výmok vody, ktorá mala červenkastú farbu. Asi to bol dôkaz o prítomnosti šachorinou zarasteného prameňa vody s obsahom rozpusteného železa. Poniektorí moji rovesníci doposiaľ tvrdia, že je to hrdza z potopeného sovietskeho tanku, ktorý tam uviazol v decembri 1944.

 V súčasnosti pramene majú už len železné rúrky a voda nie je pitná

Toto nie je jediná súvislosť nášho chotára s bratislavskou Železnou studienkou. Liečivý prameň silne železitej vody sa tu začal využívať na pitie. Začiatkom 19. storočia okolo neho vzniklo niekoľko drevených stavieb na rekreačné účely. Tieto zariadenia, už vtedy hrdo označované za kúpele, odkúpil bratislavský podnikateľ, Jakub Michal Palugyay. Firma J. Palugyay a synovia začala ako prvá v Uhorsku vyrábať šumivé víno. Preto sa im hovorilo šumiví Prešporáci. Svojim sektom dosiahla svetoznámu úroveň. Kdesi som čítal, že ich víno sa podávalo na svetoznámom Titanicu a asi dodnes leží na dne Tichého oceána, lebo zásoby palugyayovských sektov boli nesmierne. Ich podnik stál oproti prvej stanici železnice na parný pohon. Dávno pred ropovodom Družba tu existoval vínovod popod cestu k železničným nástupištiam. Bežní cestujúci k jeho vyústeniu prístup nemali.
     K jeho toku prispeli aj Demandice. Je známe, že v 19. storočí boli Palugyayovci významnými pozemkovými vlastníkmi v obci. V matrike som na to dôkazy nenašiel, nemuseli tu bývať, ale na čo asi mohli používať svoje pozemky, ak nie na výrobu vína. Sekt sa sceľuje z viacerých vín. Tie demandické bývali dosť kyslé, teda mohli byť používané ako suchá zložka ich sektov. Nuž nechávam bokom tieto špekulácie.

Historická idyla na dobovej pohľadnici. Vodné nádrže vznikli ako zdrže vody na pohon mlynov

Faktom je, že Palugyayovci vybudovali na Železničnej studienke v areáli desiateho mlyna kúpele s reštauráciou. Na priložených historických pohľadniciach sa skvie názov  Ferdinand király vasfürdö – Eisenbründel, teda železité kúpele kráľa Ferdinada. Na tie časy to bol luxusný hotel a Palugyayovci vedeli čo robia. Čoskoro sa stal známy svojou vynikajúcou kuchyňou a cieľom návštev poslancov Uhorského snemu, ktorý v Prešporku sídlil. Vraj sem chodil na obľúbené bratislavské rožky aj Ľudovít Košúth, preferujúci tie s mandľovým krémom. Konali sa tu majálesy, tanečné zábavy a rôzne spolkové zrazy. Aby sa sem hostia dostali, Palugyayovci vybudovali od svojho podniku k Ferdinandovým kúpeľom prvú trolejbusovú linku.

V súčasnosti je to už iba história, o ktorej nám dávajú predstavu dobové pohľadnice.

Železnú studienku si pamätám zo svojich študentských čias, začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia. Veď som býval celkom neďaleko v internáte v Horskom parku. Nemýľte si to so Železnou studienkou, tá je teraz kvalifikovaná ako lesopark. Viacero objektov, ktoré sa ešte v sedemdesiatych rokoch využívali, už neexistuje a niečo chátra. V tomto biologicky vzácnom teritóriu sa zatiaľ nič nové nepostavilo, asi preto, že v údolí pozdĺž Vydrice nie sú okrem jednej cesty žiadne inžinierske siete. Bratislavčania preto majú na okraji svojho mesta pohodlný prístup do relatívne nedotknutej prírody. Nuž k rodinnej vychádzke nemusí nevyhnutne patriť ďalšie parkovisko, piváreň a nebodaj aj billboardy. Dokedy to bude, závisí od mestských politikov. Dúfam, že nejaké voľby ich neprebudia k neprimeranej aktivite.

V zime v lete na Železnej studienke

Prameň železitej vody. Zanikol po výstavbe objektov, ktorých vznik podnietil

Červený most. Na začiatku a konci vychádzky

Kinooperatér

Premietanie pohyblivých obrazov sa na dediny dostávalo obtiažne. Príčinou bola absencia elektrického prúdu. Demandice, ako takmer prihraničná obec, sa k nemu dostala pomerne neskoro. Kino a televízne vysielanie vtrhli do večerov v Demandiciach až v druhej polovici päťdesiatych rokov. Premietať nemohol len tak hocikto.

Prvým kinooperatérom v dedine sa stal náš sused, Janko báči Keliar. Absolvoval na to kinooperatérsky kurz. Demandické kino dostalo názov „Hviezda“. Ten sa nikdy nezmenil. Dlho svietil nad kultúrnym domom. Kým sa tak stalo, pred zavedením elektriny, do dediny občas zavítalo pojazdné kino. Myslím, že to bol jeden pán zo šahanského komunálu. Prišiel na osobnom aute, ktoré malo pripojený vozík s malou elektrocentrálou na benzín. Premietal v bývalej maďarskej škole pri kostole. Do väčšej triedy natiahol gumený kábel a naň pripojil premietací prístroj. Na školskú tabuľu zavesil premietacie plátno a produkcia sa mohla po naštartovaní centrály začať. Tu som videl prvé filmy s Chaplinom, na ktorom sme sa mohli smiať donekonečna. 

     Janko báči už premietal v novom kultúrnom dome a na ten účel mal vybudovanú, od divákov oddelenú,  kabínu opatrenú záhadnou tabuľkou „Zákaz vstupu nepovolaným osobám“. Povolanými osobami boli len kinooperatér a upratovačka kultúrneho domu. Okrem toho, že Janko báči bol náš sused, rodina do ktorej sa priženil, Krištofovci, pochádzala rovnako, ako môj starý otec, z Dobrej Nivy a patrila do našej širšej rodiny. V družstve absolvoval aj traktoristický kurz a mňa si v žatve vyberal za pomocníka na samoväze. Nuž nečudo, že niekedy v roku 1958, keď sa do kín dostala slovenská filmová dráma s názvom „44“, ma požiadal o asistenciu pri výkone svojej príležitostnej funkcie kinostrojníka, tak sa to volalo po maďarsky. Ako obvykle sme čosi vyvádzali v šianci pred budovou MNV. Janko báčimu sa už nechcelo prejsť posledných osemdesiat metrov do kancelárie a oznámiť názov najbližšie premietaného filmu pre dospelých. Kázal mi, aby som zabehol povedať, nech v rozhlase vyhlásia, že sa bude premietať film 44. Radostne som prikývol, cítiac sa pred kamarátmi poctený, ako asistent kinooperatéra a hneď som fujazdil do kancelárie MNV. Už na rohu obecnej záhrady som však pribrzdil, lebo som s hrôzou zistil, že som zabudol číslo toho filmu. Ku schodom s tabuľou „Tu hláste požiar!“ som sa už len došuchtal a po chvíli otáľania som zaradil spiatočku. Hanbil som sa tajomníkovi MNV povedať, že neviem aké číslo filmu sa bude premietať. No a tak sa stalo, že v najbližšiu sobotu išli ľudia do kina, ak vôbec, bez toho aby vedeli čo sa dáva. Doposiaľ som sa s týmto faux pas nikomu nepochválil. 

     Janko báči sa mi asi aj pomstil, lebo v niektoré nedeľné popoludnie, určené na premietanie deťom, sme ho márne vyčakúvali. Neviem, či autobusom na linke Levice – Šahy nebol dovezený film, alebo na nás kinooperatér zabudol, či prespal nedeľné odpoludnie. Musím podotknúť, že nakladanie plechových krabíc s kotúčmi filmov bol pravidelný týždenný obrad, konajúci sa na zastávke, umiestnenej blízko  nášho domu. Neraz sme na hliníkových krabiciach skúmali nálepky, snažiac sa vylúštiť názov zážitku, ktorý na nás čakal v nedeľu.

     Sklamané detské obecenstvo sa stávalo netrpezlivým, nevediac čo s časom a korunou, ktorú každý stískal vo vrecku a veru nehodlal ju vrátiť do rodinného rozpočtu. Môj sused a kamarát Paľko Štutika prišiel so spásnou myšlienkou. Vyhlásil, že Milan má doma svoje vlastné kino a mohol by nám ho premietnuť. Súhlas bol spontánny. Paľo sa v okamžiku stal pokladníkom môjho kina a ja, žijúci v hlbokej ľudovej demokracii, obnoviteľom súkromného podnikania. Zozbieraných štrnásť korún ma bleskovo priviedlo k ochote, podeliť sa s ostatnými o rozprávky na dia pásoch. 

     Nestrácajúc čas sme poklusom zabehli k nám domov. Paľo, ako môj pomocník, niesol diaprojektor „Diar“. Dostal som ho pod stromček a bol to môj prvý elektrospotrebič, ktorý som mohol sám zapájať do elektriky, ktorú sme ešte veľmi málo poznali a boli pred ňou dôrazne vystríhaní zákazom dotýkať sa nielen drôtov padnutých na zem, ako hlásili tabuľky na smolou natretých elektrických stĺpoch, ale aj toho, čo sme mali doma. Diar bola bakelitová krabica, ktorá mala dopredu vybiehajúci tubus. Na jeho konci bol našraubovaný v bielom bakelite obalený objektív. Jeho krútením som zaostroval obraz. Na vyvolanie údivu môjho prvého obecenstva, som na úvod nasadil moju najobľúbenejšiu rozprávku „O rybárovi a zlatej rybke“. Podľa šiat deduška som usudzoval, že film bol namaľovaný v Sovietskom zväze“. Mal som ho rád rovnako ako teraz, už tiež dedko, keď sa teším na milióntu reprízu „Mrázika“ v televíznom vianočnom programe.

     Obecenstvo zhíklo, keď pred nimi zažiaril mimoriadne ostrý obraz, ktorý som sa snažil hodnú chvíľu ešte vylepšovať, aby som im ukázal, že neplatili za nič. Najväčší úspech však mala farba. Asi to bol prvý verejne premietaný farebný film v Demandiciach, lebo filmy s Chaplinom a maďarským humoristom  Latabálom boli výhradne čiernobiele. Až epopeja „Ján Žižka“ moju produkciu neskôr prekonala.

    Vďačné obecenstvo ma síce za premietací výkon neodmenilo potleskom, ale  bol som rád, že ma ani nevypískalo, alebo nevybubnovalo dupotom, aký sprevádzal kinooperatéra pri roztrhnutí filmu a nebodaj, ak pustil ďalší kotúč hore nohami.

     Diváci boli spokojní aj preto, že boli v kine, na ktoré dostali pridelenú korunu a nemuseli klamať, ak by si za ňu v krčme u Melicha kúpili cigarety Detva, alebo v lepšom prípade malinovku. Spokojný som bol aj ja a môj asistent. Na druhý deň, teda v pondelok po škole, sme zašli do potravinového obchodu, ktorý bol v dome Juraja Babica, a ktorý bol momentálne znárodnený, lebo bol predtým súkromným obchodom. V potravinách predávala pani Margita Babicová, za slobodna sa volala Kováčiková a bola naša dolná suseda. Spolu s ňou predávala aj tetka Zuza Keliarová, Janko báčiho manželka. Od nej som si smelo vypýtal za štrnásť, po prvý raz zarobených, korún turecký med, ktorý sa do obchodu vozil v tabuliach a obchodníci ho až na pulte rozbíjali na menšie kusy. Vložila mi ich do papierovej škarnicle, o ktorú sa hneď prilepil.

     So svojim asistentom sme si ním ešte niekoľko dní ničili sklovinu na nových zuboch.

Milan a Paľo

Ja som po rokoch fotografovania prešiel k filmovaniu 8 mm kamerou a neskôr k videozáznamom. Tie môžete nájsť aj na tomto mojom blogu.

Ján Keliar, prvý demandický kinooperatér. Po ňom premietali Štefan Pénzeš ( na fotografii nižšie) a Štefan Pásztor

Demandické kino Hviezda na fotografii Ladislava Csaba Tomisa

László Csaba Tomis bol dlhoročným a zdá sa, že aj posledným demandickým kinooperatérom  (Foto: Darina Turianová, Spektrum)

Tradičná technológia premietania skončila. Na novú, digitálnu obce peniaze nemajú

Lokomobila

Generácie, ktoré ešte neprekročili šesťdesiatku, nezažili to čo my. Zažívali sme poslednú fázu storočia pary. Stroje na parný pohon sme videli v nasadení. Parné lokomotívy sa bežne používali ešte v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Tie sme si užili najmä na najbližšej železničnej trase zo Šiah do Zvolena. V Tupej som v roku 1954 videl prvý parný rušeň. Keďže Demandice všetky železničné trate obišli, doma sme mali inú parnú atrakciu.

Ľudovít Košúth mladší, posledný, ešte žijúci mašinista od Košúthovcov. Priložené fotografie sú z jeho albumu

Rodina Košúthovcov sa prisťahovala do Demandíc po prvej svetovej vojne z Vígľašskej Huty. Vlastne to boli dve rodiny. Jedna bývala na osade Jaminy (Gödrök) a druhá na Hýbeci. Boli zdatní hospodári, veď ako inak by mohli mať vlastný parný stroj. A nebol to len nejaký stacionár, ale pohyblivý. Bola to lokomobila. Košúthova lokomobila mala na čele parného kotla umiestnený nápis John Fowler Budapest. To bolo meno anglického inžiniera, ktorý sa zaoberal vynaliezaním rôznych strojov pre poľnohospodárov. Jeden z jeho najznámejších a najvyužívanejších vynálezov bol systém orania na parný pohon. Tento systém sa rozšíril po celom svete a neobišiel ani Rakúsko - Uhorsko. V roku 1888 firma zriadila kanceláriu v Budapešti a neskôr tu vybudovala aj predajňu so skladom náhradných dielov a požičovňu lokomobíl. Systém bol veľmi kvalitný, ale aj poriadne drahý. Využiť ho mohli len veľkostatky s dostatočne veľkými plochami pôdy na orbu. Kvalitnejšiu hlbokú orbu, ako tieto stroje, doposiaľ nedokázali urobiť žiadne iné stroje. Ich výhodou bolo, že po poli jazdil len pluh bez hnacej jednotky, ktorá stála na okraji poľa z jednej i z druhej strany a pluh bol obracací, čo tiež šetrilo pôdu pred udlávením. Na obracanie pluhu sa používalo aj vratné zariadenie, a preto orbu zvládal aj jeden parný stroj.

Ľudovít Košúth starší pri svojej menšej lokomobile

Na lokomobile bolo umiestnené aj veľké koleso, ktoré cez remenicu mohlo poháňať iné stroje, ktoré vlastný pohon nemali. Boli to predovšetkým mláťačky na obilie. V čase nasadenia lokomobily do využívania, teda od júna do konca jesene, sme ako deti mali o atrakciu postarané. Cez dedinu sa po prašnej ceste, s množstvom drobných kamienkov, presúval železný stroj nesmiernych rozmerov. Veď v čase, keď sme ešte neboli ani školopovinní, naša výška nesiahala ani po ojnicu kolesa a to nad ňou nám pripadalo ako chodiaca kostolná veža.
     Zvuk blížiacej sa lokomobily sa dal predpokladať podľa toho, že z chotára sa prestalo ozývať krátke zapísknutie, ktorým si mašinisti dávali signál, že pluh  dorazil na koniec lánu a bude sa obracať, ako aj ťah lokomobily. Tie orávali na štátnom majetku ktorého polia boli južne od dediny, predtým patriace barónke Majthényi a jej potomkom. Znárodnené neboli len majetky veľkostatkárov, ale aj lokomobily.

Lokomobila vyrobená firmou John Folwer, ktorá nás ohromovala svojou veľkosťou

Ťažko si vie niekto predstaviť, čo to bol za zvuk, keď sa po kamenitej ceste blížila mohutná lokomobila. Škrípanie a praskot úbohých kameňov pod jej kolesami sa miešal s fučaním pary, svišťaním zotrvačníkových súkolí a iných súčastí stroja. Zo stredu dediny, kde sme bývali, sme sa po priblížení tejto harmónie hluku ozlomkrky rozbehli smerom na dolný koniec, ku križovatke pri dome Gazdíkovcov. Tu sme sediac v šianci očakávali príchod atrakcie, ktorú na niekoľko týždňov nič neprekonalo. Sediac v šianci nám lokomobila pripadala ako suchozemský parník Titanic, o ktorého potopení v roku 1912 často rozprával môj strýc, Juraj Ukrop a veru sprvu som si myslel, že tam na ňom aj cestoval. To som si však mýlil z druhými dvomi strýcami, ktorí do Ameriky plávali, ale iným parníkom, ktorý nahradil Titanic. Veru niekedy, keď sa nám pod zadkami triasla zem, sme zo šianca aj vyskočili. To sme potom fujazdili na križovatku pri obecnom dome, ktorý sa ešte nevolal MNV, aby sme tu striehli na technický zázrak z minulého storočia na briežku potôčika Harš. Lokomobila musela urobiť obrat o deväťdesiat stupňov preto, že sa presúvala smerom na Hýbec. Asi tam u pôvodných majiteľov, teraz mašinistov Košúthovcov parkovala, alebo len išla na iný post. Ešte sme ju začas sledovali, pokým sa nestratila z dohľadu v zákrute pri Hósovcoch a následne jej zvuky pohltila agačina v Bujdoške.

Pohľad na celú súpravu. Chýba len voz s uhlím a drevom

Posledné vystúpenie parného stroja na demandickej verejnosti si spájam s jednou z mašinovačiek v Araňbáni, kde sme samozrejme nemohli chýbať. Vtedy sa od iskier lokomobily vznietil stoh. Lokomobila to prežila, lebo vlastnou silou od stohu aj s mláťačkou vycúvala. Jej dni už boli spočítané. Nielen pre úctyhodný vek, ale preto, že do dediny prišlo niekoľko pásových traktorov, ktoré boli zo Sovietskeho zväzu a volali sme ich Stalinec.

   Nafta porazila paru.