Z Arizony do Demandíc

Nadpis znie možno bombasticky, ale má vzťah k tomu, o čom chcem písať. Demandické rodiny, ktoré na moju žiadosť siahli po starých albumoch, neraz prinesených z povaly, zapadnuté prachom, mi umožnili oprášiť spomienky na udalosti alebo ľudí, ktoré sa stali, alebo boli prežité v našej dedine v minulom storočí. Medzi takéto rodiny patrí aj rodina Záthureczkých. Podľa mena by mohlo ísť aj o starý zemiansky rod, ale k jeho genealogickému prieskumu som sa zatiaľ nedostal. V albumoch fotografií som našiel zaujímavú sériu fotografií z kariéry známej budapeštianskej „dizőz“, čo je v maďarčine výraz pre speváčku, vystupujúcu v kabaretoch a kaviarňach s populárnymi piesňami a šansónmi. Takou bola Judit Mezey.

Judit Mezey nebolo jej pravé meno. Toto meno používala ako umelecké, čo bolo v medzivojnovom období zvykom. Neviem ako dospela k jeho výberu, ale na jednej z fotografií je zaujímavá stopa. Pózuje na nej pred sochou Jánosa Mezeya. V maďarskej literatúre sa toto priezvisko  vyskytuje štyri razy. Občianskym menom sa volala Júlia Merka. Jej otec pravdepodobne pochádzal zo Šiah a z matkinej strany tu bola príbuzenská väzba na Záthureczkých a Barborášovcov v Demandiciach.

     Júlia, ako dieťa, vyrastala v Budapešti. V tamojších archívoch som vypátral zápis o narodení dieťaťa menom Júlia Merka, 7. augusta 1893. Podľa dátumov na školských fotografiách malej Júlie vyplýva, že by to mohla byť jej matka. Každopádne, neskôr si do albumu uložila aj niekoľko fotografií z Demandíc.

Od mladosti sa venovala spevu a ním sa aj živila. Potvrdzujú to fotografie z ciest po maďarskom vidieku. Má záznamy o účinkovaní v Egri, Békešskej Čabe a inde. Jej hlavným pôsobiskom bola Budapešť. V jej pozostalosti je aj program maďarského rozhlasu s repertoárom jej koncertu. Vystupovala napríklad v Pomery bare a Café Art. Zaujímavý je jej angažmán v bare Arizona, ktorý bola  umiestený v Rozsnyaiho dome. Bol to dom postavený podľa plánov Rezó Naga a Muki Strausza. Kolaudovali ho v roku 1894. V roku 1931 budovu odkúpil hudobný skladateľ Alexander Rozsnyai s manželkou Mici, známou pod umeleckým menom „Miss Arizona“. Oni vybudovali vo dvore domu trojposchodový zábavný podnik. Bol to v Budapešti prvý hudobný bar s otočným tanečným parketom. V podniku bola angažovaná aj Judita Mezey. Fungoval do leta v roku 1944, keď zanikol po odvlečení majiteľov do Osvienčimu.

     K Budapešti sa približoval front, a preto Judita, v snahe zachrániť svoju umeleckú garderóbu, preniesla  ju do Demandíc. Nemohla vedieť, že do obkľúčenia sa s Budapešťou dostanú aj Demandice. Ba čo viac, front tu stál dlhšie, ako v Budapešti. V marci 1945, pred začatím útočnej operácie na Bratislavu a Brno, bola obec evakuovaná a speváčkine róby sa v domoch, ktoré ostali bez dozoru svojich obyvateľov, rozkradli. Nuž, nech nás teší, že aspoň o fotografie nikto nestál a zachovali sa nedotknuté.

     Stali sa súčasťou historickej pamäti obce.

Júlia Merka, alias Judit Mezey, počas prázdnin u demandickej rodiny Záthureczkých

Kríž nad dedinou

Demandický pán farár, Mgr. Tibor Benčík, vykonáva svoje kňazské poslanie v dedinskej farnosti, ktorá je raritnou na celom Slovensku. V jeho farnosti sú tri kostoly a každý z nich je vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. Kaplnka sv. Heleny na osade Hýbec a sazdický kostol sv. Mikuláša boli za národné kultúrne pamiatky uznané už skôr. Mňa mimoriadne teší, že podnet, ktorý som vypracoval na vyhlásenie demandického kostola, sa úspešne dotiahol do konca, a tak sa tento rok vytvorila trojica. Príslušné štátne orgány, popri farskom kostole sv. Michala, archanjela do pamiatkovej zóny zahrnuli aj príkostolný cintorín. Postupne chcem predstaviť tieto objekty podrobnejšie.

Kostol sv. Michala, archanjela v Demandiciach, stav v prvej polovici 40. rokov 

O stavebno-historickom vývoji tejto pamiatky podrobne pojednávajú Henrieta Žažová a Martin Bóna v príspevku  „Kostol sv. Michala v Demandiciach“. Ja sa chcem zmieniť teraz len o jednom aspekte stavby kostola.

Dvojramenný kríž na východnej časti kostola v polovici 70. rokov minulého storočia. V popredí symboly a heslá socializmu.

Keď sa začiatkom storočia pustili demandickí cirkevníci do obnovy kostola, vymenili aj kríž na kostolnej veži. Grafický návrh na novú podobu kríža vypracovala niekdajšia dlhoročná demandická učiteľka výtvarnej výchovy, Juliana Lalíková. Kríž, zhotovený z nerezovej ocele, cirkvi venovala firma jej syna Ing. Juraja Lalíka. Osadenie novej formy kríža u časti cirkevníkov vyvolalo  diskusiu, prečo sa nezotrvalo u pôvodnej formy. Na kostolnej veži, ako to vidieť na fotografiách z medzivojnového obdobia, bol jednoramenný kríž. Na východnom okraji strechy kostolnej lode kríž prv nebol a neskôr tam bol umiestnený tiež jednoramenný kríž.  V polovici 70. rokov je už na východnej strane strechy umiestnený železný dvojramenný kríž, kým na veži jednoramenný. Aj po poslednej obnove bol stav iný. Na veži je umiestnený dvojramenný kríž a na novej streche kríž chýba. Po skončení celkovej obnovy sa už aj na streche objavuje dvojramenný kríž. Niektorí ľudia sa domnievali, že na kostol bol umiestnený kríž zo štátneho znaku Slovenskej republiky, čo sa im aj mierne povedané nepozdávalo, akoby kríže boli slovenské, maďarské, ruské, či neviem aké. 

     Povedzme si preto niečo o symbole kríža. Prvých pätnásť rokov svojej praxe som bol vysokoškolským pedagógom, vyučujúcim ústavné právo a jeho súčasťou je aj výučba o štátnych symboloch. Začnem preto so znakom kríža v jeho svetskom význame. Demandice sú národnostne zmiešaná obec a treba priznať, že občas nacionálne podtóny vo vzťahoch ľudí vyjdú na povrch. A preto raz jedni, inokedy druhí vyhlasujú, kto komu vzal kríž. Ani jedna strana nemá pravdu. Kríž, ako symbol je starší, než si ktokoľvek vie predstaviť. Nevynašiel ho sv. Štefan, ba ani sv. Cyril a Metod, ktorí ho ako jeden zo znakov slovanského písma  priniesli zo Solúna. So symbolom kríža sa stretávame v Egypte už 1800 rokov pred ukrižovaním Ježiša Krista. Symbolizoval jednotu Horného Egypta a Dolného Egypta.

Kríž, ako symbol, mal svoj význam už dávno pred kresťanskou érou. V kresťanskej symbolike predstavuje jednoramenný (tzv. latinský) kríž ukrižovanie Krista. Kríž s dvomi ramenami sa objavuje v Byzancii, ako symbol ukrižovania a vzkriesenia Krista. Okrem toho existuje aj hodnostný dvojramenný kríž, označovaný ako patriarchálny. Rozoznávame aj kríž lotrinský, uhorský, arcibiskupský, benediktínsky a cyrilometodský. V cirkevnej heraldike má symbol kríža mnohostranné použitie. Ešte treba podotknúť, že gréckokatolícka cirkev a pravoslávna cirkev používajú trojramenný kríž, pričom sa od seba odlišujú umiestnením spodného ramena. A nakoniec už len konštatovanie, že svetský význam kríža v Byzancii spočíval v tom, že dve ramená kríža mali predstavovať jednotu svetskej moci a cirkevnej moci. 

      Každopádne, na demandickom kostole je zvolený tvar kríža podľa cirkevných pravidiel a nie národných záujmov, či štátnych potrieb.

Ako kanás žandárov poučil

Keď som vyrastal v Demandiciach v prvej polovici 50. rokov, v dedine sa každé ráno vyháňal statok na pašu. Boli to kravičky, ktoré vychádzali zo dvorov, aby sa postupne pridali k sprievodu svojich družiek z druhého konca dediny. Po každom takomto rannom presune, vtedy ešte prašná cesta ostala poznačená splodinami ich celonočného trávenia. Nuž menej sa prášilo. Spoločne sa pásli kravičky, ktoré gazdinky oželeli, ako príspevok do živého inventára družstva, a tie, ktoré si nechali doma v rámci záhumienkového hospodárstva. V Demandiciach sa takto dobytok presúval až  do konca 50. rokov. Neskôr  sa koncom zimy nakladal do vagónov a putoval na pašu na Šumavu, lebo tam bolo po vysťahovaných Nemcoch množstvo nevyužitých pastvín. 

Trvalo viacero rokov, kým družstvo postavilo maštale pre hovädzí dobytok, ošipárne a ovčín. Kým sa tak stalo, kravy sa rozdeľovali na ustajnenie v maštaliach gazdov, ktorí vstúpili do družstva. Pastieri ich ráno a večer opatrovali. K nám chodil starký Jani báči Huszár, ktorého som si veľmi obľúbil a vyčkával ho na prahu maštale v podvečer, lebo mi cez deň niekde v chotári odtrhol slivku, hrušku a čo i len jablčnú plánku, v lete pár jahôdok truskavíc.  

      Keď sme v polovici 60. rokov už mohli chodiť do zahraničia, hoc len do susedného Maďarska, vídali sme aj inú atrakciu, ktorá už v Demandiciach nebola. Po dedinách, za hranicou, sa ešte presúvali kanási, ako sa hovorilo pastierom svíň. Demandickí kanási a vyháňanie svíň na pašu zaniklo na konci 40. rokov.

     Počas vojnových rokov, kedy boli Demandice opäť súčasťou Maďarského kráľovstva, boli v dedine kanásmi Jozef Nyúl a Štefan Šuba. Tak, ako som to ja vídal u kráv, oni vyháňali na pašu domáce svine. Na tento spôsob chovu sa hodilo plemeno mangalica. Svine, po celodennej paši,  večer prihnali na okraj dediny k mostu cez Búr a tie sa už samé rozišli do svojich dvorov. S kanásmi súviseli aj vianočné zvyky. Podľa spomienok Jána Bisztriczkého, kanás na Štedrý deň popoludní obchádzal gazdov, ktorým sa staral o svine na paši. Pod pazuchou mal snop prútov, gazdinej zavinšoval a zatancoval. Tá ho pritom  darovaným prútom pošibala, aby prasce boli zdravé a vraj ich do roka bolo toľko, koľkokrát kanása šibla po zadku. Ten za vinš a bolesť dostal odškodné vo forme vianočného koláča, ktorý putoval do vreca na jeho chrbte a neskôr presušený ešte dlho sýtil kanása, keď si ho drobil do bielej kávy alebo cigórky.
      Mimochodom, slovo mangalica vymyslel srbský jazykovedec Vuk Karadžič. V Bratislave máme po ňom pomenovanú jednu ulicu, ale to asi nie za vymyslenie názvu nového plemena svíň. Ja poznám legendu, ktorá hovorí, ako vznikla.

Mangalica obecného bubeníka Pavla Urbančoka staršieho

Keď do nášho okolia vtrhli v prvej polovici 16. storočia Turci, ako mohamedáni bravčovinu jesť nesmeli, a preto štvornohé svine z dedín vyhnali, a tie sa rozutekali po pustatinách, ktoré turecké rabovanie vytvorilo. Demandice v tom čase na niekoľko desaťročí ako dedina zmizli z tureckých aj cisárskych máp, lebo sa vyľudnili. Zato sviniam sa darilo. V teréne sa rýchlo spriatelili s divo žijúcimi družkami a druhmi, a následky nedali na seba dlho čakať. Z voľnej svinskej lásky vznikli životaschopné jedince, ktoré sa viac množili ako diviaky, a mali aj lepší kožuch, ktorý akoby podedili od oviec, doma v chlievoch ho pôvodne nepotrebovali. Na svete bolo bohato osrstené kučeravé monštrum schopné dorásť aj do päťstokilovej hmotnosti. Celkom tak to asi neprebehlo, ale ak sa na priloženom obrázku pozriete na prasa z Bakonských hôr, tak uznáte, že na tom niečo je. Sorta mangalica vznikla oficiálne v roku 1833 skrížením bakonského a srbského prasaťa. Mangalica bol typický uhorský produkt. Vuk Karadžič vytvoril  názov plemena spojením starogermánskeho základu slova mangh - "kríženec" so slovanskou ženskou koncovkou -ica.

Plemenná mangalica z hospodárstva miestneho mäsiara Imricha Bešeho, začiatkom 50. rokov

Slávne časy mangalíc sa zachovali aj v rodinných albumoch Demandičanov. Statné kusy choval napríklad Imrich Bese, ktorý pôsobil pred vojnou v susedných Maďarovciach ako hostinský, a potom ako mäsiar v Demandiciach, ktorý tu ako prvý vedel variť guláš. Jatku mal hneď vedľa žandárskej stanice, ktorá vznikla z učiteľského bytu.

     Maďarskí žandári prišli do Demandíc začiatkom novembra 1938, v prvý deň pripojenia dediny do Maďarského kráľovstva. Do dejín dediny sa zapísali nepekne, o tom, potom. V súvislosti s kanásmi sa traduje príbeh, ktorý má tragikomický nádych. Služba u kakaštolašov, tak sa im hovorilo preto, že na prilbe mali nastoknuté kohútie perá, sa skladala z neustálej pochôdzkovej aktivity. Jednoducho snorili po dedine a chotári, aby pátrali po neprávostiach. Taká hliadka musela vo svojom obvode denne prejsť najmenej dvadsať kilometrov.

Ošípanú chovali aj miestni kakaštolaši. Pred žandárskou stanicou im ju porcuje Imrich Bese

Demandické mangalice a iné plemená svíň boli vyháňané na pastviská na Silimáni, kde mali pod rypákmi aj močaristé jamy v záhybe potoka Búr, pod svätým Jankom. Nevedno, ktorý z kanásov bol vtedy v tejto dedinskej funkcii. Postávajúc pri demandických sviniach sa pri ňom zastavila aj hliadka žandárov. Snažili sa ho zosmiešniť všelijakými „duchaplnými“ otázkami,  smerujúcimi k obťažnosti výkonu jeho funkcie. Pýtali sa ho, aké schopnosti má preukázať, aby ju získal. Kanás im trpezlivo a dobromyseľne vysvetľoval, ako musí vedieť rozoznať svine od bravov, a tiež každý kus podľa toho, do ktorého dvora patrí. Na otázku, čo by sa stalo, keby to nevedel, im odpovedal, že tak potom by mohol ísť už len ku kakaštolašom. Pozabudol, komu to povedal. Toho chudáka tak dobili, že po tri týždne mu doma ratovali život. A to mal šťastie, lebo boli aj horšie prípady. Osud demandických kakaštolašov nakoniec mal tiež  tragický koniec. Keď ušli z väzby v Chorvaticiach a snažili sa prejsť cez frontovú líniu, hliadkami Červenej armády boli postrieľaní. Kanási v Demandiciach ich vo svojich funkciách prežili len niekoľko rokov.

     Posledný demandický kanás bol jeden zo Slovákov, ktorí do dediny prišli z Rumunska v rámci výmeny obyvateľstva. Volal sa Adler a inak mu hovorili Mufurc. Novo vznikajúca moc po februári 1948 ho využila na názornú agitáciu. Obliekli ho do fraku, asi po miestnom notárovi, a dali mu na hlavu aj cylinder. Oblečený ako multimilionár z Manhattanu pásol svine a buržujom ukazoval, čo ich  čaká v najbližších rokoch.

     Hlad po mäse, po rokoch vojnového strádania, bol veľký, a preto sa v chove ošípaných celosvetovo prešlo k intenzívnym plemenám a chovateľským spôsobom. V posledných rokoch mangalice zažívajú obnovu svojej slávy. Až tak, že sa ich meno zneužíva. Pomaly už v mäsiarstvach bude každá klobása a slanina z mangalice.

Za pár!

Slovné spojenie, ktoré súčasným mladým mužom už nič nehovorí. V časoch, keď ledva dospelí chlapci rukovali na vojenčinu, to bol cieľ ich dvojročnej vojenskej anabázy.

 

Za pár  vo vojenskej službe Kováčikovcov koncom 20. rokov minulého storočia (a. r. M. Psotová)

S prvým prejavom mazáctva sa vojak stretol pri fasovaní výstroja, po úvodnom ostrihaní. Jeho starší spolubojovníci  na povrch vojenského krému na obuv vyryli číslo 730. Od jeho zotretia a prvého vzorného vyleštenia kanád, sa to číslo už len zmenšovalo. Prvý rok sa ani veľmi nesledovalo, lebo bažanti mali iných starostí vyše hlavy, avšak sa tešili na to, kedy z kasární odíde predošlý nástupný ročník a miesto nich sa stanú mazákmi oni. Služba v druhom roku plynula účasťou na výcviku prvoročiakov, chodením do stráží rôznych objektov a pochopiteľne na jednotlivé stupne cvičení.

     Rukovalo sa v drvivej väčšine prvého októbra, a tak to vychádzalo, že v druhom mesiaci apríla sa vojaci začali chystať na odchod do vysnívaného civilu. Galantérie sa každoročne na tieto dni tešili, lebo sa v nich objavovali vojaci základnej služby a vykupovali krajčírske páskové metre. Tie síce mali 150 dielikov, ale práve preto boli vítané. Vojaci na nich mohli skôr začať s odpočítavaním konca vojenskej služby. Začali so strihaním metra, ktorý si patrične dozdobili, dielik po dieliku. 150 dní pred prvým októbrom z neho potom odstrihávali každý deň jeden dielik, aby každý videl k čomu spejú. Takto vyzdobený meter sa nosil na nohaviciach vpredu vpravo, obtočený okolo pútka na opasok. Pár centimetrov bolo odvinutých, aby vynikala ich informačná hodnota.

     Niektorým vojakom sa však meter minul voľačo skôr, než mohli kasárne definitívne opustiť. To sa stávalo vtedy, keď si za nejaký disciplinárny priestupok museli odpykať trest v base, označený ako ostrý a také dni sa do tých 730 nezapočítavali. Nemožnosť odísť z vojenčiny za bujarej nálady spolubojovníkov bol väčší trest, ako dni odležané na drevenom kavalci, len pod dekou. 

     S vojenčinou sa muži, podliehajúci brannej povinnosti, do svojej šesťdesiatky nerozišli. Niekoľkokrát museli nastúpiť ako záložníci na vojenské cvičenia. To už mnohí brali neraz ako úľavu z monotónneho plnenia pracovných povinností a  vypadnutie z kruhu rodiny im pripomenulo slasti života za slobodna. V polovici 50. rokov boli vo vojenskej bdelosti udržiavaní aj cvičeniami priamo v miestach ich obydlia. Aj v Demandiciach mali vedľa ihriska postavenú prekážkovú dráhu, ktorú vojaci poznajú pod odborným názvom „opičárna“. V zamknutej miestnosti niektorého z rodinných domov bývali uskladnené samopaly, s ktorými sa cvičilo. 

     Ak budete v tieto dni na konci septembra cestovať vlakom, nemusíte sa obávať, že sa dostanete do masy desať tisícov mladých mužov, presúvajúcich sa z vojenčiny a na vojenčinu. O obranu vlasti sa nám stará zopár profesionálov. Takými sa stávali aj kedysi niektorí záklaďáci, ktorým sa vojenská služba zapáčila ako nové povolanie. Tí ostali na vojenčine na furt, stali sa furťáci.

Ján Balla počas prvého roku vojenčiny

František Kočerha starší, vo vojenskej izbe za 1. čs. republiky  v roku 1932
 (a. r. F. Kočerha ml.)

Aj Pavol Gergely odpočítaval dni do civilu  (a. r. V. Hós)

Z archívu Štefana Michňu

Odratúvanie na vojenčine Jozefa Rehora

Odpočítavenie metra u Hósovcov na dvore (a. r. V. Hós)

  Pred prepustením do zálohy sa robili takéto vojenské tablá, odrážajúce spomienky na dva roky spoločného života, ako to bolo aj v jednotkách Františka Hósa, Ladislava Vargu a Štefana Oberfranca

 

V 50. rokoch cvičili záložníci aj v domovských obciach. Na zábere z archívu rodiny Štefana Košútha ich vidíte pri Lenthárovom majeri

 Demandickí záložníci na cvičení (a. r. L. Vargu)

Do sveta pred polstoročím

Ešte som nevyčerpal všetky spomienky na roky života  prežité v rodných Demandiciach, ale tentoraz trochu predbehnem sled udalostí. Demandice som trvalo opustil práve pred polstoročím.  Po maturite v Šahách som sa vybral do širšieho sveta na vysokoškolské štúdiá. Koncom septembra 1967 som išiel do Bratislavy na zápis do prvého ročníka Chemicko-technologickej fakulty Slovenskej vysokej školy technickej. Už pred železničnou stanicou mi do očí udreli veľké pútače, ohlasujúce konanie prvého ročníka Bratislavského bienále. Sotva som  vedel, že čo to je. Ako tak som to tušil podľa obrazov z ilustrácií detských kníh. Ajhľa a od prvej BIB-ky, ako sme si ju nazvali, uplynulo už päťdesiat rokov. Skoro všetky som prežil v meste na Dunaji. Vtedy sa jej propagandisticky hovorilo, že je to „krásavica na Dunaji“ a týmto prívlastkom sa v nej vítali aj návštevníci. 

Pred študentským domovom Juraja Hronca v roku 1967

Mnoho Prešporákov si to o starej Bratislave myslí dodnes, ale celkom tak to nebolo. Mesto malo svoju atmosféru, ale inak sotva niečím oslňovalo. Školu sme mali v  priestore medzi Radlinského ulicou a námestím Slobody. V bezprostrednom okolí moderných stavieb školských budov boli schátralé prízemné domce, neraz držiace pokope len vďaka mohutným dreveným podperám. Zato, na Obchodnej ulici, začínajúcej na rohu našej fakulty, ešte prekvitali ozajstné bratislavské viechy, do ktorých mali študenti často príčinu vbehnúť na zapitie radosti zo získaného zápočtu, alebo skúšky. Pravda, aj nezdar v tomto smere mal rovnaké dôsledky.

     Cesta z  Bernolákovej ulice, kde stál úplne nový internát, pomenovaný po profesorovi Jurajovi Hroncovi, na fakultu na Jánskeho námestí bola jednoduchá a zvládli sme ju raz dva bez zablúdenia. Do mesta som sa ako prvácke ucho dostal so spolubývajúcimi východniarmi až 7. novembra, keď bola v meste manifestácia na výročie Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie v Rusku. Niežeby sme už predtým nezažili radostné manifestácie na prvého mája, ale u nás, na vidieku, to nebolo spojené s večerným ohňostrojom nad Dunajom. A preto sme sa na nábreží tmolili s tisíckami iných zvedavcov, čakajúc, kedy tá paráda nastane. A aj sme sa dočkali. Bol to môj prvý večer vo veľkomeste, ak sa tak dá vtedajšia Bratislava nazvať. Veď za Bernolákom, ako sme si internát prekrstili, bolo už len zánovné sídlisko Februárového víťazstva a za ním zapáchajúce chemické prevádzky Dimitrovky. Kdeže boli ešte sídliská Dolné Hony, Dúbravka, Lamač, Dlhé Diely, Karlova Ves a Devínska Nová Ves. 

 Môj preukaz predsedu študentskej rady na Internáte v Horskom Parku

Dokonca neexistovalo ani veľkosídlisko Petržalka. Sem sme chodili na vojenskú katedru, raz do týždňa po dva roky, aby sme si potom odbavili vojenčinu za rok a nie za dva. Petržalka bola ešte stále najväčšia dedina na Slovensku. Za Uhorska jej v tomto patrilo celoštátne prvenstvo.

     PKO, teda park kultúry a oddychu, už vtedy stál vari desaťročie. Stal sa historickou budovou, lebo už nestojí. Sem sme zamierili na nevyhnutnú beániu, ktorou sa v Bratislave predstavovali prváci a hlavne prváčky po jednotlivých fakultách svojim starším kolegom. Mnoho prindišov do Bratislavy, ktorí sa tu neskôr usadili, sa dodnes nevie zmieriť s jeho stratou a nostalgiou je viazaná na toto miesto, veď tu im po prvý raz zahoreli lýtka. Ďalej za PKO už bola len zastávka pri budove strednej vojenskej školy Jána Žižku, známa len ako „žižkáreň“. Medzi ňou a PKO bol Výskumný ústav vodného hospodárstva a azda preto aj školský objekt niesol meno Lafranconi a pôvodne slúžil vysokoškolákom. Lafranconi bol prvý vodohospodár, ktorý spútal Dunaj, ale to mu nepomohlo, lebo v päťdesiatych rokoch zvíťazil v boji o názov školy Jan Žižka z Trocnova. Pravda však zvíťazila a v súčasnosti zas máme Lafranconi, hoci tu nesídlia študenti vodného hospodárstva, ale telocviku. Neďaleko majú svoje člnkárske prístavisko, a tak napĺňajú aj odkaz Lafranconiho. Ten sme napĺňali aj my, študenti z iných fakúlt, lebo budovanie a údržba prístaviska sa radili k dlhovekým stavbám a pracovné sily tvorili študenti, ktorí si narobili absencie na telocviku. Medzi telocvikármi bola tajná dohoda, že náhradou nebolo sto klikov,  alebo beh na nejakú vzdialenosť, ale dupľovaná doba práce v prístavisku. Neďaleko neho boli aj „švédske domky“, stavby montované z drevených prefabrikátov a to bola skoro posledná šanca na ubytovanie študenta v Bratislave, ak si nezvolil ponocúvanie načierno u kamarátov, ktorí mali šťastie na internát. Veru oplatilo sa mať kamarátov.

     Za Lafranconi bola už len botanická záhrada a hneď za ňou sa otáčali električky do mesta. Točňa bola pri výletnom hostinci Riviéra. Od neho vychádzal autobus do Devína, čo už bolo pohraničné pásmo  a ďalej sa dalo dostať len na priepustku. Už tri desaťročia v tom zakázanom pásme bývam.

     V roku 1967 sa začala aj výstavba nového mosta cez Dunaj. Študenti, ktorým mesačná apanáž z rodiny nedochodila do konca mesiaca, chodili brigádovať na stavbu mosta, o ktorom  sme ešte nevedeli, že sa bude volať Most SNP. Vtedy to bola len jama, hĺbená bagrami, a okolo nej sa robili všelijaké výkopy a na to boli študenti dobrí. Hlavne, že sa platilo po šichte na dlaň a neboli s tým žiadne opletačky. Ja som preferoval iné príležitosti. Vtedy ešte rozkvitali filmové ateliéry na Kolibe a aj televízia sa činila nepretržitým  seriálom pondelkových inscenácií. Nuž, aj tu potrebovali nestálu pracovnú silu pre komparzy. Postupne som získal základnú hereckú triedu a tým aj väčší honorár, a nakoniec aj funkciu asistenta scény, teda zháňal som komparzistov. Najatraktívnejšie bolo pod touto zámienkou oslovovať dievčatá.

Počas natáčania filmu „Naši pred bránami“

Nuž, ale zlaté študentské roky akosi rýchlo ubehli a bolo treba sa rozhodovať, čo ďalej. Ja som zostal v Bratislave a to pri tom, čo som ako tak poznal z hľadiska výkonu povolania, stal som sa asistentom na katedre medzinárodného práva a politiky Univerzity Komenského. Na ňu som stihol prebehnúť po dvoch chabých rokoch štúdií chemickej technológie. Na dvanásť rokov som si ešte odskočil do Prahy, ale vo zvyšku z uplynulej polstoročnice som sa stal usadlým Blavákom.

Modrý klenot

V zákutiach dejín z času načas naďabím na skutočnosti, ktoré sú odmenou za hodiny strávené ich štúdiom. Nie je to ani rok, čo sa mi podarilo cez množstvo matričných záznamov zistiť, že patrím k rodu, ktorý je pokračovateľom najslávnejšie demandického rodu, k Demandickovcom. Tento rod po vymretí mužskej línie, od druhej polovice 16. storočia, pokračoval v ženskej vetve ako Pomothyovci, keď sa Alžbeta Demandická vydala za Františka Pomothy. V polovici minulého storočia si Zuzana Pomothy vzala za manžela Imricha Tunáka, môjho prapra starého otca. V rodovej histórii som natrafil na ďalšiu zaujímavosť.

Alžbeta Durínska, dcéra uhorského kráľa Ondreja II, zobrazená na mozaike Modrého kostolíka

Už počas štúdií na Právnickej fakulte Univerzity Komenského ma zaujal kostolík modrej farby, stojaci neďaleko nej. Sem tam som ho aj odfotil, ale o jeho históriu som sa hlbšie nezaujímal. Kostol je v Bratislave známy ako „Modrý kostolík“, avšak jeho oficiálny názov je „Kostol sv. Alžbety z rodu Arpádovcov“. V Bratislave táto uhorská  princezná má takmer osobný kult. Na hradnom návrší stojí jej zánovná socha a okrem Modrého kostolíka je v Bratislave na Špitálskej ulici aj ďalší kostol sv. Alžbety, súčasťou jeho areálu bol  kláštor. Do stavebného komplexu patrí aj Onkologický ústav sv. Alžbety. 

     Alžbeta bola dcérou kráľa Ondreja II., ktorého panovanie je známe tým, že rozšafne rozdával šľachte kráľovské majetky. V roku 1235 takýmto darom obšťastnil aj predkov Ibura z Demandíc. Daroval im neďalekú obec Lišov. Medzi Demandicami, kráľom Ondrejom II a jeho dcérou Alžbetou existujú historické väzby. Zmienená darovacia listina je najstaršou písomnou zmienkou súvisiacou s Demandicami. Kráľ zomrel 21. septembra v tom istom roku a vlády sa ujal  brat Alžbety, Belo IV.  Vlastnosť rozdávať majetok zdedila po otcovi aj dcéra Alžbeta. Narodila sa 7. júla v roku 1207 buď niekde v Bratislavskej župe, alebo, ako to uvádzajú maďarské pramene, v Sárospataku. Do svojich štyroch rokov vyrastala na bratislavskom hrade a preto tu umiestnili aj súsošie znázorňujúce obdarovanie biedneho lazara.

     Alžbeta, ako princezná, bola už v detskom veku zasnúbená Ľudovítovi Durínskemu a žila na hrade Wartburg. Po smrti manžela, zahynuvšieho vo vojnovom ťažení, ako dvadsaťročná ovdovela. Manželova rodina ju z hradu vyhnala. V roku 1228 vstúpila do kláštora, zložila sľub chudoby a svoju časť dedičstva venovala kláštoru na starostlivosť o chudobných a chorých. Sama sa osobne ich opatere venovala, a iba ako dvadsaťštyriročná zomrela. Už v roku 1235 ju vyhlásili za svätú. Rehoľa sv. Alžbety ju uctieva ako svoju patrónku. V súčasnosti ju za svoju patrónku považujú aj  žobráci, vdovy a siroty, chorí, prenasledovaní, núdzni, pekári, čipkári a  charitatívne organizácie.

     Na žiadosť mesta Bratislavy a ministerstva kultu v prvej dekáde minulého storočia budapeštiansky architekt Ödön Lechner vyprojektoval stavbu nového kostola v Bratislave, ktorý začlenil do komplexu budov gymnázia a fary, ako jeden celok. Jeho dielo bolo  realizované a patrí k vrcholom secesného slohu v Uhorsku, s výraznými črtami maďarských špecifík, avšak s celkovou orientálne vyznievajúcou výzdobou. Kostol sa v Bratislave teší veľkej obľube mladých párov, ktoré si v jeho očarujúcej atmosféra dávajú sľub vernosti a krstia v ňom svoje deti. V bruselskom parku „Minieurópa“ jeho model symbolizuje Slovensko.

Socha sv. Alžbety v Bratislave

Kostol sv. Alžbety (Modrý kostolík)

K špecifikám stavby patrí aj samostatne stojaca veža 

Hlavný portál umiestnený netradične na východnej strane

Interiér kostola, ktorý mal slúžiť aj ako symbolické mauzóleum kráľovnej Alžbety Bavorskej /Sisi, zavraždenej v roku 1899

Poklady malej dediny

Sú dediny, ktorých dejiny svojim historickým odkazom presahujú rámec ich dnešnej veľkosti. Pritom majú to šťastie, že ich vedenia sa o hodnoty vytvorené predkami príkladne starajú a posúvajú ich nasledovnej generácii. Takouto dedinou sú aj Sazdice, náš južný sused. 

Na dohľad z Demandíc stojí starobylý rímskokatolícky kostol sv. Mikuláša biskupa, predtým sv. Ladislava. Ranogotický jednoloďový kostolík s kvadratickým presbytériom, severnou sakristiou a strešnou vežičkou. Takto som pred troma rokmi zachytil jeho stav ešte pred obnovou exteriéru. Práce odvtedy pokročili a verím, že sa čoskoro zaskvie vo svojej plnej kráse.

     V Sazdiciach, viac než v ktorejkoľvek dedine, na nás dýcha atmosféra dávnych čias prostredníctvom domcov, ktoré si pamätám spred šesťdesiatich rokov, keď som sem občas chodil v sprievode rodičov. Málokto nazrel do neskutočne rozsiahlych pivníc pod kopcom Morda. Vo vekmi poznačených stromoch čítame odkaz starých ovocinárov a lesníkov. Malé Sazdice si v posledných rokoch obľúbili milovníci stredovekého umenia aj vďaka krásnej, práci reštaurátora Vladimíra Úradníčka, ktorý ju tu zanechal v podobe obnovených nástenných malieb. Tieto maľby sa stali pojmom v celej Európe. V kostole, postavenom okolo roku 1330, v národnej kultúrnej pamiatke, dýcha na človeka atmosféra talianskej renesancie. 

Loď kostola sv. Mikuláša biskupa v Sazdiciach      

Okrem menších úprav v minulosti, kostol nebol dotknutý zásadnými stavebnými úpravami. Prestál aj povojnové udalosti roku 1919 a najmä frontové mesiace na prelome rokov 1944 - 1945. Podobne v skúškach dejín obstál, bez zmien v originálnom prevedení, aj kostol evanjelickej cirkvi augsburského vyznania, postavený v roku 1885 na mieste staršej budovy. Oba kostoly sa využívajú na náboženské účely a sú turistickou zaujímavosťou obce. Obsahujú prvky, ktoré zaujímajú kunsthistorikov. V nedávnej dobe boli miestom konania medzinárodnej konferencie reštaurátorov ICOMOS. 

     Teraz  ešte nebudem písať o  historickom vývoji Sazdíc, to je na viacero príspevkov. Chcem, len tak zľahka, načrieť do toho, čo môže každý návštevník Sazdíc uvidieť na vlastné oči. Dva kostoly a dva bývalé sedliacke domy poskytujú na to príležitosť. Vedenie obce v nich zhromaždilo zbierky predmetov, dokladujúce spôsob života v minulom storočí, a tiež aktivity miestneho urbárskeho spolku. A čo treba zvlášť oceniť, je ochota sprístupniť ich návštevníkom.

Jedna z nástenných malieb (sv. Ján evanjelista), zreštaurovaná Vladimírom Úradníčkom 

Kým budova kostola prečkala stáročia, mobiliáru sa to netýkalo. Tento barokový oltár stál v kostole ešte v 70. rokoch minulého storočia. Snahu o obnovu neprečkal. Pri rozoberaní bol zničený. Sošky, ktoré na ňom vidíte, boli v roku 1993 ukradnuté.

(Zdroj foto: archív obce Sazdice)

Neogotický kostol evanjelickej cirkvi augsburského vyznania v Sazdiciach, postavený v roku 1885 na mieste staršej budovy kostola

Loď kostola evanjelickej cirkvi augsburského vyznania v Sazdiciach

Pomník vojakov padlých v 1. svetovej vojne

Z expozícií Sedliackeho domu v Sazdiciach