Stohovanie

Pred pár desaťročiami stohy sena a slamy tvorili kolorit dediny a chotára. Každý takýto útvar bol výsledkom pracovného úsilia množstva ľudí, ktorí denne robili tisícky úkonov, zväčša vidlami, aby uskladnili seno na kŕmenie a slamu na poprávanie pod dobytok. Bola to drina, vykonávaná zväčša v letných horúčavách, v prachu zo suchej slamy, lebo mokrá do stohu ísť nesmela. Vo vlhku by sa biologickým teplom zahriala a mohla by sa vznietiť. V jednom prípade, v polovici šesťdesiatych rokov, z tejto príčiny zhorel družstevný senník.

Stohy sena medzi Maďarovcami a Demandicami, začiatkom 40. rokov minulého storočia.

Stohy počas poľnohospodárskeho roku rástli od júna do augusta. V pokročilej jari sa začalo s kosbou trávy na lúkach a ďateliny s lucernou na ornej pôde. Ak sa tieto práce pretiahli do začiatku júla, aj my, ešte v školopovinnom veku, sme sa na ich zrode podieľali. Zákaz detskej práce sa až tak prísne neuplatňoval, ba úprimne povedané, nik ho v dedine ani nepoznal. Deti od nepamäti pásli husi, dobytok, pomáhali v hospodárstve a každý to bral ako samozrejmosť. Dokonca aj my, subjekty tohto práva, sme považovali za vyznamenanie, ak sme dostali príležitosť sa vedľa starších ukázať ako užitočné deti.

     Na riadky pokosená krmovina čakala aj na naše ruky a svaly. Najskôr sme chodili obracať jej zvädnuté riadky na druhú stranu tak, aby vyschla v celom svojom profile a mohla sa uložiť na uskladnenie. Obrátenú trávu, alebo lucernu, sme potom skladali do petrencov, ktoré sme bruchom vidiel museli poubíjať, aby ich vietor neprevrátil, po našom neprekoprcol, a tiež aby tak ľahko nepremokli. Skladanie bola práca pre ženy, dospievajúce deti a starých ľudí. Mladší, alebo chlapi pri dobrej sile, potom petrence nahadzovali na konské vlečky a rebrináky. Na nich sme sa s obľubou vyvážali, do poľa a aj z neho, sediac na jeho boku obkročmo cez rebriny, hompáľajúc nohami. Sedieť na konci voza bola výsada, o ktorú bolo potrebné bojovať. Na rebrinák sme zásadne nastupovali a vystupovali za jazdy, o čom kočiš často ani nevedel.

     Po upevnení nákladu na rebrináku, alebo vlečke, ho kočiš s koňmi presunul na okraj lánu, kde sa na vhodnom mieste staval stoh. Boli to už rokmi overené pozície a neveľmi sa menili. To až dovtedy, kým sa nezačali stohy stavať v hospodárskom dvore družstva, alebo štátneho majetku. Tam sa však nikdy nepomestili a bolo to aj nebezpečné sústreďovať ich, z hľadiska požiarnej bezpečnosti, blízko seba.

     Najväčším odborníkom pri stohovaní boli chlapi, ktorí vedeli stoh viazať. Spravidla boli na stohu dvaja. Z každej strany jeden. Oni ukladali seno, či slamu tak, aby obvodná stena stohu bola nielen pevná, ale mala aj potrebný tvar, sťaby strechy, aby dažde po nej stekali a nepresakovali do vnútra skladovanej hmoty. Väčšina stohov mala v pôdoryse len tvar obdĺžnika, ale pri väčších lánoch, alebo vyššej úrode, aj tvar písmena T. Stohári museli už vopred odhadnúť veľkosť a tvar stohu tak, aby sa všetko krmivo doň uložilo, a pritom bol stoh aj tvarovo ukončený. Stohárom nemohol byť hocikto a práca na stohu bola aj najlepšie platená. Bolo to však utrpenie, robiť celé dni v prachu valiacej sa slamy z elevátora mláťačky, alebo z vlečiek kočišov, pristavovaných neustále.

     Od polovice 60. rokov rozširujúca sa mechanizácia poľnohospodárskej výroby začala ľuďom prácu uľahčovať, aj keď ju ešte nenahradila. Nové strojné zariadenia si vyžadovali stálu ľudskú asistenciu. Prvými lastovičkami boli samozberné vozy a návesy na traktory, ktorými sa stláčala slama na hromady, ktoré traktory premiestňovali k stohu, ten sa už ručne neukladal. Takto vznikali hromady, ktoré svojim tvarom stohu konkurovať nemohli. Na navršovanie týchto novodobých stohov slúžili fukáre, ktoré seno alebo slamu vyfukovali na hromadu silou prúdiaceho vzduchu zo silného ventilátora. Tieto stohy mohli vznikať len v hospodárskych  dvoroch, pretože si vyžadovali elektrický zdroj.

Svokor môjho strýka, pán Talán, mal mláťačku na pohon zabezpečovaný mohutným elektromotorom už v predvojnovom období

Práca na stohu   (Foto: L. Csaba Tomis)

Hrabačky, ťahané koňmi, ešte poslúžili na záhumienkových hospodárstvach najmä na osadách, kde si ľudia uchránili väčšie pridomové polia  (a. r. Š. Košútha)

Ďalšou novinkou bolo zavádzanie lisov. Najprv sa lisovala len slama na menšie baly, ktoré sa museli ručne zberať. Nalisované baly ženy posťahovali po tri, štyri kusy na hromady a následne chlapi nakladali na vlečky, ťahané koňmi, alebo traktorom. Až po čase sa objavili tzv. plaťáky, teda jednoúčelové vlečky s nízko položenou nákladnou plochou. To chlapom uľahčilo prácu, lebo nemuseli balíky slamy vykladať až do výšky troch metrov. Príchod ťažkých lisov vytlačil zo zberu krmovín a slamy ľudí s vidlami. 

     Opustením chovu hovädzieho dobytka sa potreba pestovania krmovín vytratila. A tak, nielenže už v chotári nevidíte lucernu a ďatelinu, ba ani slama nie je potrebná. Ak ju hospodár nechce speňažiť, zlisovanú do veľkých balov, kombajn počas mlátenia obilia ju rozseká a rozmetá za sebou po poli. Tým sa biologicky vráti do pôdy tak, ako to traviny v prírode robia už desaťtisíce rokov. Nahrádza sa tým aj ďalšia činnosť, ktorá bola v minulosti nevyhnutná, a síce rozvoz maštaľného hnoja a jeho rozhadzovanie po poli. To sa robilo pre zmenu v nepríjemnom marazme zimných mesiacov a bolo fyzicky násobne ťažšie, než pohadzovanie suchej slamy. Nič z toho už v súčasnosti v chotári neuvidíte. 

     Stohovanie sa stalo historickou kategóriou. Bolo, a už nie je.

Prvé lisy na slamu

Zo samozberného vozu do fukára

Nakladanie balov slamy

Plaťák v akcii

Stohovanie so súčasným technologickým vybavením

Ostatné fotografie: L. Csaba Tomis, foto a archív autora

Tajomný tajomník

Uprostred demandického cintorína, už poldruha storočia stojí pomník, na ktorom je vytesané meno Izabela Rákoczy. Toto meno vo mne vzbudilo záujem o historické pozadie Rákoczyovcov, usídlených v Demandiciach. Boli títo ľudia v príbuzenstve so slávnym sedmohradským kniežacím rodom Rákoczi? 

Už na prvý pohľad som si uvedomil, že tu ide o zvláštnosť, a síce v tom, že demandickí Rákoczyovci si na konci mena písali ypsilon. Tak som to našiel písané aj v matričných zápisoch z 19. storočia. Vďaka zručnosti, ktorú som už získal pri tvorbe rodokmeňov viacerých šľachtických rodov, žijúcich v minulosti v Demandiciach, nemal som problém zistiť viac aj o rode Rákoczy. Na spomínanom náhrobnom kameni je uvedené, že Izabela bola manželkou Štefana Zaffiryho (1802-1874). Zaffiryovci sídlili aj v Demandiciach, boli zemanmi a Štefan bol hlavným výbercom daní v Hontianskej župe. Už z jeho pôvodu sa dalo tušiť, že aj jeho manželka bude mať zemiansky status a skutočne tomu tak bolo. Potvrdzuje to zápis v matrike, a tiež skutočnosť, že pochádzala zo starého zemianskeho rodu, po stáročia sídliaceho v Rakovci, ktorý im dal meno aj prídomok. V rokoch 1831 až 1842 pôsobil v Demandiciach ako kňaz Jozef Zaffirry. Nastúpil sem po smrti Juraja Johanidesa, krátko pred vypuknutím cholerovej epidémie. Musel byť z blízkej rodiny, lebo v zápisoch matriky sa s ním stretáme pri sobášoch, alebo krstoch Rákoczyovcov v Rakovci, kam ho pozývali.

     Šľachtické rody si starostlivo viedli údaje o rodine a zaznamenávali ich aj formou rodokmeňov. To bolo vyvolané tým, že aj v minulosti existovalo to, čomu sme nedávno hovorili triedny pôvod, a teraz politická nomenklatúra.  Napríklad aj zastávanie takého úradu, ako bol poštmajster, si vyžadovalo príslušnosť aspoň  k najnižšej šľachte, teda zemanom. V Demandicaich to boli pôvodne Paczolayovci. Existencie rodokmeňov veľmi uľahčujú pátranie po predkoch, ak máte údaje z konca 19. storočia. Pomník v demandickom cintoríne ich poskytuje. 

     Väzby medzi Demandicami a Rakovcom vznikli na základe sobáša Jozefa Rákoczyho z Rakovca s Karolínou Gaál, demandickou zemiankou. Mladý pár sa usídlil v Demandiciach a mali spolu dve deti, Máriu a Izabelu. Mladšia Izabela sa vydala za spomínaného Štefana Zaffiryho a ich pomník sa na cintoríne zachoval doteraz. Izabelin otec sa narodil ako dvojča s bratom Jánom Rákoczym v roku 1820. Ich rodičmi boli Ignác Rákoczy a Antónia Faba. Príslušníci oboch rodov sa venovali výkonu funkcií v župných orgánoch. Boli tabulárnymi sudcami v Honte i Tekove, a nečudo, že dochádzalo medzi nimi k rodinným prepojeniam podľa zásady, rovný rovného si hľadá, a to nielen na spoločenskom rebríčku, ale aj v majetkovom postavení. 

     Rod Rákozcy, ako som uviedol,  sídlil v Rakovci. Od roku 1910  už takúto obec na mape nenájdete. Pred prvou svetovou vojnou bola pripojená k poľnohospodárskemu mestečku Nemce, dnešné Hontianske Nemce. Rakovec je ich severnou  časťou, ležiacou po oboch stranách medzinárodnej cesty zo Zvolena do Budapešti. Rodinné sídlo Rákoczyovcov bolo pri starej ceste, smerom na Krupinu, povyše zvonice pri potôčiku pritekajúcom zo západu. Korene rodu sa dajú vystopovať až do roku 1222 a zemianske do čias nástupu kráľa Karola Róberta na trón, začiatkom 14. storočia. V roku 1319 sa Peter de Láncz, a jeho syn Comes Andreas de Láncz, zúčastnili po kráľovom boku bitky pri  Macsó. Peter v bitke padol a Andrej bol za obetavosť kráľom odmenený zemianskym titulom a majetkovou donáciou v Rakovci. Rod sa v 16. storočí rozčlenil na dve vetvy. Jedna sa stala kniežacou - Rákocziovci v Sedmohradsku, druhá, v Rakovci, sa k vyšším šľachtickým stupňom nevypracovala. Medzi rodmi neboli žiadne pokrvné vzťahy a zemianska vetva z Rakovca sa odlišovala aj používaním mena s ypsilonom. 

     Príslušník rodu, Alexander  Rákoczy, si vzal za manželku Annu Vághy, pôvodom z terajšieho Tápioszele. Mali syna Juraja, ktorý si vzal  za manželku Kláru Rákoczy z Rakovca. Je zaujímavé, že kým v  Maďarsku žijúci príslušníci rodu boli protestanti, rakovecká vetva bola katolícka. To však nebola neprekonateľná prekážka pre ich vzťahy. Juraj mal dvoch synov, Jána a Alexandra. Alexander, nesúci meno po starom otcovi, žil a hospodáril na majetkoch v Rakovci, kým Ján robil kariéru v správe župy Pest-Pilis-Solt. Je to práve osoba Jána, ktorého životné osudy ma podnietili preskúmať jeho príbeh.

     Život Jána Rákoczyho sa po dva razy zahalil do historickej hmly a dodnes nie sú známe jeho osudy počas tridsiatich rokov jeho života. Ani najznámejšie dobové lexikóny sa o jeho osobe nezmieňujú. Písomné pramene o ňom,  do prekročenia veku dvadsať rokov, neexistujú. Nie je preukázaný ani rok jeho narodenia (viď Basa László: „Rákóczy János Kossuth Lajos titkára volt“, Tápio Kultúra, 8. december 2011). V miestnom kultúrnom periodiku, v jeho rodnej  obci Tápioszele, sa len traduje, že sa narodil okolo roku 1820. V monografii, napísanej jedným z jeho potomkov, Miklauzič István („A nemesi Rákóczy-család“, 2013) sa uvádza rok narodenia 1814. Kým sa táto okolnosť nepreukáže, môžem si aj trochu pošpekulovať a položiť otázku: Nebol Jánov otec, Juraj, bratom Ignácza Rákoczyho, ktorý zomrel v januári roku 1828 a mal zmienených synov, Jána a Jozefa, narodených v roku 1820? Jozef sa v dospelosti priženil do Demandíc. O siroty sa v detstve mohol postarať niekto z rodiny. Na toto konto však musím povedať, že Jánov otec, Juraj, ho v závete uvádza ako syna. Hodnoverné dôkazy sa o Jánovi vyskytujú až po vyštudovaní práva, uzavretí manželstva a začatí kariéry župného úradníka. Jeho manželkou sa stala 11.10.1840 Terézia Ruttkay. Jej brat, Jozef, si vzal za manželku najmladšiu sestru Ľudovíta Kossutha, neskôr vodcu revolúcie v rokoch 1848 – 1849. Jánova manželka bola švagrinou Ľ. Kossutha. Ján a Ľudovít sa takto dostali do dosť blízkeho príbuzenského vzťahu. Sobáš Jána a Terézie predznamenal Jánov osud až do jeho smrti v Rakovci v roku 1878.

Terézia Ruttkay, 1861

 Ján Rákoczy, 1861

V revolúcii

Ján Rákoczy, vzdelaný právnik,  začal svoju kariéru ako župný podnotár.  Keď sa v januári 1848 jeho nadriadený vzdal funkcie, odchádzajúc  na vyššiu  pozíciu, vzal si mladého kolegu Jána sebou na ministerstvo financií. Krátko po víťazstve revolúcie, 21. marca 1848, bol zvolený za člena Revolučného výboru župy Pešť. Ako člen najvyššieho župného orgánu financoval vystrojenie a vyzbrojenie jazdeckej stotiny sumou 400 000 pengó. Keď v septembri 1848 zvolili Ľudovíta Kossutha za predsedu Celoštátneho výboru obrany, Ján Rákoczy sa stal tajomníkom predsedu. S ďalšími funkciami Ľ. Kossutha, popri vedení jeho kabinetu, keď bol už predseda vlády, Rákoczy získal samostatnú funkciu na ministerstve vnútra a bol aj župným splnomocnencom v Kečkeméte.
     Porážka revolúcie ho zastihla v poslednej bitke pri Világoši. Tam si Ján Rákoczy kúpil sedliacky voz, s dvomi koňmi a oblečením kočiša. Takto sa cez postupujúce kolóny ruského vojska dostal až do Pešti. Tu prežil nejaký čas inkognito. Ako chlapec z vidieka a hospodár bol vynikajúci kočiš, ale zdržiavanie sa v hlavnom meste bolo veľmi riskantné. Zvlášť preto, že bol medzi 39 osobami, odsúdenými v neprítomnosti na trest smrti.
     Rodina Rákoczyovcov bola príbuzná s rodinami Madách a Huszár v Csesztve a Dolnej Strehovej. Sestra Imreho Madácha, známeho dramatika, Mária Madáchová, bol vydatá za Jozefa Huszára, ktorého matka bola sestra Rákoczyho starého otca, Alexandra Rákoczyho. Imre Madách Rákoczyho zamestnal ako horára, aby nebol ľuďom príliš na očiach. Bola to dosť blízka rodina, aby si pomohla a dosť ďaleká, aby nebola pod bezprostredným záujmom policajných orgánov. Ich pátranie nakoniec bolo čiastočne úspešné, lebo sa im podarilo dostať k Imremu Madáchovi pre podozrenie, že jeho nový horár je hľadaný Ján Rákoczy. Madách bol zatknutý a rok väznený v Bratislave a Pešti. Nakoniec mu nedokázali, že hľadaný bol Ján Rákoczy, ktorý bez stopy zmizol s legendou, že sa musel vrátiť do Čiech k zomierajúcej manželke.
     Kde sa na desať rokov stratil Ján Rákoczy, dodnes nie je známe. Rozšírila sa správa, že sa skrýval niekde v cudzine. Počas tohto obdobia mu rakúske orgány zhabali takmer 4 000 maďarských holdov pozemkov. K rodine sa mohol vrátiť až po amnestii, po roku 1860. Vtedy boli zhotovené aj prvé a jediné fotografie Jána Rákoczyho, jeho manželky a dvoch synov. Neexistencia jeho vyobrazenia mu jeho život v ilegalite len uľahčila. Nie je známe, kde strávil obdobie medzi rokmi 1851 až 1860. Verzia, že bol v cudzine, nie je ničím konkretizovaná. Nehovoriac o tom, že aj keď bol majetný, takýto pobyt by bol značne nákladný a Ján bol medzitým zbavený väčšiny majetku a príjmov z nich. Domnievam sa, že pri skrývaní u Madácha mali vypracovaný postup aj pre krízovú situáciu, ktorá zatknutím Imreho Madácha nastala. Osudy Imreho Madácha ho v tomto období inšpirovali k vytvoreniu svetoznámeho románu „Tragédia človeka“, ktorého prvú verziu napísal ešte vo väzení. Imre Madách podporoval revolúciu, financoval vybudovanie tajného skladu zbraní a nakoniec sa postaral aj o Jána Rákoczyho. Začiatkom roka 1849, keď sa do Hontu a Novohradu dostali rakúske vojská, cisársky župný splnomocnenec, barón Ladislav Majthényi, ho vymenoval do správy župy. Keď sa po čase vrátila revolučná armáda, bol vyhlásený za zradcu.

     Dôvera Ladislava Majthényiho nebola celkom  bez príčiny. Veď Madáchovci boli s Majthényiovcami v príbuzenskom vzťahu. Starý otec Imricha Madácha z matkinej strany nebo nik iný, ako Ján Majthényi. Ladislav Majthényi bol členom druhej rodinnej vetvy Majthényiovcov. Obe založil Martin Majthényi, ktorý od roku 1725 sídlil v Demandiciach. A aby som to ešte skomplikoval, musím uviesť, že do rodiny Majthényiovcov sa priženil Ján Paczolay, ktorý bol poslancom krajinského snemu už pred revolúciou. Jeho svokor, neskôr pochovaný v Demandiciach, barón Ladislav Majthényi, (zmienený splnomocnenec Ladislav Majthényi bol jeho synovec) bol županom v Tekove. Zo vzťahov zainteresovaných osôb je možné sa domnievať, že sa dvaja podžupani a poslanec postarali o Jána Rákoczyho. Nevedno, či doma, alebo v cudzine. Že sa mohol skrývať aj na okolí svedčí skutočnosť, že omilostenie mu vybavila rodina. Nuž a Ján Paczolay bol vtedy už veľmi úspešný právnik, pôsobiaci ako právny zástupca Osztrihomskej kapituly.

     Nato, aby pravda o skrývaní sa Jána Rákoczyho nevyšla najavo ani roky po revolúcii, mohli mať všetci dobrý dôvod. František Jozef, ktorý revolúciu potlačil, panoval až do roku 1916. Ján Paczolay sa stal v roku 1865 opäť poslancom a Ladislav Majthényi županom v Honte, Nitre, Štiavnici a nositeľom najvyšších štátnych vyznamenaní. Nikto nemal záujem sa kompromitovať dobrým skutkom, v prospech Jána Rákoczyho a jeho príbuzných.

Ján Rákoczy po roku 1860 pôsobil opäť v župnej správe a na starobu sa vrátil na rodinné majetky do Rakovca. Tu prežil v starobe a slepote posledné roky života. V roku 1878 ho pochovali k jeho manželke v malom evanjelickom cintoríne v Rakovci, neďaleko  jeho domu. Dom Rákoczyovcov ešte stojí aj s časťou hospodárskych budov. V obci bol známy ako kaštieľ a v poslednom storočí v ňom bývali viaceré miestne rodiny.
 Ján mal dvoch synov, Zoltána a Aladára (na fotografii z roku 1861). Aladárova prvá manželka bola Piroška Dúbravická. Zomrela 22 ročná v roku 1867 a je pochovaná na starom evanjelickom cintoríne v Tápioszele. Jej sestra Alžbeta, narodená v Tápioszele 5. apríla 1846, je pochovaná na cintoríne v Demandiciach. Zomrela 16. decembra 1896 a jej pomník sa zachoval doposiaľ. Aj táto okolnosť potvrdzuje vzťahy rodiny Rákoczy k Demandiciam. Alžbeta bola manželkou Mikuláša Barossa a jej dcéra Agneša sa vydala za  Žigmunda Toldyho o čom som písal v inom príspevku.V druhej generácii potomkovia Jána Rákoczyho v mužskej línii vymreli. V ženskej línii rod v Maďarsku pokračuje. Miklauzič István vo svojej monografii s ťažkým srdcom konštatuje, že lexikóny Pallas, Tolnai, Révai, Új Idők (Nové časy), az Új magyar (Nový Maďar), Életrajzi (Životopisy), Magyar nagylexikon (Maďarský veľký lexikon) a Encyclopaedia Hungarica,  ako aj učebné texty o Jánovi Rákoczy nič nepíšu.

     Dúfam, že tento príspevok aspoň sčasti prispeje k poznaniu našej regionálnej histórie a k poodhaleniu životného príbehu  tajomníka vodcu maďarskej revolúcie.

Osudoví muži v živote Jána Rákoczyho

Ľudovít Kossuth

Imrich Madách

Ladislav Majthényi (1798-1881)

Ladislav Majthényi (1820-1908)

Ján Paczolay (1818-1884)

Náhrobná doska v demandickom mauzóleu

Rodostrom Mateja Rákoczyho 

(kliknutím na obrázok stiahnete diagram v PDF formáte)

Rodinné fotograie Jána Rákoczyho sú reprodukované z monografie Miklauzič István „A nemesi Rákóczy-család“, 2013.

Demandický Csemadok

Začiatkom päťdesiatych rokov sa zakladali organizácie Čemadoku po celom Slovensku. Z ústrednej evidencie vyplýva, že v Demandiciach sa základná organizácia Čemadoku aktivovala v roku 1952. Vďaka nadšeniu, najmä staršej, generácie sa podarilo rozvinúť činnosť ľudovej hudby, speváckej skupiny, tanečnej skupiny a divadelných ochotníkov. Takmer štyri desaťročia bola maďarská kultúra v Demandiciach stále živá a obdivovaná nielen v dedine ale aj v širšom okolí. Najväčší úspech zaznamenal súbor Čemadoku z Demandíc v roku 1957. Z obvodných kôl postúpili do záverečného celoštátneho programu dva súbory so svadobnými pásmami. Jeden z nich bol z Demandíc s programom „Deméndi lakodalmas“. V dňoch 24. a 25. augusta sa mu dostalo cti vystupovať v programe, ktorý obsahoval tri 150 minútové vystúpenia, každé predvedené na oboch scénach.  

     Demandičania vystupovali v programe Nitrianskeho kraja a svojim výkonom nadchli obecenstvo. Na otvorených scénach program sledovalo štrnásť tisíc divákov. Medzi demandickými účinkujúcimi zaujal, už vtedy vo vysokom veku, Pál Prandorffy.

Venujem pamiatke ľudí, ktorí pred desaťročiami udržiavali kultúrne zvyky svojich maďarských predkov.

Viac uvidíte po kliknutí na videoprezentáciu:

A predsa je zima

Sentimentálne reči našej generácie o tom, aké sme my v detstve  zažívali biele Vianoce a tuhé zimy, v čase neustávajúcich argumentov o globálnom otepľovaní, nebral skoro nikto vážne.  A ajhľa! Už mesiac mrzne len tak praští. V údolí potokov Štiavnička a Búr sa nelámu ľady, ale celoštátne mrazové rekordy. V polovici päťdesiatych rokov nám vo dvore mráz roztrhol na dvoje kmeň mohutného orecha. A bolo aj horšie. Moja mama spomínala, ako starký na Santovke koncom dvadsiatych rokov vyplnil okná na dome slamou, napchatou do vriec, aby ako tak uchoval v dome teplo. A vrany vraj zamrznuté padali zo stromov. Aj v šesťdesiatych rokoch, v čase nášho vrcholiaceho detstva, mrazy vytvárali na lúkach pri Búre po celú zimu rozsiahle klziská. Načrel som do svojho archívu, aby ste videli, ako sa zimovalo za našich mladých liet, čiže starých časov.

Najstaršia fotografia so zimnou tematikou. Podľa veku môjho otca na nej usudzujem, že pochádza z konca 20. rokov minulého storočia, kedy boli teploty padajúce pod mínus 30 stupňov.

Lyžovačka vo vojnovom období.

A na takýchto boboch sme začiatkom 60. rokov, keď som začínal s fotografovaním, jazdili z kopca pri kostole.

Detské radovánky z albumu mojej manželky.

Zima pri kostole a tiež v ňom.

Pán farár Csudai musel odbavovať aj v zime. V krutom mraze chlapom povoľoval nasadzovať si baranice.

Sánkovačka pri Novotného kaštieli v polovici 60. rokov ako ma pri nej zachytil Pavol Štutika.

A toto je už z relatívne novších časov.

Mozaika Hontu: Santovka

Už dlhšie nosím v hlave myšlienku,  prejsť  si  všetky obce nášho hontianskeho regiónu. Kraj, zovretý vencom vulkanických pohorí a mohutným tokom Dunaja, skrýva mnoho zaujímavých miest, ktoré sme na vlastné oči nikdy nevideli. V čase leteckých presunov na dovolenky v cudzine, zákutia rodného kraja sa nám strácajú z povedomia. A žiaľ, nebýva to len z povedomia, ale aj z povrchu zeme. Veď si len spomeňte na kúrie a parky okolo nich, staré hroby, alebo sady a vinohrady, s láskou vytvárané a opatrované našimi predkami. Nevedeli si predstaviť, že s nimi odíde do zabudnutia aj kultúra krajiny, ktorú vytvorili. Ak to už sám nedokážem zmeniť, budem aspoň zaznamenávať, čo ešte ostalo. Nemám na to jasný plán. Do povedomej rubriky o našom Honte, budem vkladať čriepky mozaiky a verím, že obraz Hontu takto po nejakej dobe vyskladám. Začínam v údolí potoka Búr, v rodnej obci mojej mamy, v Santovke.

U pána prezidenta

Posledných deväť rokov svojej profesionálnej kariéry som prežil na pracovisku, v ktorého priestoroch som sa ocitol prvý raz v roku 1956 ako prváčik demandickej základnej školy. Vtedy to bol Ústredný dom pionierov a mládeže Klementa Gottwalda, nesúci meno nášho prvého robotníckeho prezidenta. Ten na jeho vzniku nemal žiadnu zásluhu. Palác bol postavený v šesťdesiatych rokoch 18. storočia, ako letné sídlo grófa Antona Grasalkoviča. V tom čase, už vyše dvadsať rokov v krypte na Hýbeci pri Demandiciach, spočívala jeho sestra Judita, ktorá v Demandiciach s manželom Samuelom Blaškovičom prežila štyridsať rokov. K palácu jedného z najvýznamnejších uhorských politikov som mal počas rokov v ňom strávených osobitný vzťah. Aj toto bol jeden z podnetov, prečo som sa začal intenzívnejšie zaoberať našou regionálnou históriou.

     Rok čo rok sme sa ako zamestnanci Kancelárie prezidenta Slovenskej republiky tešili na spoločné stretnutie vo veľkej sále paláca s našim „šéfom“, ako sme medzi sebou familiárne označovali pána prezidenta. Po rokoch nás čoraz viac odišlo do dôchodku a kontakty sa pomaly vytrácali. Drvivá väčšina z nás  s uspokojením prijala pozvanie vedúceho Kancelárie prezidenta Slovenskej republiky na novoročné stretnutie vo veľkej sále paláca. Sála je zachovaná takmer v takom stave, v akom sa nachádzala počas návštevy panovníčky Márie Terézie, kedy bol jej kancelárom majiteľ paláca Anton Grasalkovič. Roky ma s týmito priestormi spájalo plnenie pracovných úloh, a veru pritom som nemohol mať pri sebe fotoaparát, aby som z udalostí tu prežitých robil dokumentáciu.

     Teraz som patril medzi hostí pána prezidenta a vedúceho jeho kancelárie, a to mi umožnilo naplniť aj svoju záľubu vo fotografovaní. Najmä, keď v prvej časti stretnutia chýbal oficiálny fotograf. Po príhovore vedúceho kancelárie, Štefana Rozkopála, nás prišiel pozdraviť aj pán prezident Andrej Kiska. Jeho novoročný vinš a slová povzbudenia nás potešili. Asi to môžem povedať aj za ostatných bývalých spolupracovníkov, sme radi, že nezabudol na svoju „starú gardu“.

Štefan Rozkopál počas príhovoru

Seniori prezidentskej kancelárie

Prichádza pán prezident Andrej Kiska

Zdravica

Počas besedy

Na tomto stolíku býva kniha návštev, toto je však zápisné pre nás

S pánom prezidentom   (foto KP SR)

Prítomnosť v paláci mi nedala nenakuknúť do dámskeho salónu, podľa tapety tiež známeho ako zlatý salón

Zelený salón. Z tohto miesta odznel tohoročný novoročný prejav pána prezidenta

A toto je hnedý salón, slúžiaci ako knižnica

Pán prezident so svojou „starou gardou“  (foto KP SR)

Novoročné ráno

Pred pár dňami uplynulo sedem rokov od chvíle, kedy som začal písať príspevky o živote a histórii mojej rodnej obce – Demandíc. Od trinástich rokov som fotografoval a výsledkom tejto činnosti bolo množstvo fotografií a diapozitívov. Ich prezentácia si žiadala komentovanie a zároveň naštartovala proces obnovy zážitkov z detstva. Spomienky na detstvo asi patria k prirodzenosti  starnutia človeka. Keď sme vyrastali, tiež sme počúvali spomienky našich starých rodičov a veru s malým záujmom. Verím, že  mladí, ktorí sa pre iné denné starosti históriou ešte nezaoberajú, budú tieto obrazové a textové materiály raz so záujmom prezerať. Nemôžem však paušalizovať. 

     Sedmička patrí medzi magické čísla a preto vyberám niečo zo štatistiky, dokladujúcej moje úsilie a ohlasy naň. Doposiaľ som na blogu umiestnil 175 príspevkov. Okrem niekoľkých oznamov a pozvánok, drvivá väčšina má spomienkový alebo poznávací charakter. Pre vašu informáciu vyberám údaje o sledovateľnosti podľa príspevkov a miesta náhľadov.

Najsledovanejšie príspevky

Položka	Zobrazenia stránok
Štáb 2. SS Sturmbrigade Dirlewanger v Demandiciach... 22. 2. 2010	2357
Učiteľ kráľovien 26. 4. 2011	1406
Demandická príroda 24. 1. 2010	1328
Z histórie Demandíc 18. 1. 2014	850
Demandičania v donskej zákrute 12. 1. 2013	706
Školy našich predkov 27. 10. 2011	670
Zabíjačka 5. 12. 2010	445
Tanková  bitka o Ipeľskú bránu - Veľká rošáda 21. 12. 2014	399
Tanková  bitka o Ipeľskú bránu - Prielom 14. 12. 2014	338

Zobrazenia stránok podľa krajiny

Položka	Zobrazenia stránok
Slovensko	52580
Spojené štáty	4740
Česká republika	3667
Rusko	2620
Nemecko	1452
Ukrajina	1424
Francúzsko	1044
Rakúsko	762
Poľsko	590
Maďarsko	329

Zobrazenia stránok minulý mesiac (december 2016):  1 908
História všetkých zobrazení stránok:  75 477

     Zo súčtu všetkých serverov vyplýva, že minulý mesiac počet náhľadov na mojom blogu prekročil číslo 75 000. Nehľadám senzácie a škandály, a preto verím, že moji čitatelia sú z radov tých ľudí, čo našu dedinu a región milujú. Ďakujem za tento záujem a tešia ma  aj ohlasy, ktoré mi čitatelia tlmočili. Vyberám z nich niekoľko na nahliadnutie. Verím, že aj v tomto novom kalendárnom roku sa mi podarí záujem čitateľov udržať. Na publikovanie mám zhromaždené podklady na ďalších vari päťdesiat príspevkov. K rýdzo demandickým témam chcem postupne pripájať aj príspevky, vzťahujúce sa k povodiu potoka Búr, teda krajiny a dedín od Brhloviec po Sazdice. S históriou nášho regiónu vás chcem oboznamovať aj za vašej účasti, prostredníctvom video seriálu „Prechádzky s Milanom Ukropom“. Teším sa na spoluprácu.

Z ohlasov:

Milan, napísal si to veľmi pútavo, vrátila som sa do detských čias, keď aj moja mamka s ockom varili každý rok slivkový lekvár a až teraz som sa dozvedela, čo je to cibera. Slivkový lekvár na výbornom domácom chlebe a posypaný kryštálovým cukrom nám nesmierne chutil a tie ústa od lekváru až po uši vyvolávajú vo mne úsmev.  Marta.

na Cibera

Vďaka za zaujímavé informácie z našej histórie a dobrú inšpiráciu na poznávačku!

na Po okolitých hradoch , Vladimír Ježovič

Ďakujeme pekne za spomienku na Nášho milovaného manžela, otca a dedka. Rodina Kajasová.

na Mozaika demandických osobností 

Pochádzam z neďaleka, z Hrkoviec a som veľmi rád že som našiel Váš blog. Už dlhšiu dobu cítim potrebu naučiť sa o našom regióne. Idem sa pustiť do čítania a prajem veľa ďalších skvelých príspevkov. S pozdravom  M.S.

na Majthényiovci v Demandiciach, Matúš Strážnický

Ďakujeme! 

na Demandičania v donskej zákrute

U nás v Rykynčiciach - mali sme Dolné a Horné - Dolné boli katolícke a Horné evanjelické. Nášho bubeníka (ja som ročník narodenia 1955) si ešte ako malé dieťa pamätám- volal sa báči Kissbir. Mal prenikavý hlas a jeho zvučné bubnovanie mám v ušiach. Mal tri postavenia, na hornom konci, na riadku a pred kostolom. U nás elektrika prišla pozdejšie ako u vás veru.

 na Posledný bubeník, Peter Andraš

Veľmi pekne vám pán Ukrop ďakujem za blogy o vašej obci. Ja prechádzam už 36 rokov cez Demandice do mojej rodnej obce Rykynčice - pri Plášťovciach. Veľmi ste ma inšpirovali k spísaniu mojich spomienok a histórie rodnej obce. Mám už pripravený scenár. Za našou obcou prechádzala počas II. sv. vojny hranica s Maďarskom. Starý otec bol počas povstania zajatý a zanechal po sebe aj denník z koncentračného tábora. Spomienky na prvý televízor máme podobné, pranie - tiež mám z padláša veci čo starká používali, my sme poľnohospodárska obec, tak tam bude viac z tohto odvetvia, a máme pivničky – hajlochy, čo je téma sama o sebe, prajem vám veľa zdravia a ešte raz ďakujem. Peter Andráš

Bolo by možné zistiť aj zaradenie vojakov z Šamorína? Ďakujem 

na Demandičania v donskej zákrute. Adrián Čikovsky

Odpoveď na Pekný článok. Kde sa dajú získať informácie. Mám záujem sa informovať o vojakoch z Chyndíc a okolia. Tomáš Baráth.

Prepáčte, že som si tento koment všimol len teraz. Z Vášho regiónu boli vojaci zaradení do III. zboru do 6. ľahkej divízie (Komárom). Existuje dosť prameňov, ak viete po maďarsky. Napr. " A III. szommbatheyi hadtest megsemmisulése és tragédiája." ( Zničenie a tragédia III. sombathejkého zboru).  Milan Ukrop

 na Demandičania v donskej zákrute

Milí moji spolužiaci, som rada, že po našom stretnutí Vám všetkým môžem zaželať krásny, šťastný, bohatý a úspešný rok 2010. Hlavný predpoklad k tomu je však zdravie, preto Vám ho želám najviac. Milanovi ďakujem za úžasnú dokumentáciu, ktorou nám všetkým robí radosť. Elenka, hovoríš mi z duše. Aj ja to tak cítim, že sme v jadre zostali takými, akí sme boli pred rokmi. Veď porovnávať nás s odstupom času je ako polemizovať o tom, či je čarovnejší východ alebo západ slnka. Stretnutie v Šahách patrí pravdepodobne k najsilnejším zážitkom každého z nás. Puto priateľstva je vskutku silné a prejaví sa najviac keď je priateľ v núdzi. Ten, ktorý sa v nej krátko pred Vianocami ocitol, ďakuje za prejavy podpory predbežne len takto sprostredkovane (Bohušovi zhoreli aj telefóny a naše adresy), ale len čo sa dá do poriadku, poďakuje sa každému osobne. Všetkých objímam a pozdravujem Zlatica.

 na Maturitný fenomén, od Zlatici

Milí moji spolužiaci!  Naše stretnutie v Šahách mi pripadalo ako cestovanie v čase, akoby som ,stojac chrbtom k zrkadlu, postretávala dobre známe tváre prizdobene osudovými čiarami. Nevidela som seba a zdalo sa mi, že sa všetci zmenili, že je to už len dávna spomienka na mladosť, ktorá nás v ten novembrový čas zvolala do Paľovho motelu. Lenže tak okolo ôsmej večer sa môj obraz zmenil a zrazu som videla svorne debatujúcu Valiku, Zbončiku a Mariku, potom Pištu a Valiku, Bohuška, ktorý si veľmi dobre rozumel s chalanmi, Paľa so sebavedomím XXXL, vedľa seba Adriku a Jožka, Zlatku s Martou, Milušku priznávajúcu sa k osudnej láske. Nikto sa nezmenil, všetci sú ti isti, Milanov pokojný úsmev z nadhľadu, Bubuho rozhodené ruky, nohy v priestore, presne ako pred tými 42-mi rokmi. Pochopila som, že aj ja som ta istá, napriek všetkým znakom opotrebovanosti a mam Vás všetkých stále veľmi rada, tak ako kedysi. Vlastne sme sa vôbec nezmenili. S úctou a láskou. 

 na Maturitný fenomén, od Eleny

Na stretnutie nad stránkami blogu sa teší autor

Milan Ukrop