Reformácia v povodí Búru

Keď som pred vyše polstoročím chodil na konfirmačnú prípravu na faru do Čankova, pán farár Kachnič nám do pamäti vštepoval udalosť z roku 1517. Dňa 31. októbra tohto pamätného roku nemecký augustínsky mních Martin Luther pribil na dvere zámockého chrámu vo Wittenbergu, zasvätenému všetkým svätým, 95 téz voči praxi vtedajšieho cirkevného života. V nasledovných dňoch chcel vyvolať diskusiu o ich obsahu. Protestoval nimi voči mnohým nešvárom v Katolíckej cirkvi.

Viacero téz Martina Luthera sa týkalo aj svetských vecí. Už pred ním bolo niekoľko snáh o reformy, ktoré klérus ignoroval. Veď stačí uviesť osud Jána Husa.  Martin Luther žil v čase, keď sa vo svete naplno uplatnila Gutenbergova metóda kníhtlače. Tá umožňovala tlač kníh a iných písomností veľmi zlacnieť a zrýchliť. 

Tézy Martina Luthera začínali týmito slovami: „Z lásky k pravde a zo snahy vyviesť ju na svetlo má sa o niže uvedených výpovediach konať verejná dišputa vo Wittenbergu pod predsedníctvom ctihodného otca Martina Luthera, magistra slobodných umení a svätej teológie a tam aj riadneho učiteľa. Tých, čo sa na dišpute nemôžu osobne zúčastniť, prosím, aby tak učinili písomne. V mene nášho Pána Ježiša Krista, Amen.“. Ohlas na tézy bol obrovský. Už za 14 dní sa stali známymi po celom Nemecku a za niekoľko týždňov v celom kresťanskom svete. Na rozdiel od predošlých reformátorov, tentoraz reformné myšlienky našli pochopenie v akademickom svete a v mestách. Luther nechcel cirkev rozdeliť. Veď bol známy svojim konzervativizmom, avšak dospel k presvedčeniu o nutnosti obnoviť čistotu viery v náboženskom živote. Asi nič viac jeho snahe neodporovalo, ako prax predávania odpustkov na krytie pápežských dlhov, ako  cesta k spáse. Videl v tom nahradzovanie Božej milosti kupovanými odpustkami.

Reformácia sa stala hnutím, ktoré od roku 1517 pokračuje dodnes ako snaha reformovať Katolícku cirkev. V samej podstate je to len snaha o nápravu chýb, ktoré vznikli v rímskokatolíckej cirkvi a v rámci jej pôsobenia na svetské záležitosti. Reformácia a protireformácia, náboženské vojny, násilie a iné neprávosti sprevádzali tento zápas. Tieto procesy neobišli ani našu krajinu. Reformačné myšlienky sa pochopiteľne najskôr uchytili v banských mestách s nemeckým obyvateľstvom a rýchlo sa šírili po krajine. Koncom 16. storočia sa až 90 percent obyvateľstva hlásilo k reformácii. Následná protireformácia tento pomer zvrátila. 

     Obe cirkvi prešli počas pol  tisícročia dlhú cestu. Sme generácia, ktorá dokázala aj v tomto smere niečo, čím prekonala minulosť. V roku 1999, pred záverom milénia Svetový luteránsky zväz a Pápežská rada pre napomáhanie jednoty kresťanov prijali Spoločné vyhlásenie k učeniu o ospravedlnení. V spoločnom vyhlásení najvyšších predstaviteľov Evanjelickej cirkvi a. v. a Katolíckej cirkvi sa uvádza „Slovenskej veriacej verejnosti, tak zo strany Evanjelickej cirkvi a. v., ako aj zo strany Katolíckej cirkvi, sa dostáva do rúk Spoločné vyhlásenie k učeniu o ospravedlnení, ktoré 31. októbra 1999 v Augsburgu podpísali zodpovední predstavitelia Katolíckej cirkvi a Svetového luteránskeho zväzu. Toto Spoločné vyhlásenie je výsledkom mnohoročných rozhovorov teológov z obidvoch strán.“.

Evanjelický kostol v Sazdiciach postavený v roku 1885

Dokument prijatý najvyššími cirkevnými autoritami si nedovoľujem analyzovať ani vykladať. Na jeho objasnenie pripájam citát piateho odseku  jeho preambuly: „Predkladané Spoločné vyhlásenie má tento zámer: ukázať, že na základe vzájomných rozhovorov sú podpisujúce evanjelické cirkvi a Rímskokatolícka cirkev teraz schopné vyjadriť spoločné chápanie nášho ospravedlnenia Božou milosťou skrze vieru v Krista. Toto vyhlásenie neobsahuje všetko, čo jedna či druhá cirkev učí o ospravedlnení; zahŕňa však konsenzus v základných pravdách učenia o ospravedlnení a ukazuje, že zostávajúce rozdiely v jeho vysvetľovaní už viac nie sú dôvodom na vzájomné odsúdenia učenia.“.

Evanjelické služby božie v sazdickom kostole

V Demandiciach sa reformné cirkvi nikdy organizačne neustanovili. No v povodí potoka Búr sa vytvorilo viacero reformovaných matkocirkví. Postavili si aj svoje kostoly v Sazdiciach,  Santovke,  Boroch, a v Brhlovciach. Môžeme sem zahrnúť aj Čankov. Náboženské rozdelenie ľudí ich neodlučovalo. Keď študujem záznamy v matrikách zmienených obcí, vidím, že láska aj cirkevné hranice prekonávala. Zmiešané manželstvá nie sú nijako výnimočné. 

    Je asi málo Demandičanov, ktorí sa ocitli v evanjelických stánkoch božích stojacich pozdĺž potoka Búr. Vo svojom archíve mám aj dokumentáciu o duchovno živote evanjelikov a kalvínov. Rád sa o ňu pri príležitosti historického výročia podelím.

Sazdická evanjelická matrika vedená od roku 1793 a písaná v slovenskom jazyku

Kostol evanjelickej cirkvi a. v. v Santovke postavený v roku 1911

Oltár v kostole v Santovke

Evanjelickí veriaci pred kostolom v Brhlovciach začiatkom 50. rokov minulého storočia

Konfirmanti v čankovskej ev. cirkvi a. v.  v medzivojnovom období

Evanjelický pohreb môjho starého otca v Santovke 

Krásna fotografia z nášho rodinného archívu

Celoštátna  oslava veriacich k päťstému výročiu reformácie v Sazdiciach v máji 2017

Naše rádio

Objav elektromagnetického vlnenia otvoril cestu k vynálezu prenosu ľudského hlasu na diaľku. Pri vynálezoch, vedúcich k masovému šíreniu hovoreného slova a hudobnej produkcie, bol aj Slovák, Jozef Murgaš. Prístroje, ktoré boli schopné zachytiť vo vzduchu sa šíriace vlnenie, sa nazývali rádiá. Aj to slovo samotné bolo nové. Najprv sa tieto prevratné vynálezy udomácnili v doprave, najmä námornej. Počas prvej svetovej vojny si rádio osvojili vojaci. Jeho vplyv na verejnosť považovali za nebezpečný, veď mohlo byť využívané na špionáž nedôveryhodnými osobami.

Asi takto sme počúvali rozhlas aj my v Demandiciach

Netrvalo dlho a verejnosť chcela využívať nový zázrak techniky. Krátko po vojne sa začínalo s rádiovým vysielaním pre verejnosť. V Československu sa to stalo v roku 1923. Zákon o telegrafoch ustanovil podmienky rádiového vysielania a príjmu. Na jedno i druhé bolo potrebné získať licenciu, lebo to bol štátny monopol. Aby niekto mohol počúvať rozhlasové vysielanie, ľudovo rádio, musel si o to zažiadať a za udelené oprávnenie platiť mesačne poplatok v hodnote priemerného týždenného platu robotníka. O drahom prístroji ani nehovoriac. Na udelenie licencie sa čakalo aj niekoľko mesiacov, lebo žiadateľ bol riadne preverovaný aj zo štátnobezpečnostného hľadiska. V tridsiatych rokoch sa tento postup uplatňoval najmä voči príslušníkom rôznych extrémistických hnutí. Nuž nečudo, že sa ľudia snažili neplatiť a predsa načúvať. Boli za to tvrdé postihy. Najhoršie počas ďalšej vojny. V Protektoráte Čechy a Morava za počúvanie zahraničného vysielania a šírenie jeho obsahu bol trest smrti.

     Po roku 1948 sme boli svedkami miernejšieho postupu. Neželané stanice boli rušené vysielaním všemožných pazvukov, napríklad na frekvencii Rádia slobodná Európa. Rádioprijímače potrebovali na svoju prevádzku elektrický prúd. To obmedzovalo dosť dlho ich prístupnosť. Môj otec mal už po vojne rádio, ktoré bolo umiestnené v spálni na stole pri posteli, aby po večeroch pred spaním mohol loviť v rádiových vlnách. Absenciu elektrickej energie v Demandiciach nahrádzal plochými batériami, ktoré boli naskladané za sebou a navzájom poprepájané zahnutím plieškov zlatistej farby, ktoré z nich na oboch koncoch vytŕčali, tvoriac ich póly. Na zvuk tohto rádia si veru nepamätám, zato tie batérie ma lákali. Keď sa vyčerpali, mohol som ešte skúšať, či mi neposlúžia vo vreckovom lampáši.

Naše  rádio Tesla 623A Máj. Ochraňujem ho doposiaľ a je funkčné

V roku 1956 sme už mali nové rádio, lebo do dediny bola zavedená elektrina. Bolo drevené, pekne nalakované, so štyrmi plexisklovými pásmi, na ktorých boli nápisy s menami rádiostaníc, ktoré sa dali chytať. Volalo sa „Máj“ a malo až dve magické oká. To bola taká okrúhla lampička, slúžiaca na presné naladenie frekvencie zvolenej stanice. Vľavo mala zeleno biele lúče a vpravo šedivobiele. V zásuvke pod rádiom bola licencia, oprávňujúca majiteľa Ondreja Ukropa na počúvanie rádiového vysielania. Snáď sme nič neporušili, keď sme ho počúvali aj my, ostatní členovia domácnosti. Na papierovej licencii sa povaľovalo viacero súčiastok, hlavne niekoľko lámp, lebo polovodiče ešte neboli v priemyselnom využívaní. Na opravu rádia neraz stačilo lampu so skleneným obalom vybrať a vreckovým nožíkom oškrabať jej kontakty. Tok elektrického prúdu, prerušený oxidáciou, sa obnovil a rádio fungovalo. Ak nie, pár ráz sa ešte po ňom udrelo päsťou, a ak sa ani potom nespamätalo, putovalo na káričku a ja som mal úlohu ho zaviesť k opravárovi, pánovi Kovalovi. Ten mal práce vždy dosť a to najmä potom, keď sa v dedine objavili televízory, ktoré tiež trpeli na neduhy elektronických lámp.

     Magické oko nás lákalo každý večer na počúvanie rozprávky. Hlásateľka oznámila, desať minút pred siedmou večer, že nám, milým deťom, povie rozprávočku na dobrú noc teta Viera Bálintová. Jej podmanivý hlas sme hltali v príbehoch dobra. V čase, keď sme zistili, že rozprávky sú ilúzia, sme sa sústredili na reláciu, ktorá sa vysielala popoludní každú sobotu. Bola to rozhlasová hra pre mládež. Nikdy v nej nechýbal hrdina s typicky chlapčenským hlasom, stvárnený hercom Emilom Filom, ktorý ním hovoril po celý život a to aj vtedy, keď sme my už preskákali obdobie mutácie. Niekedy sme sa pred rádio posadili viacerí, aby bol zážitok silnejší. Raz to bolo u nás, inokedy u Štutikovcov. Paľo bol už vtedy nezávislý poslucháč, lebo sa mu podarilo, asi vďaka starším bratom, zohnať súčiastky na kryštálku, ktorá fungovala aj bez elektriky, ale počúvať ju mohol len jeden z nás cez slúchadlo. Ako dôkaz, že mu to funguje, nám to stačilo.

    Vo vyššom veku, na začiatku puberty, sme sledovali reportáže z futbalových zápasov a z olympiády. Pamätám sa na prenosy z olympiády v Ríme, na súboj Brumeľa s Thomasom v skoku do výšky, či nadšené správy o výkonoch americkej šprintérky čiernej pleti, Vilmy Rudolphovej. Klaksónová zvučka uvádzala reportáže cestovateľov Zigmunda a Hanzelku. Avšak to, čím sa mi do pamäti vryl rozhlas boli udalosti  roku 1956, keď sme v októbri a novembri počúvali z rádia emotívny hlas maďarských hlásateliek,  začínajúcimi hlásenia slovami „Figyelem! Figyelem“, čiže Pozor! Pozor! A do toho prenikal zvuk streľby. To sme sa fakt báli. Hranica bola len desať kilometrov od nás a povstanie v Budapešti len osemdesiat.

     Prelom v rádiovom počúvaní nastal masovým zavedením montáže tranzistorových polovodičov do rádioprijímačov. Aj keď tranzistor vynašli v Amerike, v rádioprijímačoch ho využili Japonci, ktorí z rádiovej skrine, prinajmenšom drevenej debny, urobili škatuľku, ktorá v prvom rade nebola pripojená káblom o zásuvku na stene a preto sa rádio mohlo prenášať z miestnosti do miestnosti a mládež čoskoro zistila, že aj mimo domácnosti. Mladým na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov priniesla slobodu. Rozhlas nemuseli počúvať doma, pod dozorom rodičov, mohli si ľubovoľne vyberať aj stanice na počúvanie. V prvom rade to boli tie, ktoré vysielali hudbu tzv. modernú, ktorú aj vtedy staršia generácia neznášala. 

     Zrodili sa tínedžeri a my sme boli prví.

     Keď už niekto mal tranzistor, tak sa s ním patrične pretŕčal po dedine. Výbornou príležitosťou bol nedeľný futbalový zápas. Počas neho sa okolo ihriska, z každých pár metrov ozývala nejaká hudba, alebo aj reportáže z veľkého futbalu. Prím hralo počúvanie maďarskej Slobodnej Európy, na ktorej od tretej do šiestej popoludní išla relácia na želanie s názvom „A Délutáni Randevú“, Popoludňajšie randevú. Večer, keď sa príjem rádiových vĺn zlepšil, sme chytali stanicu Rádio Luxemburg, ktoré vysielalo najaktuálnejšie hity. Na stanici Československo 1 to bola domáca hitparáda „Na houpačce“.

S tranzistorom uprostred dediny, v druhej polovici 60. rokov minulého storočia

Rádio sa mi nakoniec takmer stalo osudom. Na vysokej škole, keď som bol v študentskom domove predsedom študentskej rady, mal nad nami patronát Slovenský rozhlas Bratislava. Naša trojročná spolupráca, keď som v rozhlase aj niekoľkokrát účinkoval, sa v piatom ročníku končila serióznou ponukou stať sa redaktorom v slovenskej redakcii československého vysielania do zahraničia, čo bola stanica Rádio Praha. Napokon som ostal pri tom, čo som študoval a rozhlasákom som sa nestal. Počas praxe som sa v jeho vysielaní neraz objavil. A paradoxne, napokon som na úrade vlády a v kancelárii prezidenta s profesionálnymi rozhlasákmi spolupracoval.

Naša teta Viera Bálintová

Štefan Štutika pri počúvaní rozhlasu, šíreného po drôte

Moja prvá sesternica s mojim prvým tarnzistorákom

A tu František Kočerha s jeho modelom

Ja s kávou pri dvojkombinácii, rádiogramofóne

S rozhasovou legendou, Gabom Zelenayom, v roku 1998

Po päťdesiatich rokoch pri našom rádiu

Bratislavský hrad

Po mnohé roky nášho života bol 28. október štátnym sviatkom na pamiatku vzniku samostatného Česko-slovenského štátu. V súčasnosti je už len pamätným dňom. Nemáme už ani  Československo.

Ku vzniku našej samostatnosti viedlo mnoho cestičiek, ba aj nešťastných odbočení. Miesto, na ktorom bola štátnosť takpovediac zabývaná po stáročia, je na jednom z návrší nad Dunajom v Bratislave. Hradný kopec osídľovaný po tisícročia, lebo nebolo len jedno, sa stal sídlom aj novodobej štátnej moci. Už nie cisárov, ani kráľov. Sídli na ňom náš parlament. 

     Len prednedávnom sa dokončil proces obnovy Bratislavského hradu, ktorý mu patrí do správy. Vyše šesťdesiat rokov trvala snaha vrátiť tomuto miestu jeho význam, dôležitosť a aj krásu. Trvalo to takmer môj celý život. Videl som hrad v roku 1956 z jeho bezprostrednej blískosti. To čo je z tej ruiny dnes, je úžasné. Vždy sa nájdu frfľoši, ktorým sa to, či ono nebude páčiť a pritom sa na miesto ani nepozreli. Na nich nedajme. Ak budete mať cestu okolo, neobídite hradné návršie hoc len z úcty k dielu, ktoré sem vrátilo majestát štátnosti.

Prvé známe zobrazenie hradu. Na miniatúre v iniciále  z Viedenskej obrázkovej kroniky z r. 1358 je vyobrazený nemecký cisár Henrich III. pri obliehaní Bratislavského hradu

Pohľad na Bratislavu s hradom na litografii z roku 1593 od F. Hogenberga

Bratislava (Posonium) na rytine od Matthausa Meriana 1638

Pohľad na Pálffyho palác a hrad  (Engelbrecht–Werner  1735)

Časy najväčšej slávy za panovania Márie Terézie. Na obraze Johanna  Daniela Herza, Korunovačný sprievod Márie Terézie v roku 1741

(kolorovaná medirytina, Galéria mesta Bratislavy)

Totálna skaza v roku 1811

Hrad a podhradie v rokoch 1850 - 1860

Bratislava so svojim hradom v roku 1900

Vo vojnovom období mal hrad namále. Vtedajší mocipáni ho chceli zbúrať a na hradnom kopci postaviť univerzitný areál. Aj toto hrad prežil a ako 150 ročná ruina sa v roku 1953 dočkal  začiatku prác na svojej obnove.

A tu je výsledok po poslednej fáze obnovy

Na jarmoku

Trhy, či jarmoky, patria k najstarším formám obchodovania. Demandice a ich okolie majú k tejto forme dosť blízko. Ako deti sme často počúvali o chýrnych jarmokoch na Hýbeci v rámci púte, ktorá sa tu každoročne konala na sviatok sv. Heleny. Za našich detských čias táto tradícia bola na zániku. Hlavne preto, že zanikli púte a na Hýbec v auguste chodili už len jednotliví predajcovia so stánkami, ktoré sme volali šiatre. Môj sused, Milan Grossman, si na to vytvoril samostatný názov „hýbece“, lebo zmienení stánkari popoludní prišli aj do dediny, aby si vylepšili obchodnú bilanciu. Vtedy sa v dedine prvý raz predávali dyne, tie sa až na jeden družstevný pokus v dedine nepestovali. Tradícia trhov však má oveľa hlbšie korene, ako sa zdá.

Historická rytina trhovej nálady. Neraz to skončilo bitkami na nože a nejeden jarmok preto zakázali.

Podľa tradície, kostol na Hýbeci vznikol už za panovania prvého uhorského kresťanského panovníka, sv. Štefana. Ten bol predtým známi pod menom Vajk a bol nitrianskym kniežaťom. Aj to asi prispelo k jeho pokresťančeniu. Štefan, v záujme upevnenia kresťanstva, jedným zo svojich prvých zákonov nariadil povinné účasti na bohoslužbách vo sviatočný deň. Každých desať obcí malo povinnosť spoločne vystavať kostol umiestnený na takom mieste, aby cesta k nemu a späť bola zvládnuteľná za jeden deň. Podľa tradície práve takýto kostol bol postavený na Hýbeci.
     Povinnosť návštevy kostola bola kontrolovaná hradskými jazdcami, sídliacimi na komitátnych hradoch. V Honte to bol, od nás len dvadsať kilometrov vzdialený, vodný hrad na Ipli, nachádzajúci sa v intraviláne dnešnej obce Hont. V siedmy deň týždňa bol kvôli tejto povinnosti nariadený pracovný pokoj. V zákone panovník umožnil po bohoslužbe konanie trhov, za účelom výmeny tovaru medzi obyvateľstvom. A tak si veriaci v nedeľu mohli niečo kúpiť a predať. Aby bol aj panovník spokojný, na trhoch sa vyberalo clo a to išlo do kráľovskej pokladnice. Aby bolo čo odovzdávať, začalo sa s razením peňazí. Z toho vyplýva, že ak je legenda o vzniku kostola na Hýbeci pravdivá, tak už vtedy na území dnešných Demandíc existovali jarmoky. V medzivojnovom období mali Demandice právo konať trh. Slúžil na to priestor dodnes zvaný jarmočnisko. Od tridsiatych rokov minulého storočia sa na ňom hrával aj futbal. Teraz je na ňom neodstránená divoká skládka odpadu, ktorá čoskoro prehradí tok potôčika Kamenná.

Jarmok na levickom námestí začiatkom 20. storočia

Ako vlastne vzniklo slovo jarmok? Jeho pôvod je nemecký. Vzniklo zo slova „Jahrmarkt“, teda ročný trh. Takýmito jarmokmi boli preslávené najmä bohaté banské mestá na našom severnom okolí, a preto sa z nich tento  názov v poslovenčenej forme rozšíril. Trh má v maďarskom jazyku výraz „vásár“ (vášár). Pre deň, kedy sa konali trhy, sa preto ujal názov vašárnap, čo v maďarčine znamená nedeľa, doslova trhový deň. Vidieť, že obyvateľstvo malo aj vtedy bližšie k trhom, ako ku kostolom.

     V stredoveku a neskôr naše okolie malo aj zaujímavé obchodné postavenie. Sídelné mestá Ostrihom a neskôr Vyšehrad boli blízko. Demandice a iné obce v údolí Búru ležali pri ceste Via magna, spájajúcej kráľovské sídlo s banskými mestami. V tomto smere získali výrazné postavenie susedné Sazdice, na ktoré sa vďaka trhovým právam hľadelo ako na mestečko.

S rodičmi po prvý raz na Martinskom jarmoku v Leviciach

V novodobých dejinách sa presadzovali mestá, v ktorých sa sústreďovala remeselná výroba a obchod. Významným obchodným mestom sa stali Levice, rozprestierajúce sa v susedstve mohutného hradu. Aj keď sa trhy najskôr konali v Starom Tekove, ako sídle Tekovskej stolice, Levice jeho význam prerástli.

     Levický jarmok sme v minulosti poznali ako Martinský jarmok. Martinský preto, že sa konal v dňoch okolo Martina, teda uprostred novembra. Aj termíny jarmokov sa riadili cirkevným kalendárom. To len v posledných dvoch desaťročiach sa zmenil termín konania niekoľkodenného jarmoku na október preto, aby jeho návštevníci netrpeli mrazivým počasím. Martinské jarmoky sa stali vyhľadávané v rámci širokého regiónu bývalého Tekova, Hontu a Nitrianskej stolice. Po poslednej zmene režimu sa zdalo, že nové ekonomické pomery vytlačia archaické jarmoky na okraj spoločenského záujmu. Jarmoky sa začiatkom deväťdesiatych rokov konali v redukovanej veľkosti. Časy, keď sa v päťdesiatych rokoch miestna tlač chválila, že na jarmok prišlo 180 000 návštevníkov boli preč. V súčasnosti sa obľuba jarmokov vyšplhala na nevídanú úroveň. Veď celé centrum mesta je obsadené šiatrami niekoľkých stoviek predávajúcich.

 

Perníkové srdce bolo dlho jarmočným č. 1

Na jarmoku si môžete prísť na svoje, ale to, čo bolo ich doménou a zlatým klincom návštevy, sa akosi vytratilo. Synonymom Martinského jarmoku v Leviciach boli pečené husi. Porcované sa predávali ako „fertále“, maďarsky „fertály“, čo oba jazyky prevzali z nemeckého fier teil, teda štvrtina. Husi preslávili Levice nie len ako pochúťka na stoloch jarmočníkov, ale aj ako dôležitý obranný prvok mohutného levického hradu, ktorý ani Turci, až na krátke obdobie, neovládali. Pričinili sa o to kŕdle husí, pasúce sa na lúkach okolo hradu, využívajúc vodné priekopy na zlepšovanie svojej kondície. Veď levický hrad bol vodným hradom. Keď sa plížilo turecké vojsko, husi spustili obrovský gagot a vzlietali z pastvísk. Turecký útok obrancov neprekvapil.

     Husi sa pásli popri Hrone najmä proti prúdu na sever, smerom k Slovenskej bráne a dediny v tomto priestore boli označované za „Čilejkáre“. Aj k tomu vedie husacia stopa. Tento názov vznikol vraj z častého používania slova „čilej“, teda teraz. Jedna z takýchto preslávených viet znie „Mara, čilej tušín hus prdla“. Nuž, a keď sa k paši pridalo aj dokrmovanie kukuricou, urodenou na čilejkárskych poliach, vznikla delikatesa takmer európskeho významu. Až sa čudujem, že čilejkárske pečené husi ešte nikto nenavrhol Bruselu na zápis chránenej značky. Možno ste to ešte nevedeli, ale pečené husi z okolia Levíc sa vyvážali až do Viedne, ba sa povráva, že až do Londýna. Vraj na to používali ľadom vychladzované vozne.

 

 Soľničku ste na dedine nekúpili. Jarmok bol na to príležitosťou.

Rodičia, ako mnoho iných, v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch chodili na jarmok do Levíc. Na to som sa nesmierne tešil, lebo mi priniesli jarmočné, teda šúľok sladkej dobroty z kokosu a čo ja viem z čohosi veľmi dobrého. Hoc som kadečo zhltol na posedenie, kokosový šúľok som uhrýzal po milimetri a šetril si ho po niekoľko dní. Na jarmok raz, asi v roku 1957, vzali aj mňa. Viem to preto, že medzi toľkými ľuďmi som bol prvý raz a otec aj mama ma držali každý za jednu ruku, aby som sa im nestratil. To by mi potom nemohli kúpiť zimný kabát. Ten mi podľa fotografie evidentne chýbal, lebo početné obecenstvo, videné na fotografii, je dobre zaodeté do zimy, až na mňa, poskakujúceho len v detskom saku. Moja mama si už od tohto veku predsavzala, že musím chodiť v obleku a veru mi to prischlo na ďalších šesťdesiat rokov. Po nevyhnutnom mykcovaní nakoniec rozhodli, že jeden, z vtedy módnych hitov, kabát „hubertus“ špinavo  zelenej farby ma na niekoľko zím bude chrániť pred zimou.
     Martinský jarmok bol, a chvalabohu aj je, jeden z najznámejších a najobľúbenejších ľudových trhov Poiplia a Pohronia. Vôbec sa nehnevá s tiež slávnym jarmokom Šimona a Júdu v Štúrove, alebo Radvanským jarmokom. Po pár rokoch od pamätnej prvej návštevy Martinského jarmoku, som za dobré vysvedčenie v siedmej triede dostal od rodičov prvý fotoaparát. A to mi umožnilo, aby som si z Martinského jarmoku odnášal aj niečo iné, ako nejakú drobnosť a plný žalúdok. Sú to fotky, ktoré ožívujú spomienky naň.

Noc pri Búre

Ako chlapci sme v päťdesiatych rokoch využívali tmu na detské hry. Október bol na to najvhodnejší čas. Tma sadla do údolia Búru dosť skoro na to, aby sme sa v nej vybehali a počas večerného zvonenia už boli doma. Kostol, stojaci uprostred dediny, bol centrom nášho naháňania so svetlami  z rôznych lampičiek na baterky. Zacnelo sa mi za týmito chvíľami a preto som bol pred pár dňami nasať atmosféru skorého jesenného podvečera z detských rokov. Tu je malá štúdia, aké to je vo večerných Demandicaiach za okenicami domov v okolí kostola.

Devínska brána

Sú miesta, ktoré majú svojho ducha, v nich driemajúceho niekde aj tisícročia. Takýmto miestom je nepochybne Devín. Osada, ktorá dala meno dvom obciam a hradisku. O dvoch osadách hovorím preto, že neďaleko proti prúdu rieky Morava je jej dvojníčka, Devínska Nová Ves. Denne sa dívam z okna a lodžie na Devínsku kobylu, prírodný útvar, ktorým začínajú Karpaty. Na jeho západnej hrane sú lokality Na pieskach a Nad lomom. Z geologického hľadiska je to abrázna morská terasa, známa bohatým výskytom fosílií spred miliónov rokov, kedy bola morským útesom. Na oboch platformách terasy boli v minulosti postavené opevnenia, chrániace prístup k centrálnemu opevneniu, k hradisku  Devín. Spolu tvorili vynikajúci fortifikačný systém. Ľudia ho využívali po tisícročia v mieste, kde sa do seba vkliňujú toky riek Morava a Dunaj. Spoločnou silou sa opierajú do osemdesiat metrov vysokého vápencového útesu.

Na devínskom brale mali svoje osady najstarší známi obyvatelia hradného kopca v mladšej dobe kamennej, ľud kultúry lineárnej keramiky, neskôr bádenskej kultúry a ľud so šnúrovou keramikou. Prekvitala tu aj maďarovská kultúra. Tá, ktorá dostala meno podľa osady Maďarovce primknutej k severnej hranici demandického chotára. Bol to ľud maďarovskej kultúry, ktorý ako prvý na našom území začal budovať opevnené osady a urobil tak aj na strategicky úžasnom mieste, devínskom vápencovom brale, týčiacom sa nad hladinou dvoch riek. Tu sa spájajú výhody výškovej obrany a ťažkej prístupnosti, spôsobenej vodným tokom a močarinami. 

     Osídlenie Devína pokračovalo aj v ďalších tisícročiach. Dokladujú to nálezy, svedčiace o prítomnosti Keltov, Germánov, najmä Kvádov a Markomanov. Ich aktivita prinútila Rímsku ríšu opevňovať svoju hranicu na  Dunaji. V týchto miestach sa tiahla Limes Romanum. Neďaleko, na ľavom brehu Dunaja, spevnená silnou vojenskou posádkou v Petronele. Na Devíne mala svoju predsunutú ľavobrežnú strážnu stanicu. Objavená bola pri systematickom archeologickom výskume hradiska, ktorý začal v roku 1976. Počas niekoľkých desaťročí Devín doslova odkryl svoju minulosť. Čo bolo len legendou, alebo hmlistou domnienkou, potvrdilo sa hmotnými nálezmi.

Rieka Morava pred sútokom s Dunajom. V pozadí v strede terasy Sandbergu.

Po dobe rímskej, začiatkom nášho veku, sa tu usadili Avari a prví Slovania. Početné hroby avarských bojovníkov, nájdené v Devínskej Novej Vsi, dokladujú hustotu osídlenia tohto územia. Aj neraz spochybňovaná slovanská prítomnosť na Devíne, sa potvrdila odkrytím veľkomoravského kostola z druhej polovice 9. storočia a slovanskej osady. Je zaujímavé, že hradisko Devín bolo aj v tej dobe pohraničnou pevnosťou. Stýkalo sa tu územie Moravanov a Nitranov. Devín bol baštou Moravanov a Bratislavské hradisko patrilo k Nitrianskemu kniežatstvu, ako jeho západná tvŕdza na Dunaji. To je dôvod, prečo na území veľkej Bratislavy máme dve tak významné a rozsiahle hradiská.

    Bratislava a Devín sa v roku 907 stali miestom významného vojenského stretu s novou silou, ktorá sa objavila koncom deviateho storočia v Karpatskej kotline – Maďarmi. Tí, vytlačení zo svojich pôvodných sídel, sa usadili medzi Dunajom a Tisou. Kočovný národ podnikal výboje aj ďalej na západ, pozdĺž Dunaja. Drancoval východné územia Frankov a odpoveď nedala na seba dlho čakať. Frankovia mali snahu podmaniť si Moravanov a viedli vojny s Rastislavom. Ako sa zdá, Slovania v Nitriansku a Blatnohrade sa do určitej miery zžili s novou mocou v stredoeurópskom priestore a v stretnutí Bavorov s Maďarmi, útok Bavorov považovali za ich ďalšiu snahu o podrobenie dunajského priestoru.

     Samotná bitka prebiehala v lete roku 907, niekde v okolí dnešnej Bratislavy a Devína. Braslav, ktorý mal pôvodne tlmiť nájazdy Maďarov, sa k nim asi pridal a prispel k porážke Bavorov, ktorých bol vazalom. Veď prečo by ho víťazi nechali vládnuť z Bratislavského hradiska, ktorému dal dnes známe meno, ako aj mestu, ktoré pod jeho hradbami vyrástlo. Maďarské kmene využili  porážku Bavorov a po štyri desaťročia podnikali lúpežné nájazdy cez ich územia, až na sever Španielska a severom Talianska sa vracali do Karpatskej kotliny. Až v roku 955 sa jeden z ich ďalších nájazdov, skončil katastrofálnou porážkou pri Ausburgu na rieke Lech. Z pätnásťtisícového jazdeckého zboru sa domov vrátila bez koristi len hŕstka bojovníkov a bez troch významných vodcov. To bol definitívny záver zaujímania novej vlasti Maďarmi. Boli prinútení ostať v Karpatskej kotline lebo európske vojsko našlo spôsob ako im čeliť.

    Nitrianske kniežactvo si počas dvoch storočí udržiavalo špecifické postavenie, možno ako dôsledok spolupráce v boji s Bavormi. Ešte sto rokov po porážke na rieke Lech bolo na území Nitrianska a na východ od neho vytvorené tzv. tretinové kráľovstvo (Tercia pars regni) nazývané aj Nitrianske pohraničné vojvodstvo. Jeho vojvodami boli budúci panovníci kráľovstva. Jedným z nich sa stal aj Vajk z rodu Arpádovcov, neskôr známy ako Štefan I. Až za jeho vlády, ktorú mu pomohli udržať stredovekí magnáti z Nitrianska, medzi nimi aj rod Huntovcov, vládnucich na našom okolí, bolo Maďarmi definitívne prijaté kresťanstvo. Maďarské kmene sa tým politicky zaradili do Európy a mohli rozvíjať svoj štát. Ďalšou expanziou vytvorili personálnu úniu s Chorvátskom a na čas aj s Poľskom. Pri zrode všetkých týchto dejinných procesov boli udalosti, ktoré sa odohrali pod Devínom.

Podoba hradu Devín v roku 1680

Ten sa rozvíjal aj v stredoveku a dožil sa ako osídlené miesto aj novoveku. Ešte v roku 1809, teda deväťsto rokov po pamätnej bitke v jeho okolí, sa stal svedkom ďalšej vojenskej zrážky. Bratislavský mier, ktorý bol nútený prijať za tvrdých podmienok rakúsky cisár po prehratej bitke pri Slavkove, nechcel rešpektovať, a preto sa Napoleon znovu objavil pri Dunaji. Takmer na dohľad od Devína sa jeho armáda stretla s rakúskou, ktorú 5. júla v bitke pri Wagrame porazila. Porážka mala na osud hradu Devín katastrofálne následky. Aj keď už hrad nemal svoje vojenské využitie, francúzski granátnici ho vyhodili do vzduchu, rovnako ako neďaleký hrad Pajštún. Mali smolu, že ležali v demilitarizovanej zóne medzi dvomi armádami. Majitelia hradu, rod Pálfi, do obnovy hradu už neinvestovali a počas poldruha storočia spustol. Aj z toho mála, čo sa zachovalo, ak nebolo roznosené ako stavebný materiál,  ubudlo aj pri stavbe monumentu na Hornom hrade v roku 1896. Pri stavbe pylónu so sochou arpádovského bojovníka boli až po základy odstránené zvyšky Horného hradu. Ani to nebol koniec búrania. Sochu, ktorá sa stala dominantou vstupu do Uhorska zo západu, v januári 1921 vyhodili legionári do vzduchu. 

     Chvalabohu, v súčasnosti žijeme v lepších časoch. Aj keď sme kvôli následným rekonštrukčným prácam v posledných deviatich rokoch nemohli vystúpiť na najvyššiu časť hradiska, od mája tohto roku sa môžu návštevníci kochať výhľadom do zvláštnej krajiny, krajiny spájajúcej životný priestor štyroch národov. Kým na vrchole opevneného brala sa človeka zmocňuje pocit majestátnosti, pri posedení pod jeho kolmou stenou ste drvený pohľadom na masu kameňa, visiacu nad vašimi hlavami, ale aj valiacou sa masou vody spredu a sprava. Máte pocit, že niektorý z víriacich prúdov vás schváti do hlbín.

     Devín je úchvatný.

Sútok Dunaja a Moravy

Ešte k pani Judite

K príspevku „Z Arizony do Demandíc“ som pripojil videoprojekciu s fotografiami zo života a kariéry speváčky populárnych piesní z vojnového a predvojnového obdobia v Maďarsku, Judity Mezey, vlastným menom Júlia Merka. V internetovej komunikácii majú čitatelia pramálo trpezlivosti sledovať dlhšie texty alebo obrazové záznamy. Preto som  v príspevku použil len polovicu fondu, ktorý som získal. Vzhľadom na záujem a reakcie čitateľov, ako aj jej rodiny, dávam k dispozícii na nahliadnutie aj ďalšie fotografie.

   Judita Mezey vyštudovala herectvo a pôvodne bola sólistkou budapeštianskej divadla komédie (Vígszinház). Jeho vyše storočná budova je jedným z najkrajších divadiel Strednej Európy. Avšak Judita v ňom dlho nepôsobila, čoskoro sa stala umelkyňou „na voľnej nohe“ a svoje spevácke a herecké schopnosti predvádzala v mnohých zábavných podnikoch, najmä hudobných kaviarňach vtedajšieho Maďarska. Účinkovala aj v jednom z celovečerných filmov. Tento rok uplynulo sto rokov od narodenia osobnosti, ktorú viazalo k Demandiciam rodinné puto. Je to aj štyridsať rokov od jej smrti. Pripomínajú nám ju fotografie, ktoré desiatky rokov takmer nikto nevidel.

Judita Mezey, vlastným menom Júlia Merka

Vígszinház – divadlo komédie v Budapešti v ktorom začala svoju umeleckú dráhu Judita Mezey

S rodinou 

                                                                             Počas kariéry